znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 375/08-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. H. a spol., B., zastúpených advokátom Mgr. P. L., Advokátska   kancelária, B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   ich   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Dolný   Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 19/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. H. a spol.   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta 2008   doručená sťažnosť Ing.   M. H. a spol. (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   prejednanie záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 19/2006.

Sťažovatelia   uviedli,   že   namietanou   nečinnosťou   okresného   súdu   vo   veci sp. zn. 8 C 19/2006,   v ktorom   sa   sťažovatelia   v postavení   navrhovateľov   domáhajú   proti odporcovi J. B., B., určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a určenia, že predmetná nehnuteľnosť patrí do dedičstva, bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že: „Predmetná právna vec je pritom príslušným súdom k dnešnému dňu prejednávaná viac ako 2 roky a 1 mesiac bez toho, aby tento vytýčil čo len jediný termín pojednávania. Jedinú činnosť,   ktorú Okresný súd v tejto súvislosti vyvinul bolo to, že písomnosťou zo dňa 26. 07. 2006, sp. zn.: 8 C 19/2006-21, nás vyzval, aby sme v lehote 10 dní od doručenia tejto výzvy pod hrozbou zastavenia konania zaplatili spoločne a nerozdielne súdny poplatok vo výške 6.000,-Sk, ktorý poplatok sme bezodkladne, dňa 01. 08. 2006, v kolkoch uhradili.“

Z obsahu   sťažnosti   a príloh   vyplýva,   že   sťažovatelia   svojimi   podaniami z 3. decembra 2007 a 7. apríla 2008 adresovanými okresnému súdu urgovali, aby „odstránil protiprávny stav, odstránil prieťahy, ktorých sa v uvedenom konaní dopúšťa a aby vytýčil termín   pojednávania   za   účelom   ukončenia   predmetnej   veci   v čo   najkratšom   možnom termíne“.

Sťažovatelia taktiež poukázali na skutočnosť, že „s prihliadnutím na celkovú dĺžku konania   je   nesporné,   že   príslušný   súd   mal   dostatok   možností   a časového   priestoru   na vydanie právne konformného - autoritatívneho rozhodnutia vo veci samej, teda na vydanie konečného   rozsudku,   ktorý   by   zároveň   nadobudol   právoplatnosť. Keďže   sa   tak v predmetnom konaní nestalo, a to ani z dôvodu zložitosti veci, ani z dôvodov na strane účastníkov konania, nakoľko porušovateľ práva je absolútne nečinný, je nepochybné, že štát objektívne zodpovedá za prieťahy v takom konaní.“.

Podstata námietok sťažovateľov spočíva v ich názore, že nekonaním okresného súdu vo veci v napadnutom konaní došlo k prieťahom takej intenzity, závažnosti a rozsahu, že ich nemožno   kvalifikovať   inak   ako   zbytočné   prieťahy,   v dôsledku   čoho   došlo   postupom zo strany okresného súdu k porušeniu základného práva sťažovateľov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože sťažovatelia sa domnievajú, že konanie vedené pod sp. zn 8 C 19/2006 na okresnom súde prebieha neprimerane dlho, t. j. už viac ako 2 roky a 1 mesiac bez toho, aby okresný súd nariadil pojednávanie, a vec dosiaľ nie je právoplatne skončená.

Na   základe   uvedeného   sťažovatelia   žiadali   vysloviť   porušenie   označených základných   práv,   priznať   každému   zo   sťažovateľov   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 50 000 Sk a náhradu trov ich právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Ústavný   súd   sa   osobitne   zameral   na   preskúmanie   opodstatnenosti   sťažnosti sťažovateľov,   keďže   pri   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného   práva   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy podľa ustálenej praxe odmieta sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, ak „vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania pred súdom, ako aj postup zákonného sudcu   nesignalizovali   reálnu   možnosť   zbytočných   prieťahov,   a tým   ani   porušenie základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy“   (II. ÚS 109/03),   resp.   ak   „argumenty v sťažnosti   sťažovateľa   nepreukázali   v čase   podania   sťažnosti   takú   intenzitu   porušenia označeného základného práva, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie“ (II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).

Podstatou   sťažnosti   a   predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   nárok sťažovateľov na ochranu pred postupom okresného súdu, ktorým boli podľa ich názoru spôsobené zbytočné prieťahy a bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou a s jej prílohami dospel k záveru, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

Právny   názor   ústavného   súdu   o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   vychádza z doterajšieho priebehu konania pred okresným súdom, ktoré začalo 10. júla 2006.Zo sťažnosti, ako aj z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len   vo vzťahu   k postupu   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   8   C   19/2006, ktorého celková dĺžka od podania návrhu na začatie konania (10. júla 2006) do podania sťažnosti doručenej ústavnému súdu 27. augusta 2008 nepresiahla 2 a pol roka, čo nie je doba,   v ktorej   už   musel   okresný   súd   v danej   veci   rozhodnúť   tak,   ako   si   to   zrejme predstavujú sťažovatelia.

Ústavný súd pritom vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že   účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr. III. ÚS 111/04, III. ÚS 11/05, III. ÚS 81/05).

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (III. ÚS 199/02, I. ÚS 38/04).

Podľa názoru ústavného súdu nemožno na základe skutočností uvedených v sťažnosti považovať postup okresného súdu v posudzovanom konaní za taký, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy v konaní“ v zmysle citovaného článku ústavy.

Ústavný   súd   už   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   vyslovil,   že   zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto   základného   práva   sa   namieta   v   takom   konaní   pred   všeobecným   súdom,   ktoré z hľadiska   jeho   druhu   a povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   uvažovať   o zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05).

Ústavný   súd   v súvislosti   s hodnotením   efektívnosti   postupu   okresného   súdu a v súlade   so   svojou   predchádzajúcou   judikatúrou,   podľa   ktorej   „... nie   každý   zistený prieťah   v súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (napr. II. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05), dospel k záveru, že aj v danej veci ide o takýto prípad.

Podľa ústavného súdu postup okresného súdu nemožno bez ďalšieho považovať za také   porušenie základného   práva   sťažovateľov zaručeného   v čl. 48   ods. 2   ústavy   a čl.   6 ods. 1 dohovoru, ktoré by dosiahlo ústavnoprávny rozmer, predovšetkým s prihliadnutím na ďalšie okolnosti tejto veci, keď okresný súd nebol vo veci absolútne nečinný, ale v rámci skúmania formálnoprávnych podmienok pre pokračovanie v konaní vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku.

Vzhľadom   na uvedené možno teda   konštatovať,   že ústavný súd   nepovažoval ani doterajší postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 19/2006 za taký, ktorý by signalizoval možnosť kvalifikovať ho po prijatí sťažnosti sťažovateľov na ďalšie konanie ako porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   resp.   práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľov   podľa   § 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   sa   ďalšími   návrhmi   uvedenými v sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2008