znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 374/08-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2009 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka   v konaní o sťažnosti   H.   F.,   S.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   M.   S.,   K.,   vo   veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci   súdom   v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd v znení Protokolov č. 3, 5 a 8 postupom Okresného súdu Kežmarok v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cb 147/1997 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo H. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   veci   súdom   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení Protokolov č. 3, 5 a 8 postupom Okresného súdu Kežmarok v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cb 147/1997 p o r u š e n é   b o l o.

2. H. F. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 500 € (slovom päťsto eur), ktoré Okresný súd Kežmarok j e   p o v i n n ý   zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Kežmarok j e   p o v i n n ý   uhradiť H. F. trovy právneho zastúpenia v sume   265,92   €   (slovom   dvestošesťdesiatpäť   eur   a deväťdesiatdva   centov)   na   účet jej právneho zástupcu JUDr. M. S., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 374/08-12 z 5. novembra 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na ďalšie   konanie   sťažnosť   H.   F.,   S.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), doručenú ústavnému súdu 23. júla 2008, ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v znení Protokolov č. 3, 5 a 8 postupom Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cb 147/1997.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že k namietanému porušeniu označených práv malo   dôjsť   v napadnutom   konaní,   ktoré   sa   začalo   7.   októbra   1997   na   základe   žaloby podanej sťažovateľkou proti žalovanému J. B. Predmetom konania pred okresným súdom bolo zaplatenie zmluvne dohodnutej kúpnej ceny za dodaný tovar sťažovateľke v sume 30 941 Sk s prísl.

Sťažovateľka sa sťažnosťou z 19. novembra 1999 obrátila na predsedu okresného súdu z dôvodu, že „žalobu podala dňa 07. 10. 1997 a doposiaľ vec nebola právoplatne skončená.“ Odpoveďou   na   túto   sťažnosť   sťažovateľky   bolo   konštatovanie   predsedu okresného súdu, že sudca od podania návrhu vo veci priebežne konal, subjektívne prieťahy v konaní   u sudcu   sa   nezistili,   preto   je   podľa   predsedu   súdu   sťažnosť   sťažovateľky nedôvodná. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti konštatovala, že „K uvedenému záveru dospel orgán správy súdu dňa 28. 4. 2000, a to napriek tomu, že od podania žaloby uplynuli v tom čase tri roky a skutkovo ako aj právne išlo o jednoduchý súdny spor.“, a taktiež uviedla, že „Od podania sťažnosti na prieťahy a vyjadrenia predsedu súdu uplynulo už viac ako 8 rokov.   Takáto   dlhá   doba   napriek   podanej   sťažnosti   len   zvýšila   nedôveru   a neistotu sťažovateľky v schopnosť súdu zabezpečiť plynulosť priebehu konania.“.

Podstata   námietok   sťažovateľky   spočívala   v jej   názore,   že   nekonaním   okresného súdu   vo   veci   v dlhšom   časovom   úseku   došlo   k prieťahom takej   intenzity,   závažnosti a rozsahu, že ich nemožno kvalifikovať inak ako zbytočné prieťahy, v dôsledku čoho došlo postupom zo strany okresného súdu k porušeniu jej základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   názoru   sťažovateľky   okresný   súd   nedôsledným   postupom   pri   vedení namietaného   súdneho   konania   neprimerane   predlžoval   trvanie   tohto   súdneho   konania. Sťažovateľka ďalej podrobne opísala priebeh doterajšieho konania a presne uviedla úkony okresného súdu a doby, kedy podľa jej mienky došlo v konaní k zbytočným prieťahom (o. i. aj obdobie od 21. februára 2006, keď bol vo veci okresným súdom vynesený rozsudok, do 24. mája 2006, keď bolo písomné vyhotovenie rozsudku doručené účastníkom konania, a v ktorom podľa tvrdenia sťažovateľky „nešlo len o prieťah v konaní, ale aj o porušenie zákonnej 30 dňovej lehoty uvedenej v ust. § 158 ods. 4 O. s. p.“).

Sťažovateľka   poukázala   na   to,   že   konanie   vedené   pod   sp.   zn.   3 Cb 147/1997 na okresnom súde prebieha neprimerane dlho, t. j. už takmer 11 rokov, a vec dosiaľ nie je právoplatne skončená. Sťažovateľka žiadala aj o poskytnutie finančného zadosťučinenia v sume 250 000 Sk a náhradu trov konania.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:„1/ Právo sťažovateľky zakotvené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8, bolo v konaní pred Okresným súdom Kežmarok pod č. k. 3 Cb 147/97 porušené.

2/ Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Kežmarok vo veci č.k. 3Cb 147/1997konal bez zbytočných prieťahov.

3/ Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 250.000,- Sk.

4/ Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke trovy konania, ktoré je povinný odporca sťažovateľke nahradiť.“

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval,   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   374/08-12 z 5. novembra 2008 ju prijal na ďalšie konanie a vyzval právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.   Predsedu   okresného   súdu   ústavný   súd   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľky a predseda okresného súdu oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade   s   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vyjadrenie predsedu okresného súdu sp. zn. Spr. 0/581/2008 z 29. decembra 2008 bolo ústavnému súdu doručené 8. januára 2009, obsahuje chronologický priebeh konania počnúc od 7. októbra 1997 a okrem iného je v ňom uvedené:

„-   vec   napadla   na   Okresný   súd   Košice-   okolie   dňa   7. 10. 1997,   postúpená   bola Okresnému súdu Kežmarok dňa 10. 11. 1997

- vo veci boli vykonávané priebežne procesné úkony a bolo potrebné o. i. vypočuť svedka   H.,   ktorého   vypočuť   navrhla   sama   navrhovateľka.   Súd,   keďže   tento   svedok nepreberal súdne zásielky, zisťoval jeho pobyt a snažil sa zásielky doručovať cestou polície, centrálneho   registra   obyvateľov,   Obecného   úradu   S.   Pokúšal   sa   ho   vypočuť   cestou dožiadaného súdu, avšak všetko bezvýsledne. Bolo zistené, že na svedka bol vydaný príkaz na   zatknutie,   a teda   ďalšími   úkonmi   súdu   boli   opakované   výzvy   a urgencie   adresované súdu, ktorý príkaz na zatknutie vydal,

-   pojednávania   sa   uskutočnili   dňa   26. 1. 2006   –   odročené   kvôli   neprítomnosti odporcu   a opätovnému   zisťovaniu,   či   bol   zrealizovaný   príkaz   na   zatknutie   svedka   H. a zároveň bolo zisťované cez ústrednú evidenciu väzňov ZVJS SR, či sa tento nachádza vo väzbe alebo vo výkone trestu. Ďalšie pojednávanie 17. 2. 2006 a 21. 2. 2006 kedy bol vyhlásený   rozsudok.   Voči   rozsudku   podal   odvolanie   odporca   a vec   bola   za   účelom rozhodnutia o odvolaní dňa 18. 7. 2006 predložená Krajskému súdu v Prešove

- 14. 8. 2008 bol spisový materiál predložený Krajskému súdu v Prešove za účelom rozhodnutia   o odvolaní   a tunajšiemu   súdu   bol   vrátený   s potvrdzujúcim   rozsudkom   dňa 8. 12. 2008.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom.   Ústavný   súd   si   pri výklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   osvojil   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného   súdu   (3).   V súlade   s judikatúrou   ESĽP   v rámci   prvého   kritéria   ústavný   súd prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a jeho   význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   vzhľadom na nutnosť zabezpečenia prítomnosti svedka na pojednávaniach možno napadnuté konanie považovať po vecnej stránke za zložitejšie. Doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého konania však ústavný súd nemôže pripísať len na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci. Napokon ani predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení nenamietal zložitosť napadnutej veci. Po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov, a ktorá   nie   je   právne   zložitá,   ako   to   už   aj   skonštatoval   ústavný   súd   vo   svojom   náleze č. k. II ÚS 200/05-19 z 15. marca 2006 „... pretože výklad a používanie platnej právnej úpravy sú stabilizované v judikatúre vyšších súdov.“

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pri preskúmaní spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľka prispela k zbytočným prieťahom v konaní.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku jeho postupu došlo k porušeniu uvedeného základného práva, ústavný súd zistil, že to tak je, a to napriek skutočnosti, že plynulému postupu nebránila žiadna zákonná prekážka v konaní (II. ÚS 3/00, III. ÚS 46/04). Ústavný súd zároveň   pri posudzovaní prihliadal aj na § 100 ods.   1 OSP, podľa   ktorého len čo sa konanie   začalo,   postupuje   v ňom   súd   i bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z dosiaľ vykonaných úkonov súdu vyplýva, že okresný súd bol v spore, v ktorom bola   sťažovateľka   v postavení   žalobkyne,   dlhšiu   dobu   v podstate   nečinný.   Nečinnosť okresného súdu charakterizuje konanie vedené pod sp. zn. 3 Cb 147/97 ako celok, a preto ústavný súd nepovažuje za potrebné hodnotiť jeho sporadické úkony (nariadenie prvého pojednávania   23.   decembra   2005,   t.   j.   po   8   rokoch   od   podania   žaloby,   celková   dĺžka konania v trvaní viac ako 11 rokov atď.).

Argumentáciu   okresného   súdu   spočívajúcu   v poukázaní   na „nemožnosť zabezpečenia účasti... svedka na pojednávaní, ako aj vzhľadom na značný počet spisov v senáte“, resp. vzhľadom na dlhšie obdobie nečinnosti (od 8. októbra 2006 od predloženia veci vyššej súdnej úradníčke na konanie, do vrátenia veci sudcovi 4. marca 2008), ktoré malo prispieť k celkovej dĺžke konania, ústavný súd neakceptoval. Uvedené skutočnosti jednotlivo ani vo vzájomnej spojitosti nemôžu odôvodňovať celkovú neprimeranú dĺžku posudzovaného súdneho konania, ktoré doteraz, t. j. od podania žaloby 7. októbra 1997 až do potvrdenia rozsudku okresného súdu Krajským súdom v Prešove 20. novembra 2008, predstavovalo   viac   ako   jedenásť   rokov,   pričom   rozsudok   nadobudol   právoplatnosť   11. decembra 2008.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   3 Cb 147/1997   došlo   k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cb 147/1997 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   žiadala   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 250 000 Sk z dôvodov uvedených v sťažnosti, poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu neistotu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia,   ale   nie   vo   výške   presahujúcej   žalovanú   istinu v základnom konaní tak, ako to žiada sťažovateľka.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu, na správanie sa účastníkov konania a na to, čo je predmetom konania. Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   zakladajúce   namietané   porušenie   základného práva (doterajšiu dĺžku súdneho konania, dobu prieťahov okresného súdu v konaní) ústavný súd považoval za odôvodnené priznať sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume 500 €, ktoré je dostatočným ekvivalentom porušenia uvedeného práva.

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti   s jej   právnym zastupovaním   advokátom   JUDr.   M.   S.   v konaní   pred   ústavným   súdom.   Ústavný   súd vychádzajúc   z návrhu   právneho   zástupcu   sťažovateľky   ich   vyčíslil   sumou   265,92   €, a to za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (vypočítanú zo základu priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2007 v sume 19 056 Sk), t. j. 2-krát 105,42 € a 2-krát 6,31 € za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné. Keďže právny zástupca sťažovateľky je platiteľom dane z pridanej hodnoty, podľa § 18 ods. 4 vyhlášky ústavný súd rozhodol   o   zvýšení   uvedenej   odmeny   o daň   z pridanej   hodnoty   19 %   v sume   42,46   €, t. j. priznal úhradu trov konania v celkovej sume 265,92 €.

Podanie právneho zástupcu sťažovateľky doručené ústavnému súdu 15. decembra 2008   (odpoveď   na   výzvu   ústavného   súdu   o nutnosti   nariaďovať   ústne   pojednávanie) nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na jeho obsah ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2009