znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 373/2012-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   augusta   2012 predbežne prerokoval sťažnosť obce V., V., zastúpenej advokátom JUDr. I. J., B., vo veci namietaného porušenia   základného   práva   na súdnu   ochranu zaručeného   v čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob/121/2011 a jeho rozsudkom z 18. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obce V.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2012 doručená sťažnosť obce V. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“, resp. „žalovaný v 1. rade“) vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl.   6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob/121/2011 a jeho rozsudkom z 18. apríla 2012.

2.   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   v procesnom   postavení žalovanej   v 1.   rade   v súdnom   spore „o   určenie   neplatnosti   memoranda   o vzájomnom porozumení   a spolupráci   a iné“ vedenom   na   Okresnom   súde   Bratislava   I.   (ďalej   len „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   27   Cb/18/2010.   Okresný   súd „...   sa   stotožnil   s právnou argumentáciou...“ sťažovateľky a žalobu rozsudkom č. k. 27 Cb/18/2010-166 z 20. januára 2011 „v celom rozsahu zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie“ žalobcov. Sťažovateľka   podala   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu „v   časti   o trovách   konania odvolanie...   z dôvodu   vadného   právneho   posúdenia   veci“.   Krajský   súd   rozsudkom z 18. apríla   2012   potvrdil   prvostupňový   rozsudok   a žalobcu   zaviazal   na   úhradu   trov odvolacieho konania.

3. Sťažovateľka nie je spokojná s rozhodnutím okresného súdu a aj krajského súdu v časti o náhrade trov konania: „Právny zástupca sťažovateľa vyčíslil odmenu vzniknutých trov právneho zastúpenia v súdnom konaní v celkovej sume 46.193,04 Eur v súlade s ust. § 9 vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov. Sťažovateľ je toho názoru, že vzhľadom na   skutočnosť,   že   hodnota   predmetu   súdneho   konania   je   vyčísliteľná   v peniazoch,   ide o súčet   peňažných   záväzkov   Memoranda   a hodnota   jedného   právneho   úkonu   v zmysle vyhlášky   o odmenách   a náhradách   advokátov   tak   predstavuje   sumu   9.616,29   Eur. Predmetom súdneho sporu bola oceniteľná hodnota veci, a preto nie je možné vychádzať z 1/13   výpočtového   základu   tak,   ako   to   v rozhodnutí   č.   k.:   27   Cb/18/2010-166   vyjadril Okresný   súd   Bratislava   I.“ (potvrdil   v druhostupňovom   rozhodnutí   krajský   súd.) Sťažovateľka   tvrdí,   že   predmetným   konaním   a rozhodnutím   krajského   súdu   došlo „k porušeniu čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy... a... čl. 6 ods. 1 dohovoru...“.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Krajský súd... v konaní vedenom pod sp. zn.: 3 Cob/121/2011 porušil základné právo   Obce   V...   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy...,   ako   aj   právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

2.   Rozsudok   Krajského   súdu...   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.:   3   Cob/121/2011 zrušuje v časti, v ktorej bol potvrdený rozsudok Okresného súdu... č. k.: 27 Cb/18/2010-166 vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania týkajúcich sa Obce V., ako aj vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania týkajúcich sa Obce V. a v rozsahu zrušenia vec vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania...“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky, o konaní pred ním   a o postavení   jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval na neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal   ju zo všetkých   hľadísk   uvedených   v   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6.   Sťažovateľka   namietala porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. l ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Cob/121/2011   z 18.   apríla   2012,   keď   tvrdila,   že odvolací   súd   porušil   ňou   označené   práva,   keď   potvrdil   prvostupňový   rozsudok   v časti o trovách   konania   [nestotožnil   sa   s názorom   sťažovateľky, „že   súd   prvého   stupňa nepostupoval správne, keď pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny vychádzal z § 11 ods. 1 písm. a) vyhl. č. 655/2004 Z. z.“].

7.   Podľa   čl.   46   ods.   l   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. l dohovoru každý má právo na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach   alebo   záväzkoch   alebo   o oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného   obvinenia   proti nemu.

8. Podľa § 142 ods. l zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná   náhradu   trov   potrebných   na   účelné   uplatňovanie   alebo   bránenie   práva   proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Podľa § 142 ods. 2 OSP ak mal účastník vo veci úspech   len   čiastočný,   súd   náhradu   trov   pomerne   rozdelí,   prípadne   vysloví,   že   žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Podľa § 146 ods. 2 OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy... Podľa § 224 ods. 1 OSP   ustanovenia   o trovách   konania   pred   súdom   prvého   stupňa   platia   i pre   odvolacie konanie.

9.   Podľa   §   1   ods.   1,   2,   3   a   4   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“)   vyhláška   upravuje   spôsob určenia a výšku odmeny, náhrady hotových výdavkov a náhrady za stratu času advokáta za právne   služby   poskytované   klientom   na základe   dohody   alebo   ustanovenia   na   to oprávneným orgánom. Odmena advokáta sa určuje na základe dohody medzi advokátom a jeho klientom (ďalej len „zmluvná odmena“); ak nedôjde k dohode, na určenie odmeny advokáta   sa   použijú   ustanovenia   tejto   vyhlášky   o tarifnej   odmene   (§   9   až   §   14). Výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok predchádzajúceho kalendárneho roka (ďalej len „výpočtový základ“). V odmene sú zahrnuté aj odmeny za administratívne práce a iné práce vykonané v súvislosti s poskytovaním právnych služieb. Podľa § 11 ods. 1 písm. a)   vyhlášky   základná   sadzba   tarifnej   odmeny   za jeden   úkon   právnej   služby   je   jedna trinástina   výpočtového   základu,   ak   nie   je   možné   vyjadriť   hodnotu   veci   alebo   práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.

10. Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou tvrdené porušenie označených práv tým, že vo veci konajúce všeobecné súdy (okresný súd a krajský súd) nerozhodli v súlade s jej právnym názorom (namietala nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu a naň nadväzujúcu interpretáciu a aplikáciu relevantnej právnej normy) o trovách konania (pozri body 2 a 3), v dôsledku čoho mali uvedené súdy nesprávne rozhodnúť o trovách konania.

11.   V zmysle konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej   súvislosti   medzi označeným základným právom alebo slobodou   na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).

12.   Ústavný   súd   v rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   uviedol,   že   podstata základného práva priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy a obdobne práva priznaného čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde a že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenia o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom   súdu,   dostať   (napr.   III.   ÚS   124/08).   Úlohou   ústavného   súdu   je   sledovať, či všeobecné   súdy   v   namietaných   rozhodnutiach   správne   aplikujú   právo,   či   dané rozhodnutia   sú   odôvodnené   a či   nenesú   znaky   arbitrárnosti   vyúsťujúce   do   porušenia niektorého   zo   základných   práv   a slobôd.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   nemôže zasahovať do skutkových a právnych záverov týchto všeobecných súdov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné (obdobne I. ÚS 17/00, I. ÚS 93/08).

13. Po oboznámení sa s obsahom rozhodnutia krajského súdu ústavný súd dospel k záveru,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie,   ktorým   potvrdil   prvostupňový   rozsudok aj v namietanej   časti   (o   trovách   konania)   ako   vecne   správny,   náležite   odôvodnil,   čo vyplýva z týchto relevantných častí jeho odôvodnenia:

„Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia neplatnosti memoranda o vzájomnom porozumení a spolupráci zo dňa 7. októbra 2008 uzatvoreného medzi žalovanými a určenia neplatnosti notárskej zápisnice zo   dňa   7.   októbra   2008   spísanej   na   Notárskom   úrade   Mgr.   T.   L.   v B.   pod   sp.   zn.   N 7403/2008, Nz 42396/2008, NRIs 42009/2008 s odôvodnením, že ani jeden zo žalovaných (žalobcov,   pozn.) nie   je   účastníkom   memoranda,   a   preto   nie   je   vecne   legitimovaný   na podanie   predmetnej   žaloby.   Súčasne   rozhodol,   že   žalobcovia   v 1.   a 2.   rade   sú   povinní zaplatiť žalovanému v 1. rade náhradu trov v sume 301,13 EUR a žalovanému v 2. rade v sume 226,52 EUR do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrok týkajúci sa náhrady trov odôvodnil   úspechom   žalovaných   v   konaní   a   vznikom   trov   na právnom   zastúpení.   V odôvodnení   uviedol,   že   žalovaným   nepriznal   trovy   právneho   zastúpenia   tak,   ako   si   ich vyčíslili v podaniach zo dňa 21. januára 2011, 31. januára 2011, nakoľko sa žalobcovia nedomáhali plnenia, ale určenia neplatnosti právneho úkonu, a preto vychádzal v zmysle § 11 ods. 1, písm. a) vyhl. č. 655/2004 Z. z. zo základnej sadzby tarifnej odmeny rovnajúcej sa jednej trinástine výpočtového základu.

Proti   tomuto   rozsudku   podali   včas   odvolanie   žalobcovia   navrhujúc   ho   zmeniť a žalobe vyhovieť...

Proti   výroku   tohto   rozsudku   týkajúceho   sa   náhrady   trov   konania   podal   včas odvolanie žalovaný v 1. rade navrhujúc ho zmeniť a priznať mu celú ním uplatnenú náhradu trov v sume 46.193,04 EUR. Vytýkal súdu prvého stupňa, že pri určení základnej sadzby vychádzal   z   nesprávneho   výpočtového   základu,   pretože   podľa   jeho   názoru   je   tarifná hodnota jednoznačne určitá, zrejmá a vyčísliteľná a ide o súčet súm, ktorých prijatie mal žalovaný v 1. rade zmluvne zabezpečené a ktoré bola povinná osoba žalovanému v 1. rade vyplatiť...

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. a § 214 od., 1 O. s. p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny, keď súd prvého stupňa dostatočne zistil   skutkový   stav,   správne   vyhodnotil   vykonané   dôkazy   a   vec   posúdil   správne   aj   po právnej stránke.

Podľa   §   219   ods.   2   O.   s.   p.,   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožnil   so   závermi   súdu   prvého   stupňa   a   to z dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku, a preto ho ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil...

Odvolací   súd   sa   stotožnil   s   názorom   súdu   prvého   stupňa   ako   aj   žalovaných,   že žalobcovia   v   zmysle   žiadneho   právneho   predpisu   neboli   oprávnení   podať   predmetnú určovaciu   žalobu,   spôsob   ich   ochrany   upravujú   najmä   §   181   a   §   182   Obchodného zákonníka medzi ktoré však nepatrí právo vo vlastnom mene podať predmetnú určovaciu žalobu a oprávnenia dozornej rady a jej členov upravujú § 197 až § 199 Obch. zák., ale ani z   týchto   ustanovení   nevyplýva   oprávnenie   člena   dozornej   rady   vo   svojom   mene   podať predmetnú žalobu...

Odvolací súd považoval rozsudok za vecne správny aj v časti týkajúcej sa náhrady trov konania, keď sa nestotožnil s názorom žalovaného v 1. rade, že súd prvého stupňa nepostupoval správne, keď pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny vychádzal z § 11 ods. 1, písm. a) vyhl. č. 655/2004 Z.z. Predmetom konania o určenie neplatnosti právneho úkonu   je   posúdenie,   či   preskúmavaný   právny   úkon   bol   urobený   v   súlade   s   právnymi predpismi, čo predstavuje skutočnosť neoceniteľnú peniazmi, preto námietky žalovaného nepovažoval za dôvodné.

Žalovaní boli v odvolacom konaní úspešní, preto majú podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. právo na náhradu ich trov. Žalovanému v 1. rade vzniklo právo na náhradu trov právneho zastúpenia za úkony právnej služby vyjadrenia k odvolaniu zo dňa 31. marca 2011 v sadzbe 57,- EUR a za účasť na odvolacom pojednávaní dňa 18. apríla 2012 v sadzbe 58,69 EUR a paušálnej náhrade hotových výdavkov 1x 7,41 EUR a 1x 7,63 EUR a náhrade DPH 26,14 EUR, t. j. v celkovej sume 156,87 EUR, teda každý zo žalobcov je povinný zaplatiť trovy v sume 78,44 EUR...“

14. Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. l ústavy (i podľa čl. 6 ods. l dohovoru) môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. l ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

15. Z judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 248/2008, III. ÚS 125/2010) vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

16.   Ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (II.   ÚS   229/07, III. ÚS 315/08) konštatuje, že právo na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho konania sa možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie (čl. 51 ods. l ústavy).

17. Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla sám osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky nákladov   konania,   t.   j.   problematiky   vo   vzťahu   k predmetu   konania   pred   všeobecnými súdmi   vedľajšej,   postupuje   nanajvýš   zdržanlivo   a   ku   zrušeniu   napadaného   výroku o nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo.

18.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   po   preskúmaní   obsahu   a   spôsobu   odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu v časti, v ktorej sa venoval problematike náhrady trov konania, predmetné rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom   ústavný   súd   nezistil,   že   by   jeho   výklad   a závery   boli   svojvoľné   alebo   zjavne neodôvodnené   a nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Vychádzajúc zo svojej judikatúry a s prihliadnutím na výsledok ústavnej konfrontácie medzi námietkami sťažovateľky   a napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   z hľadiska   možného   porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. l ústavy a práva podľa čl. 6 ods. l dohovoru ústavný súd konštatuje, že pri odôvodňovaní svojho právneho záveru sa odvolací súd pridŕžal ustanovení § 219 ods. 1 a 2, § 224 ods.1 a § 142 ods. 1 OSP, ktoré umožňovalo zvoliť daný postup. Skutočnosť, že sa sťažovateľka s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe   na   prijatie   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, II. ÚS 75/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

19.   Ústavný   súd   sa   z obsahu napadnutého   uznesenia   presvedčil,   že   odvolací   súd sa námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie, že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého   odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené   a majú   oporu v dokazovaní vykonanom vo veci rozhodujúcimi všeobecnými súdmi. Pretože namietané rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a je   dostatočne   odôvodnené na základe   jeho   vlastných   myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ústavný   súd   nie   je oprávnený   ani povinný   tieto   postupy   a hodnotenia   nahrádzať (podobne   aj I.   ÚS   21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   pripomína,   že   nie   je   a ani nemôže   byť ďalšou   opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

20. V závere ústavný súd ešte uvádza, že vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania musí   byť   z   odôvodnenia   konkrétneho   rozhodnutia   zrejmé,   na   základe   akých   právnych predpisov súd rozhodoval a akými úvahami bol pri ich aplikácii vedený. Samozrejme, musí ísť o právnu normu, ktorú zákon dovoľuje na daný prípad použiť. V namietanom prípade bolo v právomoci a na posúdení krajského súdu, akým zákonne konformným spôsobom korešpondujúcim s výsledkom sporu sa postaví k výroku o náhrade trov konania (včítane odvolacieho konania) a aké ustanovenia   (právne   normy) príslušného právneho   predpisu, teda   Občianskeho   súdneho   poriadku   použije.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd rozhodol o náhrade trov konania tak, že potvrdil prvostupňový rozsudok ako vecne správny a trovy odvolacieho konania úspešným žalovaným priznal. Závery krajského súdu nemožno považovať   za   jednostranné   či   obmedzené,   pretože   vzhľadom   na   ich   odôvodnenosť ich ústavný súd hodnotí ako ústavne akceptovateľné.

21. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi   odôvodnením   rozhodnutia   krajského   súdu   a namietaným   porušením   základného práva   sťažovateľa   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   a práva   na   spravodlivý   proces (m. m. IV. ÚS 112/05).

22. Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   dospel   k záveru,   že   účinky   výkonu   právomoci   krajského   súdu v danom prípade sú zlučiteľné so sťažovateľkou označenými právami, sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

23. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky v nej nastolenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2012