znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 372/06-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. marca 2007 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Sergeja Kohuta o sťažnosti spoločnosti P., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. Š. K., Advokátska kancelária,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   spravodlivé   súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd;   základného   práva zaručeného v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky; základného práva vlastniť majetok zaručeného   v čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   zaručeného   v čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj princípu   rovnosti   a nediskriminácie   zakotveného   v čl.   12   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   uznesením   Krajského   súdu   v Prešove   č.   k.   3   Co   321/05-182   z 9.   februára 2006 takto

r o z h o d o l :

Základné právo spoločnosti P., a. s., na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd,   základné   právo   zaručené   v čl.   47   ods.   3   Ústavy Slovenskej   republiky,   základné   právo   vlastniť   majetok   zaručené   v čl.   20   ods. 1   Ústavy Slovenskej   republiky   a právo   zaručené   v čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   princíp   rovnosti   a nediskriminácie zakotvený v čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 3 Co 321/05-182 z 9. februára 2006 p o r u š e n é   n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením zo 14. decembra 2006 č. k. I. ÚS 372/06-21 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti P., s. r. o. (s účinnosťou od 1. januára 2007 došlo k zmene právnej formy na a. s.), B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“); základného práva zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy; základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20   ods.   1   ústavy   a práva   zaručeného   v čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“),   ako   aj princípu   rovnosti   a nediskriminácie   zakotveného   v čl.   12   ods.   2   ústavy   uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co 321/05-182 z 9. februára 2006.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Poprad (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. 13 C 853/01-148 zo 7. marca 2005 zastavil konanie o žalobe správcu konkurznej   podstaty   úpadcu   –   K.,   a. s.   (ďalej   len   „žalobca“),   ktorou   sa   domáhal   od sťažovateľky   zaplatenia   26 856 984   Sk   z dôvodu   nezaplatenia   dlžného   nájomného a vypratania nebytových priestorov. Okresný súd konanie zastavil, pretože žalobca, ktorému uznesením   č.   k.   13   C 853/01-55   z 30.   januára 2004   nepriznal   oslobodenie   od   súdnych poplatkov,   nezaplatil   súdny   poplatok   za   žalobný   návrh,   pričom   okresný   súd   súčasne v uznesení č. k. 13 C 853/01-148 zo 7. marca 2005 nepriznal účastníkom náhradu trov konania. Proti výroku o trovách konania sa sťažovateľka odvolala.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   3   Co   321/05-182   z 9.   februára   2006   uznesenie okresného súdu vo výroku o trovách konania „ako zákonné a správne“ potvrdil a nepriznal účastníkom náhradu trov odvolacieho konania. Podľa sťažovateľky krajský súd uvedeným rozhodnutím,   ktorým   nevyhovel   jej   odvolaniu,   porušil   ňou   označené   práva   zaručené v ústave, dohovore a dodatkovom protokole.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: «Z uznesenia odvolacieho súdu nie je zrejmé,   prečo   by   sťažovateľka   nemala   mať   nárok   na   náhradu   trov   konania.   V   závere napadnutého rozhodnutia sa uvádza „Aj podľa názoru odvolacieho súdu výška trov konania pre žalovanú nebude mať existenčné dôsledky a neohrozí jeho majetkovú sféru.“

Sťažovateľka bola žalovaná o 26 856 984,- Sk, čo je čiastka, ktorá by mohla ohroziť jej existenciu. Z uvedeného dôvodu prikladala sťažovateľka prebiehajúcej sporovej veci primeranú vážnosť a nechala sa zastúpiť advokátom. Nevedno z čoho vyvodil porušovateľ záver,   že   nepriznanie   trov   konania   neohrozí   majetkovú   sféru   sťažovateľky.   Takéto odôvodnenie   je   nielenže   bez   akejkoľvek   opory,   ale   tiež   vedie   k   arbitrárnej   aplikácii ustanovení o náhrade trov konania. Navyše porušovateľ nekonštatuje, že by sťažovateľka nemala nárok na priznanie trov konania, ale konštatuje, že výška trov konania nebude mať pre sťažovateľku existenčné dôsledky a neohrozí jej materiálnu sféru (teda porušovateľ vlastne priznal sťažovateľke náhradu trov konania vo výške 0,- Sk). Nárok na náhradu trov konania navyše vzniká bez ohľadu na majetkové pomery účastníka, ktorý si túto náhradu uplatňuje.

Rozhodnutím   porušovateľa   sa   narušila   rovnosť   zbraní,   pretože   ak   podľa   názoru porušovateľa   nepriznanie   trov   sťažovateľke   neohrozí   jej   majetkovú   sféru,   tak   potom v konečnom   dôsledku   zvýhodnil   žalobcu,   ktorý   ani   napriek   výzve   súdu   nezaplatil   súdny poplatok. (...)

Porušovateľ   si   v   uznesení   napadnutom   touto   sťažnosťou   na   viacerých   miestach protirečí.   Ako   vyplýva   z   odôvodnenia   uznesenia   sp.   zn.   3   Co   321/05-182   „Ovšem   aj aplikácia ust. § 150 O. s. p., ktoré uvádza moderačné právo súdu z dôvodu zmiernenia dôsledkov   právnych   noriem   upravujúcich   platenie   a   náhradu   trov   konania   je   potrebné presvedčivo   odôvodniť“.   To   znamená,   že   podľa   porušovateľa,   súd   prvého   stupňa neodôvodnil presvedčivo aplikáciu § 150 občianskeho súdneho poriadku.

V napadnutom uznesení sa ďalej uvádza „Čiastočne nesprávne súd prvého stupňa odôvodnil predpoklady pre aplikáciu § 150 O. s. p. v danej veci, pretože uvádza § 142 O. s. p.“. Porušovateľ ďalej vytvára konštrukciu, podľa ktorej by pri aplikácii § 146 ods. 2 občianskeho   súdneho   poriadku   bolo   možné   s   odôvodnením   použiť   pri   aplikácii   tohto ustanovenia aj § 150 občianskeho súdneho poriadku.

Porušovateľ   však   aj   napriek   nedostatkom,   ktoré   uvádza   v   predmetnom   uznesení, považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa čo do výroku o trovách konania za presvedčivé. (...) Takisto   podľa   sťažovateľky   nie   je   možné   aplikovať   §   150   Občianskeho   súdneho poriadku   na   prípady,   v   ktorých   pre   aplikáciu   predmetného   ustanovenia   by   mala   byť dôvodom   nepriznania   náhrady   trov   konania   skutočnosť,   že   nepriznanie   trov   konania neohrozí existenčne žalovaného účastníka,   ktorý zastavenie konania procesne nezavinil. Podľa názoru sťažovateľky aplikáciu ustanovenia § 150 Občianskeho súdneho poriadku by bolo   možné   aplikovať   v   prípade,   ak   by   to   malo   existenčne   ohroziť   účastníka,   ktorý zastavenie konania procesne zavinil. Tento účastník však v predmetnom konaní nespĺňal ani len podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov. (...)

Zákon priamo nepredpokladá, že by musel byť úpadca (resp. správca konkurznej podstaty   úpadcu)   automaticky   oslobodený   od   súdnych   poplatkov,   rovnako   ako   zákon nepredpokladá,   že   by   úpadca   (resp.   správca   konkurznej   podstaty   úpadcu)   nemal   byť zaviazaný platiť náhradu trov konania. Sťažovateľka vníma rozhodnutie porušovateľa ako arbitrálne. (...) Podľa názoru sťažovateľky porušovateľ nevykonal ústavne súladný výklad aplikovanej   právnej   normy,   v dôsledku   čoho   došlo   k   porušeniu   základných   práv sťažovateľky, konkrétne práva na spravodlivý proces (...).

Žalobca nezaplatil súdny poplatok, pričom nebol od jeho platenia ani oslobodený, ale znášať dôsledky svojho zavinenia nemusí, tieto za neho znáša vlastne sťažovateľka. (...) Rozhodnutím sťažovateľky sa zasiahlo aj do majetkových práv sťažovateľky, kedy sa jej bez zákonnej opory nepriznal majetkový nárok.

Súčasne   došlo   aj   k   porušeniu   rovnosti   vlastníctva.   Žalobca,   ktorého   majetkové pomery ani len neodôvodňujú na oslobodenie od súdnych poplatkov, nie je povinný znášať dôsledky zavineného vzniku trov konania, pričom sťažovateľka len z dôvodu konštatácie toho, že nepriznaním náhrady trov konania pre ňu nevzniknú existenčné dôsledky, sa svojho majetkového nároku nedomôže. (...)»

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol   týmto nálezom:

„1.   Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   (...)   na   súdnu   ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo zaručené čl. 47 ods. 3 Ústavy   Slovenskej republiky   a   právo na spravodlivé súdne   konanie podľa čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základné právo vlastniť zaručené   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   princíp   rovnosti a nediskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Co 321/05-182 zo dňa 09. 02. 2006 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Co 321/05-182 zo dňa 09. 02. 2006 Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o., (...) náhradu trov právneho zastúpenia na účet advokáta JUDr. Š. K., so sídlom K. na účet vedený v T., a. s., č. účtu..., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadrili   obaja   účastníci konania: krajský súd listom sp. zn. Spr. 10001/07 z 10. januára 2007 a právny zástupca sťažovateľky   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu   krajského   súdu   listom   z 5.   februára 2007.

Sudca krajského súdu vo svojom vyjadrení iba odcitoval argumentáciu krajského súdu z odôvodnenia sťažnosťou napádaného uznesenia č. k. 3 Co 321/05-182 z 9. februára 2006 a navyše uviedol:

„Preto   okolnosti   uvádzané   navrhovateľom   v ústavnej   sťažnosti   považujeme   za nedôvodné a predmetnú sťažnosť navrhujeme zamietnuť.

Zároveň súhlasíme s tým, aby bolo Ústavným súdom v predmetnej veci rozhodnuté bez našej účasti.“

Právny zástupca   sťažovateľky vo svojom stanovisku   k vyjadreniu   krajského súdu okrem iného uviedol:

„Tvrdenia   uvedené   vo   vyjadrení   Krajského   súdu   v   Prešove   nemožno   vyvodiť z prvostupňového ani z odvolacieho konania: a)   Súd   nezisťoval   majetkové   pomery   žalovanej   (sťažovateľky),   a   to   ani   v   priebehu prvostupňového konania a ani v odvolacom konaní. b) Nejednalo sa o žalobu na vydanie bezdôvodného obohatenia. c)   Súdu   boli   zrejmé   len   majetkové   pomery   úpadcu   a   tento   v   tom   čase   bol   vlastníkom nehnuteľností. d) Majetkové pomery účastníka nemajú byť dôvodom pre to, aby sa mu nepriznala náhrada trov konania. (...)

Sťažovateľka súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatom návrhu.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia označených práv ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu.

V tejto veci pôvodne prijímal sťažnosť I. senát ústavného súdu, pretože v súlade s rozvrhom práce na rok 2006 a 2007 bol sudca spravodajca Juraj Horváth členom I. senátu ústavného súdu. Plénum ústavného súdu   28. februára 2007 Rozvrhom práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na rok 2007 sp. zn. Spr 140/07 rozhodlo, že s účinnosťou od 28. februára 2007 sa sudca spravodajca Juraj Horváth stal členom II. senátu ústavného súdu. Plénum ústavného súdu zároveň rozhodlo, že veci, v ktorých je sudcom spravodajcom Juraj Horváth, sa prerokujú v II. senáte ústavného súdu. Z tohto dôvodu sa táto vec prerokovala a rozhodla vo veci samej v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

1. Sťažovateľka v prvom rade namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu jej nespokojnosti s uznesením krajského súdu č. k. 3 Co 321/05-182 z 9. februára 2006, ktoré je podľa nej rozporuplné a arbitrárne.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo...   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom,   ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Podstata námietok proti uzneseniu krajského súdu spočíva v názore sťažovateľky, že krajský   súd   v danej   veci   arbitrárne   aplikoval   ustanovenie   §   150   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) o náhrade trov konania, v dôsledku čoho potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorým jej nebola priznaná náhrada trov konania, pričom krajský súd svoje rozhodnutie   podľa   sťažovateľky   nesprávne   odôvodnil   existenciou   dôvodu   hodného osobitného zreteľa na strane sťažovateľky tým, že „výška trov konania“ nebude mať pre sťažovateľku „existenčné   dôsledky“ a neohrozí   jej „majetkovú   sféru“, a   nie   na   strane žalobcu, ktorý nezaplatením súdneho poplatku zavinil zastavenie konania. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla: „(...) aplikáciu ustanovenia § 150 Občianskeho súdneho poriadku by bolo   možné   aplikovať   v   prípade,   ak   by   to   malo   existenčne   ohroziť   účastníka,   ktorý zastavenie konania procesne zavinil. Tento účastník však v predmetnom konaní nespĺňal ani len podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov. (...)“

Ústavný súd už konštatoval, že súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane opravných   konaní.   Z toho   vyplýva,   že   všeobecný   súd   nemusí   rozhodovať   v súlade s právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným právnym poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu.

Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavnou   kompetenciou   ústavného súdu   je v prípadoch   napadnutia   rozhodnutí (opatrení alebo   iných   zásahov)   všeobecných   súdov   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie a aplikácie   právnych   noriem   a   postupu,   ktorý   im   predchádzal,   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a základných   slobodách.   Preskúmanie rozhodnutia   všeobecného   súdu   v   konaní   pred   ústavným   súdom   má   opodstatnenie   len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom),   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   základnej   slobody.   Skutkový   stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 230/04).

Ustanovenie   čl.   46   ods.   1   ústavy   je ústavným princípom   pre   zákonom   upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany.

Podľa § 146 ods. 1 písm. c) OSP žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.

Podľa prvej vety § 146 ods. 2 OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy.

Podľa § 150 OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať.

Sťažovateľkou   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   č.   k.   3   Co   321/05-182 z 9. februára 2006 krajský súd odôvodnil takto:

„Podľa § 150 O. s. p., Zák. č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať.

S poukazom na cit. zák. ustanovenia ako aj na ust. § 151 O. s. p., podľa ktorého o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v uznesení súdu prvého stupňa.   Z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   žalobca   žiadal   od   žalovanej   zaplatiť   titulom nezaplateného   nájomného   za   predaj   nehnuteľnosti   žalovanú   sumu.   (...)   Žalobca   je v konkurze   a   podľa   jeho   vyjadrenia   nemá   finančné   prostriedky   na   zaplatenie   súdneho poplatku. Preto aj súd prvého stupňa správne konanie zastavil, pretože zaplatený súdny poplatok nemusí byť len vtedy,   ak by žalobcovi bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 O. s. p. a súdny poplatok za návrh predstavuje sumu 200 000,- Sk. Odôvodnenie   súdu   prvého   stupňa,   že   podľa   §   150   O. s. p.   nemusí   súd   priznať náhradu   trov   konania   podľa   zásady   úspechu   vo   veci   (§   142   O. s. p.)   pri   skúmaní procesného zavinenia na strane toho, ktorého účastníka podľa § 146 ods. 2 O. s. p. je v zásade správne. Ovšem aj aplikácia ust. § 150 O. s. p., ktoré uvádza moderačné právo súdu z dôvodu zmiernenia dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania je potrebné presvedčivo odôvodniť.

Čiastočne nesprávne súd prvého stupňa odôvodnil predpoklady pre aplikáciu § 150 O. s. p. v danej veci, pretože uvádza § 142 O. s. p.

Podľa ustálenej súdnej praxe však aj aplikácia § 146 ods. 2 veta prvá O. s. p., podľa ktorého ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie muselo byť zastavené, je pritom povinný nahradiť trovy konania. Je možné s odôvodnením použiť pri aplikácii tohto ustanovenia aj § 150 O. s. p.

U oboch účastníkov nebolo sporné to, že konanie bolo zastavené preto, lebo žalobca nezaplatil súdny poplatok a podľa jeho odôvodnenia stalo sa tak po vyhlásení konkurzu a ako správca konkurznej podstaty nemá peniaze na zaplatenie súdneho poplatku.

Treba   súhlasiť   so   žalovaným,   ktorý   uvádza   v   odvolaní,   že   nemusí   byť   v   konaní posudzovaná úspešnosť žalobcu len podľa § 142 ods. 1 O. s. p.

Z   ustálenej   súdnej   praxe   však   vyplýva,   že   povinnosť   nahradiť   trovy   konania   sa stanovuje podľa § 142, § 143 a § 146 ods. 2 O. s. p. ako aj § 147 a § 148 O. s. p. a pritom sa v konkrétnom prípade môže javiť ako neprimerane tvrdá táto povinnosť. Ust. § 150 preto umožňuje   súdu,   aby   vo   výnimočných   prípadoch   z   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa účastníkom alebo štátu, ktoré by inak mali právo na náhradu trov konania, túto náhradu celkom alebo sčasti nepriznal. Za dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle ust. § 150 O. s. p. nemožno považovať skutočnosť, že žalobca sa pred podaním návrhu na začatie konania snažil o dosiahnutie dohody so žalovaným ohľadne uspokojenia tvrdeného nároku. Aplikácia § 150 O. s. p. neprichádza do úvahy v rodinných veciach, v konaní o rozvod alebo neplatnosť manželstva alebo o určenie či tu manželstvo je, alebo nie je.

Úvaha súdu o tom, či ide o výnimočný prípad a či sú dôvody hodné osobitného zreteľa musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Pri tomto skúmaní, teda   či   sú   tu   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   správne   súd   prvého   stupňa   prihliadol k majetkovým pomerom všetkých účastníkov konania, nielen žalobcu ktorý je v konkurze, ale aj u žalovanej. Pretože treba vziať zreteľ nielen na pomery toho, kto by mal platiť trovy konania, ale sa musí také zvážiť ako by sa takéto rozhodnutie dotklo účastníka, ktorý je v konkurze - žalobcu. Žalobca ako správca konkurznej podstaty vzhľadom na okolnosti, keď už nemá majetok, zrejme musel podávať žalobu o bezdôvodné obohatenie a žiadal veľmi vysokú istinu, vzhľadom na to, že v súdnom konaní uplatnil nárok, konanie muselo byť zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku. Ďalej je treba súhlasiť so súdom prvého stupňa, že vzhľadom na okolnosti v riešenej veci, za dôvody hodné osobitného zreteľa mohla byť považovaná aj otázka platnosti zmluvy skúmaná v inom konaní.

Súd prvého stupňa správne použil § 150 O. s. p. v danej veci, pretože čiastočne týmto ustanovením zmiernil dôsledky ust. § 146 ods. 2 veta prvá O. s. p. pre žalobcu, ktorý má na zreteli už len spravodlivé vyporiadanie zostatkov majetku v konkurznom konaní.

Aj   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   výška   trov   konania   pre   žalovanú   nebude   mať existenčné dôsledky a neohrozí jeho majetkovú sféru.“

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd preskúmal rozhodnutie okresného súdu vo výroku   o trovách   konania   vrátane   jeho   odôvodnenia,   pričom   rozhodnutie   odôvodnil spôsobom, ktorý vylučuje, že by ho bolo možno označiť za svojvoľné alebo arbitrárne.

V prípade   sťažovateľky   bolo   konanie   okresným   súdom   zastavené   z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku žalobcom, takže pri rozhodovaní o nároku účastníkov na náhradu trov konania prichádzalo do úvahy aplikovať prvú vetu § 146 ods. 2 OSP, avšak z dôvodov hodných osobitného zreteľa bol aplikovaný § 150 OSP, čo toto ustanovenie umožňuje.

Krajský súd sa vo svojom rozhodnutí na jednej strane stotožnil s okresným súdom o potrebe   zohľadniť   otázku   platnosti   nájomnej   zmluvy   (predbežná   otázka   vo   vzťahu k žalovanému nároku) skúmanej v inom konaní ako dôvod hodný osobitného zreteľa pri rozhodnutí   o nepriznaní   náhrady   trov   konania   a na   strane   druhej   argumentačne   posilnil dôvody aplikácie § 150 OSP, keď ako dôvod hodný osobitného zreteľa zobral do úvahy aj majetkové pomery obidvoch účastníkov konania. Krajský súd tak v prvom rade zohľadnil nepriaznivé majetkové pomery žalobcu, ktorý bol v konkurze a „(...) ktorý má na zreteli už len spravodlivé vysporiadanie zostatkov majetku v konkurznom konaní“, čím dal v podstate za pravdu tvrdeniu sťažovateľky, že § 150 OSP je potrebné aplikovať predovšetkým „(...) v prípade, ak by to malo existenčne ohroziť účastníka, ktorý zastavenie konania procesne zavinil“.

V súvislosti   s   argumentáciou   sťažovateľky,   že   zohľadnenie   nepriaznivých majetkových pomerov na prospech žalobcu v rozhodnutí o nepriznaní náhrady trov konania je   neadekvátne,   pretože   tieto   majetkové   pomery   nezdôvodňovali   v prípade   žalobcu   ani priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, ústavný súd konštatuje, že predmetom jeho skúmania   na   základe   sťažnosti   sťažovateľky   nie   je   dôvodnosť   záverov   okresného   súdu vyslovených v rozhodnutí o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov žalobcovi, ale ústavnosť   a odôvodnenosť   záverov   krajského   súdu   vyslovených   v uznesení   č.   k. 3 Co 321/05-182   z 9.   februára   2006.   Navyše   ústavný   súd   poznamenáva,   že   pre   každé rozhodnutie   všeobecného   súdu   je   rozhodný   skutkový   stav   aktuálny   v čase   vyhlásenia rozhodnutia, ktorý sa môže plynutím času meniť.

Sťažovateľka v sťažnosti namietala nepreskúmateľnosť uznesenia krajského súdu aj v časti, v ktorej ako dôvod hodný osobitného zreteľa pre aplikáciu § 150 OSP krajský súd zohľadnil   jej   majetkové   pomery,   ktoré   podľa   jej   tvrdenia   nemohli byť krajskému   súdu známe, pretože tak v konaní pred okresným súdom, ako ani v konaní pred krajským súdom neboli jej majetkové pomery predmetom dokazovania.

V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje pozornosť na svoju konštantnú judikatúru (napr. II. ÚS 21/96, I. ÚS 116/05, II. ÚS 60/06), podľa ktorej ústavný súd nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti   poskytovanej   ústavným   súdom   napokon   nie   je   ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01, II. ÚS 245/06).

Skutočnosť,   že sťažovateľka sa   s právnym názorom   krajského súdu   nestotožňuje, nemôže   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu interpretácia § 150 OSP a jeho odôvodnenie krajským súdom v danej veci takéto nedostatky nevykazuje a na jeho meritórne preskúmanie preto ústavný súd nie je oprávnený.

Z tohto dôvodu ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľky garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy a jej právo garantované v čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené neboli.

2. V súvislosti s uznesením krajského súdu č. k. 3 Co 321/05-182 z 9. februára 2006 sťažovateľka namieta aj porušenie základného práva zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy.

V tejto súvislosti sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „Rozhodnutím porušovateľa sa narušila   rovnosť   zbraní,   pretože   ak   podľa   názoru   porušovateľa   nepriznanie   trov sťažovateľke   neohrozí   jej   majetkovú   sféru,   tak   potom   v konečnom   dôsledku   zvýhodnil žalobcu, ktorý ani napriek výzve súdu nezaplatil súdny poplatok.“

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 (čl. 47; pozn.) rovní.

Zásada   rovnosti   strán   v procese   sa   prejavuje   vytváraním   rovnakých   procesných podmienok   a   rovnakého   procesného   postavenia   subjektov,   o   ktorých   právach a povinnostiach   rozhoduje   občianskoprávny   súd   (napr.   PL.   ÚS   43/95,   II.   ÚS   121/02, IV. ÚS 35/02).

Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré   zabezpečí   spravodlivý   proces.   Požiadavka   spravodlivého   procesu   (čl.   46   ods.   1 ústavy)   v sebe   obsahuje aj zásadu   zaručujúcu   pre   každú   stranu   v procese   mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane (m. m. IV. ÚS 35/02).

Obsah   práva   rovnosti   ako   jedného   z určujúcich   ústavnoprávnych   princípov občianskeho   súdneho   procesu   spočíva   v tom,   že   všetci   účastníci   občianskeho   súdneho konania majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie   základného   práva   na rovnosť   účastníkov   konania   zaručeného   v čl.   47   ods.   3   ústavy   v príčinnej   súvislosti s rozhodnutím   krajského   súdu.   Ústavný   súd   konštatuje,   že nepriznanie   trov   konania sťažovateľke nemôže znamenať porušenie jej základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, tak ako sa ho vo svojej sťažnosti dožaduje.

3. V súvislosti s rozhodnutím krajského súdu č. k. 3 Co 321/05-182 z 9. februára 2006   sťažovateľka   namietala   aj   porušenie   základného   práva   zaručeného   v čl. 20   ods.   1 ústavy a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok (...)

Porušenie základného práva vlastniť majetok odvodzuje sťažovateľka iba z podľa nej nesprávnych právnych záverov krajského súdu, ku ktorým dospel na základe vykonaného dokazovania. Základné právo vlastniť majetok nemožno zamieňať s „právom na úspech v súdnom konaní“, ktoré náš právny poriadok nepozná.

Možnosť porušenia základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 20 ods. 1 prvej vety ústavy, resp. práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu sa spravidla odvodzuje od porušenia niektorého z ústavnoprocesných princípov zaručených v čl. 46 až 50 ústavy (II. ÚS 78/05). Pretože ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nebolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani jej právo na spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   neprichádza   do   úvahy   ani   možnosť porušenia   základného   práva   zaručeného   v   čl.   20   ods.   1   prvej   vety   ústavy,   resp. práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu.

4.   V súvislosti   so   sťažovateľkou   namietaným   porušením   princípu   rovnosti a nediskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 ústavy, ústavný súd konštatuje, že jeho porušenie sa v konaní   o sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   viaže   na   porušenie   niektorého zo základných práv podľa druhej hlavy ústavy.

Pretože ústavný súd nezistil porušenie žiadneho zo sťažovateľkou označených práv súčasne konštatuje, že nedošlo ani k porušeniu princípu rovnosti zaručeného v čl. 12 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil, že uznesením krajského súdu   č.   k.   3   Co   321/05-182   z 9.   februára   2006   nedošlo   k porušeniu   sťažovateľkou označených práv.

Pretože v uvedenom prípade ústavný súd vyslovil, že sťažovateľkou označené práva porušené neboli, návrhom na úhradu trov právneho zastúpenia, rovnako ako návrhom na zrušenie rozhodnutia krajského súdu sa ústavný súd pri svojom rozhodovaní už nezaoberal (obdobne napr. III. ÚS 30/03, III. ÚS 127/03).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2007