znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 371/09-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. januára 2010 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti Ing. P. Č. a V. Č., obaja bytom S., zastúpených advokátom JUDr. J. V., Č.,   vo   veci   namietaného   porušenia   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 424/1997 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. P. Č. a V. Č. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 424/1997 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Čadca p r i k a z u j e   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 10 C 424/1997 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. P. Č. a V. Č. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému v sume po 3 000 € (slovom tritisíc eur ), ktoré j e   Okresný súd Čadca im p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Čadca j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. P. Č. a V. Č. trovy právneho zastúpenia v sume 474,42 € (slovom štyristosedemdesiatštyri eur a štyridsaťdva centov) na účet ich právneho zástupcu JUDr. J. V., Č., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. októbra 2009 doručená sťažnosť Ing. P. Č. a V. Č., obaja bytom S. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom   JUDr.   J.   V.,   Č.,   ktorou   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 424/1997.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že na okresnom súde od 26. júna 1997 prebieha konanie o určenie hraníc medzi parcelami a práva prechodu, kde sú sťažovatelia navrhovateľmi. Vec je okresným súdom vedená pod sp. zn. 10 C 424/1997.

Podľa   názoru   sťažovateľov   okresný   súd   v   predmetnej   veci   svojou   nečinnosťou spôsobil, že predmetné konanie nie je ku dňu podania sťažnosti, t. j. k 5. októbru 2009, skončené, čím porušil ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovatelia podali 21. júla 2009 predsedovi okresného súdu na prieťahy v konaní sťažnosť, ktorú predseda okresného súdu uznal za opodstatnenú.

Sťažovatelia   v   tejto   súvislosti   žiadajú,   aby ústavný   súd   deklaroval   porušenie   ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 424/1997 konal bez zbytočných prieťahov, priznal im finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a trovy právneho zastupovania v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   371/09-25 z 25. novembra 2009 ju prijal na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom na charakter veci, kde je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od neho očakávať ďalšie objasnenie veci.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   podpredseda   okresného   súdu   vyjadril k sťažnosti prípisom doručeným ústavnému súdu 28. decembra 2009, v ktorom okrem iného uviedol:

„Vec napadla na tunajší súd dňa 26. 6. 1997. Ide o vec skutkovo a právne náročnú. Vo   veci   bolo vytýčených   množstvo   termínov.   Často   sa   ospravedlnili   právni zástupcovia navrhovateľov i odporcov či už z dôvodu kolízie pojednávaní alebo z dôvodu PN.

Vo   veci   bolo   potrebné   vykonať   ohliadku   na   mieste   samom   (dvakrát)   a   nariadiť znalecké dokazovanie. Následne boli robené dva kontrolné znalecké posudky.

Vo veci boli podané odvolania voči rozhodnutiam, a preto bolo potrebné spis zaslať na Krajský súd v Žiline.

Po preštudovaní spisového materiálu 10C 424/1997 som zistil prieťahy v konaní.“Právny   zástupca   sťažovateľov   svoju   možnosť   vyjadriť   sa   k   prípisu   predsedu okresného súdu nevyužil.

Zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 10 C 424/1997 ústavný súd zistil priebeh a stav   konania.   Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania,   ktorá   presahuje   12   rokov, nepovažuje za potrebné priebeh konania podrobne popisovať.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 424/1997.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 61/98, IV. ÚS 59/03) a tento účel možno dosiahnuť až právoplatným rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná (II. ÚS 157/02, I. ÚS 76/03).

K vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 10/98, III. ÚS 127/03). Základnou povinnosťou súdu a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup   v   súdnom   konaní,   ktorý   čo   najskôr odstráni   stav   právnej   neistoty,   kvôli   ktorému   sa   účastník   obrátil   so   žiadosťou   na   súd (IV. ÚS 195/02).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zohľadnil tri základné kritéria, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha preskúmavanej veci (napr. I. ÚS 3/00, II. ÚS 813/00).

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory o určenie hraníc   medzi   parcelami   a   práva   prechodu   tvoria   bežnú   súčasť   rozhodovacej   agendy všeobecných   súdov.   Aj   napriek   tomu   s   prihliadnutím   na   obsah   predmetného   spisu okresného súdu možno vec po právnej aj skutkovej stránke hodnotiť ako zložitejšiu.

2.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov   v   napadnutom   konaní,   bolo   správanie   sťažovateľov.   Z   analýzy   zapožičaného súdneho spisu okresného súdu vyplýva záver, že v určitej miere sa aj sťažovatelia, resp. ich právny zástupca podieľali na spomalení priebehu konania.

Sťažovatelia spolu s podaním žaloby nezaplatili súdny poplatok a uhradili ho až na výzvu súdu. Pojednávanie nariadené na 25. august 1998 muselo byť odročené pre neúčasť sťažovateľov, resp. ich právneho zástupcu z dôvodu čerpania dovolenky na 13. október 1998. Potom, ako právny zástupca odporcov oznámil, že budú rokovať so sťažovateľmi o mimosúdnom   riešení   sporu,   právny   zástupca   sťažovateľov   na   výzvu   súdu,   či k mimosúdnemu vyriešeniu došlo, reagoval až po dvoch mesiacoch. Pojednávanie nariadené na 13.   máj 1999   muselo   byť odročené   z   dôvodu   práceneschopnosti   právneho   zástupcu sťažovateľov. Účasť na pojednávaní nariadenom na 14. október 1999 ospravedlnil právny zástupca   sťažovateľov   až   v   deň,   keď   sa   pojednávanie   konalo,   a   to   kolíziou   termínov, a sťažovatelia sa na pojednávanie nedostavili bez ospravedlnenia. Pojednávanie nariadené na   26.   apríl   2001   muselo   byť   odročené   z   dôvodu   ospravedlnenia   právneho   zástupcu sťažovateľov.   Pojednávanie   nariadené   na   31.   máj   2001   bolo   zrušené   z   dôvodu práceneschopnosti sťažovateľa Ing. P. Č.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   správanie   sťažovateľov,   resp.   ich   právneho   zástupcu čiastočne ovplyvnilo priebeh napadnutého konania a tieto skutočnosti zohľadnil v súvislosti s rozhodovaním o priznaní finančného zadosťučinenia.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutej veci, pričom konštatuje, že v konaní okresného súdu sa vyskytli obdobia zbytočných prieťahov, ako aj neefektívny a nesústredený postup.

Ústavný   súd   zistil,   že   v   priebehu   konania   došlo   k   opakovaným   krátkodobým prieťahom spôsobeným nečinnosťou okresného súdu bez akejkoľvek zákonnej prekážky v týchto obdobiach:

-od 24. apríla 2000, keď znalkyňa predložila dôkazy požadované okresným súdom, až do 28. septembra 2000, keď okresný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľov, aby navrhol dôkazy,

-od 8. februára 2002, keď odporcovia zaplatili súdny poplatok za odvolanie proti čiastočnému rozsudku okresného súdu sp. zn. 10 C 424/1997 z 24. septembra 2001, až do 9. mája 2002, keď bol spis predložený Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní,

-od 8. januára 2003, keď bol spis pridelený JUDr. B., do 12. mája 2003, keď bola vypravená výzva okresného súdu z 31. marca 2003 účastníkom, aby oznámili ďalšie dôkazy,

-výzva   právnemu   zástupcovi   sťažovateľov,   aby   zložili   preddavok   na   trovy dôkazov, bola vypracovaná 18. septembra 2003, avšak vypravená bola až 18. novembra 2003,

-uznesenie   o   nariadení   kontrolného   znaleckého   dokazovania   sp.   zn. 10 C 424/1997 z 15. januára 2004 bolo vypravené až 4. marca 2004,

-29. marca 2004 požiadal znalec o zbavenie povinnosti vypracovať znalecký posudok, pričom uznesenie o zbavení znalca podať znalecký posudok bolo vypravené až 3. mája 2004,

-od 11. augusta 2005, keď bolo zaslané vyjadrenie odporcov na vyjadrenie sťažovateľom, do 23. mája 2006, keď bola nariadená ohliadka na mieste samom,

-od   21.   novembra   2008,   keď   bolo   doručené   odvolanie   odporcov, do 10. februára 2009, keď bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní,

-od   19.   augusta   2009,   keď   znalec   požiadal   o   súhlas   na   použitie   osobného motorového vozidla, do 16. októbra 2009, keď bol tento súhlas daný.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   postup   okresného   súdu   bol v preskúmavanom konaní poznamenaný opakovanou bezdôvodnou nečinnosťou.

Vo   veci   boli   vypracované   dva   znalecké   posudky.   V   oboch   prípadoch   znalci nedodržali lehotu na vypracovanie znaleckého posudku uloženú súdom, pričom okresný súd neprijal žiadne účinné opatrenia dané mu Občianskym súdnym poriadkom na zjednanie nápravy.   V   prípade   prvého   znaleckého   posudku,   ktorého   vypracovanie   bolo   uložené uznesením sp. zn. 10 C 424/1997 zo 6. októbra 1997, prekročil znalec lehotu stanovenú súdom o viac ako 6 mesiacov, pričom okresný súd pod hrozbou poriadkovej pokuty urgoval znalca   až   potom,   ako   bol   znalec   s   vypracovaním   znaleckého   posudku   v   omeškaní 5 mesiacov.

Kontrolný znalecký posudok mal znalec vypracovať do 1. októbra 2006. Znalecký posudok bol okresnému súdu doručený až 11. januára 2006, teda takmer 4 mesiace po uplynutí určenej lehoty. Napriek tejto skutočnosti okresný súd neprijal žiadne opatrenie na zjednanie nápravy.

Tolerovanie   pasivity   znalca ústavný   súd hodnotí   ako súčasť postupu   súdu,   ktorý nesmeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľov v ich veci, teda taký, ktorý spôsobil zbytočné prieťahy v konaní.

Uznesenie okresného súdu o nariadení predbežného opatrenia č. k. 10 C 424/1997-137 z 24. septembra 2001 krajský súd zrušil z dôvodu, že okresný súd nariadil predbežné opatrenie bez toho, aby boli na vydanie takéhoto rozhodnutia splnené predpoklady.

Čiastočný rozsudok okresného súdu č. k. 10 C 424/1997-137 z 24. septembra 2001 krajský súd zrušil pre nepreskúmateľnosť, neúplnosť a nedostatočne zistený skutkový stav.

Rozsudok okresného súdu č. k. 10 C 424/1997-269 z 18. októbra 2006 krajský súd zrušil tiež pre nepreskúmateľnosť.

Uvedený postup okresného možno hodnotiť ako nesústredený a neefektívny. Ústavný súd   vzal   pri   svojom   rozhodovaní   do   úvahy   svoju   doterajšiu   judikatúru,   podľa   ktorej k zbytočným prieťahom v súdnom konaní nemusí dochádzať len nekonaním príslušného súdu, ale aj neefektívna a nesústredená činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť   porušenie   ústavou   zaručeného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. IV. ÚS 152/04, IV. ÚS 302/04, III. ÚS 275/06). Účastník konania má právo dôvodne očakávať, že súd jeho vec správne posúdi a nepôjde cestou omylov.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   v   súlade   s   predchádzajúcou   judikatúrou konštatuje,   že   z   ústavnoprávneho   hľadiska   je   neakceptovateľné,   aby   právna   neistota sťažovateľov v napadnutom konaní nebola odstránená ani po uplynutí viac ako 12 rokov od jeho začatia.

Ústavný   súd   preto   dospel   k   záveru,   že   doterajším   postupom   okresného   súdu v označenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 424/1997 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovatelia žiadajú finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €. Uplatňovanú sumu zadosťučinenia odôvodňujú svojou traumou z postupu okresného súdu a tým, že okresný súd svojou nečinnosťou umožňuje odporcom nezákonný postup.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov. Ústavný súd preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   sťažovateľom   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa citovaného   ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľov   vrátane správania sťažovateľov počas konania okresného súdu predstavuje sumu 3 000 € každému z nich.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

Ústavný   súd napokon   rozhodol   aj o   úhrade trov   konania sťažovateľov,   ktoré   im vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr.   J.   V. v sume   474,42   €.   Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) vznikol sťažovateľom nárok na úhradu trov za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky, a to každý úkon po 92,72 € (základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. zo sumy 115,90 € za jeden úkon právnej služby na sumu 92,72 €), t. j. spolu 185,44 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 6,95 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje pre jedného sťažovateľa sumu 199,34 €. Vzhľadom na to, že právny zástupca sťažovateľov je platiteľom dane z pridanej hodnoty, k trovám právneho zastúpenia   jedného sťažovateľa   v sume 199,34   €   je potrebné pripočítať daň   z pridanej hodnoty 19 % v sume 37,87 €, čo spolu predstavuje trovy právneho zastúpenia jedného sťažovateľa   v sume   237,21   €.   V   prípade   dvoch   sťažovateľov   tvorí   úhrada   trov   právnej služby advokátom celkove sumu 2 x 237,21 €, t. j. spolu 474,42 €.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľov (§   31a zákona o ústavnom súde   v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2010