znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 371/2013-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2013 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Marianny Mochnáčovej a Petra Brňáka prerokoval sťažnosť J. T., P., zastúpeného advokátom JUDr. B. M., H., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní vedenom pod sp. zn. 28 Cb 62/2002 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo J. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 28 Cb 62/2002 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. I. ÚS 371/2013-15 z 5. júna 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť J. T. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Cb 62/2002.

2.   Z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   konanie   pred   okresným   súdom   v   právnej   veci sťažovateľa začalo podaním návrhu na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie sumy 370 685,30 Sk (12 304,50 €), pričom sťažovateľ bol v procesnom postavení žalovaného. V dôsledku   podaného   odporu   zo   strany   sťažovateľa   a   súčasne   podaného   vzájomného protinávrhu na zaplatenie 4 425 647,20 Sk (146 904,57 €) bola vec prevedená do registra „Cb“ a bola vedená na okresnom súde pod sp. zn. 28 Cb 62/2002.

3. Sťažovateľ v sťažnosti vytýka okresnému súdu neefektívnu činnosť, ktorá mala za následok, že konanie len na prvom stupni presiahlo dobu 11 rokov a v tejto súvislosti zdôrazňuje, že svojím   správaním žiadnym relevantným spôsobom   nezapríčinil   prieťahy. Procesnými   úkonmi,   ktoré   vo   veci   uskutočnil   (podanie   vzájomného   protinávrhu,   návrh na rozšírenie žaloby), iba reagoval na aktuálny vývoj procesnej situácie, a tieto skutočnosti nemožno podľa jeho názoru pričítať na jeho ťarchu. Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že predmet sporu, t. j. zaplatenie škody, ušlého zisku a nemajetkovej ujmy v intenciách stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   nesignalizuje   osobitnú   faktickú   či   právnu zložitosť, čo taktiež svedčí o nesústredenej činnosti okresného súdu, ktorá má za následok zbytočné prieťahy vo veci. Napokon sťažovateľ uvádza, že v jeho prerokovávanej veci došlo k zmene zákonného sudcu, navyše bez primeraného odôvodnenia, čo malo rovnako za následok neprimerané predlžovanie sporu.

4. K sťažovateľovej   sťažnosti na prieťahy podľa   § 64 zákona č.   757/2004 Z.   z. o súdoch   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov sa vyjadrila podpredsedníčka okresného súdu, ktorá považovala sťažnosť za dôvodnú.

5.   Sťažovateľ   sa   v   petite   ústavnej   sťažnosti   domáhal,   aby   ústavný   súd   vyslovil, že jeho základné právo garantované čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v označenom konaní porušené bolo, okresnému súdu prikázal konať bez zbytočných   prieťahov, zaplatiť mu   finančné zadosťučinenie v sume 35 000 € a náhradu trov konania k rukám jeho advokáta.

6. Pri odôvodňovaní požadovaného finančného zadosťučinenia sťažovateľ poukázal na to, že počas celého konania, ktoré trvá viac než 11 rokov, žije v stave právnej neistoty a jeho pocit márnosti dovolať sa spravodlivosti je už v súčasnosti nevyvrátiteľný. Súčasne sťažovateľ   predložil   ústavnému   súdu   kalkuláciu   výšky   jeho   domnelej   škody,   ktorú si uplatňuje v konaní pred všeobecnými súdmi, a žiadal, aby ústavný súd pri rozhodovaní o nemajetkovej ujme prihliadol aj na túto skutočnosť.

7.   Podpredsedníčka   okresného   súdu   vo   vyjadrení   k   sťažnosti   z   9.   augusta   2013 zhrnula doterajší priebeh konania, pričom zvlášť poukázala na tú skutočnosť, že okresný súd 1. decembra 2011 rozhodol vo veci samej a jeho rozsudok bol na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) zo 17. apríla 2013 potvrdený. Vec sťažovateľa bola tak v čase vyjadrenia podpredsedníčky okresného súdu právoplatne skončená.

8. V súlade so súhlasom účastníkov konania ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   upustil   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práva podľa označených článkov ústavy a dohovoru. Prerokovanie sťažnosti na ústnom pojednávaní vzhľadom na povahu predmetu posúdenia,   ktorá   je   určená   povahou   základného   práva,   ústavný   súd   nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných na meritórne rozhodnutie veci (napr. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03, I. ÚS 255/08).

9. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   ods.   1   sú   porušené,   primerané   finančné zadosťučinenie.

10. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

11.   Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   ústavy   a práva podľa dohovoru ústavný súd v prvom rade konštatuje, že pri výklade základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   si   osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 28/01, I. ÚS 257/08).

12. Porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru videl sťažovateľ v neprimerane dlhom trvaní súdneho   konania   vedeného   okresným   súdom,   ktoré   však   bolo   rozsudkom   vyhláseným na pojednávaní 1. decembra   2011 meritórne   skončené.   Ústavná sťažnosť   bola doručená ústavnému súdu 27. mája 2013, teda až po 18 mesiacoch po rozhodnutí okresného súdu vo veci samej. V čase podania ústavnej sťažnosti už bol vyhlásený i potvrdzujúci rozsudok krajského   súdu,   a   to   17.   apríla   2013,   ktorý   sa   už   len   doručoval   účastníkom   konania. Uvedené skutočnosti považuje ústavný súd za rozhodujúce pre posúdenie podanej ústavnej sťažnosti.

13. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že   musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05, IV. ÚS 474/2011).

14.   Účelom,   podstatou   a   zmyslom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je teda odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (napr. I. ÚS 41/02). Zároveň z tejto judikatúry   ústavného súdu   vyplýva, že   ochranu   základnému   právu   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy   a právu   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   ústavný   súd   poskytuje   len   vtedy,   ak   bola sťažnosť ústavnému súdu podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte môže dochádzať a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte môže trvať (napr. mutatis mutandis   II. ÚS 387/06,   IV.   ÚS   46/07).   Uvedený   právny   názor   ústavného   súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ako to vyplýva z jeho rozhodnutia o sťažnosti č. 16970/05 vo veci sťažovateľa M. M. proti Slovenskej republike.

15.   Z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   napadnuté   konanie   pred   okresným   súdom   bolo v merite   veci   skončené   rozsudkom   okresného   súdu   vyhlásenom   1.   decembra   2011, preto v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (27. mája 2013) už okresný súd vo veci sťažovateľa nekonal a ani nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvňovať priebeh   namietaného   konania   ani   spôsobovať   prieťahy   v   ňom   (m.   m.   IV.   ÚS   219/03, II. ÚS 24/06, IV. ÚS 46/07). Účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov bol už ku dňu doručenia sťažnosti ústavnému súdu v okolnostiach daného prípadu zavŕšený. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou   preto   neprichádza   do   úvahy,   aby   ústavný   súd   postup   okresného   súdu v napadnutom   konaní   kvalifikoval   ako   porušenie   základného   práva   sťažovateľa garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

16. Nad rámec uvedeného ústavný súd dopĺňa, že v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný petitom sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05), a preto ústavný súd nemohol posudzovať eventuálne prieťahy na strane krajského súdu, keďže   proti   nemu   sťažnosť   nesmerovala.   Taktiež   tvrdenia   sťažovateľa   týkajúce sa nedostatočného   odôvodnenia   zmeny   zákonného   sudcu   ústavný   súd   vzhľadom na formuláciu   petitu,   ako   i   na   celkový   obsah   sťažnosti   posudzoval   iba   ako   súčasť argumentácie, ktorou sťažovateľ preukazoval porušenie základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov.

17. Uvedené závery boli podkladom na rozhodnutie ústavného súdu, že základné právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené nebolo, tak ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia.

18.   Pokiaľ   ide   o   žiadosť   sťažovateľa,   aby ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu konať bez   zbytočných   prieťahov   a   priznal mu   primerané zadosťučinenie   a   úhradu   trov konania,   ústavný   súd   uvádza,   že   tieto   výroky   sú   viazané   na   vyhovenie   vo   veci   samej (navyše príkaz konať bez zbytočných prieťahov nemôže smerovať proti konaniu, ktoré bolo v   čase   nálezu   ústavného   súdu   právoplatne   skončené).   Keďže   ústavný   súd   vyslovil, že v sťažnosti označené práva sťažovateľa porušené neboli, uvedenými návrhmi sťažovateľa sa pri svojom rozhodovaní už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2013