znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 371/2010-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. V., P., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 So 1/08 z 1. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. V.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2010 doručená   sťažnosť   M. V.   (ďalej   len „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného porušenia   jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 3 So 1/08 z 1. októbra 2009 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozhodnutím Okresného dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva Policajného zboru v P. (ďalej len „okresný dopravný inšpektorát“) č. k. ORP-533/DI-2-2002-P zo 4. októbra 2002 uznaný vinným zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. f) a písm. i) zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch účinného v čase skutku, za spáchanie ktorého mu bola uložená pokuta 10 000 Sk a zákaz činnosti   viesť   motorové   vozidlá   na   dobu   20   mesiacov.   Okresný   dopravný   inšpektorát považoval v dostatočnej miere za preukázané zavinené konanie sťažovateľa, ktorého sa dopustil   na   tom   skutkovom   základe,   že   28.   augusta   2002   o 1.00   h   v P.   viedol   osobné motorové vozidlo, kde bol zastavený a kontrolovaný hliadkou Policajného zboru a následne bol vyzvaný na vykonanie dychovej skúšky, ktorú ako vodič osobného motorového vozidla bez udania dôvodu odmietol. Uvedeným konaním sa dopustil priestupku proti bezpečnosti a plynulosti   cestnej   premávky   podľa   § 22   ods. 1   písm. f)   a písm. i)   zákona   Slovenskej národnej   rady   č. 372/1990   Zb.   o priestupkoch   účinného   v rozhodnom   čase.   Predmetné rozhodnutie   okresného   dopravného   inšpektorátu   napadol   sťažovateľ   odvolaním,   ktoré Krajský   dopravný   inšpektorát   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru   v P.   (ďalej   len „krajský   dopravný   inšpektorát“)   v odvolacom   konaní   svojím   rozhodnutím   č.   k.   KRP-112/DI-2-2002 z 10. decembra 2002 zamietol a potvrdil napadnuté rozhodnutie okresného dopravného inšpektorátu. Následne sťažovateľ podal na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“) žalobu podľa § 247 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   ktorou   sa   domáhal   preskúmania   rozhodnutia   krajského dopravného inšpektorátu z 10. decembra 2002. Okresný súd žalobu sťažovateľa ostatným rozsudkom   z 26.   júna   2008   zamietol.   Na   odvolanie   sťažovateľa   krajský   súd   ostatným rozsudkom   sp.   zn.   3 So 1/08   z   1. októbra   2009   prvostupňový   rozsudok   potvrdil a účastníkom konania nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ z opatrnosti dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 1 Sdo 15/2010 z 31. marca 2010 tak, že konanie o dovolaní zastavil (§ 104 ods. 1 OSP).

3. Sťažovateľ v sťažnosti argumentoval tým, že (i) správne orgány a vec posudzujúce všeobecné   súdy   nedostatočne   zistili   skutkový   stav   priestupku,   predovšetkým   nesprávne ustálili   jeho   osobu   ako   vodiča   motorového   vozidla,   ignorovali   dôkazy   túto   skutočnosť potvrdzujúce (i) a rozhodnutia správnych orgánov a vec posudzujúcich všeobecných súdov (pozri bod 2) v súvislosti s rozhodovaním o výmere a druhu sankcie za spáchaný priestupok sú arbitrárne (ii).

K prvému   okruhu   svojich   námietok   [3.(i)]   sťažovateľ inter   alia uviedol,   že ... V danom   prípade   sa   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   žiadnym   spôsobom nevysporiadal s mojimi námietkami, že bol daný zákonný dôvod na zrušenie rozhodnutia správneho   orgánu...   súdom,   teda   že   súd...   rozhodol   nezákonne   z dôvodu... nepreskúmateľnosti rozhodnutí správnych orgánov pre nedostatok dôvodov pri hodnotení dôkazov   a rozhodovaní...   V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   sa   odvolací   súd   obmedzil výlučne na argumentáciu o dostatočne zistenom skutkovom stave veci a okrajovo sa v tejto súvislosti jednou vetou dotkol aj otázky dodržania zásady prezumpcie neviny obvineného z priestupku   v konaní   pred   správnym   orgánom...   Z uvedeného   dôvodu   mala   byť   pre pochybnosť   o osobe   priestupcu   priestupkové   konanie   zastavené...   resp.   iné   rozhodnutie správneho   orgánu   zrušené,   čo   sa...   nestalo...   Ak   odvolací   súd...   prehliadol nepreskúmateľnosť   rozhodnutí   správnych   orgánov   a vady   v konaniach   pred   správnymi orgánmi, došlo tým k zásahu do môjho práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces hneď   v troch   smeroch...   Odvolací   súd   porušil   svojím   rozhodnutím...   princíp   právnej istoty...“.   Na   dokladovanie   svojich   tvrdení   sťažovateľ   podrobne   rozviedol   aj   konkrétne skutkové okolnosti priestupkového konania, ktorého sa mal dopustiť, nedostatky a vady pri jednotlivých   stupňoch   konania   od   postupu   okresného   dopravného   inšpektorátu   až   po rozhodnutie krajského súdu ako súdu odvolacieho.

K druhému okruhu svojich námietok [3.(ii)] sťažovateľ inter alia uviedol, že „... Je nutné   odôvodniť   uloženú   sankciu...   konkrétnymi   okolnosťami   prípadu...   správny   orgán nijako nedokumentoval kritéria pre uloženie sankcie za tento priestupok... Argument neskôr použitý   správnym   súdom   o istote   použitia   alkoholických   nápojov   z dôvodu   odmietnutia priestupcu podrobiť sa dychovej skúške je logicky nesprávny, nakoľko takéto konanie môže byť odôvodnené požitím alkoholických nápojov, ale môže byť založené aj na iných dôvodoch – ako je napr. arogancia, či iný dôvod nespolupráce, hygienický predsudok a pod... Sankcia pritom bola uložená bez akéhokoľvek zdôvodnenia, bez skúmania, akým spôsobom bude uložením   sankcie   zasiahnuté   do   môjho   súkromného   života,   bez   dostatočne   zisteného skutkového stavu veci, a to v konaní, v ktorom bola porušená zásada prezumpcie neviny sťažovateľa, základné zásady upravujúce hodnotenie dôkazov zo strany správnych orgánov, a zásada rovnosti účastníkov konania. Mám za to, že uloženie trestu za takýchto okolností a následné faktické a právne potvrdenie zákonnosti takéhoto rozhodnutia odvolacím súdom je v rozpore s mojím právom na spravodlivé konanie.“.

4. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Krajský súd... postupom a rozhodnutím sp. zn. 3 So 1/08 porušil základné právo M. V. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s právom chráneným článkom 12 ods.   1   a ods.   2   Ústavy...   a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods. 1 Dohovoru... a základné právo vlastniť majetok podľa článku 20 Ústavy...

2. Rozsudok Krajského súdu... sp. zn. 3 So 1/08 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. M. V. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 297,85 €...“

5. Sťažovateľ v neposlednom rade navrhol, aby ústavný súd v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   rozhodol   o   dočasnom   opatrení,   ktorým odloží   vykonateľnosť   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   až   do   právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti,   alebo   sťažnosti   podané   niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

II.A

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

8. Sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu   sp.   zn.   3   So   1/08   z 1.   októbra   2009. Jeho   podstatná   argumentácia   (bod   3)   sa koncentrovala   na   výpočet   procesných   pochybení   v konaniach   správnych   orgánov a všeobecných súdov spočívajúcich v nezákonnom spôsobe vykonania dôkazov, resp. ich nevykonania   vôbec   a z toho   sa   odvíjajúcich   nedostatkoch   v skutkových   zisteniach a právnych   záveroch   správnych   orgánov   a všeobecných   súdov,   ako   aj   v samotnej arbitrárnosti na vec sa vzťahujúcich rozhodnutí správnych orgánov a súdov.

9.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn.   I. ÚS 66/98,   I. ÚS 110/02,   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

10.   Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné   garancie   v   konaní   pred   ním   (I. ÚS 26/94).   Základného   práva   na   inú   právnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   (resp.   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru)   sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).   Ústavou   zaručené   základné   právo   na súdnu   ochranu   vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   neznamená   právo   na   úspech   v konaní   pred   všeobecným   (občianskoprávnym) súdom   a nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

11. Krajský súd v napadnutom rozhodnutí z 1. októbra 2009 v podstatnom uviedol: „...   Krajský   súd   ako   súd   odvolací   na   základe   podaného   odvolania   preskúmal rozsudok súdu prvého   stupňa   spolu   s konaním,   ktoré mu   predchádzalo   na nariadenom pojednávaní...   oboznámil   sa s obsahom administratívnych spisov   a dospel   k záveru,   že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto... rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Z   obsahu   spisu   Okresného   súdu...   bolo   zistené,   že   predmetom   konania   je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 10. 12. 2002..., ktorým žalovaný odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu... zo dňa 4. 10. 2002... zamietol a rozhodnutie o priestupku potvrdil.

Z   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   vyplýva,   že   Okresný   dopravný inšpektorát... uznal žalobcu... vinným zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky... tým, že dňa 28. 8. 2002 o 01.01 hod. v P. viedol osobné motorové vozidlo,   kde   bol   zastavený   a   kontrolovaný   hliadkou   Policajného   zboru,   po   vyzvaní   na vykonanie dychovej skúšky, ju bez udania dôvodu odmietol vykonať. Vodičský preukaz mu zadržaný nebol, nakoľko pri kontrole ho nepredložil. Ďalšia jazda mu bola zakázaná, na odber krvi sa nežiadal. Za... priestupok mu bola uložená pokuta vo výške 10 000,- Sk a zákaz   činnosti   viesť motorové vozidlá   na   dobu   20   mesiacov a povinnosť   uhradiť   trovy konania vo výške 150,- Sk. K tomuto záveru dospel správny orgán po tom čo zistil, že priestupok bol dostatočným spôsobom zistený a zadokumentovaný, rozhodnutie o priestupku bolo vydané na základe presne a úplne zisteného skutočného stavu veci a aj jeho právne posúdenie   zodpovedá   skutočnému   stavu.   Nezistil   pritom   dôvody   na   jeho   zmenu   alebo zrušenie. Preskúmaním spisového materiálu odvolací správny orgán zistil, že k priestupku... došlo, a po zhodnotení dôkazov zhromaždených v priestupkovom spise jednotlivo, a v ich vzájomných súvislostiach nadobudol presvedčenie, že sa priestupku dopustil M. V. tak, ako je   uvedené   vo   výrokovej   časti   rozhodnutia   o priestupku...   Členovia   hliadky   PZ,   ktorá uvedený skutok zistila a zadokumentovala, počas konfrontácie jednoznačne potvrdila, že osoba podozrivého M. V. je totožná s osobou, ktorú dňa 28. 8. 2002 v čase 01.00 hod. v P. na kontrolovali. Za zavádzajúce pokladá odvolací správny orgán tvrdenie, že správnym orgánom nebola daná možnosť druhej strane k veci sa vyjadriť, nakoľko v rámci ústneho pojednávania   o   priestupku   po   zákonnom   poučení,   ktorému   obvinený   porozumel   a po oboznámení sa so spisovým materiálom mu bolo správnym orgánom umožnené k veci sa vyjadriť, jeho vyjadrenie bolo zapísané do zápisnice.

Z   úradného   záznamu   členov   hliadky   PZ   jednoznačne   vyplýva,   že   obvinený z priestupku   počas   kontroly   s   hliadkou   spolupracoval,   pri   zisťovaní   totožnosti   cestou operačného dôstojníka stálej služby Obvodného oddelenia PZ P. uviedol svoje osobné údaje a to meno, priezvisko, dátum narodenia spolu s rodným číslom za lomítkom, a meno matky za slobodna, na základe čoho lustráciou v centrálnej evidencii obyvateľstva bolo zistené, že sa jedná o M. V. Po hodnovernom zistení totožnosti bol vyzvaný k podrobeniu sa dychovej skúške   na   zistenie   alkoholu   v   krvi,   ktorú   odmietol   vykonať.   Z uvedeného   dôvodu   bolo spísané oznámenie o dopravnom priestupku, menovanému dané k prečítaniu a vyjadreniu sa.   V   tej   chvíli   sa   však   ozval   Dr.   B.   a   na   jeho   výslovný   pokyn,   aby   sa   k   priestupku nevyjadroval,   nič   nepodpisoval   a   ani   nič   neprevzal,   prestal   obvinený   z   priestupku   s hliadkou spolupracovať. Z úradného záznamu členov hliadky taktiež vyplýva, že v čase kontroly sa vo vozidle okrem vodiča a spolujazdca Dr. B. na zadných sedadlách nachádzala iba jedna nestotožnená osoba mužského pohlavia. Tvrdenie príslušníkov hliadky PZ bolo podporené   úradným   záznamom   dôstojníkov   operačného   strediska,   majúcich   v   čase spáchania skutku službu na operačnom stredisku OR PZ P., z ktorého vyplýva, že v čase asi o 01.15 hod. zavolal na linku 158 Dr. B., že jeho zaťovi p. V. bol zadržaný vodičský preukaz hliadkou   00   PZ   P.   z   dôvodu   jazdy   pod   vplyvom   alkoholu.   Preskúmaním   svedeckých výpovedí   ním   navrhovaných   svedkov   odvolací   správny   orgán   zistil   rad   rozporuplných tvrdení,   týkajúcich   sa   hlavne   spôsobu   zastavenia   vozidla   a   konverzácie   údajného neznámeho   vodiča   a   Dr.   B.   s   hliadkou   PZ.   Uvedenými   svedeckými   výpoveďami   neboli zistené podstatné skutočnosti, ktoré by mali vplyv na zmenu resp. zrušenie napadnutého rozhodnutia. Odvolací správny orgán nemá dôvod pochybovať o dôveryhodnosti tvrdení uvádzaných   členmi   hliadky   PZ,   nakoľko   policajt   je   pri   vykonávaní   služobnej   činnosti viazaný prísahou, riadi sa ústavou, zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi a dbá na česť, vážnosť a dôstojnosť kontrolovanej osoby i svoju vlastnú...“.

Po uvedení na vec sa vzťahujúcej právnej úpravy krajský súd ďalej uviedol:

„V   správnom   súdnictve   preskúmava   súd   výlučne   zákonnosť   právoplatného rozhodnutia.   Na   dokazovanie   možno   použiť   všetky   prostriedky,   ktorými   možno,   zistiť a objasniť skutočný stav veci, a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Dôkazmi sú najmä výsluchy svedkov, znalecké posudky, listiny, ohliadka,... Žalovaný, aj súd prvého stupňa, v konaní   vykonali   dostatok   dôkazov   pre   objasnenie   skutočného   stavu   veci,   a zistenie skutkového   stavu,   z ktorého   vychádzali,   najmä   s prihliadnutím   na   zákonnú   zásadu prezumpcie neviny obvineného z priestupku, bolo dostačujúce na posúdenie veci.

Odvolací   súd   v   tejto   právnej   veci   dospel   k   záveru,   že   z   doteraz   vykonaného dokazovania   je   možno   jednoznačne   určiť,   že   žalobca   porušil,   resp.,   nesplnil   povinnosť uloženú mu vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami a niet pochybností o tom, že viedol motorové vozidlo ako vodič.

Skutkové   zistenia   správneho   orgánu   nachádzajú   oporu   vo   vykonaných   dôkazoch, s ktorými sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje. Nie je preto dôvodná námietka žalobcu v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa o nedostatočne zistenom skutkovom stave. Správne   orgány   aj   výsluchom   svedkov   a   hodnotením   všetkých   vykonaných   dôkazov   vo vzájomných   súvislostiach   odstránili   rozpory,   a   zistené   skutočnosti   nespochybňujú objektívnosť rozhodovania v správnom konaní.

Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných účastníkmi konania. Napadnutý rozsudok obsahoval konkrétne dôvody, citáciu príslušných ustanovení, a tiež porovnanie odlišností s ich následným vyhodnotením.

Rozsudok okresného súdu bol dostatočne, riadne a zrozumiteľne odôvodnený a spĺňa všetky zákonné požiadavky. Preto ho krajský súd podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil a na zdôraznenie správnosti doplnil vyššie uvedené skutočnosti.“

12.   Vzhľadom   na   obsahovú   spojitosť   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu s potvrdenými   závermi   prvostupňového   rozsudku   považoval   ústavný   súd   za   podstatné uviesť aj podstatnú časť odôvodnenia prvostupňového rozsudku. V tomto rozsudku okresný súd inter alia uviedol:

„V danom prípade súd nemal žiadne pochybnosti o tom, že oba správne orgány náležite zistili skutočný stav veci a vyvodili z neho správne a zákonné závery.

Ak žalobca tvrdí, že žalovaný správny orgán oprel svoje rozhodnutie o nehodnoverné stotožnenie osoby vodiča a žalobcu na mieste zistenia priestupku, nehodnoverné úradné záznamy spisované policajnou hliadkou dňa 24. 10. 2002, por. V. dňa 25. 10. 2002 a prap. S. a kpt. Č. dňa 24. 10. 2002 spisované účelovo po podaní odvolania voči prvostupňovému správnemu   rozhodnutiu,   nehodnoverné   stotožnenie   vodiča   a   žalobcu   prostredníctvom opoznávania,   nehodnoverný   obsah   telefonického   rozhovoru   medzi   svedkami   p.   B.   a Č., vychádzal z jednostranne zameraných dôkazov, ktoré mali preukazovať zavinenie žalobcu, takéto   dôkazy   navyše   dodatočne   obstaral   až   po   tom,   čo   žalobca   podal   odvolanie   v priestupkovom konaní, nevzal do úvahy päť svedeckých výpovedí svedčiacich v prospech žalobcu,   z   ktorých   vyplýva,   že   žalobca   motorové   vozidlo   neviedol   a v čase   zastavenia vozidla   sa   nachádzal   doma   a   to   bez   bližšieho   zdôvodnenia,   keď   bez   všetkého   uveril tvrdeniam uvádzaným členmi hliadky Policajného zboru, pritom prehliadol rozporuplnosť predložených dôkazov a neobstaral dôkazy, prostredníctvom ktorých mohol a mal skutočne pravdivo a spoľahlivo zistiť skutkový stav veci v podobe nahrávok telefonických rozhovorov, ku ktorým mal prístup, súd zistil pravý opak a z neho vychádzal pri posudzovaní zákonnosti vydaných rozhodnutí.

Podľa § 18 zákona č. 171/1993 Z. z. o policajnom zbore v znení platnom v čase spáchania skutku, policajt je oprávnený vyzvať osobu, ak je to potrebné na plnenie úloh podľa tohoto zákona, aby preukázala svoju totožnosť dokladom totožnosti.

Ak   vyzvaná   osoba   nemôže   preukázať   svoju   totožnosť   a   ani   po   predchádzajúcom poskytnutí potrebnej súčinnosti nemôže hodnoverne preukázať svoje meno a priezvisko, dátum narodenia a adresu bydliska, je policajt oprávnený predviesť ju na útvar policajného zboru za účelom zistenia jej totožnosti.

Preto   bola   policajná   hliadka   oprávnená   zisťovať   totožnosť   vodiča   a   toto   sú kľúčové údaje, ktoré mala od vodiča zisťovať, keď tvrdil, že nemá doklad totožnosti. Je možné, že aj cudzia osoba môže poznať tieto údaje, preto hliadka sa správne neuspokojila iba s týmito údajmi a žiadala od vodiča aj ďalšie údaje, ktorých poznanie zužuje maximálne možnosť zámeny osôb a to údaje o rodnom čísle za lomítkom a mene matky za slobodna, ktoré vodič bez zaváhania oznámil. Aj keby sme uverili a prijali záver, že neznámy vodič aj tieto údaje mohol vedieť, čím by sa pochopiteľne dopustil ďalšieho porušenia zákona, keď úmyselne uviedol policajnú hliadku do omylu na škodu žalobcu, nedá sa uveriť tomu, aby po priznaní svedkovi dr. B. k tomuto skutku, tento by ho nechal bez náležitej reakcie odísť resp. nevyhľadal by ho neskôr, aby vyvrátil v celom rozsahu podozrenia voči jeho zaťovi. Keď to tak ako bývalý príslušník polície neurobil a práve naopak nieže nespolupracoval s políciou ale zámerne sťažoval vyšetrenie priestupku, sám svoje konanie prezentoval ako nedôveryhodné.

Navyše samotný tento svedok vo vysvetlení na polícii, v čase, keď od skutku uplynul krátky čas uviedol, že s hliadkou polície nekomunikoval, čo naopak vyvrátili jeho manželka a jej priateľka, ktoré uviedli, že po zadržaní vozidla komunikoval s hliadkou neznámy vodič a Dr. B. Ak teda neznámy vodič podľa tvrdenia Dr. B. zneužil meno zaťa – žalobcu, musela mu táto skutočnosť byť známa a je nepochopiteľné, že voči tomu nezasiahol už vtedy. Nehodnovernosť úradných záznamov a opoznania vodiča sa nepreukázala, pretože postup   polície   bol   aj   v danom   prípade   štandardný   a v súlade   s ustanoveniami   zákona č. 327/1990 Zb. o priestupkoch a niet vysvetlenia pre záver žalobcu, pretože je nelogické vzhľadom   na   závažnosť   priestupku,   aby   si   práve   títo   príslušníci   polície   vymysleli a zosnovali   zámenu   totožnosti   vodiča   a žalobcu   a vyrábali   úradné   záznamy,   ktoré   by odporovali skutočnostiam, ktoré boli už evidentne preukázané skôr...

Konfrontáciu svedka Dr. B. a svedka Č. by existencia prepisu záznamu telefonického hovoru   určite   osvetlila,   ale   v   žiadnom   zákonnom   predpise,   podľa   ktorého   sa   malo postupovať pri zdokumentovaní a vyšetrení priestupku niet právneho podkladu pre takýto postup. Navyše skutky policajtov v danom prípade boli predmetom šetrenia inšpekciou aj prokuratúrou, preto je pochopiteľné, že ak ani jeden z nich nezistil pochybenie a žalobca takýto dôkaz navrhol až viac ako 5 rokov po skutku, hoci autenticitu záznamu spochybňoval od počiatku, nemožno z toho urobiť záver o nedostatočne zistenom skutkovom stave. V tomto smere súd nezistil žiadne pochybnosti o správnom kvalifikovaní spáchaného skutku,   ani   pri   uložení   sankcie   za   tento   posudok.   Pokiaľ   by   žalobca   nebol   jazdil   pod vplyvom   alkoholu,   určite   by   bol   využil   možnosť   obrany   proti   tomuto   podozreniu,   a to vykonaním dychovej skúšky na alkohol, ktorej sa odmietol podrobiť, o čom súd nemá žiadne pochybnosti.   Jazda   pod   vplyvom   alkoholu   patrí   medzi   najzávažnejšie   porušenia   cestnej premávky a aj uložený trest je primeraný závažnosti prípadných následkov tohto skutku.“

13.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným   princípom   subsidiarity,   v zmysle   ktorého   ústavný   súd   o namietaných zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   že účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

14. Podstatná argumentácia sťažovateľa (bod 3) smerovala k nedostatočne zistenému skutkovému stavu priestupku, kladeného mu za vinu a rozhodnutiu o ňom spočívajúcom predovšetkým v nestotožnení osoby vodiča motorového vozidla s jeho osobou: „Namietal som,   že   v konaní...   kľúčový   dôkaz   spočívajúci   v opoznávaní   jeho   osoby   príslušníkmi policajnej   hliadky   nebol   vykonaný   v súlade   so   zákonom,   nakoľko   vzhľadom   na   spôsob vykonania   dôkazu   (vopred   prezradená   totožnosť   opoznávanej   osoby)   nemohol   prispieť k zisteniu skutočného stavu veci... Mám za to, že..., mala byť uskutočnená rekognícia, ktorá zabezpečuje   zobjektívnenie   získaných   výsledkov   identifikácie.“,   nesprávneho   rozhodnutia o ňom, ktorého arbitrárnosť vrátane uloženej sankcie nebola reparovaná ani napadnutým rozhodnutím   krajského   súdu.   V danej   veci   ústavný   súd   nezistil,   že   by   napadnuté rozhodnutie krajského súdu (sp. zn. 3 So 1/08 z 1. októbra 2009), ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 19 S 1/2003-188 z 26. júna 2008, bol svojvoľný a že by zasahoval do základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru. Podľa   názoru   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   a inú   právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   nemôže   byť   porušené   iba   tou   skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

15. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd   konštatuje,   že   krajský   súd   konal   v medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval; jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj   celkom   legitímne   a právne   akceptovateľné. Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   na   vec   sa   vzťahujúcich   hmotnoprávnych a procesnoprávnych   zákonných   ustanovení   je   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   aj náležite odôvodnené. Ústavný súd považuje taktiež postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny a vylučujúci možné porušenie základného práva podľa čl. 46 ods.1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

16. V súvislosti   so   sťažovateľovým   prejavom   nespokojnosti   s namietaným rozhodnutím   krajského   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   obsahom   základného   práva   na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04,   III. ÚS 162/05).   Ústavný   súd nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením označených práv (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.B K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy.

17. Sťažovateľ v súvislosti s napadnutým rozhodnutím krajského súdu namietal tiež porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy. Keďže sťažovateľ namietal   porušenie   uvedených   základných   práv   len   z dôvodu   nesprávnych   skutkových a právnych záverov a arbitrárnosti krajského súdu, ktoré (porušenia) ústavný súd nezistil (pozri časť II.A), nepovažoval preto za potrebné zaoberať sa osobitne uvedenými článkami ústavy.   Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím krajského súdu   a možným porušením   základného práva   na súdnu   a inú   právnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení ďalších sťažovateľových práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 20 ods. 1 ústavy.

18. Absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti   všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv   sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru (IV. ÚS 116/05). Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   (napr.   II. ÚS 78/05)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Z uvedených skutočností teda vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa je aj v časti namietajúcej porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 20 ods. 1 ústavy zjavne neopodstatnená.

II.C

19. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou   námietok   v nej   uvedených.   Zároveň   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   na   ochranu   ústavnosti   (zrušenie   napadnutého   rozsudku krajského súdu, odklad jeho vykonateľnosti).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2010