znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 373/2015-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   novembra   2015 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Marianny   Mochnáčovej   a   zo   sudcov   Petra   Brňáka a Milana   Ľalíka   (sudca   spravodajca)   prerokoval   prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   právne   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Jánom   Mrázovským, Advokátska kancelária Mrázovský & partners, s. r. o., Mariánske námestie 2, Žilina, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 2 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 3 Sžf 43/2014 z 28. januára 2015 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf 43/2014 z 28. januára 2015 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Sžf   43/2014 z 28. januára 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a   úhradu   trov   právneho   zastúpenia v sume 355,73   €   (slovom   tristopäťdesiatpäť   eur   a   sedemdesiattri   centov),   ktorú j e   mu Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý   vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Jána Mrázovského, Advokátska kancelária Mrázovský & partners, s. r. o., Mariánske námestie 2, Žilina, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 373/2015-14 z 26. augusta 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia základného práva na ukladanie povinností len zákonom, na základe zákona v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd zaručeného v čl.   13   ods.   1   písm.   a)   v   spojení   s   čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“)   a   základného   práva   na   slobodu   podnikania   zaručeného   v   čl.   35   ods.   1 ústavy a základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 3 Sžf 43/2014 z 28. januára 2015.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 21 S 79/2013 sa žalobou podanou podľa V. časti druhej hlavy   Občianskeho   súdneho   poriadku   sťažovateľ   domáhal   preskúmania   zákonnosti rozhodnutia   Úradu   pre   reguláciu   sieťových   odvetví   (ďalej   len   „úrad   pre   reguláciu“) ako prvostupňového   správneho   orgánu   č.   1795/2012/E-OZ,   spis   č.   8263-2012-BA zo 14. decembra   2012   v spojení   s rozhodnutím   Regulačnej   rady   Úradu   pre   reguláciu sieťových   odvetví   (ďalej   len   „regulačná   rada“)   ako   druhostupňového   správneho   orgánu č. 13/3308/13/RR   z 15.   apríla   2013,   ktorými   označené   správne   orgány   rozhodli   o cene za 1 MWh elektriny pre rok 2012 vyrobenej zo slnečnej energie v zariadení (solárne panely, ďalej   len   „zariadenie   na   výrobu   elektrickej   energie“)   prevádzkovanom   sťažovateľom ako výrobcom elektriny, a to na základe § 2 ods. 3 písm. e) a § 5 ods. 14 zákona č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o podpore OZE“) v spojení   s §   11 ods.   1 písm. b) a §   11a   ods. 1   písm.   b) vyhlášky č. 225/2011   Z.   z.,   ktorou   sa   ustanovuje   cenová   regulácia   v elektroenergetike   v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška o cenovej regulácii“).

3.   V zmysle   označených   ustanovení   zákona   o podpore   OZE   pre   určenie   ceny za 1 MWh elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie bol rozhodujúcim kritériom deň, kedy bolo zariadenie na výrobu elektrickej energie spĺňajúce technické podmienky uvedené do prevádzky, pričom za takýto deň bol považovaný dátum, kedy bola úspešne vykonaná funkčná skúška pripojenia   tohto zariadenia výrobcu elektriny   do distribučnej sústavy prevádzkovateľa [§ 2 ods. 3 písm. e) zákona o podpore OZE] s tým, že spôsob a podmienky vykonania funkčnej skúšky v zmysle zákonného zmocňovacieho ustanovenia §   5   ods.   14   zákona   o podpore   OZE „...   určí   prevádzkový   poriadok   prevádzkovateľa distribučnej   sústavy“ (ďalej   len   „prevádzkový   poriadok“)   a vykonanie   funkčnej   skúšky potvrdí prevádzkovateľ distribučnej   sústavy vydaním   dokladu o jej vykonaní   (ďalej len „protokol o funkčnej skúške“). V nadväznosti na uvedené ak bolo zariadenie na výrobu elektrickej energie uvedené do prevádzky v období od 1. januára 2012 – do 30. júna 2012, cena za 1 MWh sa stanovovala na sumu 194,54 € [podľa § 11 ods. 1 písm. b) vyhlášky o cenovej regulácii], ak však bolo toto zariadenie na výrobu elektrickej energie uvedené do prevádzky v období od 1. júla 2012 – do 31. decembra 2012, tak cena bola určená na sumu 119,11 € za 1 MWh [podľa § 11a ods. 1 písm. b) vyhlášky o cenovej regulácii].

4. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 21 S 79/2013 z 5. marca 2014 žalobu sťažovateľa proti označeným rozhodnutiam úradu pre reguláciu a regulačnej rady zamietol stotožniac sa s ich   závermi,   podľa   ktorých   v prípade   sťažovateľa   bolo   ním   prevádzkované   zariadenie na výrobu   elektrickej   energie   uvedené   do   prevádzky   nie   dňom   uvedeným   v bode   12 protokolu o funkčnej skúške, t. j. nie dňom 28. jún 2012, kedy bola fakticky vykonaná funkčná skúška zariadenia sťažovateľa na výrobu elektrickej energie s výsledkom „vyhovel“ a toto zariadenie na výrobu elektrickej energie bolo aj fakticky pripojené do regionálnej distribučnej   sústavy,   ktorej   prevádzkovateľom   bola   v danom   prípade   Stredoslovenská energetika – Distribúcia, a. s. (ďalej len „SSE – Distribúcia“), ale týmto dňom mal byť až deň označený v bode 13 protokolu o funkčnej skúške, t. j. 10. júl 2012, keď predmetný protokol   o funkčnej   skúške   podpísal   za   SSE   –   Distribúcia   menom   neidentifikovaný „riaditeľ   sekcie   AM“.   Na   základe   uvedeného   tak   bola   sťažovateľovi   ako výrobcovi elektrickej energie   z obnoviteľných   zdrojov   stanovená cena   za   jednu jej MWh   na sumu 119,11   €,   keďže   zariadenie   sťažovateľa   na   výrobu   elektrickej   energie   malo   byť   podľa uvedeného uvedené do prevádzky až 10. júla 2012, a teda v období od 1. júla 2012 – do 31. decembra 2012.

5.   Krajský   súd   a v odvolacom   konaní   stotožniac   sa   s ním   aj   najvyšší   súd v napádanom rozsudku sp. zn. 3 Sžf 43/2014 z 28. januára 2015 okrem zjednotenia sa s uvedenými závermi správnych orgánov tiež uzavreli, že aj keď SSE – Distribúcia ako prevádzkovateľ   regionálnej   distribučnej   siete   v rozhodnom   období   roku   2012   nemal v prevádzkovom   poriadku   stanovený   spôsob   a podmienky   vykonania   funkčnej   skúšky zariadení na výrobu elektrickej energie, z ktorého by bolo zrejmé, ktorý dátum, resp. ktorý deň je potrebné považovať za deň jej vykonania, tak ako mu to ukladal § 5 ods. 14 zákona o podpore   OZE,   predsa   len   podľa   označených   súdov   SSE   –   Distribúcia   tento   zákonný nedostatok   mala   konvalidovať   tým,   že   postupnosť   krokov   a priebeh   jednotlivých   fáz funkčnej   skúšky   premietla   do   formy   protokolu   o funkčnej   skúške   určením   postupnosti jednotlivých   jeho   bodov,   z obsahu   ktorého   je   podľa   krajského   súdu,   ako   aj   podľa najvyššieho súdu potrebné vychádzať a pripísať náležitú právnu relevanciu jeho v poradí poslednému bodu 13, v ktorom je za SSE – Distribúcia uvedený s podpisom riaditeľa sekcie AM dátum o „ukončení funkčnej skúšky“.

6. V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľ namieta arbitrárnosť rozhodnutia najvyššieho   súdu   z dôvodu   nedostatkov   jeho   odôvodnenia,   v ktorom   absentuje   odkaz na právne normy, ktoré boli podkladom rozhodnutia, ba, navyše, najvyšší súd porušenie imperatívu daného SSE – Distribúcii ako správcovi distribučnej siete v § 5 ods. 14 zákona o podpore OZE spočívajúceho v povinnosti upraviť vo svojom prevádzkovom poriadku spôsob a podmienky vykonania funkčnej skúšky zariadení na výrobu elektrickej energie podľa   sťažovateľa   úplne   bezprecedentne   ospravedlnil   a túto   nezákonnosť   (v   konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu) konvalidoval odkazom na znenie interného protokolu o funkčnej skúške vydaného SSE – Distribúciou, ktorý ale ako výlučne interná záležitosť správcu distribučnej siete nie je a ani v rozhodnom čase nebol súčasťou prevádzkového poriadku SSE – Distribúcia, a teda mu podľa sťažovateľa nemožno prisúdiť status generálnej záväznosti, a navyše tak ani nepodliehal schvaľovaciemu procesu úradu pre reguláciu, ktorého povinnosťou je schvaľovať prevádzkový poriadok prevádzkovateľov distribučných   sietí   elektrickej   energie.   V   konečnom   dôsledku   tak   úrad   pre   reguláciu konvalidoval aj svoj chybný postup, keď schválil prevádzkový poriadok SSE – Distribúcia aj napriek tomu, že jeho súčasťou nebola úprava spôsobu a podmienok vykonania funkčnej skúšky v zmysle imperatívu § 5 ods. 14 zákona o podpore OZE, ktorej úspešné vykonanie je predpokladom pripojenia zariadenia na výrobu elektrickej energie do distribučnej siete, pričom najvyšší súd, ako aj pred ním krajský súd tento názor svojím rozhodnutím podľa sťažovateľa arbitrárne verifikoval. Podľa sťažovateľa v dôsledku toho, že napriek zrejmej absencii   transparentných   podmienok   na   vykonanie   funkčnej   skúšky   v prevádzkovom poriadku SSE – Distribúcia najvyšší súd (ako aj pred ním krajský súd a správne orgány) prisúdil   právnu   relevanciu   podpisu   anonymnej   (menom   neoznačenej)   osoby   riaditeľa „sekcie AM“ v bode 13 protokolu o vykonaní funkčnej skúšky ako skutočnosti rozhodnej pre posúdenie dátumu uvedenia zariadenia na výrobu el. energie do prevádzky, t. j. jeho pripojenia do distribučnej siete, od ktorého sa následne odvíja cena za 1 MWh vyrobenej elektrickej energie, a to   aj napriek   tomu,   že podmienka tohto podpisu   nebola   súčasťou prevádzkového poriadku SSE – Distribúcia ako podmienka posúdenia vykonania funkčnej skúšky, ako aj napriek tomu, že „... zákon vyslovene uvádza, že časom uvedenia zariadenia do prevádzky je dátum, kedy bola úspešne vykonaná funkčná skúška“, t. j. dátum jeho faktického pripojenia do distribučnej siete, uložili tým na sťažovateľa bremeno „... splnenia podmienok (povinností) nad rámec zákona a vôbec takých, ktoré nie sú uložené ani len na základe zákona.... krajský súd (a stotožnil sa s ním aj najvyšší súd, pozn.) vyslovil právny   názor   nad   rámec   zákona,   že   prevádzkovateľ   distribučnej   sústavy   je   oprávnený upraviť spôsob a podmienky vykonania funkčnej skúšky aj v interných dokumentoch mimo prevádzkového   poriadku,   pričom   sťažovateľ   zostáva   na   názore,   že   ak   sa   definícia podmienok   vykonania   funkčných   skúšok   nachádzala   v   akomkoľvek   inom   dokumente vydanom SSE - D, a. s. než ustanovuje zákon v ust. § 5 ods. 14 zákona o podpore OZE by neboli tieto podmienky vykonania funkčných skúšok záväzné a právne vynútiteľné. Takýmto postupom a výkladom by totiž SSE - D, a. s. prekročila rozsah splnomocnenia poskytnutého mu   ustanovením §   5 ods.   14 zákona o   podpore   OZE.“. V uvedenej súvislosti sa súdy podľa sťažovateľa   vôbec   nevysporiadali   s tým,   že   zariadenie   sťažovateľa   na   výrobu elektrickej   energie   bolo   fakticky   pripojené   do   distribučnej   siete   SSE   –   Distribúcia   už od 28. júna 2012, keď bola vykonaná jeho funkčná skúška s výsledkom „vyhovel“, a nie až od   10.   júla   2012,   keď   protokol   o vykonaní   funkčnej   skúšky   formálne   „nečitateľne“ podpísala neznáma osoba s označením „riaditeľ sekcie AM“.

7. V súvislosti s uvedeným sťažovateľ poukázal na odlišnú rozhodovaciu prax úradu pre   reguláciu,   ktorý   v   identickom   prípade   týkajúcom   sa   iného   zariadenia   na   výrobu elektrickej   energie   tiež   vo   vlastníctve   sťažovateľa   považoval   pre   ustálenie   termínu, resp. dátumu ukončenia jeho funkčnej skúšky, za rozhodujúci dátum uvedený v bode 12 protokolu o funkčnej skúške, kedy bolo toto iné zariadenie sťažovateľa fakticky pripojené do distribučnej siete SSE – Distribúcia, a nie dátum uvedený v bode 13 protokolu o funkčnej skúške, kedy tento protokol za SSE – Distribúcia formálne podpísal „riaditeľ sekcie AM“. Okrem toho sťažovateľ v tomto smere poukázal aj na odlišnú judikatúru najvyššieho súdu, kedy v identických prípadoch v rozhodnutiach sp. zn. 4 Sžf 5/2014 z 1. apríla 2014, sp. zn. 4 Sžf 54/2014 z 15. januára 2015, sp. zn. 4 Sžf 43/2014 zo 17. februára 2015 a sp. zn. 4 Sžf 53/2014 zo 17. februára 2015 mal konštatovať nepreskúmateľnosť rozhodnutia úradu pre reguláciu   z   dôvodu   nezohľadnenia   absencie   úpravy   podmienok   a   spôsobu   vykonania funkčnej skúšky v prevádzkovom poriadku prevádzkovateľa distribučnej siete.

8.   Napokon   sťažovateľ   podotkol,   že   SSE   –   Distribúcia   ako   prevádzkovateľ regionálnej distribučnej siete, do ktorej bolo pripojené aj zariadenie sťažovateľa na výrobu el.   energie   z   obnoviteľných   zdrojov,   zapracovala   do   svojho   prevádzkového   poriadku aj podmienky vykonania funkčnej skúšky až pre rok 2013, ktorý bol schválený úradom pre reguláciu rozhodnutím č. 0003/2013/E-PP z 24. januára 2013, «... teda viac ako pol roka po uvedení zariadenia sťažovateľa do prevádzky, pričom v Protokole o funkčnej skúške zariadenia na výrobu elektriny v Upozornení, teda v protokole, ktorý bol schválený úradom, sa už neviaže dátum ukončenia funkčnej skúšky tak, ako je vykladané v správnom konaní a rovnako súdmi v správnom súdnictve na administratívnu časť kontroly všetkých získaných listinných   dôkazov   (podpisu   riaditeľa   sekcie   AM   v   kolónke   13),   ale   bod   b/:   „Dátum ukončenia funkčnej skúšky v bode 12 je dátumom bodov 5-11 podľa toho, ktorý nastane neskôr.“ K uvedenému sťažovateľ dodáva, že v bode 5-11 sú obsiahnuté práve jednotlivé technické   úkony   funkčnej   skúšky   a   nie   údajná   administratívna   kontrola   predložených listinných dokladov, teda podpis riaditeľa sekcie AM.».

9. V neposlednom rade sťažovateľ namieta, že v dôsledku rozhodnutia najvyššieho súdu   stotožniaceho   sa   s   názorom   krajského   súdu,   ako   aj   správnych   orgánov   došlo aj k zásahu   do   jeho   práva   na   podnikanie,   keďže   ponechanie   posúdenia   ceny   elektriny «... na svojvôľu SSE - D, a. s., ktorá bez povinnosti akéhokoľvek zdôvodnenia a bez možnosti akejkoľvek kontroly, svojím faktickým (ne)konaním jej anonymného zamestnanca (riaditeľa sekcie AM) rozhodovala a v konečnom dôsledku aj rozhodla o ekonomickej rentabilnosti resp. nerentabilnosti investície sťažovateľa ako aj o tom, komu tento formálny podpis udelí v čase do 30. 06. 2012 a komu po 30. 06. 2012. V konečnom dôsledku komu bude priznaná cena   elektriny   194,54   eura/MWh   a   komu   119,11   eura/MWh.   Rozhodnutiami   úradu, regulačnej rady, krajského súdu a najvyššieho súdu došlo v majetkovej sfére sťažovateľa ku presne kvantifikovateľným a nesporným škodám.

... A práve táto svojvôľa udelenia „konečného“ (podľa názoru sťažovateľa zákonom ani   prevádzkovým   poriadkom   nepožadovaného)   formálneho   podpisu   anonymnej   osoby vytvára   nerovnaké   postavenie   ostatných   subjektov   pôsobiacich   v   danej   oblasti   a   teda zamedzuje a porušuje realizáciu práva v zmysle článku 35 ods. 1 Ústavy SR.».

10. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„Základné právo ⬛⬛⬛⬛, s miestom podnikania

, ⬛⬛⬛⬛ uvedené v článku 2 ods. 2, článku 13 ods. 1, článku 35 ods. 1, článku 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 3 Sžf/43/2014 zo dňa 28. 01. 2015... porušené bolo.

Zrušuje sa rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 3Sžf/43/2014 zo dňa 28. 01. 2015... a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

Zároveň   si   uplatňujeme   v   tomto   konaní   i   trovy   právneho   zastúpenia   v   zmysle Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z... spolu 296,46 Eur + DPH 20 %, teda spolu 355,75 Eur.“

11. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania: za   najvyšší   súd   jeho   predsedníčka   listom   č.   k.   KP   3/2015-66   z   19.   októbra   2015 a k vhodnosti ústneho pojednávania právny zástupca sťažovateľa listom z 1. októbra 2015.

11.1 Predsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení tiež uviedla:„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   považuje   sťažnosť   za   nedôvodnú,   pretože sťažovateľ nebol na svojom práve na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej   republiky   ukrátený.   Postup   súdu   bol   v   súlade   so   zákonom   a   k   porušeniu jeho práv   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Sžf/43/2014 z 28. januára 2015 nedošlo...

Nemožno súhlasiť so sťažovateľom v tom, že rozhodnutie najvyššieho súdu vykazuje vysoký   stupeň   arbitrárnosti.   V   správnom   konaní   bolo   rozhodované   o   spôsobe a podmienkach   upravujúcich   vykonanie   funkčnej   skúšky   a   určení   časového   momentu uvedenia (pripojenia) zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky, ktoré skutočnosti boli sťažovateľovi objasnené v odôvodnení napadnutého rozsudku na strane 5 a 6 s poukazom na predchádzajúce   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   v   obdobnej   veci   sp.   zn.   2   Sžf/42/2014 z 24. septembra 2014, ktoré v odôvodnení s poukazom na ust. § 250ja ods. 7 O. s. p. citoval. Rovnako neobstojí námietka sťažovateľa, že v napadnutom rozsudku absentuje odkaz na právne predpisy, podľa ktorých súd rozhodoval. Z obsahu odôvodnenia sťažovateľom napadnutého rozsudku, a to v celom jeho kontexte, je totiž zrejmé, že súd síce stručne konštatoval, že zistený skutkový záver je v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o podpore obnoviteľných zdrojov energie (č. 309/2009 Z. z.) a vyhlášky (č. 225/2011 Z. z.), ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike, avšak zodpovedá logike, že ide o na   vec   sa   vzťahujúce   príslušné   ustanovenia,   ktoré   správne   orgány   v   rozhodnutiach a krajský súd v odôvodnení rozsudku citoval.

... najvyšší súd navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky predmetnej sťažnosti sťažovateľa nevyhovel a vo veci vyhlásil nález, že jeho základné práva porušené neboli, lebo najvyšší súd v predmetnej veci rozhodoval v súlade s princípmi spravodlivého procesu. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   súhlasí   s   upustením   od   ústneho   pojednávania o prijatej sťažnosti.“

11.2   Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   vyjadrení   k   vhodnosti   ústneho pojednávania uviedol:

„... súhlasíme s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“

12.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základných   práv (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

II.

13. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. V súvislosti so sťažovateľom napádaným rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné   v   prvom   rade pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za následok   porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

15. Najvyšší súd svoj rozsudok v podstatnej časti odôvodnil takto:«...   Pri   posudzovaní   danej   veci   bolo   potrebné   vychádzať   z   obsahu   protokolu a prisúdiť náležitú právnu relevanciu jeho bodu 13. V tomto bode sa výslovne uvádza, že „funkčnú   skúšku“   podpisom   schvaľuje   za   SSE-D   riaditeľ   sekcie   AM,   v   tomto   bode   je osobitná kolónka na uvedenie dátumu ukončenia funkčnej skúšky (platnosť protokolu od). V tomto bode sa tiež uvádza, že bez tohto podpisu (v bode 13) je protokol neplatný. Preto najvyšší súd nezistil porušenie zákona, keď žalovaný určil že funkčná skúška bola ukončená 10. 07. 2012. Podpis a dátum v bode 12. Protokolu o funkčnej skúške je len predposledným (a nie   posledným   -   tým   je   podpis   a dátum   v   bode   13)   v danej   veci   relevantnej   listiny (protokolu o funkčnej skúške), od obsahu ktorej záviselo posúdenie právnej skutočnosti, kedy bolo zariadenie výrobcu elektriny uvedené do prevádzky.

Najvyšší   súd   konštatuje,   že   ide   o   obdobnú   vec,   ktorá   bola   predmetom   konania pred odvolacím súdom vedenom pod sp. zn. 2Sžf/23/2014 a sp. zn. 2Sžf/42/2014.

Je   potrebné   zdôrazniť,   že   povinnosťou   všetkých   orgánov   štátnej   moci   je   svojou činnosťou napĺňať legitímne očakávanú predstavu jednotlivca o právnom štáte, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je právna istota, a s princípom právnej istoty logicky korešponduje zásada rozhodovať v obdobných veciach rovnako.

Uvedená   zásada   je   pre   oblasť   správneho   súdnictva   legislatívne   zakotvená prostredníctvom   ustanovenia   §   250ja   ods.   7   O.   s.   p.,   podľa   ktorého   ak   Najvyšší   súd Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania   pred   odvolacím   súdom,   môže   v   odôvodnení   poukázať   už   len   na   podobné rozhodnutie, ktorého cely text v odôvodnení uvedie.

Na základe citovaného ustanovenia senát najvyššieho súdu poukazuje na dôvody uvedené v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/42/2014 zo dňa 24. septembra   2014,   s   ktorými   sa   v   plnom   rozsahu   stotožňuje   a   zároveň   v   súlade s ustanovením § 250ja ods. 7 O. s. p. uvádza text jeho odôvodnenia nasledovne:

„Posúdenie otázky kedy bola úspešne vykonaná funkčná skúška (zodpovedanie, kedy nastala uvedená právna skutočnosť) bolo v danej veci relevantné z toho dôvodu, lebo od neho   záviselo,   či   bola   žalobcovi   pre   rok   2012   schválená   pevná   cena   elektriny pre stanovenie doplatku vo výške 119,11 €/MWh podľa § 11a ods. 1 písm. b/ vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 225/2011 Z. z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike (v znení neskorších predpisov), ktorým ustanovením sa určila cena elektriny pre zariadenie výrobcu elektriny uvedené do prevádzky od 10. júla 2012 do 31. decembra 2012, alebo 194,54 €/MWh podľa §11 ods. 1 písm. b/ uvedenej vyhlášky, ktorým ustanovením sa určila cena elektriny pre zariadenie výrobcu elektriny uvedené do prevádzky od 1. januára 2012 do 30. júna 2012...

Predmetom   súdneho   preskúmavacieho   konania   bolo   posúdenie,   či   v   priebehu správneho   konania   nedošlo   k   porušeniu   zákona   a   k   vadám   konania   pred   správnym orgánom,   ktoré   mohli   mať   vplyv   na   zákonnosť   napadnutého   rozhodnutia.   Úrad pre reguláciu   sieťových   odvetví   v   priebehu   správneho   konania   rozhodol   o   žalobcovom návrhu   ceny   tak,   že   mu   schválil   cenu   elektriny   pre   stanovenie   doplatku   pre   rok   2012 pre zariadenie,   uvedené   do   prevádzky   2.   júla   2012   (v   preskúmavanom   prípade sp. zn. 3Sžf/43/2014   platí   dátum   10.   07.   2012).   Vychádzal   pritom   z   obsahu   protokolu o funkčnej skúške a jeho bodu 13, v ktorom sa uvádza dátum ukončenia funkčnej skúšky (platnosť protokolu od) 2. 7. 2012 (10. 07. 2012) a z aplikácie ustanovenia § 5 ods. 14 zákona o podpore obnoviteľných zdrojov energie, podľa ktorého prevádzkovateľ distribučnej siete je v lehote 30 dní odo dňa doručenia žiadosti povinný vykonať funkčnú skúšku a vydať výrobcovi   elektriny   doklad   o   úspešnom   vykonaní   funkčnej   skúšky   do   10   dní   odo   dňa jej vykonania;   vzhľadom   na   uvedené   určil   čas   uvedenia   zariadenia   výrobcu   elektriny do prevádzky v súlade s ustanovením § 2 ods. 3 písm. e/ zákona o podpore obnoviteľných zdrojov energie. V prvom stupni súdneho preskúmavacieho konania krajský súd nezistil relevantné   porušenie   zákona   v   správnom   konaní.   Krajský   súd   pri   posudzovaní   pojmu „funkčná skúška“ s poukazom na zákonnú úpravu v ustanoveniach § 5 ods. 14 a § 2 ods. 3 písm.   e/   zákona   o   podpore   obnoviteľných   zdrojov   energie   vyvodil,   že   funkčná   skúška je súhrn opatrení prevádzkovateľa distribučnej sústavy, ktorými preskúma, či zariadenie výrobcu   elektriny   spĺňa   technické   podmienky   na   pripojenie   do   sústavy;   pritom   je v právomoci prevádzkovateľa distribučnej sústavy určiť spôsoby a podmienky jej vykonania. Krajský súd ďalej ustálil, že z usmernenia prevádzkovateľa vyplýva, že súčasťou funkčnej skúšky   nebolo   len   vykonanie   čiastkových   kontrol   na   technické   parametre   zariadení na výrobu elektriny v teréne ale aj preskúmanie listinných dôkazov technického charakteru. Najvyšší súd Slovenskej republiky mal z obsahu pripojeného administratívneho spisu za preukázané, že záver, ktorý bol zo zistených skutkových okolností v správnom konaní ustálený,   zodpovedá   zásadám   logického   myslenia   a   správneho   uváženia   a   je   v   súlade s hmotnoprávnymi   ustanoveniami   zákona   o   podpore   obnoviteľných   zdrojov   energie a vyhlášky,   ktorou   sa   ustanovuje   cenová   regulácia   v   elektroenergetike.   S   tvrdeniami žalobcu v žalobe sa náležite vyporiadal krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku. Na uvedené správne dôvody rozsudku krajského súdu najvyšší súd podľa § 219 ods. 2 OSP odkazuje. Preto možno len zopakovať, že aj podľa názoru najvyššieho súdu je potrebné pri posudzovaní   danej   veci   vychádzať   z   obsahu   protokolu   a   prisúdiť   náležitú   právnu relevanciu jeho bodu 13. V tomto bode sa výslovne uvádza, že „funkčnú skúšku“ podpisom schvaľuje za SSE-D riaditeľ sekcie AM, v tomto bode je osobitná kolónka na uvedenie dátumu ukončenia funkčnej skúšky (platnosť protokolu od). V tomto bode sa tiež uvádza, že bez tohto podpisu (v bode 13) je protokol neplatný. Preto (pri dodržaní zákonných lehôt, uvedených v § 5 ods. 14 zákona o podpore obnoviteľných zdrojov energie - 30 dňovej a 10 dňovej) ani najvyšší súd nevzhliadol porušenie zákona v určení, že funkčná skúška bola ukončená 2. 7. 2012 (10. 07. 2012).

Správny bol preto záver krajského súdu, že vydaním rozhodnutí v správnom konaní nedošlo k   porušeniu zákona. Najvyšší   súd   Slovenskej republiky   s poukazom   na závery uvedené vyššie považoval námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu   za   nedôvodné,   ktoré   nemohli   ovplyvniť   posúdenie   danej   veci.   Preto   napadnutý rozsudok Krajského súdu v Žiline ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil...»

16. Z citovaného vyplýva, že najvyšší súd sa v napádanom rozsudku v celom rozsahu stotožnil   so   svojím   rozhodnutím   v   inej   obdobnej   veci,   podľa   ktorého   predpokladom úspešného   vykonania,   resp.   zavŕšenia   vykonania   funkčnej   skúšky   nie   je   dátum jej faktického vykonania (riadok 12 protokolu o funkčnej skúške), ale že týmto rozhodným dátumom, od ktorého sa v konečnom dôsledku odvíja určenie ceny za elektrickú energiu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov, je dátum vystavenia protokolu o úspešnom vykonaní funkčnej skúšky (riadok 13 protokolu o funkčnej skúške).

17.   Predmetom   skúmania   ústavného   súdu   bola   ústavná   udržateľnosť   týchto citovaných   záverov   najvyššieho   súdu,   ako   aj   skutočnosť,   či   sa   najvyšší   súd   ústavne akceptovateľným   spôsobom   vysporiadal   s   pre   danú   vec   relevantnými   odvolacími námietkami sťažovateľa.

18. Podľa § 5 ods. 14 zákona o podpore OZE „Prevádzkovateľ distribučnej sústavy, do   ktorého   sústavy   má   byť   zariadenie   výrobcu   elektriny   pripojené,   je   povinný   vykonať funkčnú skúšku do 30 dní odo dňa doručenia žiadosti výrobcu elektriny. Ak zariadenie výrobcu   elektriny   spĺňa   technické   podmienky   na   pripojenie   do   sústavy,   prevádzkovateľ distribučnej sústavy vydá výrobcovi elektriny doklad o úspešnom vykonaní funkčnej skúšky do 10 dní odo dňa jej vykonania. Funkčná skúška sa nevyžaduje, ak zariadenie výrobcu elektriny nebude pripojené do sústavy. Spôsob a podmienky vykonania funkčnej skúšky určí prevádzkový poriadok prevádzkovateľa distribučnej sústavy.“.

19. Podľa § 2 ods. 3 písm. e) zákona o podpore OZE «Na účely tohto zákona sa všeobecne rozumie časom uvedenia zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky dátum, kedy bolo   na   základe   právoplatného   kolaudačného   rozhodnutia   povolené   trvalé   užívanie zariadenia výrobcu elektriny alebo kedy bola úspešne vykonaná funkčná skúška pripojenia zariadenia výrobcu elektriny do sústavy (ďalej len,,funkčná skúška“) podľa toho, ktorý dátum nastane neskôr.».

20.   Podľa   §   11   ods.   1   vyhlášky   o   cenovej   regulácii „Cena   elektriny   vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie v zariadení výrobcu elektriny uvedeného do prevádzky od 1. januára 2012 do 30. júna 2012 sa určuje priamym určením pevnej ceny v eurách na megawatthodinu takto...“.

21. Podľa § 11a ods. 1 vyhlášky o cenovej regulácii „Cena elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie v zariadení výrobcu elektriny uvedeného do prevádzky od 1. júla 2012 do 31. decembra 2012 sa určuje priamym určením pevnej ceny v eurách na megawatthodinu takto...“.

22. Z citovaných relevantných ustanovení vyhlášky o cenovej regulácii vyplýva, že relevantnou skutočnosťou pre určenie ceny elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie je čas uvedenia zariadenia na výrobu el. energie do prevádzky, pričom podľa § 2 ods.   3   písm.   e) zákona   o   podpore   OZE   zariadenie   na   výrobu   el.   energie   sa   považuje za uvedené do prevádzky dňom úspešného vykonania funkčnej skúšky pripojenia tohto zariadenia   výrobcu   elektriny   do   distribučnej sústavy,   ktorej   (rozumej   funkčnej   skúšky) spôsob a podmienky vykonania má byť podľa § 5 ods. 14 zákona o podpore OZE určený v prevádzkovom poriadku prevádzkovateľa distribučnej sústavy. Súčasne z dikcie druhej vety § 5 ods. 14 zákona o podpore OZE vyplýva, že funkčná skúška je úspešne vykonaná, ak zariadenie výrobcu elektriny spĺňa technické podmienky na pripojenie do distribučnej sústavy,   o   čom   vydá   prevádzkovateľ   distribučnej   sústavy   výrobcovi   elektriny   doklad o úspešnom vykonaní funkčnej skúšky do 10 dní odo dňa jej vykonania.

23.   Predmetom   konania   najvyššieho   súdu   ako   súdu   správneho,   konajúceho podľa druhej hlavy V. časti Občianskeho súdneho poriadku, bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutí   úradu   pre   reguláciu   a   regulačnej   rady   vydaných   v   správnom   konaní, t. j. ich preskúmanie z hľadiska dodržania citovaných ustanovení zákona o podpore OZE a jeho vykonávacej vyhlášky o cenovej regulácii.

24. Z rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj z jemu predchádzajúceho rozhodnutia krajského súdu, s ktorým sa najvyšší súd v celom rozsahu stotožnil, vyplýva, že aj napriek dokazovaním   zistenej   skutočnosti,   že   SSE   –   Distribúcia   ako   správca   distribučnej   siete si v rozpore s imperatívom daným mu explicitne v § 5 ods. 14 zákona o podpore OZE spočívajúceho v povinnosti upraviť vo svojom prevádzkovom poriadku spôsob a podmienky vykonania funkčnej skúšky túto povinnosť neplnil, takže distribútor objektívnym a úradom pre   reguláciu   (ktorý   schvaľuje   prevádzkový   poriadok   distribútorov)   preskúmateľným spôsobom   neurčil,   kedy   považuje   funkčnú   skúšku   za   vykonanú,   najvyšší   súd   túto nezákonnosť, paradoxne v konaní o preskúmanie zákonnosti, opomenul, resp. prehliadol a pri ustálení rozhodného času na vykonanie funkčnej skúšky tento nedostatok zaplátal svojím výkladom o nutnosti prisúdiť v tomto smere právnu relevanciu internému protokolu správcu distribučnej siete o vykonaní funkčnej skúšky, výklad formy (usporiadania) ktorého je však vzhľadom na jeho všeobecnú nezáväznosť, a teda aj nevynutiteľnosť značne polemický.

25. V tejto súvislosti najvyšší súd pri vyhodnotení relevantného dátumu uvedenia zariadenia sťažovateľa na výrobu elektrickej energie do prevádzky, t. j. pri určení dátumu vykonania funkčnej skúšky tohto zariadenia, neprisúdil primárne dôležitosť zneniu zákona, podľa   ktorého sa „... všeobecne   rozumie   časom   uvedenia   zariadenia   výrobcu   elektriny do prevádzky dátum... kedy bola úspešne vykonaná funkčná skúška pripojenia zariadenia výrobcu elektriny do sústavy...“ [§ 2 ods. 3 písm. e) zákona o podpore OZE], pričom funkčná skúška je úspešne vykonaná, keď zariadenie výrobcu elektriny spĺňa „... technické podmienky na pripojenie do sústavy...“ (§ 5 ods. 14 zákona o podpore OZE), ale v tomto smere najvyšší súd absolútne bezprecedentne, ústavne neudržateľným spôsobom, v rozpore s týmito zákonnými ustanoveniami a v rozpore s princípmi právnej istoty na posúdenie úspešnosti vykonania funkčnej skúšky celkom extenzívne nad rámec zákonnej požiadavky pripísal dôležitosť aj tzv. administratívnej kontrole vykonania funkčnej skúšky riaditeľom sekcie   AM,   podpisujúcim   za   distribútora   protokol „...   o   úspešnom   vykonaní   funkčnej skúšky..“.   Najvyšší   súd   sa   však   v   tomto   smere   nevysporiadal   ani   s   tým,   že   vydanie predmetného   protokolu   o   funkčnej   skúške   nie   je   predpokladom   úspešného   vykonania funkčnej skúšky zariadenia na výrobu el. energie, ale že týmto predpokladom je v zmysle citovaného   ustanovenia   §   5   ods.   14   zákona   o   podpore   OZE   iba   splnenie   technických podmienok na pripojenie tohto zariadenia do distribučnej sústavy el. energie. Napokon uvedené potvrdzuje aj ďalšie znenie § 5 ods. 14 zákona o podpore OZE, podľa ktorého protokol o funkčnej skúške sa vydáva až ex post, t. j. až „po“ úspešnom vykonaní funkčnej skúšky, a to do 10 dní po jej vykonaní, a je iba dokladom pre prevádzkovateľa zariadenia na výrobu elektrickej energie o úspešnom zapojení jeho zariadenia do distribučnej sústavy. V konečnom dôsledku sa tak najvyšší súd nevysporiadal s tým, či zákon o podpore OZE [§ 2 ods. 3 písm. e)] alebo vyhláška o cenovej regulácii [§ 11 ods. 1 a § 11a ods. 1] spája alebo nespája s týmto protokolom o funkčnej skúške nejaký právom predpokladaný príčinný následok, ktorým je určenie ceny za výrobu elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov. Inými slovami, najvyšší súd sa nevysporiadal s tým, či na určenie ceny za elektrickú energiu vyrobenú   z   obnoviteľných   zdrojov   má   alebo   nemá   vplyv   dátum   vydania   protokolu o vykonaní funkčnej skúšky v kontexte § 11 ods. 1 a § 11a ods. 1 vyhlášky o cenovej regulácii, podľa ktorej sa určenie tejto ceny odvíja od času uvedenia zariadenia na výrobu el. energie z obnoviteľných zdrojov do prevádzky, pričom v spojení s § 2 ods. 3 písm. e) zákona   o   podpore   OZE   sa   toto   zariadenie   považuje   za   uvedené   do   prevádzky   dňom úspešného vykonania funkčnej skúšky.

26.   Napokon   aj   predsedníčka   najvyššieho   súdu   vo   svojom   vyjadrení   uviedla,   že „V správnom konaní bolo rozhodované o spôsobe a podmienkach upravujúcich vykonanie funkčnej skúšky...“, avšak tieto podmienky a spôsob mali byť v zmysle zákonnej požiadavky § 5 ods. 14 zákona o podpore OZE upravené v prevádzkovom poriadku distribútora el. siete.

27. V danom prípade sa najvyšší súd v napádanom rozsudku v kontexte uvedeného nevysporiadal   s   dopadom   nezákonného   postupu   distribútora   siete,   ktorý   podmienky a spôsob   vykonania   funkčnej   skúšky   nestanovil   explicitne   vo   svojom   prevádzkovom poriadku v záujme právnej istoty neurčitého počtu prevádzkovateľov zariadení na výrobu el. energie   z   obnoviteľných   zdrojov   pre   účely   ich   jednotnej   aplikácie   vo   všetkých obdobných   prípadoch,   ale   túto   nezákonnosť,   navyše   v   konaní   o   jej   preskúmanie (podľa druhej   hlavy   V.   časti   OSP)   najvyšší   súd   ústavne   neudržateľným   spôsobom ospravedlnil a konvalidoval svojím subjektívnym výkladom nemajúcim oporu v jasných ustanoveniach zákona o podpore OZE a vyhlášky o cenovej regulácii. Najvyšší súd týmto svojím postupom, ktorým následky nezákonného postupu distribútora siete a v konečnom dôsledku aj nezákonného postupu úradu pre reguláciu, ktorý schválil prevádzkový poriadok SSE   –   Distribúcia   aj   napriek   tomu,   že   neobsahoval   zákonom   požadovanú   úpravu podmienok a spôsobu vykonania funkčnej skúšky a ktorý konal navyše v danej veci aj ako správny orgán   v prvom stupni, absolútne bezprecedentne preniesol na   plecia   výrobcov el. energie   z   obnoviteľných   zdrojov   znášanie   rizika   nejednotnej   aplikácie   a   výkladu dotknutých zákonných ustanovení ad hoc, majúcich však vplyv na ich osobnú a majetkovú sféru.

28. Okrem toho sa najvyšší súd v odôvodnení svojho napádaného rozsudku síce argumentačne   odvolal   na   iné   svoje   rozhodnutie   v   obdobnej   veci,   ktoré   na   vysvetlenie svojich myšlienkových pochodov takmer celé odcitoval, avšak na strane druhej neindikoval príznaky   a   špecifiká   typické   pre   tento   konkrétny   posudzovaný   prípad   v   interakcii na odvolacie   námietky   sťažovateľa,   ktoré   tak   ostali   nezodpovedané.   Najvyšší   súd   tak napríklad nereflektoval na námietku, že neprijatie podmienok a spôsobu vykonania funkčnej skúšky   odobril   aj   úrad   pre   reguláciu,   ktorého   rozhodnutie   bolo   predmetom   zákonného prieskumu; ako aj námietku, že zariadenie sťažovateľa na výrobu elektrickej energie bolo fakticky pripojené do distribučnej siete SSE – Distribúcia už od 28. júna 2012, kedy bola podľa   riadku   12   protokolu   o   funkčnej   skúške   úspešne   vykonaná   jeho   funkčná   skúška, t. j. už od   tej   doby   bolo   toto   zariadenie   aj   fakticky   používané   a   dodávalo   el.   energiu do distribučnej siete, a nie až od 10. júla 2012, kedy bol protokol o funkčnej skúške v jeho riadku 13 podpísaný „riaditeľom sekcie AM“; najvyšší súd tiež síce poukázal na iné svoje rozhodnutie v obdobnej veci, avšak sa už nevysporiadal s tým, že v roku 2012 v súvislosti s iným zariadením na výrobu el. energie tiež vo vlastníctve sťažovateľa úrad pre reguláciu rozhodol celkom opačne a pre určenie uvedenia tohto zariadenia do prevádzky priznal na zmenu relevanciu riadku 12 protokolu o funkčnej skúške, a nie jeho riadku 13, akým bol aj tento prípad, a to práve v dôsledku absencie jednotných pravidiel na vykonanie funkčnej skúšky. Napokon ústavný súd poukazuje, že aj keď už najvyšší súd priznal na určenie rozhodného   času   uvedenia   zariadenia   na   výrobu   el.   energie   právnu   relevanciu   dátumu (v danom   prípade   10.   júl   2012)   podpisu   protokolu   o   vykonaní   funkčnej   skúšky, a nie dátumu   (v   danom   prípade   28.   jún   2012)   faktického   vykonania   funkčnej   skúšky, v konečnom dôsledku sa nevysporiadal ani s tým, či bola v danom prípade dodržaná litera zákona, aj pokiaľ ide o dodržanie lehoty 10 dní na podpis (vydanie) protokolu po úspešnom vykonaní funkčnej skúšky. Práve táto skutočnosť má pri závere najvyššieho súdu o právnej relevancii tohto dátumu podpisu na určenie ceny el. energie význam vtedy, ak by uplynutie uvedenej lehoty pripadlo na obdobie jún – júl, keď podľa vyhlášky o cenovej regulácii dochádza k zmene ceny za vyrobenú a dodanú el. energiu z obnoviteľných zdrojov.

29.   Vzhľadom   na   uvedené   nedostatky   odôvodnenia   napádaného   rozhodnutia najvyššieho súdu je ústavný súd toho názoru, že najvyšší súd nerozhodol v danej veci tak, aby   poskytoval   rozumné   vysvetlenie   a   odôvodnenie   všetkých   pre   vec   rozhodujúcich skutočností. Z uvedeného dôvodu ústavný súd dospel k záveru, že napádaným rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 43/2014 z 28. januára 2015 došlo k namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

III.

30.   V   záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany   sťažovateľovi   ústavný   súd v nadväznosti   na   zistenie   porušenia   základných   práv   sťažovateľa   vo   výroku   tohto rozhodnutia v bode 2 rozhodol o zrušení rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 43/2014 z 28. januára 2015 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a opätovné rozhodnutie.

31. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov   konania   z   dôvodu   jeho   právneho   zastúpenia   advokátom,   ktorý   si   uplatnil   nárok na ich úhradu v sume 355,75 € vrátane 20 % DPH.

32.   Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z príslušných   ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny (§ 11 ods. 3 vyhlášky) za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2015 je 139,83 € a hodnota režijného paušálu je 8,39 €.

33.   S   poukazom   na   výsledok   konania   ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   nárok na úhradu trov za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2015 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti ústavnému súdu) v celkovej sume 355,73 € vrátane 20 % DPH (právny zástupca predložil osvedčenie platcu DPH, pozn.), tak ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

34. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2015