SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 374/2015-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Poštová banka, a. s., Dvořákovonábrežie 4, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Michalom Luknárom, Zvolenská 8,Nitra, vo veci namietaného porušenia základného práva a práva na ochranu vlastníctvazaručených v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na spravodlivý súdnyproces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôda práva na právnu pomoc zaručeného v čl. 37 ods. 2 Listiny základných práva slobôd výrokom o trovách konania v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 2 Oboer 277/2013 z 28. novembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Poštová banka, a. s., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Poštová banka, a. s., Dvořákovo nábrežie 4,Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného právaa práva na ochranu vlastníctva zaručených v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), práva na spravodlivý súdny proceszaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) a práva na právnu pomoc zaručeného v čl. 37 ods. 2 Listiny základných práva slobôd (ďalej len „listina“) výrokom o trovách konania v uznesení Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Oboer 277/2013 z 28. novembra2014.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v exekučnom konaní vedenom Okresnýmsúdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 5 Er 804/2012 sa sťažovateľkav procesnom postavení oprávnenej z exekúcie domáha proti z exekúcie povinnej obchodnejspoločnosti MONAQ Leasing, a. s., Panská 13, Bratislava (ďalej len „povinná z exekúcie“),núteného vymoženia sumy 8 190 960,41 € s príslušenstvom na základe exekučného titulu,ktorým bola notárska zápisnica, pričom uznesením zo 4. decembra 2012 okresný súdzamietol žiadosť sťažovateľkou zvoleného exekútora na udelenie mu povereniana vykonanie predmetnej exekúcie z dôvodu, že notárska zápisnica nespĺňala náležitostiexekučného titulu. O odvolaní sťažovateľky proti tomuto uzneseniu rozhodol Krajský súdv Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorý uznesením sp. zn. 21 CoE 698/2012 z 25. júna2013 zrušil uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom okresnýsúd vydal poverenie na vykonanie exekúcie 12. augusta 2013.
3. Uznesenie krajského súdu sp. zn. 21 CoE 698/2012 z 25. júna 2013napadla dovolaním povinná z exekúcie, ktoré najvyšší súd napádaným uznesenímsp. zn. 2 Oboer 277/2013 z 28. novembra 2014 odmietol a súčasne rozhodol o trováchdovolacieho konania tak, že v dovolacom konaní úspešnej sťažovateľke, ktorá sa vyjadrilak dovolaniu povinnej z exekúcie, priznal ich náhradu v sume 90,84 €, a to na základe § 11ods. 1 písm. a) a § 13a ods. 2 písm. c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskejrepubliky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnychslužieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška o odmenách advokátov“), t. j. jejurčením 1/13 z výpočtového základu ako pri konaní, v ktorom nie je možné vyjadriťhodnotu veci alebo práva v peniazoch (uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť10. februára 2015, sťažnosť adresovaná ústavnému súdu bola podaná na poštovú prepravu10. apríla 2015, pozn.).
4. V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľka namieta arbitrárnosť výrokuo trovách konania v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 2 Oboer 277/2013 z 28. novembra2014 z dôvodu ňou tvrdenej neústavnej aplikácie § 11 ods. 1 písm. a) a § 13a ods. 2 písm. c)vyhlášky o odmenách advokátov na daný prípad, pretože podľa sťažovateľky v danomprípade hodnota predmetu exekučného konania vedeného pod sp. zn. 5 Er 804/2012 bolavyjadriteľná v peniazoch a bola identická a hodnotu v exekučnom konaní vymáhanejpohľadávky, takže najvyšší súd mal na výpočet trov konania podľa sťažovateľky aplikovať §9 ods. 1 a § 10 ods. 1 vyhlášky o odmenách advokátov a ich hodnotu mal vyčísliť na sumu30 272,09 €. V dôsledku tohto, že najvyšší súd nepriznal sťažovateľke úhradu trovdovolacieho konania v celkovej ňou vyčíslenej sume, podľa sťažovateľky výraznou mierouzasiahol aj do jej vlastníckeho práva, pretože nenaplnil jej legitímne očakávaniena priznanie jej ňou požadovanej úhrady trov dovolacieho konania (trovy za vyjadreniesťažovateľky k dovoleniu povinnej z exekúcie, pozn.).
5. Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného tiež uviedla: „Najvyšší súd SR určil výšku trov dovolacieho konania podľa § 11 ods. 1 písm. a) a § 13a ods. 2 písm. c) Vyhlášky, teda vychádzal z toho, že nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Najvyšší súd SR aplikáciu uvedených ustanovení bližšie neodôvodnil, v dôsledku čoho považuje Sťažovateľ Napadnutý výrok Uznesenia Najvyššieho súdu SR za nepreskúmateľný.
Sťažovateľ má však za to, že na určenie základnej sadzby tarifnej odmeny v predmetnej veci bolo potrebné aplikovať § 9 ods. 1 Vyhlášky a výšku trov právneho zastúpenia bolo potrebné určiť v súlade s § 10 ods. 1 Vyhlášky, pretože Dovolanie Povinného smerovalo proti rozhodnutiu vydanému v Exekučnom konaní, ktorého predmetom je vymoženie pohľadávky vo výške 8.190.960,41 EUR s prísl., teda je zrejmé, že tarifnou hodnotou veci je výška vymáhanej pohľadávky.
... Povinný, ktorý podal neúspešne dovolanie voči Uzneseniu Odvolacieho súdu, hoci si bol vedomý, aká je hodnota sporu v Exekučnom konaní, musí niesť zodpovednosť za trovy vzniknuté v súvislosti s neúspešným podaním Dovolania Povinného. Táto skutočnosť nemôže byť na ujmu majetkového práva Sťažovateľa.“
6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„(i) Základné právo spoločnosti Poštová banka, a.s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava... na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd výrokom o trovách dovolacieho konania obsiahnutým v uznesení Najvyššieho súdu SR zo 28.11.2014, sp. zn. 2Oboer/277/2013, porušené bolo. (ii) Základné právo spoločnosti Poštová banka, a.s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava,... na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na právnu pomoc v zmysle čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, výrokom o trovách dovolacieho konania obsiahnutým v uznesení Najvyššieho súdu SR zo 28.11.2014, sp. zn. 2 Oboer/277/2013, porušené bolo.
(iii) uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 28.11.2014, sp. zn. 2 Oboer/277/2013 v časti výroku o trovách konania zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie. Právoplatnosť výroku, ktorým bolo dovolanie povinného odmietnuté, zostáva nedotknutá.
(iv) Spoločnosti Poštová banka, a.s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 355,73 EUR, ktorú je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu Sťažovateľa... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. V súvislosti so sťažovateľkou napádaným uznesením najvyššieho súdu ústavný súdvzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, ženie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktorého pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konanípred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové aprávne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohtopostavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu vprípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo kporušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdumôžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodenézávery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (I. ÚS 13/00).
10. Najvyšší súd výrok o trovách konania v napadnutom uznesení odôvodnil takto:„V dovolacom konaní úspešnému oprávnenému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti povinnému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). V dovolacom konaní oprávnenému vznikli trovy právneho zastúpenia v súvislosti s odmenou za právne služby poskytnuté advokátom. Odmena za jeden úkon právnej služby predstavuje sumu 30,04 Eur, pričom patrí za dva úkony právnej služby, a to prevzatie a príprava a písomné vyjadrenie k dovolaniu z 25. septembra 2013, spolu vo výške 60,08 Eur (§ 11 ods. 1 písm. a/, § 13a ods. 2 písm. c/ vyhl. č. 655/2004 Z. z.) a dvakrát režijný paušál v rozsahu jednej stotiny výpočtového základu za dva úkony právnej služby vo výške 15,62 Eur (§ 16 ods. 3 uvedenej vyhlášky) plus 20 % DPH vo výške 15,14 Eur. Celkom vznikli oprávnenému trovy v sume 90,84 Eur, ktoré je povinný zaplatiť na účet advokáta oprávneného (§ 149 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p.).“
11. Z citovaného je zrejmé, že najvyšší súd pri určení sumy náhrady trov konaniapriznanej v dovolacom konaní úspešnej sťažovateľke svoje rozhodnutie riadne odôvodnilodvolaním sa na príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a tiež vyhláškyo odmenách advokátov a uvedené závery možno aj podľa ústavného súdu považovaťza ústavne udržateľné, založené na logických záveroch a relevantných skutkovýchokolnostiach (náhrada trov bola sťažovateľke priznaná za všetky úkony právnej službyv dovolacom konaní, čo ani sťažovateľka nerozporuje, pozn.). Skutočnosť, že totoodôvodnenie nekorešponduje s prianím sťažovateľky, samo osebe nepostačujena konštatovanie o arbitrárnosti týchto záverov najvyššieho súdu, pričom v tejto súvislostiústavný súd podotýka, že úlohou všeobecného súdu je zdôvodniť princípy a východiskásvojho rozhodnutia, t. j. to, čo bolo podkladom jeho rozhodnutia, avšak jeho úlohou nie jeodôvodňovať okolnosti, kvôli ktorým nerozhodol inak.
12. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky o odmenách advokátov „Základná sadzbatarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu,ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť lens nepomernými ťažkosťami.“.
13. Podľa § 9 ods. 1 vyhlášky o odmenách advokátov „Základná sadzba tarifnejodmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtuúkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovujeinak.“.
14. Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky o odmenách advokátov „Ak nie je ustanovené inak,považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva,ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu právasa považuje aj hodnota pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo savedie spor alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu.“.
15. V súvislosti s uvedeným ústavný súd podotýka, že predmetom exekučnéhokonania nie je principiálne spornosť či už právneho titulu, výšky alebo vlastníctvapohľadávky alebo spornosť vlastníctva veci či práva, ale jeho predmetom je nútený výkonrozhodnutia (exekučného titulu), ktorým o spornosti či už právneho titulu, výšky alebovlastníctva pohľadávky, prípadne o spornosti vlastníctva veci či práva už bolo právoplatnerozhodnuté. Inými slovami, o spore účastníkov exekučného konania (oprávnenéhoa povinného z exekúcie) bolo už právoplatne rozhodnuté vo veci samej, a to exekučnýmtitulom, ktorý je podkladom pre nariadenie exekúcie. Medzi účastníkmi exekučnéhokonania už nie je sporné, aké práva prináležia oprávnenému a aké záväzky má povinný vočioprávnenému, preto ani predmet exekučného konania nie je možné stotožňovaťs predmetom a s hodnotou sporového konania, rozhodnutie z ktorého je podkladompre exekúciu. Vzhľadom na uvedené sa tak námietka sťažovateľky o hodnote predmetuexekučného konania rovnajúcej sa hodnote sporového konania javí ako irelevantná.
16. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že závery najvyššieho súdu o úhradetrov dovolacieho konania v napádanom uznesení sp. zn. 2 Oboer 277/2013 z 28. novembra2044 sú ústavne udržateľné a podľa ústavného súdu im nemožno vyčítať rozporuplnosť,svojvoľnosť a neodôvodnenosť, ktoré by mali za následok arbitrárnosť tohto uznesenianajvyššieho súdu, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnomprerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), takako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
17. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsťk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buďpre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.
18. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutéhorozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania sú viazanéna vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy),ústavný súd o týchto nárokoch sťažovateľky už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. augusta 2015