znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 373/06-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. marca 2007 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Juraja Horvátha   a   Sergeja Kohuta o sťažnosti J. B., B., zastúpeného advokátom JUDr. L. M., Advokátska kancelária, Česká republika, vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 81/06 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 6 Nc 78/93) takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 81/06 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   III p r i k a z u j e   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 6 C 81/06 konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3.   J.   B. p r i z n á v a   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 100 000   Sk (slovom stotisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. J. B. p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpenia v sume 8 936 Sk (slovom osemtisícdeväťstotridsaťšesť   slovenských   korún),   ktorú   je   Okresný   súd   Bratislava III p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   advokáta   JUDr.   L.   M.,   Advokátska   kancelária,   Česká republika, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením zo 14. decembra 2006 č. k. I. ÚS 373/06-8 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť J.   B.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného   advokátom   JUDr.   L.   M.,   Advokátska   kancelária,   Česká   republika,   ktorou namietal   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie   svojej   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 81/06 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 6 Nc 78/93).

Zo sťažnosti vyplýva, že: «Stěžovatel předložil dne 18. 2. 1993 Okresnímu soudu Bratislava III. žalobu proti Ministerstvu spravedlnosti SR.

Dne 15. 7. 1998 podal stěžovatel stížnost na průtahy v řízení. Dne   5.   8.   1998   uznal   místopředseda   Okresního   soudu   Bratislava   III.   dopisem sp. zn. Spr. 2063/98 stížnost jako důvodnou.

Dne 30. 1. 2003 předložil stěžovatel další stížnost na průtahy v řízení. Místopředseda   Okresního   soudu   Bratislava   III.   přípisem   ze   dne   31.   3.   2003 sp. zn. Spr. 2007/03 konstatoval opět průtahy v řízení, tentokrát v období od 11. 8. 1998 do 13. 2. 2003. Místopředseda zároveň přislíbil, že věc bude dále sledovat.

Dne   29.   8.   2003   předložil   stěžovatel   další   stížnost   na   průtahy   v řízení.   Na   tuto stížnost nedostal odpověď.

Dne 19. 5. 2004 stěžovatel stížnost urgoval, ale opět nedostal žádnou odpověď. Proto se stěžovatel dne 14. 4. 2005 obrátil na Krajský soud Bratislava. Předsedkyně Krajského soudu Bratislava přípisem ze dne 14. 11. 2005 konstatovala opodstatněnost   stížnosti   s tím,   že   „předmětné   řízení   je   postiženo   zbytečnými   průtahy“, a proto vyzývá předsedu okresního soudu, aby „přijal opatření na odstranění vzniklého stavu“.

Usnesením Okresního soudu Bratislava III. z 9. 2. 2006 č. j.   6 Nc 78/93-53 byl stěžovatel vyzván, aby označil odpůrce a upřesnil předmět jednání, soud, účastníky jednání a doložil členství svého právního zástupce ve Slovenské advokátní komoře.

Tomu stěžovatel vyhověl dne 30. 3. 2006. Následně byl stěžovatel dopisem ze dne 15.   5.   2006 (...)   vyzván,   aby sdělil,   zda souhlasí se záměnou účastníka na straně odpůrce tak, že z jednání vystoupí Ministerstvo spravedlnosti Slovenské republiky a na jeho místo vstoupí Slovenská republika v zastoupení Ministerstva spravedlnosti.

Stěžovatel s tím vyjádřil souhlas dne 19. 6. 2006. Od té doby se nic dalšího nestalo. (...) Stěžovatel pokládá za přiměřené, aby se mu dostalo spravedlivého zadostiučinění ve výši 200.000,- Sk. (…) Spravedlivé zadostiučinění mu také poskytne určitou kompenzaci za to, že se ani po mnoha letech nemůže domoci soudního rozhodnutí.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyniesol tento nález:„I.   Dlouhodobou   nečinností   a   průtahy   Okresního   soudu   Bratislava   III   ve   věci sp. zn. 6 Nc 78/93 a 6 C 81/06 bylo porušeno stěžovatelovo právo na spravedlivý proces, v němž je rozhodnuto v přiměřené lhůtě podle článku 6 odst. 1 Úmluvy; projednání věci bez zbytečných průtahů podle článku 48 odst. 2 Ústavy.

II. Okresnímu soudu Bratislava III. se přikazuje, aby ve věci bezodkladně jednal a ve věci rozhodl.

III. Stěžovateli se přiznává spravedlivé zadostiučinění ve výši 200.000,- Sk, které je Okresní soud Bratislava III. povinen zaplatit do 15 dnů od vyhlášení tohoto nálezu. IV. Stěžovateli se podle advokátního tarifu přiznává náhrada nákladů tohoto řízení, kterou je Okresní soud Bratislava III povinen zaplatit na účet právního zástupce stěžovatele č. 161242908/0300 do 15 dnů od vyhlášení tohoto nálezu.“

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadrili   obaja   účastníci konania: za okresný súd jeho predseda listom sp. zn. Spr. 3030/2007 z 24. januára 2007 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu listom z 12. februára 2007.

Okresný súd vo svojom vyjadrení okrem popisu vykonaných procesných úkonov v predmetnom konaní uviedol nasledovné:

„Netrvám na ústnom prejednaní veci. (...) nemám výhrady voči skutkovým okolnostiam uvádzaným v ústavnej sťažnosti. Dôvodom vzniknutých prieťahov je najmä skutočnosť, že žalovaný podal neúplný návrh, za odporcu   označil   osoby,   ktoré   nemali   pasívnu   legitimáciu.   Sťažovateľ   riadne   označil v návrhu osobu s pasívnou legitimáciou až dňa 3. 4. 2006. Ak by súd rozhodol do 9. 2. 2006 v zmysle návrhu vo vzťahu k odporcovi tak, ako ho navrhovateľ - sťažovateľ označil, musel by takýto návrh zamietnuť pre nedostatok pasívnej legitimácie bez toho, že by skúmal tento v merite veci, teda bez tohto, že by sa zaoberal otázkou či u sťažovateľa vznikol nárok na uplatnenie odškodnenia. I napriek tomu, ak ústavný súd uzná prieťahy v konaní, považujem za nespravodlivé priznať finančné zadosťučinenie v navrhovanej výške.“

Právny zástupca sťažovateľa sa k uvedenému vyjadreniu okresného súdu vyjadril vo svojom liste z 12. februára 2007, v ktorom uviedol: „(...) Ústavní stížnost není namířena osobně proti soudkyni Mgr. J. W., nýbrž proti tomu, že doposud nebylo rozhodnuto o žalobě podané dne 18. 2. 1993, tedy před 14 lety.

Mám za to, že stát je povinen zorganizovat svůj soudní systém tak, aby jednotliví soudci nebyli přetěžováni a mohli přidělené případy rozhodovat pečlivě a včas. Pokud jsou na   soudce   kladeny   nesplnitelné   úkoly,   měl   by   na   to   takový   soudce   své   nadřízené bezodkladně upozornit (dříve než se začnou kupit stížnosti na průtahy v řízení). Nadřízení by   měli   včas   přijmout   přiměřená   organizační   opatření   (čímž   stížnostem   na   průtahy předejdou a nebudou se muset zdržovat jejich vyřizováním na úkor jiné práce). (...) Problémy s označením odpůrce nepokládám za hlavní příčinu průtahů. Z hlediska stěžovatele je naprosto nerozhodné, zda je odpůrce označen jako Ministerstvo spravedlnosti Slovenské   republiky   nebo   Slovenská   republika   –   Ministerstvo   spravedlnosti   či   jinak. Stěžovatel označí odpůrce podle toho, jak bude soudem poučen, že je to pro danou žalobu správné.   Pokud   stěžovatel v průběhu   doby označení odpůrce měnil,   bylo to na základě poučení, které od soudu obdržel.

Mám za to, že na správné označení odpůrce v daném řízení stačí pět minut ústního výkladu či jeden krátký poučný dopis.

Kromě toho, pokud účastníkem řízení je stát, pak soudce sám může autoritativně určit,   která   složka   bude   za   stát   v daném   řízení   jednat.   (Tím   lze   jednoduše   předejít komplikovaným sporům mezi jednotlivými složkami státu o tom, kdo má za stát jednat). Předseda soudu neuvádí, jaké zadostiučinění by považoval za přiměřené. Stěžovatel má za to, že vzhledem k délce řízení (14 let) je jeho požadavek zadostiučinění umírněný, a to zejména   s ohledem   na   to,   v jakém   rozsahu   přiznává   zadostiučinění   Evropský   soud   pro lidská práva. Stěžovatel se domnívá, že soud by měl přihlédnout také k tomu, že žalobu podával v době, kdy mu bylo 69 let, a nyní je mu 83 let.“

Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy, resp. práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je   určená   povahou   tohto   základného   práva   –   ústavný   súd   nepovažuje   ani   za   vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo porušené právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (I.   ÚS   40/02,   I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

V tejto veci pôvodne prijímal sťažnosť I. senát ústavného súdu, pretože v roku 2006 a v roku 2007 v súlade s rozvrhom práce na tieto roky bol sudca spravodajca Juraj Horváth členom   I. senátu   ústavného súdu.   Plénum ústavného súdu   28.   februára   2007 Rozvrhom práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na rok 2007 sp. zn. Spr 140/07 rozhodlo, že s účinnosťou od 28. februára 2007 sa sudca spravodajca Juraj Horváth stal členom II. senátu ústavného súdu. Plénum ústavného súdu zároveň rozhodlo, že veci, v ktorých je sudcom spravodajcom Juraj Horváth, sa prerokujú v II. senáte ústavného súdu. Z tohto dôvodu sa táto vec prerokovala a rozhodla vo veci samej v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Z obsahu   sťažnosti,   jej   príloh,   z vyjadrení   účastníkov   konania   a z obsahu   na   vec sa vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil   nasledovný   priebeh   a stav   konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 6 C 81/06:

Sťažovateľ 18.   februára   1993   doručil   okresnému   súdu   (predtým   Obvodný   súd Bratislava III) podanie označené ako „Rehabilitácia – odškodné, sťažnosť“ proti uzneseniu bývalej S. – Federálneho ministerstva obrany v Prahe z 9. decembra 1992, č. j. Rtr 601/92 o krátení   nároku   sťažovateľa   na   odškodnenie   podľa   zákona   č. 119/1990   Zb.   o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnej rehabilitácií), ktorý bol okresným súdom zaregistrovaný pod sp. zn. 6 Nc 78/93.

Na   odstránenie   nedostatkov   podania   spočívajúcich   v nepresnostiach   označenia účastníkov   konania,   predmetu   sporu,   žalobného návrhu   (petitu),   navrhovaných   dôkazov a ďalších okolností veci vyzval okresný súd sťažovateľa prvýkrát 17. februára 1994, t. j. po roku   od   podania   návrhu   a neskôr   6.   septembra   1996   a   30. júla   1998.   Na   tieto   výzvy sťažovateľ   reagoval   podaniami   doručenými   okresnému   súdu   28. februára   1994, 20. septembra 1996 a 11. augusta 1998. K odstráneniu nedostatkov však došlo až 10. apríla 2003 formou informatívneho výsluchu sťažovateľa, v rámci ktorého sťažovateľ za odporcu označil   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo spravodlivosti“) a upravil petit návrhu na začatie konania.

Následkom úpravy pôvodného návrhu sťažovateľom okresný súd uznesením č. k. 6 Nc 78/93-33 z 5. apríla 2004 rozhodol, že z konania na strane odporcu vystúpi Slovenská republika   zastúpená   Ministerstvom   obrany   Slovenskej   republiky   a do   konania   vstúpi ministerstvo   spravodlivosti,   ktoré   po   jeho   výzve   na   vyjadrenie   sa   k veci   podaním z 30. apríla   2004   navrhlo   návrh   sťažovateľa   zamietnuť   z dôvodu   nesplnenia   podmienky predbežného   prerokovania   nároku   na   náhradu   škody   na   ministerstve   spravodlivosti a z dôvodu nesprávneho označenia odporcu, ktorým má byť Slovenská republika.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   6   Nc   78/93-53   z 9.   februára   2006   znova   vyzval sťažovateľa   na   odstránenie   nedostatkov   návrhu   spočívajúcich   v nesprávnom   označení odporcu, ako aj v neúplnosti splnomocnenia udeleného právnemu zástupcovi sťažovateľa a 15. mája 2006 vyzval právneho zástupcu sťažovateľa a ministerstvo spravodlivosti, aby sa vyjadrili, či súhlasia so zámenou účastníkov konania na strane odporcu. Dňa 29. mája 2006 okresný súd previedol vec do registra „C“ a bola mu pridelená spisová značka 6 C 81/06. Súhlas sťažovateľa so zámenou účastníkov konania bol okresnému súdu doručený 21. júna 2006 a po opakovanej urgencii oznámilo 11. decembra 2006 svoj súhlas aj ministerstvo spravodlivosti.   Uznesením z 1. marca 2007 okresný súd pripustil   zámenu účastníkov na strane odporcu tak, že do konania vstúpila Slovenská republika v zastúpení ministerstvom spravodlivosti.III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K odstráneniu   stavu právnej   neistoty   dochádza   spravidla   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet a právoplatne nerozhodli (I. ÚS 24/03, IV. ÚS 232/03). Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   81/06   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníka   a postup   súdu (I. ÚS 41/02).   V súlade   s judikatúrou   ESĽP   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (I. ÚS   19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1.   Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   návrh   na   zaplatenie   25 000 Sk s príslušenstvom z dôvodu neoprávneného krátenia odškodného uplatneného podľa zákona o súdnej rehabilitácii, čo by mohlo predstavovať určitý stupeň najmä skutkovej zložitosti veci,   pretože   právna   zložitosť   veci   preukázaná   nebola.   Činnosť   okresného   súdu   však spočívala   iba   v odstraňovaní   nedostatkov   podaného   návrhu   na   začatie   konania   a s tým súvisiace rozhodovanie o zámene účastníkov konania na strane odporcu, a tak sa prípadná zložitosť veci (či už skutková alebo právna) nemohla prejaviť. Povaha veci si však vyžaduje pristupovať ku konaniu s osobitnou citlivosťou a starostlivosťou.

2. Pri posudzovaní správania sťažovateľa ako účastníka v označenej veci ústavný súd konštatuje, že na celkovej dĺžke konania mal podiel aj sťažovateľ, pretože sa na okresný súd obrátil s nekvalifikovaným návrhom, ktorý musel opakovane upravovať a doplňovať, najmä v súvislosti   s presným   označením   odporcu   (28.   februára   1994,   20. septembra   1996, 11. augusta 1998, 10. apríla 2003 – formou informatívneho výsluchu a naposledy 28. marca 2006,   resp.   3. apríla   2006).   Sťažovateľ   bol   pritom   zastúpený   kvalifikovaným   právnym zástupcom (od 20. januára 2003 - dátum uvedený na splnomocnení).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a konštatuje, že okresný súd vykazuje v celom 11-ročnom konaní neefektívnosť napriek nedostatkom návrhu, ktoré však   nemôžu   mať   za   následok   11-ročnú   právnu   neistotu   a absenciu   meritórneho rozhodnutia.

Uvedené   obdobie   neefektívnej   činnosti,   ktoré   sa   striedalo   s obdobiami   nečinnosti okresného   súdu   bez   akýchkoľvek   zákonných   dôvodov,   treba   považovať   za   zbytočné prieťahy v konaní a porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd v bode 2 výroku tohto rozhodnutia prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ sa domáhal priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 200 000 Sk, ktoré odôvodnil tým, že spravodlivé zadosťučinenie sťažovateľovi „poskytne určitou kompenzaci za to, že se ani po mnoha letech nemůže domoci soudního rozhodnutí. Stěžovatel také bere v úvahu, že žalovaná částka ztratila od doby podaní žaloby značně na své kupní sile“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie   je   pre   sťažovateľa   dostatočným   zadosťučinením.   Ústavný   súd   preto   uznal   za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na dlhodobú nečinnosť okresného   súdu,   ako   aj   vzhľadom   na   význam   predmetu   posudzovaného   konania   pre sťažovateľa, ale aj s prihliadnutím na podiel sťažovateľa na doterajšej dĺžke trvania konania, považuje za primerané v sume 100 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikol nárok na úhradu trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia, podanie sťažnosti z 25. októbra 2006 a podanie písomného stanoviska k vyjadreniu okresného súdu z 12. februára 2007). Za dva úkony vykonané   v roku   2006   patrí   odmena   dvakrát   po   2 730   Sk   a režijný   paušál   dvakrát   po 164 Sk, a za jeden úkon vykonaný v roku 2007 odmena v sume 2 970 Sk a režijný paušál 178 Sk (§ 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších   predpisov),   preto   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   predstavujú celkovú sumu 8 936 Sk.

Na   základe uvedeného   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2007