znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 372/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   Z.   L.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 CoP 180/2012 z 24. mája 2012 a sp. zn. 9 Co 125/2012 z 30. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Z. L.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2012 doručená sťažnosť JUDr. Z. L. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „navrhovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 CoP 180/2012 z 24. mája 2012 a sp. zn. 9 Co 125/2012 z 30. marca 2012.

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka „uzavrela dňa   30.   9.   1989   manželstvo   s MUDr.   J.   L...   Bezpodielové   spoluvlastníctvo   manželov manželia   nijako   neupravili   a toto   trvá   v plnom   rozsahu...   V marci   2007   došlo   k náhlej zmene   v správaní   manžela,   ktoré   sa   vyznačovalo   agresivitou,   verbálnymi   a fyzickými útokmi,   následne   došlo   k neštandardnému   nakladaniu   so   spoločne   nadobudnutým majetkom... Z uvedených dôvodov... sťažovateľka iniciovala opakovane na Okresnom súde Bratislava 1 súdne konania v rámci ktorých žiadala aj o vyšetrenie psychického a fyzického stavu... manžela... Predmetné konania boli vedené na citovanom súde pod sp. zn. 1 Ps 14/2009   a naposledy   pod   sp.   zn.   1   Ps   16/2010...   Okresný   súd...   naposledy   rozhodol uznesením pod číslom konania 1 Ps 16/2010-199 zo dňa 20.   1 2012 tak,   že návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol... Krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľky uznesením...   11   CoP   180/2012-248   zo   dňa   24.   5.   2012   kedy   prvostupňové   uznesenie potvrdil...“. Sťažovateľka sa návrhom doručeným Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) domáhala určenia, že je „v 1/2-vici bezpodielovou spoluvlastníčkou spolu s odporcom   hnuteľných   vecí   bližšie   vyšpecifikovaných   v návrhu...,   ako   aj   osobného motorového   vozidla   zn.   BMW...,   ktoré   nadobudli   spolu   s manželom   –   odporcom   počas manželstva“.   Sťažovateľka   9.   mája   2011   podala   okresnému   súdu   návrh   na nariadenie predbežného opatrenia, aby „nariadil odporcovi... zdržať sa užívania osobného motorového vozidla zn. BMW... odporca predmetné motorové vozidlo užíva výlučne sám... bez toho, aby sa mohla na jeho užívaní z titulu BSM podieľať, teda jej užívacie právo je odopreté...“. Okresný súd jej návrh na nariadenie predbežného opatrenia uznesením č. k. 8 C 278/2009- 70 z 11. januára 2012 zamietol. Odvolaniu sťažovateľky z 5. februára 2012 krajský súd nevyhovel   a uznesením   sp.   zn.   9   Co   125/2012   z 30.   marca   2012   potvrdil   prvostupňové rozhodnutie.

3. Sťažovateľka sa so závermi vo veci konajúcich všeobecných súdov „nestotožňuje, považuje   ich...   za   arbitrárne,   svojvoľné,   nepreskúmateľné...   neobjektívne...“,   krajskému súdu navyše vytýka, že sa „nevysporiadal so všetkými odvolacími dôvodmi...“.

4.   Podľa   názoru   sťažovateľky „neštandardnými   postupmi   dotknutých   súdov   boli porušené   ústavou   garantované   práva   sťažovateľky   na   spravodlivý   proces,   ako   aj bezprieťahové súdne konanie“.

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Základné právo JUDr. Z. L. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy...   v   spojení   s   jej   právom   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6.   ods.   1 Dohovoru... uznesením Krajského súdu... č. k. 11 CoP 180/2012-248 zo dňa 24. 5. 2012 porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 11 CoP 180/2012- 248 zo dňa 24. 5. 2012 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Základné právo JUDr. Z. L. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy...   v   spojení   s   jej   právom   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods. 1 Dohovoru...   uznesením   Krajského súdu...   č.   k.   9   Co 125/2012-   94   zo dňa 30.   3.   2012 porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu... č. k. 9 Co 125 /2012 -94 zo dňa 30. 3. 2012 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie.“

Súčasne   požiadala   o náhradu   trov   konania   a ustanovenie   jej   právneho   zástupcu na konanie pred ústavným súdom.

II.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

9. Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva „na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy“ a práva podľa 6 ods. 1 dohovoru uznesením   súdu   sp.   zn.   11   CoP   180/2012   z 24.   mája   2012   a sp.   zn.   9   Co   125/2012 z 30. marca 2012.

10.   Z   už   citovaného   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver   o   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti,   nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

11. Ústavný súd považoval za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého   vyplýva,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

12.   Uvedenými   právnymi   názormi   sa   ústavný   súd   riadil   aj   pri   predbežnom prerokovaní   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojich   ústavou a dohovorom garantovaných základných práv napadnutými rozhodnutiami krajského súdu. Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   podľa   názoru   sťažovateľky   krajský   súd   týmito rozhodnutiami porušil označené základné práva (resp. právo) predovšetkým namietaným postupom uvedeným v bodoch 3 a 4. Bolo preto úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní   sťažnosti   posúdiť,   či medzi   odôvodnením   napadnutých   uznesení   krajského súdu týkajúcich sa uvedených námietok a sťažovateľkou označeným základným právom podľa ústavy, resp. právom podľa dohovoru existuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po eventuálnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   zakladala   opodstatnené   dôvody na vyslovenie ich porušenia.

13.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

14.   Pokiaľ   ide   o sťažovateľkou   namietané   porušenie   jej   základného   práva   podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   (resp.   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   označenými   rozhodnutiami krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v daných veciach nebola vylúčená právomoc   všeobecných   súdov.   V právomoci   ústavného   súdu   zostalo   iba   posúdenie,   či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní:

a) uznesením sp. zn. 11 CoP 180/2012 z 24. mája 2012 a

b) uznesením sp. zn. 9 Co 125/2012 z 30. marca 2012sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy (resp. dohovorom).

15.   Po   oboznámení   sa   s obsahom   uznesení   krajského   súdu   [už   uvedenými   pod písm. a)   a b)]   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutia,   ktorými nevyhovel   odvolaniam   sťažovateľky   (potvrdil   uznesenie   súdu   prvého   stupňa),   náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov.

a) V odôvodnení uznesenia sp. zn. 11 CoP 180/2012 z 24. mája 2012 krajský súd oboznámil   prvostupňové   rozhodnutie,   ktorým   bol   zamietnutý   návrh   sťažovateľky na nariadenie predbežného opatrenia na podrobenie sa vyšetrenia duševného a fyzického zdravotného stavu jej manžela, a podstatu jeho odôvodnenia:

„súd vychádzal z toho, že predbežným opatrením môže... podľa ustanovenia § 74 ods. 1 a § 10ľ ods.   1 O. s. p.   nariadiť predbežné opatrenie len pred a počas súdneho konania. Keďže v danom prípade navrhovateľka podala návrh... po rozhodnutí súdu vo veci samej, návrh ako neprípustný zamietol.“

Po uvedení odvolacej argumentácie sťažovateľky, že „Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa považuje za nepreskúmateľné a arbitrárne... súdu... vytkla, že nerozhodol o celom kumulatívnom petite... Súd vec nesprávne právne posúdil... a nedostatočne zistil skutkový stav...“.

Krajský súd svoje rozhodnutie (ktorým potvrdil prvostupňové uznesenie) odôvodnil takto:„Krajský súd... ako súd odvolací (§ 10 ods. l O. s. p.) preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné. Podľa   ustanovenia   §   219   ods.   2   O.   s.   p.   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd len na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa uvádza, že predbežné opatrenie môže nariadiť súd podľa ustanovenia § 74 ods. 1 O. s. p. pred začatím konania v prípade, ak je potrebné, aby boli dočasne upravené pomery účastníkov alebo ak je obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený, alebo podľa ustanovenia § 102 ods. 1 veta prvá O. s. p., ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať   alebo   len   s   veľkými   ťažkosťami,   a   trvá   až   dovtedy,   kým   nezanikne   v   zmysle ustanovenia § 77 ods. 1 O. s. p., t. j., ak navrhovateľ nepodal v určenej lehote návrh na začatie konania, návrhu vo veci samej sa nevyhovelo, návrhu vo veci samej sa vyhovelo a uplynulo 30 dní od vykonateľnosti rozhodnutia o veci a uplynul čas, po ktorý malo trvať. Takéto   časové   obmedzenie   vyjadruje   dočasnosť   predbežného   opatrenia   ako   prostriedku zabezpečenia práv účastníka súdneho konania vo vzťahu ku konaniu, ktoré buď prebieha alebo sa len má začať.

Základnou   podmienkou   pre   nariadenie   predbežného   opatrenia   je   existencia zákonného dôvodu, čo predstavuje taký stav právnych (nie iba faktických) vzťahov medzi účastníkmi, ktorý vyžaduje dočasnú a rýchlu úpravu súdom. Ďalšou podmienkou je, aby nárok   zabezpečovaný   súdom   bol   ohrozený,   a   aby   toto   ohrozenie   bolo   osvedčené konkrétnymi   skutočnosťami,   z   ktorých   jednoznačné   vyplýva.   Predbežným   opatrením   súd poskytuje účastníkovi okamžitú, hoci len dočasnú procesnú ochranu.

Navrhovateľka podala návrh na nariadenie predbežného opatrenia 23. mája 2011, keď ešte prebiehalo konanie o jej podnete na začatie konania o pozbavení a obmedzení spôsobilosti   MUDr.   J.   L.   na   právne   úkony.   Aj   keď   navrhovateľka   podala   návrh   na nariadenie predbežného opatrenia v dobe, keď ešte konanie o jej podnete nebolo skončené, v čase rozhodovania o návrhu bolo uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 28. 10. 2010 č. k. 1 Ps 16/2010, v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. júna 2011 č. k. 11 CoP 103/2011-126, právoplatne rozhodnuté vo veci samej tak, že konanie o pozbavenie spôsobilosti MUDr. J. L. prvostupňový súd nezačne.

Odvolací súd sa preto s námietkami navrhovateľky proti napadnutému uzneseniu súdu   prvého   stupňa   nestotožnil.   Súd   prvého   stupňa   správne   právne   zdôvodnil   svoje rozhodnutie tým, že predbežné opatrenie nie je možné vydať tam, kde už konanie vo veci samej   bolo   právoplatne   skončené.   Navrhovateľka   osobne   nepodala   návrh   na   začatie konania   o   pozbavenie   spôsobilosti   MUDr.   L.   na   právne   úkony,   ale   len   trvala   na pokračovaní v konaní o jej podnete na začatie konania ex offo súdom. Súd prvého stupňa tak   vychádzal   zo   správneho   záveru,   že   v   čase   jeho   rozhodovania   už   žiadne   konanie o pozbavenie   (obmedzenie)   spôsobilosti   MUDr.   L.   neprebiehalo.   Nebolo   preto   možné dočasne   upravovať   vzťahy   medzi   účastníkmi   skončeného   konania   vo   veci   samej.   Aj v prípade, ak by takéto konanie prebiehalo, chýbala by vecná súvislosť s konaním vo veci samej   a   návrhom   navrhovateľky   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   v   časti,   ktorej predmetom bol majetok patriaci do BSM navrhovateľky a MUDr. J. L., o ktorého ochranu a usporiadanie sa možno domáhať na súde vo vzťahu k iným žalobám súvisiacim s majetkom účastníkov konania.

Odvolací súd preto dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka navrhovateľky, že   sa   súd   prvého   stupňa   nezaoberal   všetkými   doplneniami   jej   návrhu   na   nariadenie predbežného opatrenia, ktoré už nemali žiaden vplyv na rozhodnutie v tomto jej návrhu. Z týchto dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa ustanovenia § 219 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.“

b) V odôvodnení uznesenia sp. zn. 9 Co 125/2012 z 30. marca 2012 krajský súd oboznámil   prvostupňové   rozhodnutie,   ktorým   okresný   súd   zamietol   návrh   sťažovateľky na nariadenie   predbežného   opatrenia,   ktorým   sa   domáhala,   aby   sa   jej   manžel   zdržal „užívania osobného motorového vozidla zn. BMW...“, a podstatu odvolacej argumentácie sťažovateľky „...   vytýkajúc   súdu   prvého   stupňa   jeho   závery,   s ktorými   nesúhlasila, považovala   ich   za   tendenčné,   právne   nesprávne   a účelové.   Zamietajúci   výrok...   bol... diskriminačný a znerovnoprávňujúci je v užívaní majetku patriacom do BSM...“.

Po   citovaní   relevantných   ustanovení   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) krajský súd predmetné uznesenie, ktorým potvrdil prvostupňové uznesenie, v podstatnom odôvodnil takto:

„Po   oboznámením   sa   s   obsahom   spisu   odvolací   súd   zistil,   že   navrhovateľka   sa návrhom vo veci samej domáha určenia, že je v ½-ici bezpodielovou spoluvlastníčkou spolu s odporcom 1./, hnuteľných vecí a to osobného motorového vozidla zn. Volkswagen Polo rok výroby 2004,...; účtov založených vo všetkých finančných peňažných ústavoch na území SR   na   ne   vložených   finančných   čiastkach,   zriadených   na   meno   odporcu   1./,   taktiež peňažných   a   iných   fondov,   akcií   a   dlhopisov,   uložených   poistných   súm   v   jednotlivých poisťovniach založených na meno odporcu 1./ a určenia, že má k nim dispozičné právo. Ďalej   sa   domáha   určenia   rozsahu   užívania   vecí   a to   motorových   vozidiel   zn.   BMW   a Volkswagen   Polo   a   určenia   neplatnosti   poistných   zmlúv   k   obom   osobným   motorovým vozidlám. Odvolací súd ďalej zistil, že BSM navrhovateľky a odporcu 1./ nebolo súdom zrušené, nebolo ani zaniknuté a stále trvá.

Za trvania BSM až do jeho zániku má každý z manželov právo k celej veci, ktoré je obmedzené   len   rovnakým   právom   druhého   manžela.   Preto   je   taktiež   upravený   spôsob správy spoločného majetku v ustanoveniach § 144 a nasl. Občianskeho zákonníka tak, aby obaja manželia mali rovnakú možnosť spravovať spoločný majetok a aby tak bola zaistená ich úplná rovnoprávnosť. Ak dôjde k nezhode medzi manželmi o právach a povinnostiach vyplývajúcich z bezpodielového spoluvlastníctva, rozhodne na návrh na začatie konania niektorého z nich súd v zmysle § 146 Občianskeho zákonníka. Vzťahy medzi manželmi možno na návrh jedného z nich upraviť aj dočasne a to nariadením predbežného opatrenia v zmysle § 76 O. s. p., ale pri jeho nariadení treba rešpektovať zásadu rovnoprávneho postavenia oboch manželov pri užívaní spoločnej veci, z ktorej vyplýva, že podiel každého z nich   by   mal   byť   zásadne   rovnako   veľký.   Je   preto   absolútne   neprípustné   a   v   rozpore s ústavným   právom   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   SR   predbežným   opatrením   niektorého z bezpodielových vlastníkov úplne vylúčiť z užívania veci. Ak je predmetom BSM aj osobný automobil, čo je daný prípad, nemôže sa jeden z manželov domáhať na druhom manželovi, aby sa zdržal jeho užívania a tak vylúčiť druhého manžela z možnosti spoločného užívania vozidla (pozri R 42/1964).

Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov má za to, že v danom prípade nie sú splnené podmienky pre nariadenie predbežného opatrenia tak, ako žiadala navrhovateľka, keď jeho nariadením by bol odporca 1./ úplne vylúčený z možnosti užívania spoločného vozidla.

Všetky námietky navrhovateľky uvádzané v odvolaní sú preto právne irelevantné, nie sú   spôsobilé   privodiť   iné   právne   hodnotenie   stavu   veci   a   odvolací   súd   sa   nimi   ani nezoberal...

Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov podľa § 219 ods. 1 O. s. p. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.“

16. Odôvodnenia predmetných rozhodnutí krajského súdu [bod 15 a) a b); pozri tiež bod 2] obsahujú podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom   ústavný   súd   nezistil,   že   by   ich   výklad   a závery   boli   svojvoľné   alebo   zjavne neodôvodnené   a   nevyplýva z   nich   ani taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že   sťažovateľka   sa   s   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nepostačuje   sama   osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutých rozhodnutí. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa   ktorého   nemožno   právo   na   súdnu   ochranu   stotožňovať   s   procesným   úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci   samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

17. Ústavný súd sa z obsahu napadnutých uznesení presvedčil, že krajský súd sa námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľka v týchto konaniach dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. V tomto ohľade z pohľadu de lege lata ústavný súd poukazuje tiež na § 219 ods. 2 OSP, v zmysle ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

18. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody uznesenia krajského súdu sp. zn. 11   CoP   180/2012   z 24.   mája   2012   a sp.   zn.   9   Co   125/2012   z 30.   marca   2012   sú zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce   zo skutkových   okolností   prípadu a relevantných   právnych   noriem.   Tieto   rozhodnutia   nevykazujú   znaky   svojvôle, nevyhodnocujú nové dôkazy a právne závery, konštatujú dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať   (podobne   aj   I.   ÚS   21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

19. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovanými rozhodnutiami krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru). S prihliadnutím na odôvodnenosť   napadnutých   rozhodnutí,   ako   aj   s   poukazom   na   to,   že   obsahom základného práva na súdnu ochranu (a tiež aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na   úspech   v   konaní   (obdobne   napr.   II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07,   II.   ÚS   229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

20. Pokiaľ sťažovateľka v sťažnosti poukazovala na nečinnosť vo veci konajúcich všeobecných súdov, aj ktorej dôsledkom malo byť porušené jej základné právo na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivý proces, ústavný súd poznamenáva, že tieto námietky posudzoval ako súčasť argumentácie sťažovateľky vo vzťahu k porušeniu označených práv, čo vyplýva aj zo samotnej formulácie petitu sťažnosti (bod 5) „... základné právo... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy...“. Sťažovateľka vo vzťahu ku krajskému súdu vôbec nenamietala samostatné porušenie tohto práva a v sťažnosti uviedla (okrajovo spomenula) jeho porušenie len vo všeobecnej rovine ako námietku proti postupu vo veci konajúceho okresného súdu: „Odvolanie sťažovateľka odôvodnila... poukázala na prieťahy   v konaní...   na   porušenie   práva   garantovaného   ústavou,   najmä   na   spravodlivý súdny   proces...   i bezprieťahové   konanie,   keďže   prvostupňový   súd   nerešpektoval a nevyhodnotil... navrhnuté listinné dôkazy“ (v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Ps 16/2010, pozn.).   Sťažovateľka   tiež   spomenula porušenie   predmetného   práva v postupe   okresného súdu vo veci vedenej „pod číslom konania 8 C 278/2009, kde v merite veci súd dlhodobe nekoná,   vznikli   prieťahy“.   Vychádzajúc   z uvedeného   nebol   dôvod,   aby   sa   ústavný   súd (viazaný návrhom na začatie konania – § 20 ods.   3 zákona o ústavnom súde) zaoberal posudzovaním   sťažnosti   z hľadiska   eventuálneho   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   jej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   keďže sťažovateľka porušenie tohto základného práva samostatne nenamietala (pozri bod 5 – petit sťažnosti)   a neprodukovala   (neuviedla)   ani   žiadne   dôkazy   majúce   preukázať   takéto porušenie.   K uvedenému   ústavný   súd   ešte   poznamenáva,   že   eventuálne porušenie   tohto práva sťažovateľka namietala v čase (sťažnosť zo 4. júla 2012), keď už k jeho porušeniu nemohlo dochádzať, a to z dôvodu ukončenia konania v sťažnosťou napadnutých veciach (uznesenie krajského súdu z 24. mája 2012, resp. z 30. marca 2012).

21. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jej ďalšími návrhmi uvedenými v petite nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2012