znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 374/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Poštová   banka,   a.   s.,   Dvořákovonábrežie 4, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Michalom Luknárom, Zvolenská 8,Nitra, vo veci namietaného porušenia základného práva a práva na ochranu vlastníctvazaručených v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na spravodlivý súdnyproces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôda práva   na   právnu   pomoc   zaručeného   v čl.   37   ods.   2   Listiny   základných   práva slobôd výrokom   o trovách   konania   v uznesení   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republikysp. zn. 2 Oboer 277/2013 z 28. novembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Poštová   banka,   a.   s., o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Poštová banka, a. s., Dvořákovo nábrežie 4,Bratislava (ďalej   len „sťažovateľka“),   vo veci namietaného porušenia základného právaa práva na ochranu vlastníctva zaručených v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), práva na spravodlivý súdny proceszaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) a práva na právnu pomoc zaručeného v čl. 37 ods. 2 Listiny základných práva slobôd   (ďalej   len   „listina“)   výrokom   o   trovách   konania   v uznesení   Najvyššieho   súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Oboer 277/2013 z 28. novembra2014.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v exekučnom konaní vedenom Okresnýmsúdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 5 Er 804/2012 sa sťažovateľkav procesnom postavení oprávnenej z exekúcie domáha proti z exekúcie povinnej obchodnejspoločnosti MONAQ Leasing, a. s., Panská 13, Bratislava (ďalej len „povinná z exekúcie“),núteného vymoženia sumy 8 190 960,41 € s príslušenstvom na základe exekučného titulu,ktorým   bola   notárska   zápisnica,   pričom   uznesením   zo   4.   decembra   2012   okresný   súdzamietol   žiadosť   sťažovateľkou   zvoleného   exekútora   na   udelenie   mu   povereniana vykonanie predmetnej exekúcie z dôvodu, že notárska zápisnica nespĺňala náležitostiexekučného titulu. O odvolaní sťažovateľky proti tomuto uzneseniu rozhodol Krajský súdv Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorý uznesením sp. zn. 21 CoE 698/2012 z 25. júna2013 zrušil uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom okresnýsúd vydal poverenie na vykonanie exekúcie 12. augusta 2013.

3.   Uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   21   CoE   698/2012   z 25.   júna   2013napadla dovolaním   povinná   z exekúcie,   ktoré   najvyšší   súd   napádaným   uznesenímsp. zn. 2 Oboer   277/2013   z   28.   novembra   2014   odmietol   a súčasne   rozhodol   o trováchdovolacieho konania tak, že v dovolacom konaní úspešnej sťažovateľke, ktorá sa vyjadrilak dovolaniu povinnej z exekúcie, priznal ich náhradu v sume 90,84 €, a to na základe § 11ods. 1 písm. a) a § 13a ods. 2 písm. c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskejrepubliky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnychslužieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška o odmenách advokátov“), t. j. jejurčením   1/13   z výpočtového   základu   ako   pri   konaní,   v ktorom   nie   je   možné   vyjadriťhodnotu veci alebo práva v peniazoch (uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť10. februára 2015, sťažnosť adresovaná ústavnému súdu bola podaná na poštovú prepravu10. apríla 2015, pozn.).

4.   V sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   sťažovateľka   namieta   arbitrárnosť   výrokuo trovách konania v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 2 Oboer 277/2013 z 28. novembra2014 z dôvodu ňou tvrdenej neústavnej aplikácie § 11 ods. 1 písm. a) a § 13a ods. 2 písm. c)vyhlášky   o odmenách   advokátov   na   daný   prípad,   pretože   podľa   sťažovateľky   v danomprípade hodnota predmetu exekučného konania vedeného pod sp. zn. 5 Er 804/2012 bolavyjadriteľná   v peniazoch   a bola   identická   a hodnotu   v   exekučnom   konaní   vymáhanejpohľadávky, takže najvyšší súd mal na výpočet trov konania podľa sťažovateľky aplikovať §9 ods. 1 a § 10 ods. 1 vyhlášky o odmenách advokátov a ich hodnotu mal vyčísliť na sumu30 272,09   €.   V dôsledku   tohto,   že   najvyšší   súd   nepriznal   sťažovateľke   úhradu   trovdovolacieho konania v celkovej ňou vyčíslenej sume, podľa sťažovateľky výraznou mierouzasiahol   aj   do   jej   vlastníckeho   práva,   pretože   nenaplnil   jej   legitímne   očakávaniena priznanie jej ňou požadovanej úhrady trov dovolacieho konania (trovy za vyjadreniesťažovateľky k dovoleniu povinnej z exekúcie, pozn.).

5. Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného tiež uviedla: „Najvyšší súd SR určil výšku trov dovolacieho konania podľa § 11 ods. 1 písm. a) a § 13a ods. 2 písm. c) Vyhlášky, teda vychádzal z toho, že nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Najvyšší súd SR aplikáciu uvedených ustanovení bližšie neodôvodnil, v dôsledku   čoho považuje Sťažovateľ Napadnutý výrok Uznesenia Najvyššieho súdu SR za nepreskúmateľný.

Sťažovateľ   má   však   za   to,   že   na   určenie   základnej   sadzby   tarifnej   odmeny v predmetnej veci bolo potrebné aplikovať § 9 ods. 1 Vyhlášky a výšku trov právneho zastúpenia   bolo   potrebné   určiť   v   súlade   s   §   10   ods.   1   Vyhlášky,   pretože   Dovolanie Povinného   smerovalo   proti   rozhodnutiu   vydanému   v   Exekučnom   konaní,   ktorého predmetom je vymoženie pohľadávky vo výške 8.190.960,41 EUR s prísl., teda je zrejmé, že tarifnou hodnotou veci je výška vymáhanej pohľadávky.

... Povinný, ktorý podal neúspešne dovolanie voči Uzneseniu Odvolacieho súdu, hoci si bol vedomý, aká je hodnota sporu v Exekučnom konaní, musí niesť zodpovednosť za trovy vzniknuté   v   súvislosti   s   neúspešným   podaním   Dovolania   Povinného.   Táto   skutočnosť nemôže byť na ujmu majetkového práva Sťažovateľa.“

6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„(i) Základné právo spoločnosti Poštová banka, a.s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava... na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd výrokom o trovách dovolacieho konania obsiahnutým v uznesení Najvyššieho súdu SR zo 28.11.2014, sp. zn. 2Oboer/277/2013, porušené bolo. (ii) Základné právo spoločnosti Poštová banka, a.s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava,... na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na právnu pomoc v zmysle čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, výrokom o trovách dovolacieho konania obsiahnutým v uznesení Najvyššieho súdu SR zo 28.11.2014, sp. zn. 2 Oboer/277/2013, porušené bolo.

(iii) uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 28.11.2014, sp. zn. 2 Oboer/277/2013 v časti výroku o trovách konania zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie. Právoplatnosť výroku, ktorým bolo dovolanie povinného odmietnuté, zostáva nedotknutá.

(iv) Spoločnosti   Poštová   banka,   a.s.,   so   sídlom   Dvořákovo   nábrežie   4,   811   02 Bratislava... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 355,73 EUR, ktorú je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť   na účet   právneho zástupcu Sťažovateľa... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. V súvislosti so sťažovateľkou napádaným uznesením najvyššieho súdu ústavný súdvzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, ženie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktorého pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konanípred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové aprávne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohtopostavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu vprípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   kporušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdumôžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodenézávery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

10. Najvyšší súd výrok o trovách konania v napadnutom uznesení odôvodnil takto:„V   dovolacom   konaní   úspešnému   oprávnenému   vzniklo   právo   na   náhradu   trov dovolacieho konania proti povinnému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). V dovolacom konaní oprávnenému vznikli trovy právneho zastúpenia v súvislosti s odmenou za právne služby poskytnuté advokátom. Odmena za jeden úkon právnej služby predstavuje sumu 30,04 Eur, pričom patrí za dva úkony   právnej   služby,   a   to   prevzatie   a   príprava   a   písomné   vyjadrenie   k   dovolaniu z 25. septembra 2013, spolu vo výške 60,08 Eur (§ 11 ods. 1 písm. a/, § 13a ods. 2 písm. c/ vyhl. č. 655/2004 Z. z.) a dvakrát režijný paušál v rozsahu jednej stotiny výpočtového základu za dva úkony právnej služby vo výške 15,62 Eur (§ 16 ods. 3 uvedenej vyhlášky) plus 20 % DPH vo výške 15,14 Eur. Celkom vznikli oprávnenému trovy v sume 90,84 Eur, ktoré je povinný zaplatiť na účet advokáta oprávneného (§ 149 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p.).“

11. Z citovaného je zrejmé, že najvyšší súd pri určení sumy náhrady trov konaniapriznanej v dovolacom konaní úspešnej sťažovateľke svoje rozhodnutie riadne odôvodnilodvolaním   sa   na   príslušné   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   a tiež   vyhláškyo odmenách   advokátov   a   uvedené   závery   možno   aj   podľa   ústavného   súdu   považovaťza ústavne   udržateľné,   založené   na   logických   záveroch   a relevantných   skutkovýchokolnostiach   (náhrada   trov   bola   sťažovateľke   priznaná   za   všetky   úkony   právnej   službyv dovolacom   konaní,   čo   ani   sťažovateľka   nerozporuje,   pozn.).   Skutočnosť,   že   totoodôvodnenie   nekorešponduje   s prianím   sťažovateľky,   samo   osebe   nepostačujena konštatovanie o arbitrárnosti týchto záverov najvyššieho súdu, pričom v tejto súvislostiústavný súd podotýka, že úlohou všeobecného súdu je zdôvodniť princípy a východiskásvojho rozhodnutia, t. j. to, čo bolo podkladom jeho rozhodnutia, avšak jeho úlohou nie jeodôvodňovať okolnosti, kvôli ktorým nerozhodol inak.

12. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky o odmenách advokátov „Základná sadzbatarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu,ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť lens nepomernými ťažkosťami.“.

13. Podľa § 9 ods. 1 vyhlášky o odmenách advokátov „Základná sadzba tarifnejodmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtuúkonov   právnej služby,   ktoré   advokát   vo   veci   vykonal,   ak   táto   vyhláška   neustanovujeinak.“.

14. Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky o odmenách advokátov „Ak nie je ustanovené inak,považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva,ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu právasa považuje aj hodnota pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo savedie spor alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu.“.

15.   V súvislosti   s uvedeným   ústavný   súd   podotýka,   že   predmetom   exekučnéhokonania   nie   je   principiálne   spornosť   či   už   právneho   titulu,   výšky   alebo   vlastníctvapohľadávky alebo spornosť vlastníctva veci či práva, ale jeho predmetom je nútený výkonrozhodnutia (exekučného titulu), ktorým o spornosti či už právneho titulu, výšky alebovlastníctva pohľadávky, prípadne o spornosti vlastníctva veci či práva už bolo právoplatnerozhodnuté.   Inými   slovami,   o   spore   účastníkov   exekučného   konania   (oprávnenéhoa povinného z exekúcie) bolo už právoplatne rozhodnuté vo veci samej, a to exekučnýmtitulom,   ktorý   je   podkladom   pre   nariadenie   exekúcie.   Medzi   účastníkmi   exekučnéhokonania už nie je sporné, aké práva prináležia oprávnenému a aké záväzky má povinný vočioprávnenému,   preto   ani   predmet   exekučného   konania   nie   je   možné   stotožňovaťs predmetom   a s hodnotou   sporového   konania,   rozhodnutie   z   ktorého   je   podkladompre exekúciu.   Vzhľadom   na   uvedené   sa   tak   námietka   sťažovateľky   o hodnote   predmetuexekučného konania rovnajúcej sa hodnote sporového konania javí ako irelevantná.

16. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že závery najvyššieho súdu o úhradetrov dovolacieho konania v napádanom uznesení sp. zn. 2 Oboer 277/2013 z 28. novembra2044 sú ústavne udržateľné a podľa ústavného súdu im nemožno vyčítať rozporuplnosť,svojvoľnosť   a   neodôvodnenosť,   ktoré   by   mali   za   následok   arbitrárnosť   tohto   uznesenianajvyššieho   súdu,   preto   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   už   po   jej   predbežnomprerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), takako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

17. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsťk   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buďpre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   tiež   napr.   I.   ÚS   4/00,   II.   ÚS   101/03).O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

18. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutéhorozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania sú viazanéna vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy),ústavný súd o týchto nárokoch sťažovateľky už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2015