znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 373/2011-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. septembra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosť   H.   D.,   L.,   P.   K.,   B.,   a E.   S.,   B.,   zastúpených advokátom JUDr. P. S., B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave sp. zn. 15 Co 300/2010 zo 4. mája 2011 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 10 C 190/2000-450 zo 17. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť H. D., P. K. a E. S.   o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. augusta 2011 doručená sťažnosť H. D., P. K. a E. S. (ďalej len „sťažovateľky“) vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   podľa   čl.   8   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   15   Co   300/2010   zo   4.   mája   2011   (ďalej   len   „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný   súd“) č.   k.   10   C   190/2000-450   zo   17.   mája   2010   (ďalej   len   „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľky podali 21. decembra 2000 na okresnom súde žalobu, ktorou sa okrem iného domáhali priznania nároku na náhradu škody „...   za   zničený   a rozkradnutý   majetok...“.   V nasledujúcom   období   rozšírili   žalobu „... o náhradu nemajetkovej ujmy za útrapy, ktoré prežívali ako bezdomovci, za ponižovanie zo strany pracovníkov polície a súdu, za porušovanie ľudských práv a ľudskej dôstojnosti, za právnu neistotu, v ktorej sa nachádzajú od udalosti doposiaľ“. Žalobu naposledy doplnili a spresnili 26. februára 2010. Okresný súd v konaní o náhradu škody, o náhradu poistného plnenia a náhradu nemajetkovej ujmy uplatnenej sťažovateľkami rozhodol tak, že vo vzťahu k sťažovateľke   P.   K.   ňou   uplatnené   nároky   v celom   rozsahu   zamietol,   vo   vzťahu   ku sťažovateľke H. D. jej priznal nárok na náhradu škody vo výške 39 832 € a v ostatnom jej návrh zamietol a vo vzťahu k sťažovateľke E. S. jej priznal nárok na náhradu škody vo výške 30 870 € a v ostatnom jej návrh zamietol. Krajský súd na odvolanie sťažovateliek napadnutým   rozhodnutím   rozhodol   v časti   o potvrdení   rozsudku   súdu   prvého   stupňa a v časti   o zrušení   prvostupňového   rozhodnutia   vrátane   okresným   súdom   priznaných nárokov na náhradu škody a vrátení veci tomuto súdu na nové konanie a rozhodnutie.

3.   Podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   vo   vzťahu   k napadnutým   rozhodnutiam okresného   súdu   a krajského   súdu   sťažovateľky   zdôvodnili   svojím   konštatovaním,   že „... pociťujú...   ukrátenie   svojho   práva   na   spravodlivé   zadosťučinenie   za   spôsobené neprávosti. Akceptujú posúdenie výšky uplatňovanej náhrady zo strany súdu, nestotožňujú sa   s rozhodnutím,   aby   pre   legislatívny   nedostatok   bolo   ich   právo   zamietnuté. Nespochybňujú, že Ústavný súd... zváži mieru ich pretrvávajúceho nedôstojného postavenia, psychického   stresu,   ale   aj   pretrvávajúcej   právnej   neistoty   a rozhodne   o spravodlivom zadosťučinení.“.

4.   V nadväznosti   na   uvedené   sa   sťažovateľky „...   domáhajú,   aby   Ústavný   súd Slovenskej   republiky,   po   komplexnom   posúdení   rozsudku   Okresného   súdu   Bratislava 10 C 190/2000-450   zo   dňa   17.   5.   2010   a rozsudku   Krajského   súdu   v Bratislave 15 Co 300/2010-538 zo dňa 4. 5. 2011 v konaní o tejto ústavnej sťažnosti rozhodol: 1/ že právo sťažovateliek... je uvedenými rozsudkami v časti o náhrade nemajetkovej ujmy porušené.

2/ o priznaní nemajetkovej ujmy...“.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovanie   v   porušovaní základných   práv   alebo   slobôd   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

8. Vychádzajúc z obsahu sťažnosti ústavný súd konštatuje, že táto sťažnosť napriek tomu, že sťažovateľky sú zastúpené advokátom, nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1, 2 a 3 a § 50 ods. 1 písm. a), b) a c) a ods. 2 zákona o ústavnom súde.

9. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k návrhu na začatie konania musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon   neustanovuje   inak.   V splnomocnení   sa   musí   výslovne   uviesť,   že   sa   udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

10. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania, okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Ustanovenie § 20 zákona o ústavnom súde sa v celom rozsahu vzťahuje na sťažnosť podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde.

11.   Podľa   § 50   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   okrem   všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia   sťažovateľa   porušili   [písm. a)],   označenie   právoplatného rozhodnutia,   opatrenia alebo   iného   zásahu,   ktorým   sa   porušili   základné   práva   alebo   slobody   [písm.   b)] a označenie, proti komu smeruje [písm. c)]. Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti   sa   pripojí   kópia   právoplatného   rozhodnutia,   opatrenia   alebo   dôkaz   o inom zásahu. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

12. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne   definované   právomoci,   uplatnenie   ktorých   je   viazané   na   splnenie   viacerých náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

13. V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhali. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označili za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

14.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   sťažovateľkami   predložený   návrh rozhodnutia vo veci   samej (petit)   nie je vymedzený presne, určito a zrozumiteľne, teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre jeho rozhodnutie v uvedenej veci (pozri bod 4). Sťažovateľky síce v texte sťažnosti uvádzajú, ktoré ich základné práva mali byť napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu porušené, ale v samotnom petite už tieto neuvádzajú, pričom v sťažnosti neuvádzajú vo vzťahu k základným právam ani žiadnu ústavne relevantnú argumentáciu. Nevyhnutnou podmienkou postupu ústavného súdu   podľa   čl. 127   ods. 2   ústavy a podľa   § 56   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde je,   aby ústavný   súd   najprv   vyhovel   sťažnosti   podanej   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   a svojím rozhodnutím vyslovil, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva, avšak takáto požiadavka nie je v petite sťažovateľkami podanej sťažnosti obsiahnutá. Sťažovateľky v petite sťažnosti neuviedli ani, akými rozhodnutiami a ktorých súdov došlo k porušeniu ich práv. V neposlednom rade v súvislosti s požadovanou nemajetkovou ujmou túto ani jej výšku nijako nekonkretizovali.

15.   Ústavný   súd   pripomína,   že   sťažovateľky   sú   v konaní   pred   ústavným   súdom zastúpené advokátom. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších   predpisov   advokát   je povinný   dôsledne   využívať všetky   právne   prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   ak   sú   na   to   splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady. Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08).

16. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. septembra 2011