znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 372/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,právne zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Emíliou   Korčekovou,   advokátska   kancelária,L. Novomeského 25, Pezinok, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 16ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 23 ods. 1, čl. 46 ods. 1a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 8 ods. 1 a 2, čl. 36 ods. 1a čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a v spojení s čl. 3, čl. 5 ods. 1, 3 a 4, čl. 6ods. 1, 2 a 3 písm. b) a c) a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 52/09a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola7. apríla 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ), vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 17ods. 1, 2 a 5, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 23 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 a 3Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 8 ods. 1 a 2, čl. 36 ods. 1a čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a v spojení s čl. 3, čl. 5ods. 1, 3 a 4, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b) a c) a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 52/09.  

2.   Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   v konaní   vedenom   okresným   súdompod sp. zn. 5 T 52/09 je sťažovateľ ako obžalovaný trestne stíhaný pre pokus obzvlášťzávažného zločinu podvodu podľa § 14 ods. 1 k § 221 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného zákonaa zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) Trestnéhozákona, pričom uznesením okresného súdu sp. zn. 5 T 52/09 zo 14. apríla 2014 v spojenís uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tos 51/2014z 15. mája 2014 bol sťažovateľ vzatý do väzby, pričom jeho žiadosť na prepustenie z väzbyokresný súd uznesením sp. zn. 5 T 52/09 zo 4. decembra 2014 zamietol, avšak na základesťažovateľom   podanej   sťažnosti   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Tos   1/2015z 15. januára 2015   toto   zamietajúce   uznesenie   okresného   súdu   zrušil   a nariadilokamžité prepustenie sťažovateľa z väzby (sťažovateľ bol vo väzbe od 12. apríla 2014 do 15.januára 2015, pozn.).

3. V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľ namieta svoju nezákonnú väzbu,ktorej   nezákonnosť   mal   vo   svojom   uznesení   sp.   zn.   1   Tos   1/2015   z   15.   januára   2015deklarovať   krajský   súd,   ktorého   argumentácie   sa   sťažovateľ   v celom   rozsahu   dovoláva.Podľa názoru krajského súdu nezákonnosť väzby mala byť spôsobená v príčinnej súvislostis napádaným postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 5 T 52/09, ktorý s „... osobitnou starostlivosťou   a urýchlením...“ nekonal   a   nerozhodol   o námietke   zaujatosti   podanejsťažovateľom 2. septembra 2014 proti zákonnému sudcovi okresného súdu, a napriek tomupo jej podaní a bez rozhodnutia o nej vykonával v označenej trestnej veci procesné úkony,ktorých   nevykonanie   by   zjavne   nezmarilo   účel   trestného   konania   (25.   septembra   2014postúpil na nadriadený krajský súd sťažnosť sťažovateľa proti svojmu rozhodnutiu o väzbez 26. augusta 2014; vykonal hlavné pojednávanie 13. októbra 2014, ktoré však bolo bezvykonania   dokazovania   odročené   na   11.   november   2014,   na   ktorom   už   boli   vypočutísvedkovia, ktorí boli vypočutí aj na pojednávaní 16. decembra 2014, pozn.), v dôsledkučoho   okresný   súd   spôsobil   ich   nezákonnosť.   Krajský   súd   preto   uložil   okresnému   súdupovinnosť po tom, ako bude v prvom rade rozhodnuté o tejto námietke zaujatosti, všetkytieto procesné úkony zopakovať, v dôsledku čoho vinou okresného súdu dôjde k predĺženiutrestného konania proti sťažovateľovi a tiež by tým došlo k neúmernému predĺženiu jehoväzby, ktorú krajský súd z tohto dôvodu uznesením sp. zn. 1 Tos 1/2015 z 15. januára 2015zrušil a sťažovateľa z väzby prepustil.  

4. Z uvedeného sťažovateľ vyvodzuje, že jeho väzba bola „... v období od 02.09.2014 (t.   j.   od   podania   námietky   zaujatosti,   pozn.) do   15.01.2015   nezákonná,   protiústavná, v rozpore s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v rozpore s Listinou základných práv a slobôd. Bola výsledkom svojvoľného konania porušovateľa na škodu základných práv a slobôd sťažovateľa...“, pričom v tomto období podľa sťažovateľa vinouokresného   súdu   došlo   k porušeniu   jeho   práva   na   obhajobu,   keďže   počas   výkonu   tejtonezákonnej   väzby   7.   novembra   2014   a 30.   decembra   2014   došlo   k otvoreniu   jehokorešpondencie s advokátkou zastupujúcou ho v predmetnej trestnej veci, čím malo dôjsť„...   k   porušeniu   listového   tajomstva   a   dôverných   informácií   o   trestnom   konaní   medzi sťažovateľom a jeho advokátkou...“, a tiež mu mala byť 19. decembra 2014 znemožnenátelefonická konzultácia s jeho advokátkou, k čomu by podľa sťažovateľa „... nedošlo, ak by porušovateľ   v   rozhodnom   od   02.09.2014   do   15.01.2015   čase   konal   s   osobitnou starostlivosťou   a urýchlením   voči   sťažovateľovi,   sťažovateľ   by   bol   v rozhodnom období na slobode, a teda by nebola kontrolovaná jeho korešpondencia so zvolenou advokátkou a nebolo   by   mu   znemožnené   telefonicky   konzultovať   otázky   jeho   obhajoby   so   zvolenou advokátkou JUDr. Alena Chvojková, radiť sa s advokátkou vo veci obhajoby telefonicky, a to všetko v čase, kedy väzba sťažovateľa už bola nezákonná“.

5. Napokon v sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľ tiež uvádza, že v priamej príčinnej   súvislosti   s nezákonným   postupom   okresného   súdu,   ktorého   procesné   úkony vykonané po podaní námietky zaujatosti 2. septembra 2014 bez toho, aby bolo o tejto námietke rozhodnuté, bude nevyhnutné opakovať, mu vzniknú zvýšené trovy obhajoby, ktoré by mu za riadneho chodu veci neboli vznikli a ktoré sťažovateľ vyčíslil na sumu 800 €, ktorú žiada, aby mu ústavný súd voči okresnému súdu priznal.

6. Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného tiež uviedol: „Neľudské   a ponižujúce   zaobchádzanie   malo   za   následok   u   sťažovateľa   mu spôsobenie intenzívneho duševného a fyzického utrpenia, vzbudilo u neho pocity strachu, úzkosti a podradenosti, potupy a poníženie.“  

7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva a slobody ⬛⬛⬛⬛ chránené podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 16 ods. 1, ods. 2, čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5, čl. 19 ods. 1, ods. 2, čl. 22 ods. 1, ods. 2, čl. 23 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 2, ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, v spojení podľa čl. 8 ods. 1, ods. 2, čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a v spojení podľa čl. 3, čl. 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4, čl. 6 ods. 1, ods. 2, ods. 3 písm. b), písm. c), čl. 8 ods. 1, ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod č. k. 5 T 52/2009 porušené boli.

2. ⬛⬛⬛⬛ priznáva finančné zadosťučinenie v sume 22.000,- Eur, ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

3. ⬛⬛⬛⬛ priznáva odškodnenie majetkovej ujmy v sume 800,- Eur, ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4. ⬛⬛⬛⬛ priznáva úhradu trov konania v sume 279,66 Eur, ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný zaplatiť na   účet jej právnej zástupkyne – advokátky JUDr. Emílie Korčekovej do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.“  

II.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.  

10. Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie jeho základných práva práv zaručených v ústave, listine a dohovore v príčinnej súvislosti s postupom okresnéhosúdu v jeho trestnej veci vedenej pod sp. zn. 5 T 52/09 o jeho väzbe, z ktorej bol prepustenýrozhodnutím krajského súdu sp. zn. 1 Tos 1/2015 z 15. januára 2015. Podľa sťažovateľadošlo k porušeniu ním označených práv v dôsledku nezákonnosti väzby zavinenej okresnýmsúdom, ktorý bez toho, aby najprv rozhodol o sťažovateľom uplatnenej námietke zaujatostiproti   predsedovi   senátu   okresného   súdu,   vykonával   v trestnom   konaní   vedenompod sp. zn. 5 T 52/09 procesné úkony (pojednávania s vykonaním dokazovania), kvôli čomusa tieto úkony stali nezákonnými s potrebou ich opakovania (znovu vykonania), v dôsledkučoho, resp. kvôli čomu bol napokon sťažovateľ prepustený z väzby označeným rozhodnutímkrajského súdu.

11.   V súvislosti   s   uvedeným   sa   v záujme   dokreslenia   celkového   stavu   vecižiada hlavne podotknúť, že tak, ako to napokon vyplýva aj z rozhodnutia krajského súdusp. zn. 1 Tos 1/2015 z 15. januára 2015, dôvodom na prepustenie sťažovateľa z väzby nebolzánik alebo rozptýlenie dôvodov na podozrenie zo spáchania trestného činu obžalovanýmsťažovateľom ani zánik dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku,teda dôvody, ktoré boli u sťažovateľa stále dané, ale týmto dôvodom bolo ex offo zisteniekrajského súdu o pochybení okresného súdu pri vybavovaní námietky zaujatosti uplatnenejsťažovateľom 2. septembra 2014, bez vecného vybavenia ktorej okresný súd vykonávalv trestnej veci sťažovateľa procesné úkony [t. j. vykonával úkony (konkrétne pojednávania)v merite veci, t. j. v konaní o vine a treste, nie vo veci väzby, o ktorej okresný súd užpo podaní námietky zaujatosti nekonal, pozn.], na základe čoho napokon krajský súd založilsvoj záver aj o nezákonnosti väzby sťažovateľa, ktorá by podľa neho bola „... minimálne v rozpore s § 76 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého môže väzba trvať len nevyhnutný čas.“ (pozri stranu 6 rozhodnutia krajského súdu, pozn.), bez toho, aby uviedol príčinnúsúvislosť medzi trvaním väzby, resp. prekročením povolenej zákonnej lehoty trvania väzbysťažovateľa na jednej strane a včasným nevybavením jeho námietky zaujatosti podanej až porozhodnutí o väzbe na strane druhej. V súvislosti s uvedeným však sťažovateľ označenérozhodnutie krajského súdu, ktoré je mu v tomto smere na prospech, však nenapáda, a pretotáto skutočnosť nebola predmetom skúmania ústavného súdu. Krajský súd k uvedenémuzisteniu dospel v konaní o preskúmanie rozhodnutia okresného súdu o zamietnutí žiadostisťažovateľa   o prepustenie   z väzby   a jej   nahradenie   písomným   sľubom   alebo   peňažnouzárukou, pričom vo svojom rozhodnutí uviedol, že sťažnosť sťažovateľa bola dôvodná, avšak„... z iných dôvodov než uvádza...“.  

12. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietaný postup okresného súdu pri vybavovaní jehonámietky   zaujatosti   z 2.   septembra   2014,   ktorý   mal   spôsobiť   nezákonnosť   jeho   väzby,ústavný   súd   konštatuje,   že   tento   postup,   ako   to   vyplýva   aj   zo   samotnej   sťažnosti,bol v uvedenom smere preskúmaný už krajským súdom v konaní sp. zn. 1 Tos 1/2015,a to s výsledkom,   ktorého   sa   sťažovateľ   domáha   aj   v konaní   pred   ústavným   súdom,t. j. s výsledkom, podľa ktorého nerozhodnutie o námietke zaujatosti sťažovateľa okresnýmsúdom bolo dôvodom nezákonnosti jeho väzby (tento záver nebol predmetom skúmaniaústavné o súdu, tak ako to je uvedené v bode 11 tohto rozhodnutia, pozn.), v dôsledku čohokrajský súd zjednal už aj nápravu, a to nielenže konštatoval porušenie práv sťažovateľa, alesťažovateľa aj prepustil z väzby na slobodu.  

13.   V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   vzhľadom   na   princípsubsidiarity (ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy,môže poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané,iba   vtedy,   ak   sa   ich   ochrany   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   nemôže   domôcť   vžiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

14.   Keďže   o   ochrane   sťažovateľom   označených   práv   v súvislosti   a napádanýmpostupom   okresného   súdu   už   rozhodol   krajský   súd,   ktorý   v tomto   smere   zjednal   ajsťažovateľom   požadovanú   nápravu,   ústavný   súd   vychádzajúc   zo   svojho   postavenia   akonezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnouani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecnýchsúdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už po jej predbežnomprerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2zákona o ústavnom súde).

15. V súvislosti so žiadosťou sťažovateľa o priznanie mu náhrady škody vzniknutejmu či už v príčinnej súvislosti s nezákonnou väzbou alebo v príčinnej súvislosti s nákladmiobhajoby   na   opakované   vykonanie   procesných   úkonov   okresným   súdom,   ústavný   súdpodotýka,   že   sťažovateľ   sa   jej   môže   domáhať   prostredníctvom   iného   jemu   dostupnéhozákonného   prostriedku   po   splnení   zákonných   podmienok,   a to   žalobou   podľa   zákonač. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmeneniektorých zákonov, o ktorej bude oprávnený rozhodovať iný všeobecný súd, preto ústavnýsúd   sťažnosť   sťažovateľa   aj   v tejto   časti   už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietolpre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

16. Za zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) považovalústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v časti,   v ktorej   namietal   porušenie   svojho   právana obhajobu   v dôsledku   porušenia   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   policajtomv súvislosti s kontrolou, prípadne znemožnením jeho komunikácie so zvolenou obhajkyňouči už telefonicky alebo korešpondenciou počas výkonu väzby, pretože medzi sťažovateľomnamietaným postupom policajta a okresným súdom, ktorý sťažovateľ (kvalifikovane právnezastúpený) označil za jediného porušovateľa svojich práv, nie je žiadna súvzťažnosť príčinya následku.

17. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsťk   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buďpre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).  

18. V súvislosti s uvedeným ústavný súd pre úplnosť veci dodáva, že pokiaľ ideo sťažovateľom   uvádzaný   a spochybňovaný   postup   policajta   počas   výkonu   väzby,je nevyhnutné podotknúť, že podľa § 18 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúrev znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) prokurátor dozerá na to, abyv miestach, kde sa vykonáva väzba, boli držané osoby len na základe rozhodnutia súdualebo iného oprávneného štátneho orgánu o pozbavení alebo obmedzení osobnej slobodya aby sa v týchto miestach dodržiavali zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy.

19.   Podľa   §   31   ods.   1   zákona   o prokuratúre   prokurátor   preskúmava   zákonnosťpostupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajnýchorgánov   a   súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj   na   základe   podnetu,   pričom   jeoprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie súpodľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.  

20.   Podľa   prvej   vety   §   32   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   podnet   možno   podaťna ktorejkoľvek prokuratúre.

21.   Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   Podávateľ   podnetu   môže   žiadaťo preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybavínadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2 zákona o prokuratúre).  

22.   Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná,   aksťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákonna ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie jesťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

23.   Ústavný   súd   považuje   podnet,   ako   aj   opakovaný   podnet   podľa   zákonao prokuratúre za účinné prostriedky nápravy, vyčerpaním ktorých pred podaním sťažnostiústavnému   súdu   sa   možno   domôcť   ochrany   svojich   práv   (m.   m.   IV.   ÚS   330/04,I. ÚS 186/05, III. ÚS 24/2012). Ústavný súd už aj v iných konaniach (napr. III. ÚS 235/07,III.   ÚS   157/08)   vyslovil   opakovane   právny   názor,   že   vynechanie   týchto   prostriedkovnápravy v sústave orgánov prokuratúry Slovenskej republiky nemožno nahrádzať podanímsťažnosti   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   pretože   takto   by   sa   obmedzovala   možnosťorgánov   prokuratúry   vo   vlastnej   kompetencii   nielen   preveriť   skutočnosti,   ktoré   tvrdísťažovateľ, ale   aj prijať opatrenia,   ktoré   by   účinne napomohli odstráneniu namietanéhoporušenia práv (m. m. napr. I. ÚS 186/05).

24. V okolnostiach prípadu teda ústavný súd konštatuje, že aj keby sťažovateľ označilza porušovateľa svojho práva na obhajobu policajta v súvislosti s jeho postupom počasvýkonu väzby, bolo by nevyhnuté sťažnosť odmietnuť pre jej neprípustnosť, pretože ústavnýsúd nielen podnet, ale aj opakovaný podnet považuje za iný právny prostriedok ochranypodľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorý zákon o prokuratúre sťažovateľovi naochranu jeho práv poskytuje a na ktorého použitie je podľa uvedeného predpisu oprávnený.Preskúmaním   podnetu,   resp.   aj   opakovaného   podnetu   sa   totižto   príslušné   orgányprokuratúry budú musieť vysporiadať s identickými námietkami, aké by sťažovateľ uvádzalaj v konaní pred ústavným súdom.  

25. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní primeranéhofinančného zadosťučinenia a tiež úhrady trov konania sú viazané na vyslovenie porušeniapráv alebo slobôd sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tých častiachsťažnosti už nerozhodoval.  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2015