znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 372/08-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2009 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Milana Ľalíka a Petra Brňáka v konaní o sťažnosti T., K., zastúpenej advokátom JUDr. M. V., K., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 313/1994 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Košice I   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   15 C 313/1994 p o r u š e n é b o l o.

2. T. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý   zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný   súd   Košice   I j e   p o v i n n ý   uhradiť T.   trovy   právneho   zastúpenia v sume 223,46 € (slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. M. V., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2008 doručená   sťažnosť   T.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   v   ktorej   namietala   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   vo   veci vedenej pod sp. zn. 15 C 313/1994.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že k namietanému porušeniu označených práv   malo   dôjsť   v   napadnutom   konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   15   C 313/1994, ktoré sa začalo 17. júna 1994 na základe návrhu na začatie konania žalobcu V. L., pričom   sťažovateľka   vystupovala   v tomto   konaní   v postavení   žalovaného.   V predmetnej veci sa žalobca domáhal odstránenia podľa jeho tvrdenia neoprávnenej stavby sťažovateľky postavenej   na   pozemku   parc.   číslo   6993/2,   zapísanom   v katastri   nehnuteľností   na   liste vlastníctva (ďalej len „LV“) č. 11648, katastr. územie K., ktorý bol podľa názoru nezákonne vyvlastnený. V priebehu konania žalobca zmenou návrhu žiadal eventuálne zriadiť vecné bremeno za náhradu v prospech žalobcov. Následne konajúci súd v priebehu obdobia rokov 2000 – 2007 uskutočnil viacero procesných úkonov vo veci (pripustenie ďalších účastníkov do   konania   na   strane   žalovaného,   nariadenie   predbežného   opatrenia   vo   veci   samej, nariadenie znaleckého dokazovania), avšak bez meritórneho rozhodnutia vo veci.

Napriek   tomu,   že od   podania   návrhu   na   začatie   konania   17.   júna   1994 až do doručenia sťažnosti ústavnému súdu 30. júna 2008 uplynulo už štrnásť rokov, vec nie je zatiaľ právoplatne skončená.

Podstata   námietok   sťažovateľky   spočíva   v jej   názore,   že „Okresný   súd   vo   veci v dlhšom   časovom   úseku,   a   to   13.   07.   1994,   kedy   vykonal   jednoduchý   úkon   vo   veci do vykonania ďalšieho jednoduchého úkonu vo veci v roku dňa 24. 08. 2000, kedy dožiadal Okresný úrad Košice, t. j. takmer 6 rokov nevykonal žiaden úkon“.

Sťažovateľka   v   tejto   súvislosti   argumentovala, že   uvedená   nečinnosť   konajúceho súdu „nie je ničím ospravedlniteľná“, a taktiež poukazoval na to, že «tieto prieťahy sú takej intenzity, závažnosti a rozsahu, že ich nemožno kvalifikovať inak ako „zbytočné prieťahy“, ktorými došlo postupom zo strany okresného súdu Košice I k porušeniu základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR».

Čo   sa   týka   namietaného porušenia   základného   práva   upraveného   v čl.   48   ods.   2 ústavy,   sťažovateľka   sa   domnievala,   že   konanie   vedené   pod   sp.   zn.   15   C   313/1994 na okresnom súde prebieha neprimerane dlho, t. j. už 14 rokov, a to „hlavne v dôsledku absolútnej nečinnosti súdu v dĺžke 6 rokov od podania návrhu v roku 1994 až do nariadenia pojednávania v roku 2001 a v dôsledku neefektívnej práce a ďalšej nečinnosti súdu až do roku   2003,   čo   možno   už   len   na   základe   týchto   skutočností   považovať   za   nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl.48 ods. 2 ústavy“.

Podľa   nej   došlo   postupom   okresného   súdu   v namietanom   konaní   k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto navrhuje, aby vo veci jej sťažnosti ústavný súd vydal tento nález:„1. Základné právo T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice 1 v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 313/1994 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Košice 1 prikazuje v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 313/1994 konať vo veci bez zbytočných prieťahov. 3. T. priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   200.000,-   Sk   (slovom: dvestotisíc slovenských korún), ktorú mu je Okresný súd Košice 1 povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 4. T. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume 6.732,- Sk ( za dva úkony právnej služby á 3.176,- Sk + 190,- Sk paušál), ktorú je Okresný súd Košice 1 povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. M. V., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval,   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   372/08-10 z 5. novembra 2008 ju prijal na ďalšie konanie a vyzval právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.   Predsedu   okresného   súdu   ústavný   súd   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľky a predseda okresného súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vyjadrenie predsedu okresného súdu č. 1 Spr. V/282/2008 z 5. februára 2009 bolo ústavnému súdu doručené 12. februára 2009 a je v ňom uvedené:

„Keďže   súdny   spor   trvá   už   takmer   15   rokov   a   vo   veci   ešte   nebolo   meritórne rozhodnuté, musím konštatovať, že k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov došlo. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že vec je po skutkovej stránke zložitejšia a vyžiadala si rozsiahle znalecké dokazovanie.“

Ústavný súd zo súvisiaceho súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 15 C 313/1994 zistil tento priebeh a stav konania:

„...V. L... podal na tunajšom súde dňa 17. júna 1994 žalobu proti žalovanému..., o odstránenie neoprávnenej stavby postavenej na ich pozemku....“

Uznesením   z   31.   júla   2002   okresný   súd   pripustil,   aby   do   konania   na   strane žalovaného pristúpil ďalší účastník, a to Mesto K. ako žalovaný v 2. rade.

Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 17. januára 2001.Ďalšie pojednávania sa uskutočnili 16. októbra 2003 a 1. apríla 2004.Uznesením zo 17. júna 2004 okresný súd pripustil do konania na strane žalovaných ďalšieho účastníka, a to spoločnosť T. s. r. o.

Od 11. novembra 2004 boli viaceré veci na základe uznesenia č. k. 15 C 289/94-150 na účely znaleckého dokazovania spojené do spoločného konania pod sp. zn. 15 C 289/94. Uznesením č.   k.   15 C 289/94-150 z 11. novembra 2004 bolo vo veci   nariadené znalecké dokazovanie.

Ďalšie   pojednávanie   vo   veci   sa   uskutočnilo   3.   mája   2007,   ktoré   bolo   odročené na 3. júl 2007 na doplnenie dokazovania.

Dňa 16. mája 2007 okresný súd uznesením sp. zn. 15 C 289/1994 vylúčil vec sp. zn. 15 C 313/1994 na samostatné konanie.

Okresný   súd   do   momentu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   vo   veci   meritórne nerozhodol.

Prehľad   úkonov   okresného   súdu   vykonaných   v konaní   vyplývajúci   zo   spisu   sa zhoduje s tým, čo vyplýva zo zistení ústavného súdu. Pri celkovom hodnotení prieťahov konania však ústavný súd bral do úvahy všetku dokumentáciu obsiahnutú v predložených spisoch a všetky okolnosti, ktoré z nej vyplývali.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má   právo   na to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom.   Ústavný   súd   si   pri výklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   osvojil   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného   súdu   (3).   V súlade   s judikatúrou   ESĽP   v rámci   prvého   kritéria   ústavný   súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom konania vedeného okresným súdom je rozhodovanie o nároku žalobcov na odstránenie neoprávnenej stavby, resp. alternatívne o zriadení vecného bremena proti sťažovateľke ako odporkyni. Vzhľadom na nutnosť nariadenia znaleckého dokazovania, ako aj so zreteľom na vstupovanie ďalších účastníkov   do   konania   v súvislosti   s právnym   nástupníctvom   po   zomrelých   žalobcoch možno napadnuté konanie považovať po vecnej stránke za zložitejšie. Samotnú skutkovú zložitosť (na ktorú poukázal vo svojom vyjadrení k sťažnosti zo 4. júna 2008 aj predseda okresného súdu) však nemožno dávať do súvislosti s dlhotrvajúcou nečinnosťou okresného súdu. Po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov a ktorá   nie   je   právne   zložitá,   ako   to   už   skonštatoval   ústavný   súd   v   náleze   č.   k. II. ÚS 200/05 19 z 15. marca 2006: „... pretože výklad a používanie platnej právnej úpravy sú stabilizované v judikatúre vyšších súdov“.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pri preskúmaní spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľka prispela k zbytočným prieťahom v konaní.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku jeho postupu došlo k porušeniu uvedeného   základného   práva,   ústavný   súd   zistil,   že   to   tak   je,   a to   napriek   skutočnosti, že plynulému   postupu   nebránila   žiadna   zákonná   prekážka   v   konaní   (II.   ÚS   3/00, III. ÚS 46/04). Ústavný súd zároveň pri posudzovaní prihliadal aj na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z dosiaľ vykonaných úkonov súdu vyplýva, že okresný súd bol v spore, v ktorom bola sťažovateľka v postavení odporkyne, v podstate nečinný. Nečinnosť okresného súdu charakterizuje konanie vedené pod sp. zn. 15 C 313/1994 (predtým vedené pod sp. zn. 15 C 792/94)   ako   celok,   a preto   ústavný   súd   nepovažuje   za   potrebné   hodnotiť   jeho sporadické   úkony   (nariadenie   pojednávania   po   6 rokoch,   nariadenie   znaleckého dokazovania po viac ako 10 rokoch atď.).

Argumentáciu   okresného   súdu   spočívajúcu   v poukázaní   na   nutnosť   zisťovania výsledkov dedičských konaní z dôvodu úmrtí niekoľkých žalobcov a na potrebu nariadenia znaleckého dokazovania, ako aj zmenu zákonnej sudkyne, ktoré mali prispieť k celkovej dĺžke konania, ústavný súd neakceptoval. Uvedené skutočnosti jednotlivo ani vo vzájomnej spojitosti   nemôžu   odôvodňovať   celkovú   neprimeranú   dĺžku   posudzovaného   súdneho konania,   ktoré   doteraz,   t.   j.   od   podania   návrhu   na   začatie   konania   17.   júna   1994 až do podania sťažnosti ústavnému súdu 30. júna 2008, predstavuje štrnásť rokov, pričom rozsudok dosiaľ nebol vydaný.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   15 C 313/1994   došlo   k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Aj   napriek   zisteniu   ústavného   súdu,   že   došlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru okresným súdom, neprikázal mu, aby vo veci sp. zn. 15 C 313/1994 konal bez zbytočných prieťahov vzhľadom na to, že táto povinnosť mu už bola uložená nálezom ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 44/07 z 21. júna 2007 (m. m. IV. ÚS 187/05).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný vyplatiť ho sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Sťažovateľka   žiadala,   aby   jej   bolo priznané primerané finančné   zadosťučinenie   v sume   200   000   Sk,   poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu neistotu.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   predovšetkým   obdobie,   v ktorom   došlo   k zbytočným   prieťahom, zložitosť veci, správanie sťažovateľky ako účastníka konania a povahu prerokúvanej veci, ktorá   je   predmetom   posudzovaného   konania, ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom prípade   bude   pre   sťažovateľku   priznanie   finančného   zadosťučinenia   v   sume   1000   € primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr. M.   V. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola 19 056 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti   a   jej   podanie)   v   súlade   s   vyhláškou   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov v sume 105,4238 € (za jeden úkon právnej služby) a 2 x 6,3068 € režijný paušál. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 223,46 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Podanie právneho zástupcu sťažovateľky obsahujúce jeho vyjadrenie ku vhodnosti ústneho   pojednávania   doručené   22.   januára   2009   nevyhodnotil   ústavný   súd   vzhľadom na jeho   obsah   (absencia   ústavnoprávneho   aspektu)   ako   podanie   vo veci   samej,   a preto odmenu zaň nepriznal.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2009