znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 371/2011-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. septembra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   J.,   P.,   zastúpeného   JUDr.   L.   L.,   P.,   vo   veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Nc 34/2011 z 31. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. J.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júla 2011 doručená   sťažnosť   P.   J.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Nc 34/2011 z 31. mája 2011.

2. Sťažovateľ „v konaní o určení vlastníckeho práva (v ktorom je žalobcom, pozn.), ktoré je vedené na Krajskom súde… pod sp. zn. 3 Co 55/2011 (a na Okresnom súde Prešov – ďalej len „okresný súd“ pod sp. zn. 13 C 211/2008, pozn.), vzniesol dňa 17. 05. 2011 námietku zaujatosti voči senátu, ktorý má podľa rozvrhu práce vec prejednať a rozhodnúť, z dôvodu pochybnosti o ich nezaujatosti vzhľadom na to, že v období od 09. 09. 2009 do 19. 05.   2010   uvedený   senát   rozhodoval   vo   veciach,   kde   bol   žalobca   účastníkom   konania, pričom   Ústavný   súd…   v týchto   konaniach   zistil   porušenie   základných   práv   žalobcu odvolacím súdom a preto jeho rozhodnutia zrušil (viď Nález Ústavného súdu… sp. zn. IV. ÚS 303/2010 z 25. 11. 2010 vo veci 3 NcC 2/2010; Nález Ústavného súdu… sp. zn. III. ÚS 465/2010 z 05. 04. 2011 vo veci 3 Co 32/2010; Nález Ústavného súdu… sp. zn. IV. ÚS 403/2010 z 03. 03. 2010 vo veci 3 Co 85/2009).

Sťažovateľ na základe vyššie uvedeného rozhodovania senátu 3Co Krajského súdu..., vyslovil obavu o jeho nestrannosti, keďže tento senát niekoľkokrát, a to v krátkej dobe porušil základné právo sťažovateľa podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru…“.

3. Sťažovateľ ďalej uviedol, že „Konaním, ktorým došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa, je rozhodnutie: Uznesenie Najvyššieho súdu…, sp. zn. 7 Nc 34/2011 zo dňa   31.   05.   2011,   ktorým   Najvyšší   súd…   rozhodol,   že   predsedníčka   senátu   Krajského súdu… JUDr. E. Š. a členky jej senátu JUDr. A. I. a JUDr. G. K., PhD. nie sú vylúčené z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde… pod sp. zn. 3 Co 55/2011 (vec Okresného súdu Prešov sp. zn. 13 C 211/2008).“.

4. Podľa názoru sťažovateľa „Napadnutým uznesením, postupom Najvyššieho súdu… boli   porušené (jeho,   pozn.) základné   práva…,   zakotvené   v   článku   46   ods.   1,   Ústavy… a práva na spravodlivé súdne konanie zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru“.

5.   Sťažovateľ   navrhol   vydať   nález,   ktorým   ústavný   súd   vysloví,   že   jeho   práva zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru boli uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Nc 34/2011 z 31. mája 2011 porušené. Zároveň požiadal, aby ústavný súd zrušil toto uznesenie a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Požiadal tiež o náhradu trov konania.

II.

6.   Ústavný   súd   rozhoduje   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento   zákon   neustanovuje inak.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   IV.   ÚS   66/02,   I.   ÚS   56/03, IV. ÚS 136/05).

9.   Vychádzajúc   z obsahu   sťažnosti   ústavný   súd   ustálil,   že   sťažovateľ   nesúhlasí s rozhodnutím   najvyššieho   súdu   o jeho   námietke   zaujatosti,   lebo   neprihliadol   na   jeho argumentáciu v podstatnom už uvedenú v bode 2.

10. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva, že základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom je   v občianskom   súdnom   konaní   garantované   prostredníctvom   vylúčenia   sudcu   z jej ďalšieho   prejednávania   a rozhodnutia   pre   zaujatosť   ustanoveniami   §   14   až   §   16 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“).   Obsahom   základného   práva   na prejednanie   veci   pred   nestranným   súdom   však   nie   je   povinnosť   vyhovieť   návrhu oprávnených osôb (t. j. samotného sudcu, ktorý podal takýto návrh podľa § 15 ods. 1 OSP, resp.   účastníka   konania,   ktorý   podal   návrh   podľa   §   15   ods.   2   OSP)   a vylúčiť   nimi označeného sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť (I. ÚS 73/97, I.   ÚS   4/98,   I.   ÚS   27/98).   Obsahom   základného   práva   na prejednanie   veci   nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z   ďalšieho   prejednávania   a rozhodnutia   veci   pre   zaujatosť   a rozhodnúť   o ňom   (II.   ÚS 121/03).

11. Najvyšší súd vo svojom uznesení z 31. mája 2011 v podstatnom uviedol:«... V námietke zaujatosti zo 17. mája 2011 (čl. 171 - čl. 192 spisu) žalobca uviedol, že namietal zaujatosť voči členom senátu, ktorí majú podľa rozvrhu práce vec prejednať a rozhodnúť   z   dôvodu   pochybnosti   o   ich   nezaujatosti   vzhľadom   na   to,   že   v   období   od 9. septembra 2009 do 19. mája 2010 uvedený senát rozhodoval vo veciach, kde bol žalobca účastníkom konania, pričom Ústavný súd... v týchto konania zistil porušenie základných práv   žalobcu   odvolacím   súdom   a   preto   jeho   rozhodnutia   zrušil   (viď   Nález   Ústavného o súdu... sp. zn. IV. ÚS 303/2010 z 25. novembra 2010 vo veci sp. zn. 3 NcC 2/2010; Nález Ústavného súdu... sp. zn. III. ÚS 465/2010 z 5. apríla 2011 vo veci sp. zn. 3 Co 32/2010; Nález   Ústavného   súdu...   sp.   zn.   IV.   ÚS   403/2010   z   3.   marca   2010   vo   veci   sp.   zn. 3 Co 85/2009). Vyslovil preto obavu o nestrannom rozhodovaní senátu 3 Co Krajského súdu..., ktorý porušuje jeho základné práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (právo na spravodlivý súdny proces) a nerozhoduje v súlade so zákonom.

JUDr. E. Š., predsedníčka senátu 3 Co, k vznesenej námietke uviedla, že nemá žiaden vzťah k účastníkom konania, k ich zástupcom, ani k veci a preto sa necíti byť zaujatá. Senát 3 Co Krajského súdu v Prešove niekoľkokrát rozhodoval vo veciach, ktorých účastníkom bol žalobca pričom jeho sťažnosť napríklad vo veci vedenej na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. III. ÚS 13/2010 z 20. januára 2010) bola odmietnutá.

JUDr. A. I. a JUDr. G. K. PhD., členky senátu 3 Co, k vznesenej námietke zhodne uviedli, že účastníkov konania nepoznajú, sú bez pomeru k veci a preto sa necítia byť zaujaté.

Najvyšší   súd...   ako   súd   nadriadený   Krajskému   súdu...   (§   16   ods.   1   O.   s.   p.) posudzoval opodstatnenosť uvedenej námietky zaujatosti z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci v zmysle § 14 O. s. p. Inštitútom vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť (§ 14 až § 16 O. s. p.) sa v občianskom súdnom konaní garantuje základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Nestrannosť sa definuje spravidla   ako   neprítomnosť   predsudku   (zaujatosti)   a   straníckosti   (nadŕžania   určitej procesnej strane).

Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho konania (§ 15a O. s. p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15   O.   s.   p.).   Obsahom   práva   na   prerokovanie   veci   pred   nestranným   súdom   nie   je povinnosť súdu vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prerokovávania   a   rozhodovania   veci   pre   zaujatosť.   Obsahom   základného   práva   na prerokovanie veci nestranným súdom je povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby   na   vylúčenie   sudcu   z   ďalšieho   prejednávania   a   rozhodnutia   veci   pre   zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97,1. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).

Z hľadiska ustanovenia § 14 ods. 1 O. s. p. je právne významný vzťah sudcu, a to buď: 1/ k veci (o vzťah tejto povahy ide napríklad vtedy, keď sudca je účastníkom alebo vedľajším účastníkom konania, keď má osobný záujem na určitom výsledku konania, ale tiež vtedy, keď sudca verejne - napríklad prostredníctvom médií alebo iným spôsobom vyjadril právny názor na vec, ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť jeho nestrannosť)

2/ k účastníkom konania [o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru rodičovského, manželského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu alebo relevantného osobného vzťahu (tak pozitívneho alebo negatívneho)],

3/ k zástupcom účastníkov konania (viď vyššie 2.). Explicitne   je   definované   tzv.   zákonné   vylúčenie   sudcu   a   to   vtedy,   ak   sudca rozhodoval vec na súde nižšieho stupňa, a naopak (§ 14 ods. 2 O. s. p). V prejednávanom veci o takýto prípad nejde.

Námietka   žalobcu   vzhľadom   na   nižšie   uvádzanú   judikatúru   predstavuje   výnimku z ustanovenia § 14 ods. 3 O. s. p., vzťahujúcu sa na dôvody vylúčenia založené v postupe súdu o prejednávanej veci, alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.

Sudca sa má objektívne javiť v očiach strán, že je nestranný, a zároveň musí byť vylúčená   akákoľvek   vonkajšia   oprávnená   pochybnosť   o   jeho   nestrannosti.   Právo   na nestranného   sudcu   je   súčasťou   práva   na   spravodlivý   proces,   ktorý   je   zaručený   nielen ústavou, ale aj Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z toho vyplýva, že   pri   posudzovaní   otázok   nestrannosti   treba   v   každom   prípade   zohľadniť   judikatúru Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva.

K tomu možno citovať napríklad z rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 47/05:   „Obsahom   práva   na   nestranný   súd   je,   aby   rozhodnutie   v   konkrétnej   veci   bolo výsledkom   konania   nestranného   súdu,   čo   znamená,   že   súd   musí   každú   vec   prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal   a   objektívne   posúdil   všetky   skutočnosti   závažné   pre   rozhodovanie   vo   veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti pre uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto práve   rozhodnúť   (III.   ÚS   71/97).   Nestrannosť   sudcu   nespočíva   len   v   hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Nestrannosť sudcu je zvyčajne definovaná ako absencia predsudku alebo zaujatosti v konkrétnej veci.“

Z tohto judikátu, ktorý je súhrnom stabilizovanej judikatúry aj Európskeho súdu pre ľudské práva, vyplýva najmä to, že objektívna nestrannosť sa nikdy neposudzuje podľa subjektívneho   hľadiska   sudcu,   ale   podľa   vonkajších   objektívnych   skutočností.   V   danom prípade teda platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán.

Ani Občiansky súdny poriadok nemôže obísť tieto zásadné rozhodnutia Ústavného súdu... a Európskeho súdu pre ľudské práva, a preto treba trvať na tom, aby sa analyzovaná situácia   uvádzaná   žalobcom   posudzovala   so   zreteľom   na   citovanú   judikatúru,   z   ktorej vychádza i Najvyšší súd... (napr. sp. zn. Nc 72/03): Pokiaľ sa sudcovi výnimočne, napriek uvedeným požiadavkám nepodarí predísť vzniku situácie, v ktorej jedna procesná strana prezentuje svoje pochybnosti o jeho nezaujatosti a vyvodzuje ich preukázateľným spôsobom zo skutočnosti vyvolaných samotným sudcom tým, že mu v prejednávanej veci opakovane vadným jednostranným procesným postupom znemožnil realizáciu niektorého zákonného procesného práva a v dôsledku toho tiež porušil povinnosť zabezpečiť účastníkom rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv, treba tieto pochybnosti považovať za závažné a priznať im význam aj bez priameho preukázania existencie pomeru sudcu k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom.

Vychádzajúc   z   dôvodov   nálezov   Ústavného   súdu...   sp.   zn.   IV.   ÚS   303/2010 z 25. novembra 2010 vo veci sp. zn. 3 NcC 2/2010 a sp. zn. IV. ÚS 403/2010 z 3. marca 2010 vo veci sp. zn. 3 Co 85/2009 možno zistiť, že porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces   vyplýva   z   nenaplnenia   ústavných   požiadaviek   riadneho   a   presvedčivého odôvodnenia vydaných rozhodnutí.

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky neprináleží polemizovať s prijatými závermi ústavného súdu, je však potrebné uviesť, že v daných prípadoch nešlo o prípad svojvôle, či arbitrárnosti,   kedy   chýba   akékoľvek   zdôvodnenie   (odôvodnenie)   rozhodnutia,   resp. zdôvodnenie stojí mimo akýchkoľvek právnych medzí a logických skutkových úvah. Naproti tomu nemožno prehliadnuť skutočnosť, že v relatívne krátkom časovom úseku (v priebehu jedného roka) postupom senátu 3 Co došlo k opakovanému porušeniu žalobcových práv na spravodlivý súdny proces. Z vyššie uvedeného sa však jednoznačne nejaví, že by konajúci senát zámerne viedol opakovane konanie spôsobom, ktorým by chcel porušovať základné práva   žalobcu   do   miery,   ktorá   by   ho   z   objektívneho   hľadiska   stavala   mimo   ústavné kritérium jeho nestrannosti.

So zreteľom na to Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol, že sudkyne Krajského súdu... JUDr. E. Š., JUDr. A. I. a JUDr. G. K., PhD. nie sú vylúčené z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde... pod sp. zn. 3 Co 55/2011 (vec Okresného súdu Prešov sp. zn. 13 C 211/2008).»

12. Ústavný súd preskúmal uznesenie z 31. mája 2011, ktorým najvyšší súd rozhodol, že predsedníčka senátu 3 Co Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) a členky jej senátu nie sú vylúčené z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 3 Co 55/2011 (vec okresného súdu sp. zn. 13 C 211/2008), avšak nezistil žiadnu skutočnosť   signalizujúcu,   že   najvyšší   súd   postupoval   svojvoľne   a   bez   opory   v zákone. Uznesenie najvyššieho súdu je náležite odôvodnené príslušnými ustanoveniami relevantnej právnej úpravy (§ 14 až § 16 OSP), ktoré upravujú inštitút vylúčenia sudcov. Zároveň z uznesenia   vyplýva,   že   najvyšší   súd   tiež   vychádzal   z vyhlásenia   sudkýň   namietaného senátu krajského súdu, že sa vo veci necítia byť zaujaté, a v danej veci prihliadol tiež na § 14 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré   spočívajú   v postupe   sudcu   v konaní   o prejednávanej   veci).   Najvyšší   súd   preto námietku   zaujatosti   nepovažoval   za   dôvodnú   pre   vylúčenie   sudkýň   z prejednávania a rozhodovania v predmetnej veci.

13. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov,   a   že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Vzhľadom na to ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

14. Ústavný súd konštatuje, že namietané uznesenie najvyššieho súdu nevykazuje znaky   arbitrárnosti   a   zároveň   považuje   právny   názor   najvyššieho   súdu   za   legitímny a akceptovateľný.   Ústavný   súd   nezistil,   že   by   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 7 Nc 34/2011   z 31.   mája   2011   bolo   možné   vyčítať   jednostrannosť,   ktorá   by   zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu zákonných ustanovení (najmä § 14 ods. 3 OSP), ktorá by bola popretím   ich   účelu,   podstaty   a zmyslu.   Ústavný   súd   vzhľadom   na uvedené skutočnosti uzavrel,   že   skutkové   alebo   právne   závery   najvyššieho   súdu   nemožno   kvalifikovať   ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označeným článkom ústavy. Takto   koncipované   odôvodnenie   dalo   odpoveď   na   skutkovú   a   právnu   podstatu sťažovateľom podaného návrhu na vylúčenie sudkýň senátu 3 Co krajského súdu, a preto jeho obsah neosvedčuje okolnosti naznačujúce príčinnú súvislosť s možným sťažovateľom namietaným porušením označených práv.

15.   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   nezistil   príčinnú   súvislosť medzi   označeným   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   a   namietaným   porušením   základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

16. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľa (bod 5) už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. septembra 2011