znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 374/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť R. Š, t. č. vo výkone trestu odňatia slobody L., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Ndt 20/2009 z 27. októbra 2009 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Toš 10/2007 z 27. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. Š. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. novembra 2009   doručená   sťažnosť   R.   Š,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   L.   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Ndt 20/2009 z 27. októbra 2009 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Toš 10/2007 z 27. októbra 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v konaní vedenom pod sp. zn. PK 2 Tš 17/2005 podal odvolanie proti rozsudku Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) zo 17. septembra 2007. Konanie o jeho odvolaní je najvyšším súdom vedené pod sp. zn. 3 Toš 10/2007. Verejné zasadnutie v predmetnej veci bolo najvyšším súdom nariadené na 26. až 28. október 2009. Na začiatku uvedeného verejného zasadnutia v tejto   veci   vzniesol   sťažovateľ   námietku   zaujatosti,   pretože   pred   jeho   konaním v rozhlasovej   relácii   odzneli   informácie,   že   105   sudcov   Slovenska,   medzi   ktorými   boli i viacerí sudcovia najvyššieho súdu, podpísalo petíciu, v ktorej uviedli, že sa „necítia byť nezávislí, tak aby mohli nezávisle rozhodovať v pridelených veciach a pociťujú pri tom strach a obavy“. Najvyšší súd napriek vznesenej námietke zaujatosti v konaní verejného zasadnutia v predmetnej veci ďalej pokračoval. O námietke zaujatosti sťažovateľa rozhodol iný senát najvyššieho súdu uznesením sp. zn. 3 Ndt 20/2009 z 27. októbra 2009 tak, že ju zamietol.

Podľa   sťažovateľa   zmienenú   petíciu   mal   podpísať   aj   sudca   JUDr.   J.   K.,   ktorý rozhodoval   o   jeho   námietke   zaujatosti.   Z   toho   vyplýva,   že   o   jeho   námietke   zaujatosti rozhodoval aj sudca, proti ktorému táto námietka smerovala.

Vo vzťahu k rozhodnutiu o vznesenej námietke sťažovateľ uviedol: „O objektívnej podstate mojej námietky tento senát ani nerozhodoval, dokonca ju označil za ako právne irelevantnú, ktorá ešte je aj nad rámec prieskumnej povinnosti senátu...

Mojou námietkou som zásadne spochybnil nezávislosť a nestrannosť sudcov, ktorí rozhodovali o mojom odvolaní a podanej námietke, a preto je veľmi sporné, či sudcovia, ktorí konali a rozhodovali v mojej Tr. veci, sú sudcami zákonnými (čl. 48 ods. 1, Ústavy SR) v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.“

V rámci ďalšej argumentácie sťažovateľ uviedol: „Ak sudca verejne prehlási, že sa necíti   byť   nezávislý   a   pociťuje   strach   a   obavy   pri   svojom   rozhodovaní   v   pridelených veciach, tak aký pocit mám mať ako obžalovaný z takéhoto vyhlásenia sudcu, ktorý má rozhodovať o mojom živote v mojej tr. veci?

Úplne   logicky   mám   strach   a   obavy   ja   z   takého   sudcu,   naviac   to   pociťujem   ako bezprostrednú hrozbu. Ak takýto sudca sám spochybní svoju nezávislosť pre mňa v tak dôležitej veci, zvlášť ak od samého začiatku Tr. stíhania tvrdím, že som predmetné Tr. činy určite nespáchal a som nevinný...

Podľa   môjho   názoru   takýto   sudcovia   deformujú   súdnictvo   SR,   teda   súdnu   moc v zmysle čl. 141 ods. 1 Ústavy SR.“

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti taktiež poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a s ňou súvisiacu teóriu vzťahujúcu sa na subjektívny a objektívny prístup pri posudzovaní   nestrannosti   sudcu   a   následne   uviedol: „Z   vyššie   uvedeného   jednoznačne vyplýva, že moja vznesená námietka na sudcov, a dovolím si pofrázovať, ktorí majú problém s vlastným pocitom nezávislosti bola celkom oprávnená.

Ich   pocit   strachu   a   obavy   pri   ktorých   nemajú   pocit   nezávislosti   a   nestrannosti deformujú,   ale   aj   deprimujú   súdnictvo   SR   a   pri   tom   sú   si   plne   vedomí,   že   sú   to najpodstatnejšie atribúty spravodlivého súdneho konania v zmysle Ústavy SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Preto   si   tiež   myslím,   že   by   bolo   úplne   na   mieste,   aby   Ústavný   súd   SR   zrušil rozhodnutie NS SR zo dňa 27. 10. 2009, č. k.: 3 Toš 10/2007.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol ústavnému súdu, aby „zrušil rozhodnutie verejného zasadnutia NS SR zo dňa 27. 10. 2009 č. k.: 3 Toš 10/2007 v ktorom mi zamietol odvolanie voči rozsudku Špec. súdu v PK zo dňa 17. 9. 2007 č. k.: PK 2 Tš 17/2005 lebo bol porušený čl. 6 ods. 1, Dohovoru

Analogicky – čl. 1 ods. 1 samostatne ako aj v spojení s čl. 141 ods. 1 Ústavy SR s poukazom na čl. 7 ods. 2, ods. 5 v spojení s čl. 46 ods. 1 a s čl. 48 ods. 1, a s čl. 144 ods. 1 Ústavy SR

Zároveň   sa   domáham   nie   len   deklarovania   porušenia   mojich   základných   práv a slobôd, ale aj zrušenia rozhodnutia NS SR zo dňa 27. 10. 2009, č. k.: 3 Toš 10/2007 pre porušenie mojich základných práv a slobôd, ale aj vrátenie veci na nové konanie o odvolaní voči rozsudku Špec. súdu v PK zo dňa 17. 9. 2007, č. k.: PK 2 Tš 17/2007.

Tiež sa domáham nie len deklarovania porušenia mojich základných práv a slobôd, ale aj zrušenia rozhodnutia NS SR zo dňa 27. 10. 2009, č. k.: 3 Ndt 20/2009 v ktorom mi NS SR zamietol moju námietku pre porušenie mojich základných práv a slobôd v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Analogicky – čl. 141 ods. v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy SR, s poukazom na čl. 7 ods. 2, a ods. 5 Ústavy SR tiež s čl. 46 ods. spoločne s čl. 48 ods. 1 Ústavy SR.

Zároveň sa tiež domáham, aby sudcovia,   ktorí sa podpísali pod petíciu 105-tich sudcov Slovenska, aby boli z konania o mojom odvolaní vylúčení.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Ndt 20/2009 z 27. októbra 2009, ktorým zamietol jeho námietku zaujatosti, a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Toš 10/2007 z 27. októbra 2009, ktorým rozhodol   o   jeho   odvolaní   proti   rozsudku   špeciálneho   súdu   zo   17.   septembra   2007. K namietanému porušeniu jeho v sťažnosti označených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že v   konaní   v jeho   veci   rozhodoval   sudca,   resp.   sudcovia,   ktorí   mali   byť   vylúčení   z   jej prerokovania a rozhodnutia.

Ústavný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   vychádza   z   ústavného princípu   subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení   možno   na   ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. Z. III. ÚS 3/02, O. III. ÚS 18/04, M. III. ÚS 75/05, K. IV. ÚS 76/05).

Podľa § 306 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti rozsudku súdu prvého stupňa je odvolanie.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa §   316   ods.   1   alebo   nezruší   rozsudok   podľa   §   316   ods.   3,   preskúma   zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým môže odvolateľ podať odvolanie, ako   aj   správnosť   postupu   konania,   ktoré   im   predchádzalo.   Na   chyby,   ktoré   neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.

Podľa   §   321   písm.   a)   až   e)   Trestného   poriadku   odvolací   súd   zruší   napadnutý rozsudok aj

a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby,

b)   pre   chyby   v   napadnutých   výrokoch   rozsudku,   najmä   pre   nejasnosť   alebo neúplnosť   jeho   skutkových   zistení   alebo   preto,   že   sa   súd   nevysporiadal   so   všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,

c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy,

d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona,

e) ak je uložený trest neprimeraný.

Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená.

Podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.

Vznesením   námietky   zaujatosti,   ako   aj   podaním   odvolania   proti   rozsudku špeciálneho súdu   zo   17.   septembra   2007   sa   sťažovateľ   v   predmetnom   konaní domáhal ochrany svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti pred nestranným a nezávislým súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Predmetná vec sťažovateľa bola 27. októbra 2009 právoplatne skončená vydaním rozhodnutia o jeho odvolaní.

Z uvedených ustanovení Trestného poriadku je zrejmé, že v prípade, ak sa sťažovateľ domnieva, že v jeho veci rozhodoval, resp. rozhodovali vylúčení sudcovia, má možnosť v danom   štádiu   konania využiť v záujme ochrany   svojich   v sťažnosti   označených   práv dovolanie ako účinný prostriedok nápravy. Sťažovateľ teda realizáciou svojich obhajobných práv v priebehu trestného konania má možnosť účinným spôsobom   namietať porušenie svojich práv, a preto ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2009