znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 375/06-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. februára 2008 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Juraja Horvátha v konaní o sťažnosti J. B., D., zastúpeného advokátom JUDr. J. M., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 267/2004 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 267/2004   p o r u š e n é   n e b o l o.

2. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á zaplatiť trovy právneho zastúpenia J. B. v sume 5 788 Sk (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. M., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 375/06-15 zo 14. decembra 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na ďalšie   konanie   sťažnosť J.   B. (ďalej   len   „sťažovateľ“)   doručenú ústavnému súdu 22. septembra 2006, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 267/2004, a zároveň vyhovel žiadosti sťažovateľa a ustanovil mu právneho zástupcu.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   právny   zástupca   sťažovateľa   podaním doručeným ústavnému súdu 15. januára 2007 sťažnosť doplnil a uviedol:

„Z podania sťažovateľa z 19. 9. 2006 doručeného Ústavnému súdu SR dňa 22. 9. 2006, vyplýva, že návrh na náhradu škody za poškodenie zdravia bol podaný na Okresnom súde Bratislava I dňa 3. 8. 2004 pod sp. zn. 15 C 267/2004. Okresný súd Bratislava I nekoná, lebo nevytýčil ani jedno pojednávanie vo veci a teda do dnešného dňa vo veci nerozhodol.

Je   zrejmé,   že   bolo   porušené   základne   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie a rozhodnutie   vo   veci   bez   zbytočných   prieťahov   upravené   v   článku   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky.(...)

Pokiaľ   súd nebude pokladať   vyššie uvedené skutočnosti o prieťahoch vo veci za dostačujúce,   navrhujem,   aby   bolo   vykonané   dokazovanie   spisom   Okresného   súdu Bratislava I sp. zn. 15C 267/2004, o ktorý si súd požiada.

Žiadam Ústavný súd SR, aby mi priznal primerané finančné zadosťučinenie podľa ust.   § 127 Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko ochrana práv nebola rýchla a účinná v súlade s ust. § 6 OSP. Pretrváva stav právnej neistoty už viac ako 2,5 roka spôsobený prieťahmi v konaní.

V danom prípade bol súd viac ako 2 roky vo veci nečinný. Finančné zadosťučinenie žiadam od roku 2004 vo výške 30 000,- Sk, ktoré zodpovedá aj judikatúre Európskeho súdu. Žiadam,   aby   Ústavný   súd   priznal   odmenu   právneho   zastupovania   JUDr.   J.   M., advokátovi podľa ust. § 11 ods. 2 vyhl. 655/02 Z. z., plus paušál.

Na základe ústavnej sťažnosti zo dňa 19. 9. 2006, prostredníctvom svojho advokáta upravujem petit sťažnosti takto:

Základné   právo   sťažovateľa   J.   B.   na   prerokovanie   a   rozhodnutie   vo   veci   bez zbytočných prieťahov upravené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. 15 C 267/2004 bolo porušené.

Prikazuje sa, aby Okresný súd Bratislava I vo veci sp. zn. 15 C 267/2004 konal. Súd priznáva sťažovateľovi podľa článku 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky finančné zadosťučinenie vo výške 30 000,- Sk.“

Z obsahu   doplnenia   sťažnosti,   vyjadrenia   zákonného   sudcu   a zo   spisu   okresného súdu sp. zn. 13 C 9/05 ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

- 3. augusta 2004 sťažovateľ podal okresnému súdu žalobu, vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 15 C 267/2004,

- uznesením   z 18. októbra   2004   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa   na   odstránenie nedostatkov žaloby,

-   22.   októbra   2004   požiadal   sťažovateľ   o oslobodenie   od súdnych   poplatkov a ustanovenie právneho zástupcu,

- 4. novembra 2004 sťažovateľ doplnil žalobu a doručil listinné dôkazy,

- uznesením   z 26.   januára   2005   okresný   súd   ustanovil   sťažovateľovi   právneho zástupcu Mgr. M. Z.,

-14. marca 2005 podal Mgr. Z. odvolanie proti uzneseniu z 26. januára 2005,

- 23. mája 2005 okresný súd uznesením ustanovil sťažovateľovi právnu zástupkyňu JUDr. L. R.,

- 23. augusta 2005 okresný súd uznesením uložil sťažovateľovi odstrániť nedostatky podania,

- 7. októbra 2005 sťažovateľ upravil žalobu,

- 9. novembra 2005 právna zástupkyňa požiadala o predĺženie lehoty na odstránenie nedostatkov návrhu,

- 27. februára 2006 sťažovateľ požiadal o „vylúčenie advokátky“,

- 21. marca 2006 sťažovateľ opätovne požiadal o vylúčenie advokátky,

-   7.   apríla   2006   sťažovateľ   požiadal   o odpustenie   lehoty   na   plnenie   uznesenia z 23. augusta 2005,

- 10. októbra 2006 okresný súd uznesením sp. zn. 15 C 267/04 rozhodol, že podanie sťažovateľa odmieta, pretože sťažovateľ napriek uzneseniu nedoplnil a neopravil neúplné podanie, a preto nemožno v konaní pokračovať [§ 43 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)].

Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 15. novembra 2006.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a sudcu   vyplýva   z § 6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a účinná,   ďalej   z § 100   ods. 1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom   konania   okresného   súdu   je   rozhodovanie   o   žalobe   sťažovateľa o náhradu škody za ujmu na zdraví. Žaloba však neobsahovala všetky náležitosti podľa § 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 OSP. K rozhodovaniu o merite veci vôbec nedošlo, pretože sťažovateľ neodstránil nedostatky svojho návrhu. Zo strany ústavného súdu preto neprichádza do úvahy hodnotenie právnej a skutkovej zložitosti tejto veci.

2. Ústavný súd so zreteľom na druhé kritérium posudzoval existenciu zbytočných prieťahov v napadnutom konaní (správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania). V danom prípade ide o sporové konanie, v ktorom je žalobca (v tomto prípade sťažovateľ) povinný nielen tvrdiť, ale aj preukazovať splnenie všetkých hmotnoprávnych a procesných predpokladov opodstatnenosti jeho nárokov (§ 6, § 79 a § 120 ods. 1 OSP). V takomto druhu   civilného   procesu   je   žalobca   povinný   splniť   aj   ostatné   zákonom   ustanovené predpoklady na prístup k súdnej ochrane, ku ktorým patrí splnenie všetkých predpokladov prípustnosti žaloby vrátane zaplatenia súdneho poplatku (m. m. IV. ÚS 161/04). Ústavný súd konštatuje, že správanie sťažovateľa (§ 101 ods. 1 OSP) najmä vzhľadom na podanie nekvalifikovanej žaloby okresnému súdu, ktorú bolo nevyhnuté doplňovať, nezaplatenie súdneho   poplatku,   ako   aj   ďalšie   procesné   úkony   sťažovateľa   (nespolupracoval s ustanovenou právnou zástupkyňou) možno pripísať na jeho vrub pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Pokiaľ   ide   o postup   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní,   ústavný   súd prihliadal na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

V prípade, ak ústavný súd zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl.   48 ods.   2   ústavy,   nevysloví   porušenie základného   práva   zaručeného   v tomto článku (II. ÚS   57/01,   III.   ÚS   30/03)   alebo   sťažnosť   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú (I. ÚS 17/01,   I. ÚS 57/01,   I. ÚS 27/02,   III. ÚS 199/02,   I. ÚS 197/03,   I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01).

Ústavný súd zistil, že okresný súd v priebehu troch mesiacov od podania žiadosti sťažovateľa   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   (22.   októbra   2004)   ustanovil sťažovateľovi prvého právneho zástupcu (26. januára 2005). Skutočnosť, že ustanovený advokát neskôr uznesenie o jeho ustanovení napadol odvolaním, nemožno pričítať na ťarchu okresnému   súdu.   V krátkom   časovom   slede   okresný   súd   ustanovil   sťažovateľovi   novú právnu   zástupkyňu,   ktorá   sa   ujala   zastupovania,   avšak   12.   februára   2006   požiadal o „vylúčenie advokátky“.   Keďže   podanie podľa   požiadaviek okresného   súdu   v uznesení z 23. augusta 2005 nebolo sťažovateľom doplnené, 10. októbra 2006 okresný súd podanie sťažovateľa z 3. augusta 2004 odmietol.

O prieťahoch   v konaní   by   bolo   možné   uvažovať   v období   od   3.   augusta   2004 (podanie žaloby) do 18. októbra 2004 (výzva okresného súdu na odstránenie nedostatkov návrhu), v kontexte s celým ďalším konaním však ústavný súd konštatuje, že táto nečinnosť okresného   súdu   nenadobudla   intenzitu   zbytočných   prieťahov,   a   teda   ani   porušenie základného práva sťažovateľa.

Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   15   C   267/2004   nedošlo   k zbytočným prieťahom, a tým ani k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku 1   boli porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

V zmysle ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie. Priznanie finančného zadosťučinenia je však podmienené vyslovením porušenia základného práva sťažovateľa.   Pretože   v tomto   prípade   ústavný   súd   rozhodol,   že   označené   právo porušené nebolo, uvedeným návrhom sťažovateľa sa nemohol zaoberať.

Ústavný súd ďalej uvádza, že v konaní pred ústavným súdom platí podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde zásada, že účastník konania uhrádza trovy   konania zo svojho. Na základe   ustanovenia   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde,   ktorý   zakotvuje   výnimku z tejto zásady, však ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom, pretože právny zástupca   sťažovateľa   bol   ustanovený   ústavným   súdom   na základe   uznesenia sp. zn. I. ÚS 375/06 zo 14. decembra 2006.

Ústavný súd rozhodol   aj o úhrade trov   ustanoveného právneho   zástupcu.   Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a ) a c ) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 2 730 Sk, t. j. spolu 5 460 Sk, čo spolu s režijným paušálom 2 x 164 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 5 788 Sk.

Priznanú úhradu trov   právneho zastúpenia je Kancelária ústavného súdu   povinná zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2008