znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 375/09-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť F. P., F., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Krajského   súdu   v   Košiciach   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 K 162/2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. P.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. októbra 2009 doručená sťažnosť F. P. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5 K 162/2002   v   období   po rozhodnutí   ústavného   súdu   č.   k.   IV.   ÚS   156/09-71   z   19.   augusta   2009   a   návrhu   na nariadenie výkonu súdnych rozhodnutí sp. zn. 14 C 236/94, 28 C 396/2005, 4 Cbi/30/2003 (ide   o konkurznému   konaniu   predchádzajúce   súdne   konania   týkajúce   sa   uplatnených nárokov sťažovateľa, pozn.).

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že ústavný súd už v tejto veci rozhodoval nálezom   č.   k.   IV.   ÚS   156/09-71   z   19.   augusta   2009,   ktorým   vyslovil   porušenie   jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a   prikázal   krajskému   súdu   konať bez zbytočných   prieťahov.   Sťažovateľovi   tiež   priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 600 €. Ďalej sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „... Krajsky súd... mal konať tak ako mu už raz prikázal Ústavný súd a to bez zbytočných prieťahoch a odstrániť právnej neistote, nariadiť výkon súdnych rozhodnutí 14 C 236/94 a 28 C 396/2005, Krajsky súd v Košiciach č. 4 Cbi 30/2003.“

3. Podľa sťažovateľa krajský súd napriek nálezu ústavného súdu naďalej nekoná. Preto sťažovateľ opakovane podáva ústavnému súdu sťažnosť na pokračovanie prieťahov v súdnom konaní a navrhuje, aby ústavný súd vydal toto rozhodnutie:

„Krajský súd... porušil moje ústavné práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní 5 K 162/2002...“. Zároveň žiadal priznať finančné zadosťučinenie vo výške   497   908   €   a   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   pre   konanie   o   jeho   sťažnosti   na ústavnom súde.

4. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania veci vyzval odporcu, aby uviedol, aké úkony boli urobené v namietanom konaní od 19. augusta 2009 (t. j. po rozhodnutí ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 156/09). Odporca listom sp. zn. 1 Spr V/235/2009 z 23. novembra 2009 (doručeným ústavnému súdu 25. novembra 2009) uviedol, že po tomto termíne k prieťahom nedošlo a od 19. augusta 2009 boli vo veci sú vykonané tieto úkony:

„29. 9. 2009 podal... správca konkurznej podstaty konečnú správu... 30. 9. 2009 súd vyzval správcu konkurznej podstaty, aby doložil ku konečnej správe všetky   zmluvy,   vyhlásenie,   že   nevedie   aktívne,   pasívne   ani   incidenčené   spory   a   že   má vysporiadané všetky pohľadávky...

14. 10. 2009 správca konkurznej podstaty doložil ku konečnej správe požadované doklady...

4. 11. 2009 bolo odoslané do Obchodného vestníka SR a vyvesené na úradnej tabuli Krajského   súdu...   upovedomenie   úpadcu   a   konkurzných   veriteľov   o konečnej   správe a vyúčtovaní s tým, že konečná správa bude vyvesená na úradnej tabuli súdu dňa 16. 11. 2009...

konečná správa bola vyvesená na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach dňa 16. 11. 2009.“

5.   Ďalej   ústavný   súd   zo   spisu   sp.   zn.   IV.   ÚS   156/09   zistil,   že   v rovnakej   veci sťažovateľa ústavný súd nálezom z 19. augusta 2009 (právoplatným 24. septembra 2009) už vyslovil   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 5 K 162/2002, prikázal mu konať bez zbytočných prieťahov, priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 1 600 € a náhradu trov konania.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne   prerokuje   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade krajského súdu v konkurznom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby   tento   orgán   (všeobecný   súd)   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV.   ÚS   16/04,   II.   ÚS   1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

8. Ústavný súd zo sťažnosti a z jej príloh, ako aj z obsahu spisu sp. zn. IV. ÚS 156/09 predovšetkým skúmal, či v danom prípade existuje reálna možnosť vyslovenia porušenia označeného   základného   práva   sťažovateľa,   posudzujúc   obdobie   od   vydania   nálezu ústavného   súdu   od   19.   augusta   2009   (právoplatne   ukončenom   24.   septembra   2009)   do podania ústavnej sťažnosti 26. októbra 2009, t. j. predmetom posudzovania v okolnostiach prerokúvanej veci je niečo viac ako 2-mesačné obdobie.

9.   Posudzované   obdobie   dvoch   mesiacov   [predmetom   posudzovania   nemôže   byť v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (II. ÚS 418/06, II. ÚS 252/05) obdobie pred vydaním nálezu ústavného súdu z 19. augusta 2009], najmä ak krajský súd priebežne koná, zatiaľ nesignalizuje možnosť vyslovenia namietaného porušenia základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Ústavný   súd   považuje   dosiaľ   poskytnutú   ochranu sťažovateľovi nálezom č. k. IV. ÚS 156/09-71 zo 19. augusta 2009 za dostatočnú, a preto odmietol   jeho   sťažnosť   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

10. Sťažovateľ v rámci širšej argumentácie tiež navrhoval, aby ústavný súd nariadil výkon súdnych rozhodnutí sp. zn. 14 C 236/94, 28 C 396/2005, 4 Cbi/30/2003. Ústavný súd zistil, že ide o pohľadávky sťažovateľa voči spoločnosti K., s.   r. o. v konkurze, P., na majetok ktorej bol 16. decembra 2002 krajským súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 K 162/02 vyhlásený konkurz. Jedným z účinkov vyhlásenia konkurzu je, že v zmysle § 14 ods.   1   písm.   e)   zákona   č.   328/1991   Zb.   o   konkurze   a   vyrovnaní   v   znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   konkurze   a vyrovnaní“)   pre   pohľadávku   proti   úpadcovi nemožno nariadiť výkon rozhodnutia, viesť výkon rozhodnutia ani vykonávať exekúciu na majetok patriaci do podstaty, ani nadobúdať na ňom právo na oddelené uspokojenie (§ 28). Ak   sťažovateľ   nemôže   uplatniť   vymoženie   svojej   pohľadávky   postupom   podľa   zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene a doplnení   ďalších   zákonov   v znení   neskorších predpisov, má podľa zákona o konkurze a vyrovnaní právo domáhať sa uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde voči dlžníkovi, ktorý je v úpadku. Ústavný súd zistil (z konania vedeného pred ústavným súdom pod sp. zn. IV. ÚS 156/09), že sťažovateľ uvedené   oprávnenia   využil   27.   januára   2003,   keď   riadnym   spôsobom   prihlásil   svoju pohľadávku voči úpadcovi, o čom svedčí konkurzné konanie vedené pred krajským súdom pod sp. zn. 5 K 162/02 a konanie vedené pod sp. zn. 4 Cbi 30/2003, v ktorom pohľadávka sťažovateľa   bola   zaradená   do   1.   triedy   a   bude   sa   o nároku   meritórne   rozhodovať. Z vyjadrenia krajského súdu vyplýva, že 16. novembra 2009 bola konečná správa správcu konkurznej podstaty vyvesená na úradnej tabuli krajského súdu.

11. Z už uvedeného vyplýva, že na všeobecnom súde prebieha konanie, ktoré ešte nie je skončené, v ktorom sa rozhoduje aj o práve sťažovateľa na zaplatenie súdom priznaných pohľadávok. K tomuto návrhu sťažovateľa (bod 10) ústavný súd uvádza, že aj keby ho posudzoval samostatne (a nie ako súčasť širšej argumentácie sťažovateľa namietajúceho prieťahy   v prebiehajúcom   konkurznom   konaní,   pozn.),   nepatrí   do   právomoci   ústavného súdu   nariadiť   výkon   súdnych   rozhodnutí,   pretože   táto   právomoc   je   zverená   k tomu splnomocneným osobám (exekútor, exekučný súd). S prihliadnutím na túto skutočnosť by bolo potrebné návrh sťažovateľa v tejto časti (týkajúcej sa návrhu na nariadenie výkonu súdnych rozhodnutí) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

12.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   v   celom   rozsahu   bolo   už   bez   právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2009