znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 374/2014-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júla   2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   A.J.P.   PETRUS   spol. s r. o., Drobného 22,   Bratislava,   zastúpenej   advokátom   Mgr.   Petrom   Arendackým,   Advokátska kancelária, Čapkova 2, Bratislava, vo veci   namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 140/2012 z 31. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A.J.P. PETRUS spol. s r. o. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2014 prostredníctvom telefaxu doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A.J.P. PETRUS spol. s r. o., Drobného 22, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), doplnená písomným podaním doručeným 23. mája 2014, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 140/2012 z 31. januára 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je veriteľom účastníka –odporcu v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 20 C 62/2010. Podaním doručeným okresnému súdu 4. októbra 2011 sťažovateľka oznámila v označenom konaní svoj vstup do tohto konania ako vedľajší účastník na strane odporcu s odôvodením, že má právny záujem na výsledku predmetného súdneho konania. Predmetom označeného konania vedeného okresným súdom je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vo vzťahu ku ktorým je zriadené exekučné záložné právo v súvislosti s exekučnými konaniami, v ktorých je sťažovateľka v pozícii oprávnenej a v ktorých je zabezpečovaný nútený výkon právoplatných rozsudkov okresného súdu. Povinným v týchto exekučných konaniach je práve odporca v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 20 C 62/2010.

Právny   záujem   na   výsledku   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 20 C 62/2010 sťažovateľka vo svojom oznámení o vstupe do konania odôvodnila tým, že predmetom konania je určenie vlastníckeho práva   k nehnuteľnostiam, ktoré   sú   jediným majetkom odporcu, z ktorého sťažovateľka môže uspokojiť svoje judikované pohľadávky, a tiež tým, že ako oprávnenej v exekučných konaniach bolo na zabezpečenie vymožiteľnosti jej judikovaných pohľadávok zriadené exekučné záložné právo na tieto nehnuteľnosti.

Okresný   súd   na   základe   návrhu   oboch   účastníkov   konania   na   nepripustenie sťažovateľky   do   konania   ako   vedľajšieho   účastníka   rozhodol   uznesením   sp.   zn. 20 C 62/2010 z 25. októbra 2011 tak, že nepripustil vstup sťažovateľky do konania.

Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol   Krajský   súd   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   sp.   zn. 4 Co 544/2012   z   28.   marca   2012   tak,   že   potvrdil   rozhodnutie   prvostupňového   súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v danom prípade neexistuje právny záujem sťažovateľky na výsledku konania, ktorý je v zmysle § 93 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) podmienkou   prípustnosti vedľajšieho účastníka do   konania. Ďalej   krajský   súd   vo svojom   rozhodnutí   konštatoval,   že   právny   záujem   na   výsledku konania nemožno   vyvodiť   len   z   existencie   pohľadávky   sťažovateľky   proti   odporcovi a zo skutočnosti,   že   navrhovateľka   sa   v   súdnom   konaní   domáha   určenia   podielu na vlastníctve predmetného pozemku. Krajský súd tiež uviedol, že v danom prípade právne postavenie vedľajšieho účastníka proti odporcovi zostane bez ohľadu na výsledok konania nezmenené.

Sťažovateľka   nesúhlasiac   s   právnym   názorom   krajského   súdu   podala   dovolanie, v ktorom namietala, že jej bola znemožnená obrana jej práv a právom chránených záujmov, a teda jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol   jej   dovolanie,   v   odôvodnení   ktorého   sa   nestotožnil   s   právnym   názorom sťažovateľky   a   konštatoval   neexistenciu   právneho   záujmu   sťažovateľky   na   výsledku predmetného konania z dôvodu, že je pojmovo vylúčené, aby účastník konania bol pred súdom   podporovaný   niekým,   účasť   koho   si   v   konaní   neželá.   Účel   procesnej   pomoci v sporovom konaní, ktorú má vedľajší účastník poskytovať účastníkovi konania, môže byť podľa názoru najvyššieho súdu naplnený, len ak účastník konania, na strane ktorého má vedľajší účastník vystupovať, s jeho vstupom súhlasí.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   argumentovala,   že   výklad   §   93   ods.   1   OSP   podaný najvyšším   súdom,   podľa   ktorého „nemožno ustáliť,   že by tretia osoba mohla v konaní vystupovať   ako   vedľajší   účastník   napriek   nesúhlasu   ňou   podporovaného   účastníka,   t. j. proti jeho vôli“, je nesprávny. Podľa   názoru   sťažovateľky   vedľajší účastník nevstupuje do konania   kvôli   osobe,   resp.   záujmom   účastníka   konania, ale vždy   pre   účely   ochrany vlastných práv a právom chránených záujmov. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 21/98, podľa ktorého „pri splnení zákonnej podmienky pre pripustenie vedľajšieho účastníka do konania, ktorou je jeho právny záujem na   výsledku   konania,   rozhodne   súd   o   pripustení   vedľajšieho   účastníctva   aj   proti   vôli účastníka, vedľa ktorého sa má vedľajší účastník konania zúčastniť“.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   tiež   namietala,   že   pochybenie   všeobecných   súdov konajúcich   v   jej   právnej   veci   spočívalo   tiež   v   nesprávnom   posúdení   vplyvu   vedeného súdneho   konania   na   jej „právnu   sféru“.   Rozhodnutia   všeobecných   súdov   vo   veci   jej nepripustenia   do   konania   ako   vedľajšieho   účastníka   vychádzali   z   nesprávnej   aplikácie § 93 ods.   1   OSP   a   z   nesprávneho,   neprimerane   zužujúceho   a   právu   na   súdnu   ochranu nezodpovedajúceho   výkladu   pojmu   právny   záujem   na   výsledku   konania.   Podľa sťažovateľky   už   samotné   postavenie   sťažovateľky   ako   veriteľa   súdom   právoplatne priznaných   pohľadávok   proti   odporcovi   preukazuje   jej   právny   záujem   na   výsledku vedeného   súdneho   konania.   V   tejto   súvislosti   sťažovateľka   poukázala   na   rozhodnutie najvyššieho súdu vo veci „č. k. 3 Cdo 319/09“, ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky č. 78/2006. Vo vzťahu k predmetu súdneho konania sťažovateľka tiež uviedla, že určením vlastníckeho práva navrhovateľa k spornému spoluvlastníckemu podielu by stratila práva záložného veriteľa.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby „Ústavný súd Slovenskej republiky vychádzajúc   z popísaného   skutkového   stavu   vydal   nález   o   porušení   základného   práva sťažovateľa   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   v   zmysle   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.1.2014, č. k. 1Cdo 140/2012 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods.   1 listiny a práva podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru napadnutým uznesením   najvyššieho   súdu,   ktorým   najvyšší   súd   dovolanie   sťažovateľky   proti právoplatnému uzneseniu krajského súdu o nepripustení vstupu sťažovateľky do konania ako   vedľajšieho   účastníka   na   strane   odporcu   v   konaní   vedenom   okresným   súdom   pod sp. zn. 20 C 62/2010 odmietol.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a podľa čl. 36 ods. 1 listiny) a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m.   II.   ÚS   21/96, II.   ÚS   134/09).   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu právomoci všeobecného   súdu   je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach daného prípadu by bolo možné   uvažovať len   v   prípade,   ak by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 363/09, II. ÚS 463/2011, III. ÚS 188/2012).

Úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania sťažnosti bolo posúdiť, či námietky sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sú opodstatnené a či došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky. Sťažovateľka namietala, že jej mala byť odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   v   dôsledku   nesprávnej   aplikácie   §   93   ods.   1   OSP neprimerane reštriktívnym a právu na súdnu ochranu nezodpovedajúcim výkladom pojmu „právny záujem na výsledku konania“, ako aj z uvedeného ustanovenia nevyplývajúcim podmieňovaním   vstupu   vedľajšieho   účastníka   súhlasom „ňou   podporovaného   účastníka konania“, v dôsledku čoho najvyšší súd nesprávne a v rozpore s jej označenými právami vyhodnotil jej dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP.

Podľa § 93 ods. 1 OSP ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.

Podľa § 93 ods. 3 OSP do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého   z   účastníkov   urobenú   prostredníctvom   súdu.   O   prípustnosti   vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh.

Najvyšší súd v relevantnej časti namietaného rozhodnutia uviedol:«So zreteľom na dovolateľom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej   republiky   osobitne   zameral   na   otázku   opodstatnenosti   tvrdenia,   že v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu,   ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje,   pod   odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   je   potrebné   vo   všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv   a   právom   chránených   záujmov,   priznaných   mu   Občianskym   súdnym   poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní   postupoval   v   rozpore   so   zákonom,   pripadne   s   ďalšími   všeobecne   záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej vecí nejde z dôvodu, že súdy   pri   prejednávaní   a   rozhodovaní   veci   postupovali   v   súlade   s   právnymi   predpismi a dovolateľovi neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že odňatie možnosti dovolateľa pred súdom konať nemožno vidieť v právnych záveroch, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie, ktorým nepripustil jeho vstup do konania ako vedľajšieho účastníka na strane odporcu.

V preskúmavanej veci je z odôvodnenia napadnutého uznesenia zrejmé, že odvolací súd   potvrdil   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   o   nepripustení   vstupu   spoločnosti   A.J.P, PETRUS   spol.   s.r.o...   zastúpenej   Mgr.   Petrom   Arendackým,   advokátom   v   Bratislave, Čapkova   2,   do   konania   ako   vedľajšieho   účastníka   na   strane   odporcu,   keď   zhodne s prvostupňovým súdom dospel k záveru, že na strane spoločnosti A.J.P. PETRUS spol. s.r.o. neexistuje právny záujem na výsledku konania.

Ako   vedľajší   účastník   môže   sa   popri   navrhovateľovi   alebo   odporcovi   zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, o neplatnosť manželstva alebo o určenie, či tu manželstvo je alebo nie je. Do konania vstúpi buď z vlastného podnetu, alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh (§ 93 ods. 1. 3 O.s.p.).

Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky aktuálne ustálila, že platná úprava Občianskeho   súdneho   poriadku   neumožňuje,   aby   bolo   vedľajšie   účastníctvo   súdom nanútené, t.j. založené proti vôli účastníka, vedľa ktorého sa má vedľajší účastník konania zúčastniť (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 5. februára 2013 sp. zn. 3 Cdo 188/2012).

V   nadväznosti   na   to   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   rozhodnutí   sp. zn. 1 Cdo 82/2013   z 15.5.2013   vyslovil,   že   súhlas   (hlavného)   účastníka   konania,   na   strane ktorého   má   vedľajší   účastník   vystupovať,   a   existencia   právneho   záujmu   vedľajšieho účastníka   na   výsledku   konania   sa   pri   vstupe   vedľajšieho   účastníka   do   konania predpokladajú   a   súd   ich   ex   offo   neskúma.   Existenciu   právneho   záujmu   tretej   osoby (vedľajšieho účastníka) na výsledku konania súd skúma po uplatnení návrhu neprípustnosti vstupu vedľajšieho účastníka do konania; zaoberá sa aj prejaveným nesúhlasom účastníka, na strane ktorého má vedľajší účastník vystupovať, takýto nesúhlas totiž bráni pripusteniu vstupu   neželaného   vedľajšieho   účastníka   do   konania.   V   konaní   uplatnený   nesúhlas účastníka   so   vstupom   vedľajšieho   účastníka   do   konania   na   jeho   strane   nemusí   tento účastník   nijako   odôvodňovať.   Tieto   závery   je   nutné   vyvodiť   z   platnej   právnej   úpravy a z podstaty a účelu vedľajšieho účastníctva.

Z   ustanovenia   §   93   O.s.p.   nemožno   ustáliť,   že   by   tretia   osoba   mohla   v   konaní vystupovať ako vedľajší účastník napriek nesúhlasu „ňou podporovaného“ účastníka, t.j. proti jeho vôli. Pojmovo je vylúčené, aby účastník konania bol pred súdom podporovaný niekým, účasť ktorého v konaní si neželá. Okolnosť, že niekto (určitý právny subjekt) sa rozhodol v procesnom postavení vedľajšieho účastníka v konaní pred súdom podporovať účastníka konania a zahlásil takýto vstup do konania, prípadne len sa snaží využiť tento inštitút procesného práva, nemusí dokonca ani vyvolať ním zamýšľané procesné účinky (vedľajšie účastníctvo je totiž inštitútom patriacim výlučne do sporového konania, porovnaj k tomu napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. novembra 2008 sp. zn. 1   Cdo   106/2008).   Takýto   postup   tretej   osoby   v   sporovom   konaní   neznamená,   že s poskytovanou procesnou pomocou (hlavný) účastník musí súhlasiť, že je povinný brať zreteľ na prípadný právny záujem tejto tretej osoby a že takéto účastníctvo mu vyhovuje, resp.   že   ak   s   ním   nesúhlasí,   môže   mu   byť   súdom   nanútené.   Účel   procesnej   pomoci v sporovom konaní, ktorú má vedľajší účastník poskytovať účastníkovi konania, môže byť naplnený, len ak účastník, na strane ktorého vedľajší účastník má vystupovať, s takýmto vedľajším účastníkom súhlasí.

V danom prípade odporca na pojednávaní 5.10.2011 (č.1.124p-v.) uviedol, že so vstupom A.J.P. Petrus, spol. s r. o. ako vedľajšieho účastníka na jeho strane nesúhlasí. Samotná táto skutočnosť postačovala na to, aby jeho vstup do konania súd nepripustil. Rozhodnutím   odvolacieho   súdu,   ktorým   potvrdil   rozhodnutie   prvostupňového   súdu o nepripustení   dovolateľa   do   konania   ako   vedľajšieho   účastníka,   preto   nemohlo   dôjsť k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom a tým ani k namietanej vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.»

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia najvyššieho súdu uvedená v odôvodnení napadnutého   uznesenia,   ktorá   vychádza   z   posúdenia   existencie   právneho   záujmu sťažovateľky na výsledku konania zohľadňujúca súhlas a vôľu účastníka konania, ktorého by mala v súdnom konaní ako vedľajší účastník podporovať, je dostatočná a zrozumiteľná. V   žiadnom   prípade   túto   argumentáciu   nemožno   považovať   za   arbitrárnu   či   zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere   nemôže   nič   zmeniť   okolnosť,   že   sťažovateľka   má   na   vec   odlišný   názor a s napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   nesúhlasí.   Táto   okolnosť   totiž   sama   osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľky.

V tejto súvislosti ústavný súd dodáva, že v prípadoch výkladu a aplikácie procesných predpisov orgánom verejnej moci je potrebné mať na zreteli čl. 2 ods. 2 ústavy, a preto vo všeobecnosti reštriktívny výklad takýchto noriem je namieste. Ústavný súd v súvislosti s aplikáciou § 93 ods. 1 OSP najvyšším súdom konštatuje, že právny záujem sťažovateľky na výsledku konania v danom prípade neexistuje, pretože bez ohľadu na výsledok konania nedôjde k zmene právneho postavenia sťažovateľky v rámci hmotného práva. Sťažovateľka bude   bez   ohľadu   na   výsledok   konania   aj   naďalej   oprávnenou   v   exekučnom   konaní (rozhodnutie nebude mať vplyv na existenciu pohľadávky sťažovateľky) a v súvislosti so zriadením exekučného záložného práva exekútorom jej ani podľa názoru ústavného súdu žiadne hmotné právo nevzniklo, pretože ide o procesný nástroj exekútora, ktorým exekútor len zabezpečuje vykonateľnú pohľadávku (III. ÚS 75/2013).

Pokiaľ sťažovateľka   v sťažnosti   vo   vzťahu k   najvyšším   súdom   zohľadňovanému súhlasu   účastníka   konania   s   jej   vstupom   do   konania   argumentovala   rozhodnutiami najvyššieho   súdu,   v   ktorých   dospel   k   právnemu   názoru,   že   jedinou   podmienkou na rozhodnutie o vstupe vedľajšieho účastníka do súdneho konania je existencia právneho záujmu na jeho výsledku bez ohľadu na vôľu a záujmy účastníka konania, vedľa ktorého sa má   vedľajší   účastník   konania   zúčastniť   (sp.   zn.   3   Obo   21/98,   obdobne   sp. zn. 3 Cdo 319/09),   tak   k   tejto   námietke   ústavný   súd   poznamenáva,   že   rozhodovacia   prax najvyššieho súdu v danej otázke nie je jednotná, a ako príklad uvádza (okrem rozhodnutí, na ktoré poukázal najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia) rozhodnutie sp. zn. 5 Cdo   47/2012   z   30.   júla   2012,   kde   najvyšší   súd   pri   výklade   pojmu   právny   záujem na výsledku   sporu   zaujal   stanovisko,   že „Hlavným   účelom   a   zmyslom   vedľajšieho účastníctva, ktorý musí súd vždy zohľadňovať, je pomoc vedľajšieho účastníka jednému z účastníkov konania. Zmyslom tohto právneho inštitútu je teda v konkrétnom spore posilniť postavenie účastníka, na ktorého strane vedľajší účastník vystupuje, za predpokladu, že vedľajší účastník má právny záujem na výsledku sporu. Inými slovami povedané tento má právny záujem na víťazstve toho účastníka, ktorého ako vedľajší účastník podporuje. Inštitút vedľajšieho   účastníctva   teda   neslúži   len   k   ochrane   záujmov   tretích   osôb   (vedľajšieho účastníka) ale zároveň i k ochrane záujmov hlavného účastníka konania, na ktorého stranu vedľajší účastník pristúpil.“.

Ústavný súd v tejto súvislosti tiež pripomína, že ak iný senát najvyššieho súdu má iný   právny   názor   totožný   s   právnym   názorom   sťažovateľky,   potom   ústavnému   súdu neprislúcha   zjednocovať   in   abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov,   a   suplovať   tak právomoc, ktorá podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená práve najvyššiemu súdu.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného základného   práva   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť sťažovateľky, ktorou   namietala porušenie   svojho   základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru samotným napadnutým uznesením najvyššieho súdu považujúc ho za arbitrárne, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako   celok,   rozhodovanie   o ďalších   procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014