znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 372/2010-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť L. T., K., zastúpenej advokátom JUDr. T. Š., K., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co/233/2009 a jeho rozsudkom z 13. apríla 2010, ako aj postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/124/2006 a jeho rozsudkom z 3. júna 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2010 doručená   sťažnosť   L.   T.   (ďalej   len   „sťažovateľka“)   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Krajského súdu   v Prešove   (ďalej   len „krajský   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co/233/2009 a jeho rozsudkom z 13. apríla 2010, ako aj postupom Okresného   súdu   Humenné   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 10 C/124/2006 a jeho rozsudkom z 3. júna 2010.

2.   Zo   sťažnosti   a z k nej pripojených   písomností   vyplýva, že sťažovateľka   bola v procesnom   postavení   odporcu   v spore   o zaplatenie   sumy   145,42   €   (4   381   Sk) s príslušenstvom iniciovanom navrhovateľom Č., a. s., B. Predmetom súdneho sporu bolo zaplatenie   poistného   ku   (medzi   účastníkmi   nezhodnému)   dňu   zániku   poistnej   zmluvy a protinávrh sťažovateľky na vrátenie preplatku na poistnom. Pôvodne vo veci rozhodol okresný súd rozsudkom z 12. decembra 2006 tak, že návrh navrhovateľa zamietol a vyhovel protinávrhu sťažovateľky. Krajský súd uznesením z 25. septembra 2007 zrušil rozhodnutie okresného   súdu   a vec   mu   vrátil   na   nové   konanie   a rozhodnutie.   Z odôvodnenia   tohto rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že k zániku poistenia došlo 31. októbra 2004, a nie sťažovateľkou   tvrdeného   31.   januára   2004.   Po   opätovnom   konaní vo   veci   okresný   súd rozsudkom   č.   k.   10   C/124/2006-116   z 3. júna   2009   uložil   sťažovateľke   zaplatiť navrhovateľovi sumu 113,52 € s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 113,52 € od 1. novembra 2004 a navrhovateľovi zaplatiť sumu 47,87 € spolu s 8 % úrokom z omeškania zo   sumy   47,87   €   od   10.   januára   2005   do   zaplatenia.   V prevyšujúcich   častiach   návrh a protinávrh zamietol. O odvolaní sťažovateľky proti tomuto rozsudku rozhodol krajský súd rozsudkom   sp. zn. 5 Co/233/2009 z 13. apríla 2010. Podstatou   odvolania bolo tvrdenie sťažovateľky, že okresný   súd   sa   nevysporiadal   s ňou   uvádzaným dňom   zániku   poistnej zmluvy (ku ktorému malo dôjsť najneskôr 31. januára 2004) a neozrejmil, prečo k zániku tejto zmluvy došlo až 31. októbra 2004. Sťažovateľka bola toho názoru, že v dôsledku uvedeného okresný súd vec nesprávne právne posúdil.

3. Podľa názoru sťažovateľky:«K   porušeniu   môjho   práva   na   spravodlivý   proces   došlo   tým,   že   súd   I.   stupňa a odvolací   súd   v   odôvodnení   uvedených   rozsudkoch   sa   nezaoberali   mojim   právne významným tvrdením ako neúspešnej účastníčky, ohľadom zániku poistenia a to, že k zániku poistenia došlo 31. 01. 2004 a rozsudkom chýba odôvodnenie právneho názoru súdov, že k zániku poistenia došlo až 31. 10. 2004.

Súd I. stupňa v odôvodnení rozsudku iba uviedol, že pri posudzovaní zániku poistenia vychádzal...   z   právneho   názoru   odvolacieho   súdu   vysloveného   v   rozsudku   sp.   zn. 5 Co/33/07-69 zo dňa 25. 09. 2007 v ktorom odvolací súd iba uviedol „že má zhodne s navrhovateľom zato, že k zániku poistenia došlo 31. 10. 2004“. Rovnako odvolací súd v rozsudku sp. zn. 5 Co/233/09-134 iba konštatuje, že zotrváva na právnom názore, že k zániku poistenia došlo dňa 31. 10. 2004 dôvody tohto právneho názoru však neuvádza a neuviedol ich ani v rozsudku 5 Co 33/07-69.»

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd zrušil sťažnosťou napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a vec im vrátil na ďalšie konanie.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

7.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach   alebo   záväzkoch   alebo   o   oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného   obvinenia   proti nemu.

8.   Predmetom   posudzovanej   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/124/2006 a jeho rozsudkom z 3. júna 2009,   ako   aj   postupom   krajského   súdu   v   odvolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Co 233/09   a jeho rozsudkom   z 13.   apríla 2010   boli porušené jej   v sťažnosti   označené práva (bod 1).

9. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka predmetnou sťažnosťou najprv napadla postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/124/2006 a aj jeho rozsudok z 3. júna 2009. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie okresného súdu (a postup v konaní mu predchádzajúci), keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľka využila, a o odvolaní proti nemu rozhodol krajský súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 5 Co/233/2009 z 13. apríla 2010. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

10.   Pokiaľ   ide   o napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Co/233/2009 z 13. apríla 2010, možno zo sťažnosti vyvodiť, že sťažovateľka namieta porušenie svojich v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu a jeho rozsudkom, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie, t. j. stotožnil sa s faktickými a právnymi názormi a závermi tohto súdu, ktoré však podľa názoru sťažovateľky vyplývalo z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci (súdy „sa nezaoberali mojím právne významným tvrdením... ohľadne zániku poistenia“)   a   jeho   následného   nesprávneho   posúdenia.   Krajskému   súdu   vytýkala,   že nedostatočne   odôvodnil   svoje   rozhodnutie,   iba   konštatoval, „že   zotrváva   na   právnom názore,   že   k zániku   poistenia   došlo   31.   10.   2004   dôvody   tohto   právneho   názoru   však neuvádza...“ (pozri tiež bod 2 a 3).

11. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

12.   Pokiaľ   ide   o   sťažovateľkou   namietané porušenie   jej   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc   všeobecných   súdov.   V   právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 5 Co/233/2009 z 13. apríla 2010 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy (resp. dohovoru).

13. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu ústavný súd dospel   k záveru,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie,   ktorým   potvrdil   prvostupňové rozhodnutie   ako   vecne   správne,   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho   argumentácia vychádzajúca   z v konaní   zisteného   skutkového   stavu   a   na   tomto   základe   vyvodených právnych záverov. V odôvodnení krajský súd okrem iného uviedol:

„... Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu... a zistil, že odvolanie odporkyne nie je dôvodné.

Z   poistnej   zmluvy   č.   7101365442   vyplýva,   že   bola   uzavretá   dňa   21.   12.   2003 s dátumom začiatku poistenia dňa 22. 12. 2003. Poistná zmluva bola dohodnutá na dobu neurčitú.   Pri   podpise   poistnej   zmluvy   nebola   uhradená   prvá   poistná   splátka.   Ročné poistenie   bolo   dohodnuté   vo   výške   10   260.-   Sk,   ktoré   sa   odporkyňa   zaviazala   splácať v štvrťročných   splátkach   po   2   565.-   Sk.   Prvá   splátka   predstavovala   čiastku   855.-   Sk. V predmetnej poistnej zmluvy sú pôvodne uvedené sumy - ročné poistné 13 144.- Sk, splátky vo výške 2 565.- Sk a prvá splátka vo výške 855.- Sk, pričom tieto sumy sú preškrtnuté a nahradené novými tak, ako je to uvedené vyššie.

Rozsudkom...   zo   dňa   12.   12.   2006   Okresný   súd...   návrh   navrhovateľa   zamietol, vyhovel protinávrhu odporcu a zaviazal navrhovateľa uhradiť odporcovi sumu 4 862.- Sk a trovy konania. Krajský súd... uznesením... zo dňa 25. 9. 2007 zrušil rozhodnutie súdu prvého   stupňa   a   vec   vrátil   na   nové   konanie   a   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa. Z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva, že odvolací súd má za to, že k zániku poistenia došlo dňa 31. 10. 2004 a preto navrhovateľ má nárok na poistné do konca kalendárneho mesiaca v ktorom poistenie zaniklo. Ďalej súd uložil súdu prvého stupňa preskúmať prečo nie je totožný subjekt, s ktorým odporkyňa uzavrela poistnú zmluvu a navrhovateľ a rovnako sa zaoberať výškou poistenia uvedenou v poistnej zmluve, kde sú sumy dve, z toho jedna je preškrtnutá.

Podľa ust. § 9 ods. 1, 4 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobený prevádzkou motorového vozidla účinného do 20. 3. 2003 poistenie zodpovednosti okrem dôvodov ustanovených osobitným predpisom /12/ zaniká aj

a) zánikom motorového vozidla,

b) zápisom zmeny držiteľa motorového vozidla v evidencií vozidiel,

c) vyradením motorového vozidla z evidencie vozidiel, /13/

d) prijatím oznámenia o krádeži motorového vozidla príslušným orgánom, /14/

e) vrátením dokladu o poistení zodpovednosti pri motorových vozidlách, ktoré nepodliehajú evidencií vozidiel.

Poistenie   zodpovednosti   zanikne   tiež,   ak   poistné   nebolo   zaplatené   do   jedného mesiaca   od   dátumu   jeho   splatnosti,   ak   pre   takýto   prípad   nebola   v   poistnej   zmluve dohodnutá   dlhšia   lehota   pre   zánik   poistenia   zodpovednosti.   Poistenie   zodpovednosti zanikne uplynutím tejto lehoty.

Podľa ust. § 11 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z., účinného od 01. 11. 2003 do 31. 03. 2005, ak zanikne poistenie zodpovednosti pred koncom poistného obdobia, za ktoré bolo alebo malo byť zaplatené poistné, má poisťovateľ nárok na poistné do konca kalendárneho mesiaca,   v   ktorom   poistenie   zodpovednosti   zaniklo.   Zostávajúcu   časť   poistného   je poisťovateľ povinný poistníkovi vrátiť.

Podľa ust. § 11 ods. 10 zákona č. 381/2001 Z. z., účinného od 01. 04. 2005, ak zanikne poistenie zodpovednosti pred koncom poistného obdobia, za ktoré bolo alebo malo byť   zaplatené   poistné,   má   poisťovateľ   nárok   na   pomernú   časť   poistného   ku   dňu,   keď poistenie   zodpovednosti   zaniklo.   Zostávajúcu   časť   poistného   je   poisťovateľ   povinný poistníkovi vrátiť, ak suma presiahne 50 Sk.

Odvolací   súd   tak,   ako   konštatoval   vo   svojom   zrušujúcom   uznesení (t.   j.   sp.   zn. 5 Co/33/2007   z 25.   septembra   2007,   pozn.),   zotrváva   na   právnom   názore,   že   k   zániku poistenia došlo dňa 31. 10. 2004. S týmto právnym názorom sa správne stotožnil i súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí. (Pozri tiež § 226 Občianskeho súdneho poriadku o viazanosti súdu prvého stupňa právnym názorom odvolacieho súdu, pozn.) Navrhovateľ sa svojim návrhom domáhal zaplatenia poistného do zániku poistenia, t. j. do 31.10.2004. Dohodnuté ročné poistné bolo vo výške 10.260,- Sk, štvrťročné splátky boli 2.565,- Sk. Preto do zániku poistenia mala odporkyňa povinnosť uhradiť sumu vo výške 2.565.- Sk za tretí štvrťrok roku 2004 a za mesiac október vo výške 855,- Sk, t. j. spolu 113,52 eur (3.420,- Sk). Správne súd prvého stupňa uložil odporkyni uhradiť navrhovateľovi 113,52 eur s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 113,52 eur od 01. 11. 2004 do zaplatenia. K zániku poistenia došlo dňa 30. 10. 2004 a do toho dátumu bola odporkyňa povinná uhradiť príslušné poistné. 01. 11. 2004 sa dostala do omeškania tak, ako to má na mysli ust. § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka.

Zamietnutie návrhu navrhovateľa v prevyšujúcej časti odvolaním napadnuté nebolo, preto v tejto časti nadobudol rozsudok právoplatnosť. Tak je to i s výrokom o povinnosti navrhovateľa zaplatiť odporkyni sumu 47,87 eur spolu s 8 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 47,87 eur od 10. 01. 2005 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Ani v tejto časti rozsudok preskúmavaný nebol, lebo nebol napadnutý odvolaním a v tejto časti nadobudol právoplatnosť.

Odporkyňa namietala vo svojom odvolaní zamietnutie protinávrhu v prevyšujúcej časti, aj keď to nepresne formulovala, z obsahu odvolania vyplýva takýto záver.

Súd   prvého   stupňa   správne   zistil,   že   výška   poistného   bola   10.260,-   Sk,   výška mesačnej splátky 2.565,- Sk, odporkyňa uhradila za prvý a druhý štvrťrok roku 2004 poistné vyššie   o   1.442,-   Sk.   Preto   správne   súd   prvého   stupňa   zaviazal   navrhovateľa   zaplatiť odporkyni sumu 47,87 eur (1.442,- Sk) titulom bezdôvodného obohatenia. Správne teda súd prvého stupňa v prevyšujúcej časti protinávrh odporkyne zamietol.

Súd prvého stupňa správne rozhodol i čo do výroku o trovách konania, keď aplikoval ust. § 142 ods. 2 O. s. p. Navrhovateľ bol úspešný na 48 %, preto z uplatnených trov vo výške 127,90 eur bolo mu priznaných 61,41 eur podľa zásady úspechu vo veci.

Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, t. j. okrem výroku o zamietnutí návrhu navrhovateľa v prevyšujúcej časti a vo výroku o povinnosti navrhovateľa zaplatiť odporkyni 47,87 eur s 8 % úrokom z omeškania od 10. 01. 2005 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku podľa ust. § 219 O. s. p. ako vecne správny potvrdil...“

14. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   krajského   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

15. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľka   v   tomto   konaní   dostala   odpoveď   na   všetky   podstatné   okolnosti   prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

16.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   dôvody   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 5 Co/233/2009   z 13.   apríla   2010   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   odvolacie   závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav (odvolávajúc sa aj na predošlé konanie vo veci, pozn.),   k   čomu   krajský   súd   dospel   na   základe   vlastných   myšlienkových   postupov a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať   (podobne   aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

17. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

18. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti vyplývajúce z obsahu sťažnosti a najmä k nej   dodatočne   pripojených   rozsudkov   všeobecných   súdov   (argumentácii   v ich odôvodneniach) nepovažoval ústavný súd za účelné a dôvodné vyzývať sťažovateľku na odstránenie nedostatkov podania (napr. v obsahu petitu sťažnosti), ktorých zmysel a rozsah bolo možné vyvodiť aj zo samotného znenia sťažnosti.

19.   Po   odmietnutí   sťažnosti   ako   celku   nebol   právny   dôvod   zaoberať   sa   ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v jej sťažnosti (bod 4).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2010