znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 374/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. H., P., zastúpeného advokátom JUDr. P. P., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp/17/2011 a jeho rozsudkom z 30. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. P. H.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2012 doručená sťažnosť JUDr. P. H. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“) vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp/17/2011 a jeho rozsudkom z 30. apríla 2012.

2.   Zo   sťažnosti   a z   k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľ   je v procesnom   postavení   žalobcu   v súdnom   spore   o preskúmanie   zákonnosti   postupu a rozhodnutia   žalovaného   P.   B.   č.   PÚ-07/1388-2/5986/47   HAB   z 20.   augusta   2007 vedeného na Krajskom súde v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 1 S/82/2010. Krajský   súd   rozsudkom   z 19.   apríla   2011   sťažovateľovu   žalobu   zamietol.   Najvyšší   súd odvolaniu   sťažovateľa   nevyhovel   a rozsudkom   sp.   zn.   5   Sžp/17/2011   z 30.   apríla   2012 potvrdil prvostupňový rozsudok.

3. Podľa názoru sťažovateľa „rozhodnutie žalovaného (v danom prípade najvyššieho súdu, pozn.) je nezákonné a v rozpore s právami zakotvenými ústavou“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „Základné práva JUDr. P. H. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... ako aj jeho   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru...   Rozsudkom   Najvyššieho   súdu...   sp.   zn. 5 Sžp 17/2011 zo dňa 30. 04. 2012 porušené boli.

Rozsudok Najvyššieho súdu... sp. zn. 5 Sžp 17/2011 zo dňa 30. 04. 2012 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

JUDr. P. H. priznáva náhradu trov konania v sume 323,50 EUR...“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

7.   Predmetom   sťažovateľovej   sťažnosti   je   namietané   porušenie   označených základných   práv   zaručených   ústavou   a dohovorom   postupom   najvyššieho   súdu   a   jeho rozsudkom sp. zn. 5 Sžp/17/2011 z 30. apríla 2012.

8.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo...   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom...

9. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru)   v postupe   najvyššieho   súdu   v odvolacom   konaní,   v   ktorom   dospel k záveru,   že   krajský   súd   dostatočne   zistil   skutkový   stav   („...   sa   náležite   vysporiadal s dôvodmi   žaloby“)   a vyvodil   z neho   správne   právne   závery   („...   považujúc   i právne posúdenie   veci   krajským   súdom   za   správne“),   teda   stotožnil   sa   s odôvodnením   jeho rozhodnutia   [„...   sa...   s odôvodnením   najvyšší   súd   stotožňuje   v celom   rozsahu“ (dosiaľ v bode   9   citované   z odôvodnenia   namietaného   rozsudku   najvyššieho   súdu,   pozn.)]. Sťažovateľ tvrdí, že rozhodnutie žalovaného správneho orgánu „bolo vydané na základe nedostatočne   a nespoľahlivo   zisteného   skutkového   stavu...   je   nepreskúmateľné   pre nedostatok   dôvodov...“.   Tento   nedostatok,   ako   to   vyplýva   z obsahu   sťažnosti,   vo   veci konajúce všeobecné súdy neodstránili.

10. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť   (napr. II. ÚS 88/01),   ako   aj   konkrétne   procesné   garancie   v súdnom   konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Pri   uplatňovaní tejto právomoci   ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

11. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc   všeobecných   súdov.   V právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 5 Sžp/17/2011 z 30. apríla 2012 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy (resp. dohovoru).

12. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne   správne,   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho   argumentácia   vychádzajúca z v konaní zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd v úvode oboznámil priebeh konania a z neho vyplývajúce závery správnych orgánov, ako aj relevantné časti odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu. Následne oboznámil odvolaciu argumentáciu sťažovateľa, ktorého podstata argumentácie vychádzala z tvrdenia, že „konanie vychádzalo z nesprávneho posúdenia veci, zistenie   skutkového   stavu   je   nedostatočné   na   posúdenie   a rozhodnutie   veci   a konanie správnych orgánov trpí procesnými vadami, ktoré mali vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí“.   Najvyšší   súd   svoje   rozhodnutie   po   citovaní   a interpretovaní   relevantných právnych noriem v podstatnom odôvodnil takto:

«Najvyšší súd s poukazom citované zákonné ustanovenia a uvedené zásady ako aj na rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Prešove,   včítane   jeho   odôvodnenia,   dospel   k   záveru,   že krajský súd vo svojom rozhodnutí na strane č. 2 až 19 podrobne popísal všetky skutočnosti významné   pre   rozhodnutie   správnych   orgánov,   ktoré   mali   za   následok   neschválenia predloženého   projektu   na   dodatočné   povolenie   stavby   Polyfunkčný   dom   –   H.   P. architektonicko-stavebné   riešenie,   výkres   04,   05   a   08   a   súčasne   určil   podmienky zrealizovania   stavby.   Najvyšší   súd   po   podrobnom   oboznámení   sa   s   obsahom   súdneho a administratívneho   spisu   nezistil   žiaden   dôvod   na   to,   aby   sa   odchýlil   od   logických argumentov   a   relevantných   právnych   záverov   obsiahnutých   v   odôvodnení   napadnutého rozsudku   krajského   súdu,   ktoré   spolu   so   správnou   citáciou   dotknutých   zákonných ustanovení   vytvárajú   dostatočné   právne   východiská   pre   zamietnutie   Žaloby.   Preto   sa s týmto odôvodnením najvyšší súd stotožňuje v celom rozsahu (§ 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) považujúc i právne posúdenie veci krajským súdom za správne, a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty v prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku k   žalobcovým   námietkam   uvedeným   v   odvolaní,   uvádza,   že   zo   strany   žalovaného   ani správneho orgánu prvého stupňa nedošlo v preskúmavanom konaní k porušeniu žalobcom citovaných ustanovení správneho poriadku, že v správnom konaní bolo vykonané náležité dokazovanie,   a   že   ani   najvyšší   súd   nezistil   pri   preskúmavaní   zákonnosti   a   postupu napadnutých správnych rozhodnutí takú vadu, ktorá by mala vplyv na ich zákonnosť (§ 250i ods. 3 OSP).

K žalobcovej námietke, že rozhodnutie krajského súdu vyvolalo faktický stav, kde sa umožnilo správnemu orgánu podobných prípadoch, (podobné stavby v historickom jadre M. P.)   nerozhodovať   rovnako,   resp.,   že   nebol   zachovaný   princíp   rovnakého   prístupu   a zaobchádzania   zo   strany   správnych   orgánov,   ktoré   majú   dbať   na   to,   aby   vo   svojom rozhodovaní o skutkovo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely, najvyšší súd dopĺňa (a to čiastočne i s poukazom na rozhodnutie žalovaného), a že vo vzťahu k danej veci je bez právneho významu poukazovať na iné a neporovnateľné stavby v historickom jadre mesta, ktoré vznikli v iných spoločensko-politických a ekonomických pomeroch, za rozdielneho prístupu pri riešení verejných vecí, príp. pred vyhlásením historického jadra M. P. za mestskú pamiatkovú rezerváciu, teda za iného právneho stavu a taktiež bez právneho významu   je   aj   poukazovanie   aj   na   porušovanie   zákona   v   minulosti.   Nemožno   pritom opomenúť, že verejný záujem v danej veci vyžaduje zvýšenú ochranu historického jadra mesta ako kultúrneho dedičstva, pričom treba považovať za nevyhnutné prijať také riešenia, aby sa v súčasnosti ani budúcnosti už viac neopakovali nekoncepčné zásahy do historického stavebného fondu a nedošlo k postupnému zanikaniu pamiatok a pamiatkových súborov (pozri k tomu čl. 2 až 4 a čl. 16 Washingtonskej charty z r. 1987 o ochrane historických miest). Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   námietky   žalobcu   vznesené   v   odvolaní   sú   príliš všeobecné (povrchné) a neboli spôsobilé ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. Odvolanie žalobcu neobsahuje žiadne nové skutočnosti, s ktorými by sa krajský   súd   nebol   podrobne   vyporiadal   a   ktorými   by   žalobca   bol   preukázal   konkrétne porušenie   alebo   ohrozenie   svojich   práv   v konaní   pred   správnymi   orgánmi   alebo   pred krajským   súdom,   alebo   preukázal,   že   boli   splnené   zákonné   podmienky   pre   schválenie predloženého projektu   na dodatočné povolenie   stavby „Polyfunkčný dom   – H.   P.“   bez určenia podmienok zrealizovanej stavby.

Najvyšší súd tiež nedospel k záveru, že by krajský súd ale i žalovaný vyhodnotili skutkový stav veci iba jednostranne a urobili len formalistický výklad zákonných ustanovení a že by ich postupom boli porušené základné práva žalobcu (k tomu pozri bližšie napr. nález   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   III.   ÚS   36/2010   zo   04.05.2010). Rozdielny   (odlišný)   názor   žalobcu   na   postup   krajského   súdu   a   žalovaného   sám   osebe nemôže založiť opodstatnenosť odvolania, a teda ani porušenie základného práva žalobcu na súdnu ochranu a práva na spravodlivé konanie pred krajským súdom ani pred správnymi orgánmi. Preskúmaním veci v odvolacom súdnom konaní dospel najvyšší súd k záveru, že krajský súd sa náležite vysporiadal s dôvodmi žaloby, pričom týmito dôvodmi a rozsahom žaloby je viazaný (§ 250h ods. 1 OSP a250j ods. 1 a ods. 2 OSP) a jeho rozhodnutie (rozsudok) nemožno považovať ani za zjavne neodôvodnené ani za arbitrárne, teda také, ktoré by malo za následok porušenie v odvolaní uvedených práv žalobcu, ktoré však ani žalobca bližšie nekonkretizoval, iba z obsahu odvolania (str. 4, č. 1. 88) možno vyvodiť, že mu zrejme išlo o právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

Keďže podľa názoru najvyššieho súdu krajský súd o otázkach, ktoré boli dôvodom na podanie   žaloby   žalobcu   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   žalovaného,   nerozhodol svojvoľne   ani   protizákonne   a keďže   najvyšší   súd   nezistil   dôvod   na   zmenu   ani   zrušenie napadnutého   rozsudku   považujúc   aj   jeho   odôvodnenie   za   logické,   jasné   a zrozumiteľné a nezistil v tomto rozhodnutí žiadny rozpor so zákonom o ochrane pamiatkového fondu, rozsudok   krajského   súdu   podľa   §   250ja   ods.   3   veta   druhá   OSP   a   §   219   ods.   1   OSP potvrdil.»

13. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade   so   skutkovým   a právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

14. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka   na spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV. ÚS   112/05,   I. ÚS   117/05).   Z ústavnoprávneho hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

15.   Ústavný   súd   v   závere   poznamenáva,   že   dôvody   rozsudku   najvyššieho   súdu sp. zn. 5 Sžp 17/2011 z 30. apríla 2012 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   právne   závery,   konštatuje   dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

16. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru. S prihliadnutím   na odôvodnenosť   napadnutého   rozhodnutia,   ako aj s poukazom   na to,   že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III.   ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

17. Vzhľadom na to, že sťažovateľova sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2012