znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 374/2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti R., s.   r. o. v likvidácii, Š., zastúpenej advokátkou JUDr. J. F., B., pre namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 37/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., s.   r. o. v likvidácii, o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta 2011   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   R.,   s.   r.   o.   v   likvidácii,   Š.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 37/2010.

2. Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva, «... že sťažovateľov dlžník: L. a. s.,... podal voči právoplatnému... rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. 2 Cob 139/2009 z 04. 05. 2010 dovolanie. Podľa § 233 OSP: ak je pravdepodobné, že sa návrhu na obnovu konania vyhovie, môže súd nariadiť odklad vykonateľnosti rozhodnutia o veci. Podľa § 243 OSP:   pred   rozhodnutím   o   dovolaní   môže   súd,   ktorý   o   ňom   má   rozhodnúť,   odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia... Podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená podľa § 57 Exekučného poriadku, súd môže podľa § 56 ods. 2 citovaného zákona povoliť odklad exekúcie vedenej nielen proti povinnej fyzickej osobe, ale aj proti povinnej právnickej osobe... Zákon bližšie nerozvádza slovné spojenie „ak možno očakávať“, že na základe zákonom vymedzených skutočností dôjde k zastaveniu exekúcie. Vo všeobecnosti by malo byť aspoň osvedčené pred povolením odkladu podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku, že sa začalo konanie alebo iný právny postup, ktorých výsledkom môže byť právna skutočnosť vyvolávajúca zastavenie exekúcie... V našej kauze ale dovolací súd... vyslovil názor, že podmienkou vykonateľnosti právoplatného súdneho titulu   –   teda   podmienkou   úspešného   priebehu   exekučného   konania   je   dôkaz   o   takej ekonomickej situácii veriteľa, ktorá do budúcnosti zabezpečí „návratnosť“ toho, čo veriteľ na základe právoplatného a vykonateľného súdneho titulu v rámci exekúcie získal, a to po prípadnej – v okamžiku rozhodovania o odklade vykonateľnosti neurčitej možnosti – zmene tangovaného   exekučného   titulu:   predmetného   právoplatného   a vykonateľného   súdneho titulu.   NS   SR   nemôže   vniesť   do   platného   právneho   poriadku   ďalší   (doteraz   neznámy) aspekt: veriteľ by mal pri začatí exekučného konania predložiť dôkaz (disponovať dôkazmi) o svojej schopnosti v ktoromkoľvek čase po právoplatnosti a vykonateľnosti súdneho titulu, vydaného v jeho prospech, vrátiť to, čo by na základe právoplatného exekučného titulu mal dostať od svojho dlžníka.».

3. Sťažovateľka je toho názoru, že najvyšší súd postupoval protiústavne, ak «... pri vydaní uznesenia č. 3 Obdo 37/2010 z 28. 09. 2010

• nevyzval   veriteľa…   aby   sa   vyjadril   k svojej domnelej „nečestnosti“,   likvidácii a solventnosti,

• rozhodol o dlžníkovom návrhu „blokovať veriteľa“ bez nariadenia pojednávania, • rozhodol   o   návrhu   povinného   na   odklad   vykonateľnosti   príliš   rýchlo,   právne neuvážene a na úkor záruk spravodlivosti…

• vyniesol verdikt, ktorým povolil odklad vykonateľnosti (reálne odklad exekúcie), bez toho, aby prijateľným a verifikovateľným spôsobom hodnotil fakty,

• pri rozhodovaní o návrhu povinného na odklad vykonateľnosti (reálne o odklade exekúcie),... vôbec nezvažoval, či medzi odkladom vykonateľnosti (exekúcie) a sledovaným legitímnym cieľom všeobecného záujmu, teda prioritnom záujme právneho štátu na právnej istote existuje proporcionalita...

Sťažovateľ tvrdí, že bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pretože Najvyšší súd SR nechránil a negarantoval základné   práva   sťažovateľa   podľa   platného   práva   pri   uplatňovaní   jeho   práva   na uspokojenie   jeho   pohľadávky   v   rámci   núteného   výkonu   rozhodnutia   -   exekúcie.   Ide o neuvážené   a   necitlivé   rozhodovanie   NS   SR,   bez   odôvodnenia   podloženého   platným právom,   bez   nariadenia   pojednávania   a   vypočutia   oprávneného,   a   najmä   bez   zváženia proporcionality záujmov sporových strán...

Listom z 12. 05. 2011 (teda s primeraným odstupom od podania dovolania nášho procesného kontrahenta) požiadali sme o zrušenie cit. Uznesenia č. 3 Obdo 37/2010 dňa 28. 09. 2010). Súčasne sme ale naše podanie koncipovali ako žiadosť o procesný postup - teda   rozhodnutie   o   dovolaní   nášho   dlžníka,   ale   formulovali   aj   ako   sťažnosť   k   rukám predsedu NS SR. Dostali sme odpoveď z 13. 06. 2011, z ktorej sa žiadnym spôsobom nedá určiť čas obmedzenia našich základných práv. Vytvorila sa diskrepancia medzi rozumne váženými použitými prostriedkami zo strany NS SR (in concreto využitím inštitútu odloženia vykonateľnosti právoplatného a vykonateľného rozsudku KS v Bratislave č. 2 Cob 139/2009 z 04. 05. 2010) účelom, sledovaným obmedzením našich základných práv - osobitne vlastniť majetok (špeciálne práva na zaplatenie nami dodanému tovaru).

Súdny   pokrok   (samozrejme   či   už   v   smere   odmietnutia   dovolania,   alebo   jemu vyhovenia   -   vždy   však   tak,   aby   sme   aj   my   mali   možnosť   ďalej   chrániť   naše   legitímne opodstatnené záujmy) sme urgovali listom z 18. 07. 2011... až po ďalšej mailovej urgencii sme dostali mailom tautologickú odpoveď...

Reálne zabezpečenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov má čeliť stavu   právnej   neistoty,   v   ktorej   by   sa   nachádzala   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia všeobecného súdu. Pritom nestačí, že štátny orgán vo veci koná... Vo vzťahu k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR) sa konaním, v ktorom sa vec prerokováva, rozumie teda nielen konanie prvostupňového súdu, ale aj odvolacieho   a   dovolacieho   súdu,   ďalej   konanie   v   správnom   súdnictve,   ale   aj   konanie o výkon rozhodnutia...

Tvrdíme, že z vyššie uvedených skutočností dá sa vyvodiť záver o priamej spojitosti porušenia   práv   sťažovateľa   -   firmy   R.   s.   r.   o.   „v   likvidácii“   -   s   ústavnosťou.   Medzi napadnutým postupom NS SR, teda medzi jeho voluntarizmom, rozhodovaním bez opory v platnom práve na strane jednej a porušenými základnými právami sťažovateľa na strane druhej   existuje   priama   príčinná   súvislosť.   Postupom   porušovateľa   (NS   SR)   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   spravodlivé   prerokovanie   veci   v   súdnom konaní.

Konkrétne porušovateľ svojím postupom porušil čl. 13, čl. 20 ods. 4, čl. 35 ako aj čl. 46 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky, keď NS SR bez zákonného podkladu obmedzuje sťažovateľa vo vlastníctve jeho pohľadávky, nepriamo chce mu uložiť právom nepredvídanú povinnosť (podmienku uplatnenia práva), obmedzuje sťažovateľa v jeho podnikaní (lebo vstupom   do   likvidácie   samozrejme   sťažovateľ   ako   firma   nestratil   svoje   oprávnenie požadovať od dlžníkov plnenie) a takto spôsobil a spôsobuje sťažovateľovi mimoriadne ťažkosti.   NS   SR   vytvoril   stav   právnej   neistoty   dotknutého   účastníka   konania   pred všeobecným súdom do tej miery, že sa jeho právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate.».

4.   Na   základe   už   uvedeného   sťažovateľka   ústavnému   súdu   navrhla,   aby   po prerokovaní vydal tento nález:

«1. Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn.: 3 Obdo 37/2010 porušil právo R. s. r. o. „v likvidácii“..., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Najvyššiemu súdu SR sa v konaní vedenom pod sp. zn.: 3 Obdo 37/2010 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3.   Sťažovateľovi   R.   s.   r.   o.   „v   likvidácii“...   sa   priznáva   primerané   finančné zadosťučinenie   vo   výške   1.500,-   €  ...,   ktoré   je   Najvyšší   súd   SR   povinný   vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Najvyšší   súd   SR   je   povinný   uhradiť   obchodnej   spoločnosti   R.   s.   r.   o. „v likvidácii“... trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu do troch dní od doručenia tohto nálezu na účet jej právnej zástupkyne JUDr. J. F...»

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju   zo   všetkých   hľadísk   uvedených   v   §   25   ods.   2   citovaného   zákona.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Ústavný súd z obsahu sťažnosti a z jej príloh zistil, že predmetom sťažnosti je tvrdenie   sťažovateľky,   podľa   ktorého   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

8.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   v sťažnosti   je   oddelený   petit   od   jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáhal. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa   sťažovateľka   domáha   v petite   svojej   sťažnosti,   a vo   vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorý označila   za porušovateľa   svojich   práv   (čl. 2   ods. 2   ústavy).   Z uvedeného   v okolnostiach danej veci vyplýva, že keďže sa sťažovateľka, v konaní pred ústavným súdom kvalifikovane zastúpená   advokátkou,   v návrhu   na   rozhodnutie   sťažnosti   (petite   sťažnosti)   domáhala vyslovenia   (iba)   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.   3   Obdo   37/2010,   nemohol   sa   ústavný   súd   zaoberať   ďalšími   v texte   sťažnosti spomenutými porušeniami čl. 13, čl. 20 ods. 4, čl. 35 a čl. 46 ústavy, ktoré zohľadnil ako súčasť širšej argumentácie sťažovateľky (k petitu pozri bod 4).

9. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

10.   Čo   sa   týka   namietaných   prieťahov   v namietanom   konaní   najvyššieho   súdu, týmito sa ústavný súd už zaoberal a uznesením sp. zn. I. ÚS 101/2011 zo 6. apríla 2011 sťažnosť v tejto časti odmietol pre neprípustnosť. Od uvedeného času sťažovateľka 17. mája 2011   podala   predsedovi   najvyššieho   súdu   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní.   Na   sťažnosť odpovedal predseda najvyššieho súdu listom sp. zn. Spr 574/2011 z 13. júna 2011, v ktorej okrem iného uviedol: „Plynulosť predmetného konania budem v rámci mojich kompetencií v oblasti výkonu dohľadu nad plynulosťou súdnych konaní vedených na najvyššom súde v zmysle § 53 zákona o súdoch, priebežne sledovať.“ Ústavný súd dopytom na najvyššom súde   následne   zistil,   že   najvyšší   súd   dovolaním   napadnutý   rozsudok   Krajského   súdu v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   29.   júla   2011   zrušil   a vec   bola   krajskému   súdu vrátená 26. augusta 2011 na ďalšie konanie a rozhodnutie.

11.   Ústavný   súd   preto   vyhodnotil   opatrenia   prijaté   predsedom   najvyššieho   súdu v predmetnej veci za dostatočné, čoho dôsledkom bola skutočnosť, že vo veci najvyšší súd

29.   júla 2011 rozhodol   a v čase rozhodovania ústavného súdu   sa   už vec nachádzala na krajskom súde, teda k prieťahom na najvyššom súde už nemohlo dochádzať. Ústavný súd v tejto súvislosti zároveň konštatuje, že celková doterajšia dĺžka konania, od kedy vec bola postúpená najvyššiemu súdu, ani nenasvedčuje porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy, vezmúc na zreteľ okolnosť, že najvyšší súd najskôr uznesením sp. zn. 3 Obdo 37/2010 z 28. septembra 2010   povolil   odklad   vykonateľnosti   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   a vo   veci rozhodol 29. júla 2011 tak, že napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

12. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy (III. ÚS 199/02, I. ÚS 154/03). V prípade, ak ústavný súd zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevysloví porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (II. ÚS 57/01, III. ÚS 30/03) alebo návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (I. ÚS 38/04, III. ÚS 24/04).

13.   Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

14.   Nad   rámec   veci   treba   uviesť,   že   aj   keď   sťažovateľka   v petite   nenamietala porušenie   samotným   uznesením   najvyššieho   súdu   o pozastavení   vykonateľnosti z 28. septembra 2010 (ale toto namietala – aj s označením práv, ktoré mali byť porušené v samotnom   texte   sťažnosti),   touto   časťou   sa   ústavný   súd   nemohol   zaoberať,   aj   keby v petite   namietaná   bola   (pozri   bod   8),   pretože   o tejto   otázke   už   ústavný   súd   rozhodol v uznesení sp. zn. I. ÚS 101/2011 zo 6. apríla 2011 [§ 24 písm. a) zákona o ústavnom súde].

15. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 28. septembra 2011