znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 373/09-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. J. T., K. C., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 4 K 18/02 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PhDr. J. T. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. novembra 2009   doručená   sťažnosť   PhDr.   J.   T.,   K.   C.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   v   ktorej   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Krajského súdu   v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 K 18/02.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   4   K   18/02-41 z 28. mája 2002 vyhlásil konkurz na majetok úpadcu H. S., a. s., K. Sťažovateľ v uvedenom konaní v zákonom ustanovenej lehote 26. júla 2002 prihlásil svoju pohľadávku v sume 1 076 129 Sk s príslušenstvom ako pohľadávku proti podstate z titulu nevyplatenej mzdy v sume 40 000 Sk mesačne, a to od 1. novembra 1999 do 28. mája 2002, t. j. do vyhlásenia konkurzu.   Sťažovateľom   v uvedenom   konaní   uplatnená   pohľadávka   nebola   na prieskumnom pojednávaní konanom 13. decembra 2004 až 16. decembra 2004 správcom konkurznej   podstaty   popretá,   avšak   oznámenie   krajského   súdu,   resp.   správcu   o   tejto skutočnosti sťažovateľovi nebolo doručené.

Krajský súd až 3. júla 2009 sťažovateľovi doručil upovedomenie spolu s výzvou veriteľa podľa § 23 zákona č. 328/1991 Z. z. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov.   Sťažovateľ   následne   10.   júla   2009   podal   žalobu   o   určenie   nespornosti   jeho pohľadávky, ktorá je vedená pod sp. zn. 14 Cbi 4/2009.

Krajský súd bol od podania prihlášky sťažovateľa do konkurzného konania, t. j. od 26. júla 2002 až do podania sťažnosti sťažovateľa na prieťahy zo 4. júna 2009 v predmetnej veci nečinný. Sťažovateľ podal v júni a júli 2009 sťažnosti na prieťahy, ktoré predseda krajského   súdu   uznal   ako   dôvodné,   pretože   v   predmetnom   konaní   došlo   k   porušeniu sťažovateľovho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti taktiež požiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, keď uviedol: „Poukazujem aj na skutočnosť, že tu existuje dôvodné obavy o reálnu   vymožiteľnosť   pohľadávky   žalobcu.   Keby   súd   konal   bez   zbytočných   prieťahov, mohlo byť konanie v danej konkurznej veci už skončené.

Moja   viera   v   spravodlivosť   je   otrasená.   Táto   nemajetková   ujma   je   nepochybne priamym následkom extrémne dlhej doby nečinnosti Krajského súdu v Košiciach. Na tejto nečinnosti nemám žiadny podiel. Nemožno argumentovať ani zložitosťou veci.

Od existencie nemajetkovej ujmy som sa dostal vlastne už ku kritériám primeranosti finančného zadosťučinenia. Poukazujem teda na dĺžku nečinnosti krajského súdu, nulový podiel   sťažovateľa   na   prieťahoch,   neexistenciu   osobitnej   zložitosti   veci,   bezvýslednosť sťažnosti na prieťahy podľa zákona o súdoch. Okolnosti konkrétneho prípadu teda vôbec neodôvodňujú vznik prieťahov a tieto sú výlučne dôsledkom nečinnosti súdu bez akejkoľvek vonkajšej príčiny.

S   poukazom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   ako   aj   publikované   rozhodnutia v obdobných prípadoch som presvedčený, že mi ako sťažovateľovi patrí primerané finančné zadosťučinenie. Za primeranú považujem sumu vo výške 5.000,000 EUR.“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   požiadal,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 K 18/02 (v petite sťažnosti   sťažovateľ   nesprávne   uviedol,   že   žiada   o   vyslovenie   porušenia   svojich   práv postupom   Okresného   súdu   Košice   II   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   32   Cb   66/2003 a prikázanie tomuto súdu konať v uvedenom konaní, avšak vzhľadom na obsah sťažnosti a jej prílohy je zrejmé, že ide o zrejmý omyl v písaní, pozn.) porušené, prikázal krajskému súdu   v predmetnom   konaní   konať   a   zaviazal   ho   na   úhradu   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 3 000 € (správne malo zrejme byť 5 000 €, pozn.) a náhradu trov konania.

II.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistil,   že   jej   predmetnom   je namietané porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. K porušeniu označených práv sťažovateľa malo dôjsť nečinnosťou krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 K 18/02.

II.A K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 K 18/02

Zjavným   skutkovým   základom   sťažnosti   sú   teda   zbytočné   prieťahy   v   konaní krajského súdu a argumentácia sťažovateľa sa vzťahuje iba na jeho nečinnosť. Základom označeného čl. 46 ods. 1 ústavy je právo na súdnu ochranu, a nie právo na konanie bez zbytočných prieťahov, ktoré je výslovne ustanovené v čl. 48 ods. 2 ústavy. Prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov teda nespadá pod ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy, ibaže by namietané   porušenie   práva   dosahovalo   takú   intenzitu,   že   by   s   ohľadom   aj   na   ďalšie okolnosti daného prípadu (najmä predmet konania, teda čo je pre sťažovateľa v stávke) bolo možné uvažovať o odmietnutí spravodlivosti. V danej veci však podľa názoru ústavného súdu o takýto prípad nejde.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   pri   jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 K 18/02

V rámci svojej judikatúry už ústavný súd vyslovil, že základným cieľom a účelom konkurzu   (konkurzného   konania)   nie   je   dosiahnutie   uspokojenia   iba   nároku   jedného z veriteľov,   ale   pomerné   uspokojenie   všetkých   veriteľov.   Na   túto   skutočnosť   musí prihliadať ústavný súd vtedy, ak rozhoduje o sťažnosti jedného z veriteľov, ktorý namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   aj   keď   je   nepochybné,   že   ústava   priznáva   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov, ako aj právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote každému z   veriteľov   aj   v   konkurznom   konaní,   a   to   od   okamihu,   keď   sa   prihlásením   svojej pohľadávky   stal   účastníkom   tohto   konania. Vzhľadom   na uvedené   ústavný súd   zastáva názor, že postup konkurzného súdu konkurzného súdu, resp. správcu konkurznej podstaty v konkurznom konaní nemožno posudzovať rovnako rigorózne, ako je to v prípade, keď sa ochrana podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uplatňuje výlučne vo veci účastníka konania, t. j. len v „jeho veci, resp. jeho záležitosti“ (IV. ÚS 176/07).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vo veci vedenej krajským súdom pod sp. zn. 4 K 18/02 podal 4. júna 2009 sťažnosť na prieťahy predsedovi krajského súdu. Predseda krajského súdu mu v súlade s § 65 ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“) v podaní z 2. júla 2009   oznámil,   že   sa   mu   k   uvedenému   dňu   pri   vybavení   jeho   sťažnosti „nepodarilo zabezpečiť riadne podklady pre jeho (správne malo byť jej, pozn.) prešetrenie z dôvodu nečinnosti správcu konkurznej podstaty“, a preto bude prešetrená „v neskoršom termíne“. Podaním z 19. júna 2009 (doručeným 3. júla 2009) krajský súd sťažovateľa upovedomil, že správca konkurznej podstaty ním uplatnenú pohľadávku poprel, a súčasne ho vyzval, aby si svoje   právo   uplatnil   určovacou   žalobou   na   krajskom   súde   proti   správcovi   konkurznej podstaty   v   lehote   31   dní   od   doručenia   tejto   výzvy.   Podaním   adresovaným   predsedovi krajského   súdu   z   10.   júla   2009   sťažovateľ   opätovne   žiadal   o   prešetrenie   prieťahov v predmetnom konaní.

Predseda krajského súdu podaním sp. zn. Spr. 93/09 z 2. septembra 2009 odpovedal na sťažnosti sťažovateľa zo 4. júna 2009 a 10. júla 2009 a v rámci svojej odpovede uviedol: „Konkurz na majetok úpadcu H. S. a. s., K. bol vyhlásený uznesením tunajšieho súdu zo dňa 28. 5. 2002 č. k. 4 K 18/2002-41 a za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený JUDr. V. B. Na prieskumnom pojednávaní konanom dňa 13. 12. 2004 – 16. 12. 2004 bola Vami uplatnená   pohľadávka   vedená   vo   veriteľskom   zväzku   č.   33811   v   sume   1.076.129,-   Sk popretá správcom s tým, že bola uplatnená ako návrh proti podstate, ktorý sa uplatňuje u správcu. Následne z vyjadrení správcu konkurznej podstaty zo dňa 28. 5. 2009 a 14. 8. 2009 vyplynulo, že neuznáva Vami uplatnený mzdový nárok proti podstate (§ 31 ods. 5 ZKV), preto   ste   bol   následne   tunajším   súdom   podľa   §   29   ods.   5   ZKV   vyzvaný   na   podanie určovacej žaloby. Výzvu ste prevzal 3. 7. 2009. K prípadnej úhrade Vami uplatneného nároku proti podstate však môže dôjsť len na základe rozhodnutia súdu v incidenčnom konaní, na začatie ktorého ste bol vyzvaný výzvou doručenou Vám 3. 7. 2009.“

Sťažovateľ   10.   júla   2009   doručil   krajskému   súdu   žalobu   o   určenie   pravosti pohľadávky smerujúcu proti správcovi konkurznej podstaty. Dňa 3. novembra 2009 bola ústavnému súdu doručená sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 4 K 18/02.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   vyžaduje   v   prípadoch podaných sťažností namietajúcich prieťahy v súdnom konaní preukázanie využitia právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého má sťažovateľ právo podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona o súdoch. V tejto súvislosti už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav   zapríčinený   porušením   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov. Sťažovateľ by zároveň po podaní sťažnosti na prieťahy podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona o súdoch mal poskytnúť príslušnému súdu dostatočný priestor na prijatie opatrení   s cieľom   nápravy   a   odstránenia   protiprávneho   stavu   zapríčineného   jeho nečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že sťažovateľom podanú sťažnosť na prieťahy podľa § 62 zákona o súdoch možno v okolnostiach tohto prípadu považovať za účinný   prostriedok   nápravy   porušovania   sťažovateľom   v   sťažnosti   označených   práv. Z ďalšieho   postupu   krajského   súdu   po   podaní   sťažností   na   prieťahy   zo   4.   júna   2009 a 10. júla   2009   možno   vyvodiť,   že   predseda   krajského   súdu   na   sťažnosť   sťažovateľa adekvátne reagoval a sťažovateľovi doručil list z 19. júna 2009, v ktorom ho upovedomil o popretí jeho pohľadávky správcom konkurznej podstaty a zároveň ho vyzval na uplatnenie jeho   práva   podaním   určovacej   žaloby   krajskému   súdu.   V   súlade   s uvedenou   výzvou sťažovateľ 10. júla 2009 krajskému súdu doručil určujúcu žalobu.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   v   súčasnosti   ďalšiemu   postupu   správcu   konkurznej podstaty v konaní sp. zn. 4 K 18/02 vo vzťahu k sťažovateľovej veci bráni incidenčný spor prebiehajúci na krajskom súde o oprávnenosti ním v konkurze prihlásenej pohľadávky. Inak povedané,   ďalší   postup   správcu   konkurznej   podstaty   v   napadnutom   konaní   vo   vzťahu k sťažovateľovej veci závisí od výsledku incidenčného konania prebiehajúceho na krajskom súde.

Podľa ústavného súdu sťažovateľ aktívnou realizáciou ochrany svojich v sťažnosti označených práv v uvedenom konaní (využitím účinného prostriedku nápravy – podaním sťažnosti na prieťahy) dosiahol odstránenie nepriaznivého stavu zapríčineného dovtedajšou nečinnosťou krajského súdu. Krajský súd zabezpečil po podaní sťažností sťažovateľa ďalší priebeh   uvedeného   konania,   čo   podľa   názoru   ústavného   súdu   v   okolnostiach   prípadu znamená, že sťažnosť sťažovateľa z tohto dôvodu nie je opodstatnená

Z už uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   uvedené   bolo   už   ďalej   bezpredmetné   vyzývať   sťažovateľa   na doplnenie   náležitostí   jeho   neperfektnej   sťažnosti   a   odstránenie   jej   nedostatkov   (napr. predloženia   splnomocnenia   na   jeho   zastupovanie   v   konaní   pred   ústavným   súdom, zosúladenie petitu podanej sťažnosti s jej obsahom a pod.).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2009