znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 376/06-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júla 2007 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a Rudolfa   Tkáčika o prijatej sťažnosti M. K., D., zastúpeného advokátom JUDr. R. S., Advokátska kancelária, D., vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 52 Cb 394/96 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   52 Cb 394/96 p o r u š e n é   b o l o.

2. Krajskému súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 52 Cb 394/96 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   M.   K. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   50   000   Sk   (slovom päťdesiattisíc slovenských   korún), ktoré   je Krajský súd v Banskej   Bystrici p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici je p o v i n n ý   uhradiť M. K. trovy konania v sume 5 788 Sk (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. R. S., Advokátska kancelária, D., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti návrhu sťažovateľa n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 376/06-13 zo 14. decembra 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. K., D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 52 Cb 394/96.

Na základe rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2007 bola vec pridelená sudcovi Rudolfovi Tkáčikovi ako sudcovi spravodajcovi, ktorý je členom III. senátu. Vzhľadom na to vo veci samej o sťažnosti sťažovateľa rozhodoval III. senát v zložení, ako je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   na   základe   uznesenia   krajského   súdu zo 4. augusta 2000 pristúpil do konania ako žalovaný v druhom rade v spore o zaplatenie 3 168 300,77 Sk (po následnom rozšírení žalobného petitu). Konanie sa začalo na základe žaloby V., a. s., B. (ďalej len „navrhovateľka“) podanej krajskému súdu 17. októbra 1996 a keďže dosiaľ nie je právoplatne skončené, sťažovateľ podal 29. mája 2006 sťažnosť na prieťahy v predmetnom konaní. Postup krajského súdu   v uvedenom konaní hodnotí ako porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k   veci   písomne   vyjadrili   obaja   účastníci konania.

Predseda   krajského   súdu   vo   svojom   vyjadrení   z 13.   marca   2007   uviedol,   že predmetnú sťažnosť považuje za nedôvodnú, „pretože súd konal priebežne a neboli zistené zbytočné prieťahy“, takisto uviedol, že znalec ustanovený v konaní dosiaľ nevypracoval znalecký   posudok   a   ani   napriek   viacerým   výzvam   spisový   materiál   nevrátil.   V závere vyjadrenia   poznamenal,   že   k určitým   prieťahom   mohlo   dôjsť   v dôsledku   pracovnej zaťaženosti zákonného sudcu. Súčasťou vyjadrenia bola aj stručná chronológia konania.

Právny   zástupca   sťažovateľa   sa   vyjadril   k   stanovisku   krajského   súdu   v   prípise z 10. apríla   2007,   v   ktorom   uviedol: „...   -   sme   toho   názoru,   že   v uvedenej   veci   došlo k namietanému porušeniu vyššie uvedených práv sťažovateľov, nakoľko vec bola napadnutá 17.   10.   1996.   Dňa   04.   08.   2000   súd   uznesením   pripustil   do   konania   ako   odporcu   2/ sťažovateľa.   Odvtedy   žije   sťažovateľ   v právnej   neistote,   nakoľko   nejde   o malú   finančnú čiastku tak, ako je uvedené v čl. VI ústavnej sťažnosti.

- súd dva roky doručoval predmetné uznesenie, proti ktorému sme podali odvolanie zo dňa 28. 01. 2002,

- v každom roku bol vykonaný len jeden úkon – v roku 2002 jedno pojednávanie, v roku 2003 druhé pojednávanie, v roku 2004 uznesením súd ustanovil znalca a odvtedy viazla vec len medzi znalcom a súdom. Máme za to, že súd disponuje prostriedkami na zabezpečenie   vykonania   dôkazu   znaleckým   posudkom,   ako   sú   poriadkové   opatrenia a podobne,

- preto sme názoru, že vyššie uvedený postup súdu určite nezaručuje základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Z obsahu súdneho spisu ústavný súd zistil následovný priebeh a stav konania:Navrhovateľka podala 17. októbra 1996 krajskému súdu „návrh na zaplatenie dlžnej sumy“ proti Ing. M. K. (ďalej len „odporca v prvom rade“) z dôvodu nesplatených úverov, ktoré mu boli poskytnuté. Krajský súd 24. augusta 1999 vyzval navrhovateľku na zaplatenie súdneho poplatku, ktorá ho uhradila 3. septembra 1999.

V tejto fáze konania (ešte bez účasti sťažovateľa) sa uskutočnilo jedno pojednávanie 5. októbra 1999 bez rozhodnutia vo veci.

Navrhovateľka   30.   júna   2000   predložila   krajskému   súdu   návrh   na   pristúpenie ďalšieho   účastníka   (na   strane   odporcu)   -   sťažovateľa   v zmysle   §   92   ods.   1   zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), v ktorom   upresnila   aj   výšku   svojej   pohľadávky.   Návrh   na   pristúpenie   sťažovateľa   do konania   ako   odporcu   v druhom   rade   odôvodnila   skutočnosťou,   že   časť   žalovanej pohľadávky   je   zabezpečená   ručiteľským   záväzkom   sťažovateľa   na   základe   ručiteľskej listiny a záložnej zmluvy, v zmysle ktorých sťažovateľ ručí svojím nehnuteľným majetkom. Krajský súd rozhodol o pripustení sťažovateľa ako účastníka do konania uznesením zo   4.   augusta   2000,   pričom   uznesenie   sa   ani   jednému   z   odporcov   nepodarilo   doručiť (oznámenie „adresát odsťahovaný“).

Krajský súd 7. augusta 2000 vyzval navrhovateľku k doplateniu súdneho poplatku, ktorá ho uhradila 7. septembra 2000.

Krajský súd 16. augusta 2000 požiadal Register obyvateľov Slovenskej republiky o oznámenie   údajov   týkajúcich   sa   trvalého   pobytu   odporcov.   Údaje   mu   boli   zaslané 24. augusta 2000.

Krajský súd 6. septembra 2000 zaslal odporcom uznesenie o pripustení sťažovateľa ako   účastníka   do   konania,   ktoré   sa   im   však   nepodarilo   doručiť   („v úložnej   lehote nevyžiadané“ ). Zásielka bola krajskému súdu v oboch prípadoch vrátená 10. októbra 2000.Navrhovateľka 8. septembra 2000 predložila krajskému súdu oznámenie o postúpení pohľadávky voči odporcom.

Krajský   súd   9.   januára   2002   opätovne   zaslal   odporcom   uznesenie   o pripustení sťažovateľa   ako   účastníka   do   konania   (odporca   v prvom   rade   zásielku „nevyzdvihol v úložnej   lehote“,   sťažovateľ   zásielku   prevzal   14.   januára   2002).   Proti   uvedenému uzneseniu   podal   sťažovateľ   30.   januára   2002   odvolanie   a predložil   plnú   moc   na zastupovanie advokátom.

Krajský súd 6. februára 2002 vyzval navrhovateľku, aby sa vyjadrila k predloženému odvolaniu sťažovateľa.

Krajský   súd   14.   marca   2002   predložil   spisový   materiál   spolu   s odvolaním Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „odvolací   súd“),   ktorý   napadnuté uznesenie krajského súdu potvrdil 23. júla 2002 (uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť 26. augusta 2002, právnemu zástupcovi sťažovateľa a navrhovateľke bolo doručené 26. augusta 2002, odporcovi v prvom rade bolo doručené príslušným útvarom Policajného   zboru   17.   novembra   2002).   Spisový   materiál   bol   krajskému   súdu   vrátený 19. augusta 2002.

Krajský súd 21. novembra 2002 určil termín pojednávania na 17. december 2002 (predvolanie a výzvu k vyjadreniu sa nepodarilo doručiť odporcovi v prvom rade – zásielka „v   odbernej   lehote   nevyzdvihnutá“).   Na   pojednávanie   sa   nedostavila   navrhovateľka a odporca v prvom rade, sťažovateľ na pojednávaní predložil krajskému súdu „Návrh na určenie   neplatnosti   ručiteľskej   listiny“ (podaný   Okresnému   súdu   Dolný   Kubín 16. decembra 2002) a zároveň uviedol, že sa k návrhu vo veci písomne vyjadrí v lehote 5 dní.   Krajský   súd   odročil   pojednávanie   na   neurčito   za   účelom   predloženia   uvedeného vyjadrenia a opätovného predvolania účastníkov.

Krajský   súd   20.   januára   2003   vyzval   sťažovateľa   k predloženiu   predmetného vyjadrenia v lehote 7 dní, sťažovateľ ho predložil 21. januára 2003.

Krajský   súd   22.   januára   2003   vyzval   navrhovateľku   k predloženiu   stanoviska k uvedenému vyjadreniu sťažovateľa.

Krajskému súdu bol 19. marca 2003 predložený návrh na zmenu účastníka konania na strane navrhovateľky v zmysle § 92 ods. 2 OSP zo strany S., a. s., B., spolu s prílohou („zmluva   o postúpení   pohľadávok   zo   dňa   28.   06.   2000“). Krajský   súd   návrhu   vyhovel 21. marca 2003 (uznesenie nadobudlo právoplatnosť 23. apríla 2003).

Krajský   súd   2.   mája   2003   určil   termín   pojednávania   na   3.   jún   2003   (odporcovi v prvom   rade   sa   zásielku   s predvolaním   nepodarilo   doručiť   – „v   odbernej   lehote nevyzdvihnuté“). Na uskutočnenom pojednávaní navrhovateľka špecifikovala petit návrhu a zaujala stanovisko k predošlému vyjadreniu sťažovateľa a sťažovateľ označil dôkazy na zistenie   skutkového   stavu.   Krajský   súd   pojednávanie   odročil   na   neurčito   za   účelom zabezpečenia   dôkazov   (vyžiadania   spisového   materiálu   z Okresného   súdu   Dolný   Kubín a Správy katastra Dolný Kubín) a súčasne vyzval navrhovateľku k predloženiu dôkazov (záložnej zmluvy č. 0192, ručiteľskej listiny č. 0192, výpisov z listu vlastníctva), ako aj sťažovateľa   k predloženiu   dôkazu   o   jeho   pobyte   v zahraničí   v čase   podpísania   spornej záložnej zmluvy a ručiteľskej   listiny.   Zo   strany   navrhovateľky   boli   požadované   dôkazy predložené 11. júna 2003.

Sťažovateľ 7. júla 2003 predložil krajskému súdu vyjadrenie k návrhu vo veci spolu s čestným vyhlásením odporcu v prvom rade, v ktorom vyhlásil, že „(...) ručiteľskú listinu ako aj záložnú zmluvu, ktoré boli súčasťou resp. prílohou úverovej zmluvy č. 0192 zo dňa 09. 07. 1992 som v mene môjho brata bez jeho vedomia podpísal Ja.(....)“.

Krajský súd 2. septembra 2003 zaslal navrhovateľke výzvu, aby sa vyjadrila, „či trvá na   znaleckom   dokazovaní   (grafologickom)   ohľadne   podpisov   odporcu   2.“,   na   ktorú navrhovateľka   nereagovala.   Na   opätovnú   výzvu   krajského   súdu   z   9.   októbra   2003 navrhovateľka   takisto   nereagovala.   Dňa   13.   novembra   2003   krajský   súd   zaslal navrhovateľke   ďalšiu   výzvu   s poučením   o   uložení   poriadkovej   pokuty.   Navrhovateľka vyjadrenie týkajúce sa otázky znaleckého dokazovania pravosti podpisu krajskému súdu predložila 29. decembra 2003.

Krajský   súd   21.   októbra   2004   rozhodol   uznesením   o   „nariadení   znaleckého dokazovania   znalcom   v odbore:   písmoznalectvo,   odvetvie:   ručné   písmo“ (uznesenie nadobudlo právoplatnosť 12. novembra 2004).

Sťažovateľ 5. novembra 2004 zložil určenú výšku zálohy na znalecké dokazovanie.Krajský súd 8. decembra 2004 zaslal znalcovi oznámenie o ustanovení za znalca a súčasne ho vyzval, aby sa vyjadril, akým spôsobom mu má byť súdny spis doručený.Krajský súd 20. januára 2005 zaslal súdny spis znalcovi (znalec prevzal zásielku 4. marca 2005).

Navrhovateľka   predložila   26.   januára   2005   krajskému   súdu   návrh   na   zmenu účastníka konania na strane navrhovateľky v zmysle § 92 ods. 2 OSP spolu s prílohou („Zmluva o postúpení pohľadávok spísaná dňa 22. 12. 2004...“). Krajský súd 27. januára 2005 navrhovateľku vyzval k predloženiu súhlasu postupníka na vstup do konania na strane navrhovateľky v zmysle § 92 ods. 3 OSP, resp. k oznámeniu adresy postupníka alebo jeho právneho zástupcu.

Navrhovateľka 7. februára 2005 predložila krajskému súdu adresu právneho zástupcu postupníka, na základe čoho ho krajský súd v uvedený deň vyzval k predloženiu súhlasu postupníka (G., C.) na vstup do konania na strane navrhovateľky v zmysle § 92 ods. 3 OSP a plnej moci na jeho zastupovanie. Súhlas na vstup do konania na strane navrhovateľky a plnú moc na zastupovanie predložil postupník krajskému súdu 14. februára 2005. Krajský súd 21. decembra 2005 vyzval znalca k predloženiu znaleckého posudku a vráteniu spisového materiálu (zásielku znalec „v odbernej lehote neprevzal“).

Krajský   súd   19.   januára   2006   opätovne   vyzval   znalca   k predloženiu   znaleckého posudku a k vráteniu spisového materiálu (zásielku znalec „v odbernej lehote neprevzal“).Sťažovateľ podal 1. júna 2006 krajskému súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, na ktorú   krajský   súd   reagoval   oznámením   zo   6.   júna 2006,   v   ktorom   uviedol,   že   spisový materiál sa nachádza u znalca, ten jeho písomné výzvy nepreberá a telefonický kontakt s ním nebol úspešný, preto súd pristúpi k doručeniu zásielok prostredníctvom príslušného útvaru Policajného zboru. Krajský súd zároveň uviedol, že po doručení znaleckého posudku bude tento zaslaný sťažovateľovi a krajský súd nariadi termín pojednávania.

Krajský súd 7. júna 2006 opätovne vyzval znalca k predloženiu znaleckého posudku a k vráteniu spisového materiálu (znalec prevzal zásielku 22. júla 2006).

Krajský   súd   10.   júla   2006   požiadal   o doručenie   výzvy   znalcovi   prostredníctvom príslušného   útvaru   Policajného   zboru,   ktorému   sa   ju   však   nepodarilo   doručiť   z dôvodu neprítomnosti adresáta.

Krajský súd 8. septembra 2006 požiadal o doručenie výzvy znalcovi (s poučením o uložení   poriadkovej   pokuty)   prostredníctvom   príslušného   útvaru   Policajného   zboru. Zásielka mu bola doručená 30. septembra 2006 a v uvedený deň mu túto výzvu zaslal aj krajský súd prostredníctvom pošty (zásielku znalec prevzal 30. septembra 2006).

Krajský súd 19. januára 2007 telefonickým odkazom prostredníctvom príbuzných vyzval znalca k predloženiu znaleckého posudku a k vráteniu spisového materiálu, resp. k uvedeniu dôvodov, pre ktoré posudok nevypracoval.

Krajský súd následne telefonickým odkazom na záznamníku vyzval znalca k vráteniu spisového materiálu 22. januára 2007, 31. januára 2007 a 6. februára 2007.

Znalec   24.   januára   2007   oznámil   krajskému   súdu,   že   si   vyžiadal   potrebný porovnávací   materiál   od   sťažovateľa   a pristúpil   k vypracovaniu   znaleckého   posudku a zároveň oznámil aj osobné dôvody prekročenia lehoty k vypracovaniu posudku.

Sťažovateľ 12. februára 2007 predložil krajskému súdu porovnávací materiál určený na znalecké skúmanie.

Krajský   súd   21.   februára   2007   vyzval   znalca   k   vráteniu   spisového   materiálu do 23. februára   2007.   Znalec   predložil   spis   bez   vypracovaného   znaleckého   posudku 24. mája 2007.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   v súčasnosti   sa   súdny   spis   nachádza   u konajúcej sudkyne a žiadne nové úkony v predmetnej veci vykonané neboli.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   základného   práva   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...), ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý   znamená nastolenie právnej istoty   inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vyplýva   z   § 6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je   podľa   § 117   ods. 1   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 247/03,   IV. ÚS 272/04)   ústavný   súd   zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný   súd   považuje   aj   povahu   prerokúvanej   veci.   Tieto   tri   kritéria   zohľadňuje   pri namietanom porušení práva na prejednanie záležitosti súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

1. Predmetom konania, v ktorom sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy, je zaplatenie dlžnej   sumy   z dôvodu   nesplatených   úverov   poskytnutých   odporcovi   v prvom   rade   a vo vzťahu k sťažovateľovi z dôvodu zabezpečenia uvedeného záväzku na základe ručiteľskej listiny a záložnej zmluvy, ktorých platnosť sťažovateľ v predmetnom konaní spochybňuje. Z obsahu súdneho spisu ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti svedčiace o právnej alebo faktickej zložitosti veci, ktorá by mohla zásadnejším spôsobom ovplyvniť doterajší zdĺhavý priebeh konania.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania hodnotí ústavný súd v zásade ako aktívne a súčinnostné. Z obsahu súdneho spisu ústavný súd zistil, že sťažovateľ na výzvy krajského   súdu   reagoval   v primeranej   lehote,   aktívne   označoval   a   predkladal   dôkazy, zúčastnil sa všetkých určených termínov pojednávania a takisto včas zložil určenú zálohu na znalecké   dokazovanie.   Ústavný   súd   zistil   iba   jeden   prípad   pasivity   sťažovateľa,   keď predložil písomné vyjadrenie krajskému súdu až jeden mesiac po lehote, ku ktorej sa na pojednávaní   17.   decembra   2002   sám   zaviazal,   čo   však   nemalo   významný   vplyv   na doterajšiu dĺžku konania.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa, bol postup krajského súdu.

Začiatok obdobia podliehajúceho posúdeniu namietanej protiústavnosti ústavný súd určil dňom 14. januára 2002, keď sťažovateľ prevzal uznesenie krajského súdu, ktorým vyslovil súhlas s pristúpením sťažovateľa ako účastníka do konania.

Krajský súd bol nečinný takmer desať mesiacov v období od 29. decembra 2003 (doručenie vyjadrenia navrhovateľky   k potrebe znaleckého dokazovania) do   21. októbra 2004 a viac ako štyri mesiace v období od 19. januára 2006 do 7. júna 2006.

Pri hodnotení postupu krajského súdu boli tiež zistené kratšie obdobia poznačené jeho   nesústredenou   a neefektívnou   činnosťou   spojenou   s výzvami adresovanými účastníkom konania a znalcovi.

Ústavný   súd   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   nesústredená   a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť   štátneho   orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty ohľadom tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva predovšetkým štát zodpovedá za prieťahy spôsobené jeho orgánmi, a to tak orgánmi, ktoré konanie vedú, ako aj orgánmi, ktoré   poskytujú   znalecký   posudok   alebo   poskytujú   inú   činnosť   pri   dokazovaní   (napr. Allenet de Ribemont v. Francúzsko, séria A, č. 308, alebo Martins Moreira v. Portugalsko, séria A, č. 143).

V tejto súvislosti ústavný súd osobitne poukazuje na činnosť krajského súdu týkajúcu sa znaleckého dokazovania. Obdobie nasledujúce po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o ustanovení znalca (12. november 2004) a končiace vrátením spisového materiálu znalcom bez   vypracovaného   znaleckého   posudku   (24.   máj   2007)   sa   vyznačuje   neefektívnou činnosťou   krajského   súdu,   ktorá   spôsobila   zbytočné   prieťahy   v konaní   v trvaní   takmer tridsať mesiacov. Nad rámec meritu veci ústavný súd vyslovuje názor, že krajský súd mohol tejto   situácii   predísť   okrem   iného   tak,   že   by   znalcovi   poskytol   na   účely   vypracovania znaleckého posudku len potrebné kópie zo spisu a nie celý spisový materiál, čím by si uchoval možnosť nečinnosť znalca vyriešiť ustanovením iného znalca.

Ústavný   súd sa   pri   posudzovaní   sťažnosti   vysporiadal   aj s vyjadrením   predsedu krajského súdu, ktorý uviedol, že k „určitým prieťahom“ mohlo dôjsť v dôsledku pracovnej zaťaženosti zákonného sudcu.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02). Námietka pretrvávajúceho vysokého nápadu vecí a v tejto súvislosti neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy nemá   povahu   okolnosti,   ktorá   by   vylučovala   alebo   znižovala   zodpovednosť   súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Preto ústavný súd obranu krajského súdu spočívajúcu v pracovnej zaťaženosti sudcu neakceptoval.

Vzhľadom na uvedené obdobia súvislej nečinnosti krajského súdu súhrnne trvajúcej jeden rok a dva mesiace a s prihliadnutím aj na jeho nesústredenú a neefektívnu činnosť, nemožno viac ako štyri roky trvajúcu dobu posudzovaného konania vedeného krajským súdom   bez   rozhodnutia   vo   veci   považovať   za   ústavne   akceptovateľnú   vo   vzťahu k základnému   právu   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   ani   za   primeranú   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené.

III.

Vzhľadom na výrok o porušení základného práva sťažovateľa, ako aj na skutočnosť, že namietané konanie nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené,   ústavný súd zároveň   prikázal   krajskému   súdu   v zmysle § 56   ods.   3   písm.   a) zákona o ústavnom súde, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 52 Cb 394/96 ďalej konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.

Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume   800   000   Sk, ktoré   odôvodnil   nasledovne: „Túto   sumu sťažovateľ   požaduje tiež z toho dôvodu, že mu vznikla nielen nemajetková ujma, ale okrem toho bolo zasiahnuté do jeho práv a oprávnených záujmov bez jeho vedomia a proti jeho vôli.“

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 50 000   Sk.   Táto   suma   zohľadňuje   celkovú   dĺžku   predmetného   konania   s prihliadnutím na predmet konania krajského súdu, dĺžku zbytočných prieťahov v tomto konaní a s tým spojenú ujmu sťažovateľa.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vo   zvyšnej   časti   uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľa nevyhovel.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 36 428 Sk.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1, § 11, § 13 ods. 3, § 14, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2006 v konaní pred ústavným súdom predstavuje suma 2 730 Sk a hodnota režijného paušálu je 164 Sk.V súlade   s týmito   ustanoveniami   možno   teda   trovy   konania   vyčísliť   ako   súčet odmeny   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava   zastúpenia,   písomné podanie na súd) vrátane režijného paušálu (2 x 2 730 Sk + 2 x 164 Sk = 5 788 Sk). Náhrada trov konania v predmetnej veci vypočítaná podľa platnej právnej úpravy teda prestavuje celkovú sumu 5 788 Sk.

Ústavný   súd   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   priznal   odmenu   v sume   5   788 Sk a v zostávajúcej časti jeho nároku na náhradu trov konania nevyhovel.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júla 2007