znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 376/08-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   5.   novembra   2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   J.   K.,   T.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   I.   R., Advokátska   kancelária,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na zachovanie   ľudskej   dôstojnosti   a na ochranu pred   neoprávneným   zasahovaním   do   jeho súkromného života podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na náhradu   škody   spôsobenej   nesprávnym úradným   postupom   podľa   čl.   46   ods.   3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na rešpektovanie súkromného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove sp. zn. 10 Co 17/2008 z 28. mája 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. J. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra 2008 doručená sťažnosť MUDr. J. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho   základného   práva   na zachovanie   ľudskej   dôstojnosti   a na   ochranu pred neoprávneným zasahovaním do jeho súkromného života podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „ústava“),   práva   na náhradu   škody   spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, ako aj práva na rešpektovanie súkromného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom Krajského súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský súd“) sp. zn. 10 Co 17/2008 z 28. mája 2008.

Sťažovateľ odôvodnil svoju sťažnosť tým, že 12. decembra 2005 podal Okresnému súdu   Vranov   nad   Topľou   návrh   na   náhradu   škody   spôsobenej   nesprávnym   úradným postupom, v ktorom žiadal, aby mu Slovenská republika ako odporca zaplatila 100 000 Sk. Na základe vznesenej námietky zaujatosti sťažovateľom bola vec uznesením krajského súdu sp.   zn. 7 NcC/2/2006   z 25. januára 2006 prikázaná Okresnému súdu Poprad (ďalej len „okresný   súd“),   na   ktorom   sa   viedlo   konanie   pod   sp.   zn.   12   C   38/2006.   Okresný   súd rozsudkom   sp.   zn.   12   C   38/2006   z 19.   novembra   2007   návrh   navrhovateľa   zamietol a náhradu trov konania účastníkom nepriznal. Proti tomuto rozsudku sťažovateľ 11. januára 2008 podal odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 10 Co 17/2008 z 28.   mája   2008   tak,   že   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   a náhradu   trov   odvolacieho konania účastníkom nepriznal.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ „je presvedčený o tom, že napadnutým rozhodnutím Krajského súdu v Prešove boli porušené jeho vyššie zmienené práva zaručené Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Uvedené   konanie   krajského   súdu   podľa   sťažovateľa   spôsobilo,   že   „...   pociťoval nemajetkovú ujmu, poníženie, pocit bezmocnosti a beznádeje preto, že za konanie, ktoré je právnym predpisom kvalifikované ako priestupok, neboli voči osobe, ktorá sa tohto konania dopustila, vyvodené dôsledky, ktoré zákon v takýchto prípadoch vyvodiť ukladá“.

Sťažovateľ zastával názor, že jeho základné právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do jeho súkromného života podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 ústavy, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa čl. 46 ods. 3 ústavy a právo na rešpektovanie súkromného života a obydlia podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru bolo porušené, a preto žiadal zrušiť rozhodnutie krajského súdu a vec opätovne prerokovať.

Sťažovateľ sa domáhal aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil:„Právo sťažovateľa

- na zachovanie ľudskej dôstojnosti a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do jeho súkromného života podľa článku 19 ods. 1 a článku 19 ods. 2 Ústavy SR,

- na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa článku 46 ods. 3 Ústavy SR,

- na rešpektovanie súkromného života podľa článku 8 ods. 1 Dohovoru. bolo rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10 Co 17/2008 zo dňa 28. 5. 2008, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10   Co   17/2008   zo   dňa   28.   5.   2008   a vracia   vec   Krajskému   súdu   v Prešove   na   ďalšie konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Prešove pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez účasti sťažovateľa   v súlade   s   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) a zisťuje, či návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie.   Ústavný súd pri predbežnom   prerokovaní každej   sťažnosti   pravidelne skúma aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v tomto prípade krajského súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej   ústavný súd nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu   štátu   do   takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej   (mutatis   mutandis III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná judikatúra).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti   a na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   jeho   súkromného   života podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 ústavy, práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa čl. 46 ods. 3 ústavy a práva na rešpektovanie súkromného života podľa   čl.   8   ods.   1 dohovoru rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   10   Co   17/2008 z 28. mája 2008.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa   voči   rozsudku krajského   súdu   v súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   pripomína,   že   rozhodnutia všeobecných súdov môžu byť zmenené, prípadne zrušené zásadne len z dôvodov uvedených v Občianskom   súdnom   poriadku   a   iba   na   základe   riadnych,   prípadne   mimoriadnych opravných   prostriedkov,   ktoré   majú   účastníci   konania   k dispozícii   v rámci   všeobecného súdnictva. Úlohou ústavného súdu však nie je zastupovať alebo alternovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje len na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   tejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnou zmluvou.

Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov z dôvodov tvrdených sťažovateľom môže ústavný súd podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu zasiahnuť len vtedy, ak by ich rozhodovanie (a jemu predchádzajúci postup) bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (mutatis mutandis I. ÚS 17/01), z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by malo za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa rozsudkom krajského súdu   sp.   zn.   10   Co   17/2008   z 28.   mája   2008,   takéto   porušenie   ústavný   súd   nezistil. Rozsudok krajského súdu je riadne a náležite odôvodnený. Ústavný súd nezistil skutočnosti, z ktorých by boli vyvodené závery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné,   resp. neudržateľné,   ktoré   by   súčasne   mali   za následok namietané porušenie označených práv sťažovateľa. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s rozsudkom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   jeho   postupu   a nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 1 ústavy,   ústavný   súd   konštatuje,   že   podľa   §   11   zákona   č.   40/1964   Zb.   Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) má fyzická osoba právo   na   ochranu   svojej   osobnosti,   najmä   života   a zdravia,   občianskej   cti   a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Ochrany osobnosti sa môže fyzická osoba domáhať žalobou na všeobecnom súde. Ústavný súd považuje žalobu podľa   § 11 Občianskeho   zákonníka, o ktorej   je príslušný   rozhodnúť všeobecný   súd,   za účinný právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd. Zo strany sťažovateľa k využitiu uvedeného právneho prostriedku ochrany osobnosti nedošlo. Pretože sťažovateľ sa ochrany svojho základného práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy nedomáhal na príslušnom orgáne, bolo potrebné jeho sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti odmietnuť.

Navyše vo vzťahu k čl. 19 ods. 1 ústavy ústavný súd už vyslovil, že porušenie ním priznaných   práv   nemôže   nastať   samotným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   ktorým   tento orgán uplatní svoju právomoc (I. ÚS 22/94, I. ÚS 13/01).

Rovnako   ústavný   súd   odmietol   aj tú   časť   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľ   namietal porušenie základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru má každý právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže v zmysle čl. 8 ods. 2 do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v   demokratickej   spoločnosti   v   záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Z obsahu   sťažovateľovej   sťažnosti   je   zrejmé,   že   „v   nečinnosti   štátneho   orgánu v tomto   prípade   orgánu   prejednávajúceho   priestupok   vidí   aj   zásah   do   svojho   práva zakotveného v článku 19 ods. 1, ods. 2 Ústavy SR a v čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“, pričom namieta, že napadnutým rozsudkom krajského súdu   nebolo   splnené „legitímne   očakávanie,   že   štát   prostredníctvom   svojich   orgánov zabezpečí rešpektovanie a reálne uplatňovanie tohto práva v bežnom živote“.

Podľa ustanovenia čl. 8 ods.   1 dohovoru, ktoré je v rámci vnútroštátnej ústavnej úpravy obsiahnuté v čl. 19 ods. 2 ústavy, musí štát nielen rešpektovať, ale aj chrániť práva na rešpektovanie   súkromného   a rodinného   života,   obydlia   a korešpondencie   a poskytnúť jednotlivcovi   ochranu   pred   ľubovoľným   zasahovaním   orgánov   verejnej   moci   do   týchto práv.

Predmetom   konania   krajského   súdu   a jeho   rozhodnutia   bolo   uplatnenie   nároku sťažovateľa na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ktoré svojím obsahom nemohlo spôsobiť porušenie sťažovateľom označeného práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života a obydlia, a nedá sa vyvodiť ani žiadna spojitosť medzi postupom   a rozhodnutím krajského   súdu   sp.   zn.   10   Co   17/2008   z 28.   mája   2008 a porušením   čl.   8   ods.   1   dohovoru,   ktorú   sťažovateľ   vidí   v nečinnosti   krajského   súdu. Ústavný súd konštatuje,   že   porušenie   práv priznaných   v čl.   8 ods.   1 dohovoru   nemôže nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc, pričom ustanovenie čl. 8 ods. 1 dohovoru nezaručuje ochranu súkromného a rodinného života pred akýmkoľvek   zásahom,   ale   zaručuje   len   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním do súkromného a rodinného života (II. ÚS 7/99), čo nie je prípad sťažovateľa.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   uzavrel,   že   nezistil   rozpor   v postupe a interpretácii   zákona   krajským súdom   s ústavou   a medzinárodným   dohovorom,   ako ani žiadnu inú možnosť porušenia označených základných práv, reálnosť ktorých by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto pri predbežnom prerokovaní ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celom rozsahu odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2008