znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  I. ÚS 373/08-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. marca 2010 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Marianny Mochnáčovej a Petra Brňáka v konaní o sťažnosti T., K., zastúpenej advokátom JUDr. M. V., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 830/1994 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo T. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Košice   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   C   830/1994 p o r u š e n é   b o l o.

2. T. K. priznáva finančné zadosťučinenie   v   sume   1 000   €   (slovom   tisíc   eur), ktoré   j e   Okresný súd Košice I   p o v i n n ý   zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice I   j e   p o v i n n ý uhradiť T. K. trovy právneho zastúpenia v sume 223,46 € (slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. M. V., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O   d   ô   v   o   d   n   e   n   i   e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2008 doručená sťažnosť T. K. (ďalej len „sťažovateľka“),   v   ktorej namietala porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 15 C 830/1994.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že k namietanému porušeniu označených práv   malo   dôjsť   v   napadnutom   konaní   vedenom okresným   súdom pod sp. zn. 15 C 830/1994, ktoré sa začalo 14. októbra 1994 na základe návrhu na začatie konania žalobcu   J.   H.   a spol.,   pričom   sťažovateľka   vystupovala   v tomto   konaní   v postavení žalovaného.   V predmetnej   veci   sa   žalobcovia   domáhali   odstránenia   podľa   ich   tvrdení neoprávnenej stavby sťažovateľky postavenej na pozemku parc. číslo 6993/2, zapísanom v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva č. 11648, katastrálne územie K., ktorý bol podľa názoru žalobcov nezákonne vyvlastnený. V priebehu konania žalobcovia zmenou návrhu žiadali   eventuálne   zriadiť   vecné   bremeno   za   náhradu   v prospech   žalobcov.   Následne konajúci súd v priebehu obdobia rokov 2000 – 2007 uskutočnil viacero procesných úkonov vo   veci   (pripustenie   ďalších   účastníkov   do   konania   na   strane   žalobcov   i   žalovaného, nariadenie znaleckého dokazovania), avšak bez meritórneho rozhodnutia vo veci.  

Napriek tomu, že od podania návrhu na začatie konania 14. októbra 1994 až do doručenia   sťažnosti   ústavnému súdu   30.   júna 2008 uplynulo takmer   štrnásť rokov,   vec nebola právoplatne skončená.

Podstata   námietok   sťažovateľky   spočívala   v jej názore,   že   «Okresný súd vo   veci v dlhšom časovom úseku, a to od podania žaloby 14. 10. 1994 do uskutočnenia prvého pojednávania vo veci dňa 17. 10. 2000 nevyhol sa nečinnostiam a konal neefektívne. Po dvoch jednoduchých úkonoch, a to výzve zo dňa 04. 04. 1995 a výzve zo dňa 21. 02. 1997 uskutočnenej v časovom odstupe takmer dvoch rokov, súd realizoval ďalší úkon vo veci až v roku 2000, teda po 3 rokoch nečinnosti, kedy dňa 07. 06. 2000 vyzval žalobcu na zaslanie rovnopisu žaloby.... V ďalšom časovom období, t. j. od 17. 01. 2001, kedy sa uskutočnilo prvé pojednávanie vo veci, do dňa 26. 06. 2003, kedy súd dožiadal Okresný úrad Košice, bez toho, aby postupu súdu bránila zákonná prekážka, nebol realizovaný žiaden úkon vo veci takmer 2,5 roka.

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   vo   vyššie   uvedených   prípadoch   jednotlivo,   ako   aj v priebehu   súdneho   konania   ako   celku   došlo   zo   strany príslušného súdu k nedôvodným prieťahom, pričom tieto prieťahy sú takej intenzity, závažnosti a rozsahu, že ich nemožno kvalifikovať inak ako „zbytočné prieťahy“, ktorými došlo postupom zo strany Okresného súdu Košice I k porušeniu základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.»

Čo   sa   týka   namietaného porušenia   základného   práva   upraveného   v čl.   48   ods.   2 ústavy,   sťažovateľka   sa   domnieva,   že   konanie   vedené   pod   sp.   zn.   15   C   830/1994   na okresnom súde prebieha neprimerane dlho, t. j. viac ako 14 rokov, a to „hlavne v dôsledku nečinnosti a neefektívnej práce súdu v dĺžke 6 rokov od podania návrhu v roku 1994 až do uskutočnenia pojednávania v roku 2001 a v dôsledku ďalšej nečinnosti súdu až do roku 2003,   čo   možno   už   len   na   základe   týchto   skutočností   považovať   za   nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl.48 ods. 2 ústavy...“.

Podľa   nej došlo   postupom   okresného súdu   v namietanom konaní k porušeniu   jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

2. Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval, uznesením č. k. I. ÚS 373/08-10 z 5. novembra 2008 ju prijal na ďalšie konanie a vyzval právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľky a predseda okresného súdu   oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci   konalo   ústne   pojednávanie,   preto   ústavný   súd   v súlade   s   §   30   ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vo vyjadrení predsedu okresného súdu sp. zn. 1 Spr. V/282/2008 z 5. februára 2009, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 11. februára 2009, je uvedené: „Žalobu o odstránenie neoprávnenej stavby, resp. alternatívne zriadenie vecného bremena podali na Obvodnom súde Košice 1 dňa 14. 10. 1994 J. H. a spol.

Sťažovateľ vystupuje v predmetnom konaní na procesnej strane žalovaného.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v tomto   súdnom   konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom poukazujem na Nálezy Ústavného súdu SR, ktoré už v tejto veci boli vydané (III. ÚS 298/07- 38, IV. ÚS 319/07-25, II. ÚS 107/08-11, II. ÚS 222/07-40 a ďalšie) a v ktorých Ústavný súd SR už dospel k záveru, že doterajším postupom Okresného súdu Košice I došlo k zbytočným prieťahom a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov.

Vec po právnej stránke nie je zložitá. Je však náročná po stránke skutkovej. V konaní vystupuje na strane žalobcu mnoho subjektov, ktorí v priebehu konania zomreli a súd musel zisťovať okruh právnych nástupcov. Na zistenie skutkového stavu bolo potrebné nariadiť znalecké dokazovanie. Tieto skutočnosti mali za následok predĺženie konania.

Dňa   7.   8.   2008   súd   meritórne   rozhodol.   Rozsudok   doposiaľ   nenadobudol právoplatnosť, pretože vo veci bolo podané odvolanie.“

II.

3. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

4. Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom.   Ústavný   súd   si   pri výklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   osvojil   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

5. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

6.   Pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6   ods. 1   dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou (III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 142/03   a   ďalšie)   zohľadňuje   tri   základné   kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02   a   ďalšie).   Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

6.1   Pokiaľ   ide   o kritérium   právna   a   faktická   zložitosť   veci,   predmetom   konania vedeného okresným súdom je rozhodovanie o nároku žalobcov na odstránenie neoprávnenej stavby, resp. alternatívne o zriadení vecného bremena proti sťažovateľke ako odporkyni. Po právnej stránke vec nie je podľa názoru ústavného súdu zložitá, čo konštatoval aj predseda okresného   súdu   vo   vyjadrení   k sťažnosti.   Vzhľadom   na   nutnosť   nariadenia   znaleckého dokazovania, ako aj so zreteľom na vstupovanie ďalších účastníkov do konania v súvislosti s právnym nástupníctvom po zomrelých žalobcoch a súvislosť veci s viacerými konaniami vedenými   okresným   súdom   možno   napadnuté   konanie   považovať   po vecnej   stránke   za zložitejšie. Samotnú skutkovú zložitosť však nemožno dávať do súvislosti s dlhotrvajúcou nečinnosťou okresného súdu.

6.2 Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pri preskúmaní spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľka prispela k zbytočným prieťahom v konaní.

6.3 Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy   a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru,   bol   postup samotného okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku jeho postupu došlo k   porušeniu   uvedeného základného práva,   ústavný súd   zistil,   že to   tak je,   a to napriek skutočnosti,   že   plynulému   postupu   nebránila   žiadna   zákonná prekážka v konaní (II. ÚS 3/00, III. ÚS 46/04).

Zo spisu okresného súdu   ústavný súd zistil, že konanie začalo 14. októbra 1994 podaním žaloby J. H. a ďalšou žalobkyňou o odstránenie neoprávnenej stavby. Okresný súd 4.   apríla   1995   vyzval   žalobcov   na zaplatenie súdneho   poplatku   za   návrh   a odporcu   na vyjadrenie   k návrhu.   V ďalšom   období   okresný   súd   vo   veci   v podstate   nekonal   až   do 27. júla 2000, keď uznesením pripustil pristúpenie Mesta K. do konania ako žalovaného v 2. rade.   Dňa   14.   septembra   2000   sudkyňa   nariadila   vo   veci   pojednávanie   a v rámci   jeho prípravy   požiadala   o pripojenie   dedičského   spisu   a od   Okresného   úradu   Košice   I, katastrálneho odboru (ďalej len „Okresný úrad Košice I“), si vyžiadala doklady týkajúce sa sporných nehnuteľností.

Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 17. januára 2001 a bolo odročené z dôvodu ustálenia okruhu aktívne legitimovaných účastníkov konania. Prípisom z 24. júna 2003 si   okresný   súd   vyžiadal   od   Okresného   úradu   Košice   I   spis   súvisiaci   s   vyvlastňovacím konaním   sporných   nehnuteľností   a   požiadal   o   pripojenie   dedičského   spisu.   Uznesením z 5. augusta   2003   okresný   súd   priznal   žalobcovi   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov a súčasne rozhodol, že žalobkyni v 2. rade oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznáva. V poradí druhé pojednávanie sa uskutočnilo 30. októbra 2003, na ktorom okresný súd uložil žalobcovi predložiť zoznam aktívne legitimovaných účastníkov podľa všetkých dostupných dedičských rozhodnutí.

Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 20. apríla 2004. Uznesením zo 17. júna 2004 okresný súd na návrh žalobcov podaný 27. apríla 2004 pripustil pristúpenie T., s. r. o., K., do konania ako žalovaného v 3. rade. Prípisom z 2. júla 2004 okresný súd vyzval právneho zástupcu   žalobcov,   aby   oznámil,   ktorých   žalobcov   zastupuje,   a doplnil   splnomocnenia. Uznesením z 11. novembra 2004 okresný súd spojil na spoločné konanie na účel znaleckého dokazovania do konania vedeného pod sp. zn. 15 C 289/1994 ďalších desať vecí a ustanovil znalca z odboru geodézie a kartografie, odvetvia geodézie a kartografie. Znalec vypracoval znalecký posudok 29. decembra 2005.

Uznesením z 25. mája 2006 okresný súd ustanovil do konania znalkyňu z odboru stavebníctva,   odvetvia   oceňovania   nehnuteľností   na   účel   ocenenia   vecného   bremena. Znalkyňa vypracovala znalecký posudok 3. októbra 2006.

Po   doručení   znaleckých   posudkov   okresný   súd   uskutočnil   6. marca 2007 pojednávanie, na ktorom uložil žalobcom ustáliť okruh žalobcov s označením ich právnych predchodcov. Na pojednávaní konanom 16. mája 2008 okresný súd vylúčil veci spojené do konania vedeného pod sp. zn. 15 C 289/1994 na samostatné konanie.

V posudzovanom konaní sa uskutočnilo pojednávanie 7. augusta 2008, na ktorom okresný súd vyhlásil rozsudok. Právnemu zástupcovi sťažovateľky bol rozsudok doručený 10. októbra 2008. Žalobcovia podali 20. októbra 2008 proti rozsudku odvolanie a spis bol 18. decembra 2008 predložený na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) vo veci rozhodol na pojednávaní uskutočnenom 8. septembra 2009 rozsudkom sp. zn. 6 Co 281/2008, proti ktorému pripustil dovolanie. Žalobcovia podali proti rozsudku krajského súdu dovolanie 16. novembra 2009.

Z dosiaľ vykonaných úkonov súdu vyplýva, že okresný súd bol v spore, v ktorom bola sťažovateľka v postavení odporkyne, v podstate nečinný. Nečinnosť okresného súdu charakterizuje konanie vedené pod sp. zn. 15 C 830/1994 ako celok, a preto ústavný súd nepovažuje za potrebné hodnotiť jeho sporadické úkony (nariadenie pojednávania po 6 rokoch, nariadenie znaleckého dokazovania po viac ako 10 rokoch atď.).

Argumentáciu   okresného   súdu   (uvedenú   v súvisiacich   konaniach   o sťažnostiach) spočívajúcu   v poukázaní   na   nutnosť   zisťovania   výsledkov   dedičských   konaní   z dôvodu úmrtí niekoľkých žalobcov a na potrebu nariadenia znaleckého dokazovania, ako aj zmenu zákonnej sudkyne, ktoré mali prispieť k celkovej dĺžke konania, ústavný súd neakceptoval. Uvedené skutočnosti jednotlivo ani vo vzájomnej spojitosti nemôžu odôvodňovať celkovú neprimeranú dĺžku posudzovaného súdneho konania, ktoré od podania návrhu na začatie konania   14.   októbra   1994   až   do   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   30.   júna   2008 predstavovalo   štrnásť   rokov. Vychádzajúc z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 830/1994 došlo k zbytočným prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Aj   napriek   zisteniu   ústavného   súdu,   že   došlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru okresným súdom, neprikázal mu, aby vo veci sp. zn. 15 C 313/1994 konal, vzhľadom na to, že   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   15   C   830/1994   zo   7.   augusta   2008   v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co 281/2008 je právoplatný a bolo proti nemu podané dovolanie. III.

7.   Podľa   čl. 127   ods. 3   ústavy   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný vyplatiť ho sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Sťažovateľka   žiadala,   aby   jej   bolo priznané primerané finančné   zadosťučinenie   v sume   200   000   Sk,   poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu neistotu.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   predovšetkým   obdobie,   v ktorom   došlo   k zbytočným   prieťahom, zložitosť veci, správanie sťažovateľky ako účastníka konania a povahu prerokúvanej veci, ktorá   je   predmetom   posudzovaného   konania, ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom prípade   bude   pre   sťažovateľku   priznanie   finančného   zadosťučinenia   v   sume   1   000   € primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

8. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. M. V.. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola 19 056 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti   a   jej   podanie)   v   súlade   s   vyhláškou   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb   v   znení   neskorších   predpisov   v   sume   105,4238 € (za   jeden   úkon   právnej služby)   a   2 x 6,3068   €   režijný   paušál.   Úhrada   bola   priznaná v celkovej sume 223,46 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2010