znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 371/08-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti L., s. r. o., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. V. K.,   M.,   vo   veci   namietaného porušenia jej základného   práva   na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Rob/114/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti L., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô vo d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2008 doručená sťažnosť spoločnosti L., s. r.o. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Rob/114/2006.

Sťažovateľ uviedol, že namietanou nečinnosťou okresného súdu v konaní vo veci sp. zn.   2   Rob/114/2006,   v súčasnosti   vedenej   pod   sp.   zn.   26   Cb/112/2007,   v ktorom sa sťažovateľ   v postavení   žalobcu   domáha   zaplatenia   peňažnej   pohľadávky   v sume 344 803,44 Sk   s prísl.   proti   odporcovi   T.,   s.   r.   o.,   B.,   bolo   porušené   jeho   právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ podal 15. novembra 2006 návrh na začatie konania. Okresný súd vydal 7. februára 2007 platobný rozkaz sp. zn. 2 Rob/114/2006, ktorý bol zrušený uznesením okresného súdu z 15. marca 2007 pre jeho nedoručiteľnosť. Konanie sa v súčasnosti vedie pod   sp.   zn.   26   Cb/112/2007.   Okresný   súd   napriek   skutočnosti,   že   od   15.   marca   2007 nekonal,   nedokázal   vo   veci   meritórne   rozhodnúť   a vec   nebola   právoplatne   skončená. Sťažovateľ poukázal na prieťahy v konaní svojou sťažnosťou predsedovi okresného súdu na prieťahy   v konaní   z   10.   júna   2008.   Okresný   súd   vybavil   túto   sťažnosť   odpoveďou z 3. júla 2008, v ktorej uznal, že sťažnosť pokladá za dôvodnú.

Sťažovateľ sa domáhal, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti vydal tento nález:

„Konaním Okresného súdu Bratislava I. vo veci vedenej pod sp. zn.: 2Rob/114/2006 (26Cb/112/2007) bolo porušené právo sťažovateľa podľa ust. čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Porušovateľovi sa prikazuje, aby vec prejednal bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 30.000,- Sk, ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   I.   povinný   sťažovateľovi   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od doručenia nálezu.

Porušovateľ je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet jeho   právneho   zástupcu   JUDr.   V.   K.,   advokáta   v M.,   (...)   a   to   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa   § 53   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd so zreteľom na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky na konanie pred ním. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje predovšetkým   na   skutočnosť,   že   v prípadoch   sťažností   podľa   čl.   127   ods.   1 ústavy,   v ktorých   je   namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd;   ďalej   len   „dohovor“)   v konaní   pred všeobecným   súdom,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   vyžaduje preukázanie využitia   právneho   prostriedku,   na uplatnenie ktorého mal sťažovateľ   právo podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností   a o voľbách prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších   predpisov   [platného do 31. marca 2005 (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“)] a od 1. apríla 2005 podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Z obsahu   sťažnosti   a jej   doplnenia   z 23.   júla   2008   doručeného   ústavnému   súdu 28. júla   2008   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   sa   podaním   z 10.   júna   2008   obrátil na okresný súd so sťažnosťou na prieťahy konania, pretože okresný súd od 15. marca 2007 vo   veci   napriek telefonickým   urgenciám   právneho zástupcu   sťažovateľa   nekonal a stále vo veci nerozhodol, a preto žiadal predsedníčku okresného súdu o „vykonanie nápravy“. Na to   sťažovateľ   18.   júna   2008   (po   ôsmich   dňoch   )   podal   sťažnosť   ústavnému   súdu. Predsedníčka okresného súdu sťažovateľovi v odpovedi z 3. júla 2008 na sťažnosť v konaní sp. zn. 26Cb 112/2007 odpovedala, že ju vyhodnotila ako dôvodnú.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré mal do 31. marca 2005 k dispozícii podľa   zákona   o štátnej   správe   súdov   a v súčasnosti   podľa   zákona   o súdoch,   alebo ak sa preukáže,   že   sťažovateľ   túto   podmienku   nesplnil   z dôvodov   hodných   osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). činnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z.. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje povinnosť   sudcu   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a ustanovuje   za   také   prieťahy   aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy v konaní...V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý   vybavuje   sťažnosť,   je   povinný   na   účel   zistenia   stavu   veci   prešetriť   všetky skutočnosti“.

Napokon   podľa   tretieho   odseku   predmetného   zákonného   ustanovenia   „Ak   orgán poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme   a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí   za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv   a slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že   k jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až subsidiárne.   Zmysel   a účel   zásady   subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Postup   sťažovateľa   v okolnostiach   prípadu   nemožno   podľa   ústavného   súdu považovať za splnenie požiadavky namietania prieťahov v konaní pred orgánom   štátnej správy   súdov.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   dodáva,   že   „povinnosť   vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením daného prostriedku súvisia. Nekonanie týmto spôsobom alebo chyba pri vyžadovanom postupe má za následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv (III. ÚS 44/03).

Ústavný   súd   zastáva   okrem   toho   názor,   že   doručovanie   sťažnosti   predsedníčke okresného súdu (listom z 10. júna 2008) v krátkom čase pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (19. júna 2008) sa javí byť iba formálnym úkonom, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré   by   inak   taká   sťažnosť   mohla   mať,   ak   by   predsedníčka   okresného   súdu   dostala primeranú (rozumnú) lehotu na prijatie proti zbytočným prieťahom vo veci samej (m. m. IV. ÚS 306/04, III. ÚS 78/05, IV. ÚS 194/05).

Keďže ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej prílohy nezistil, že by sťažovateľ podal predsedníčke okresného súdu sťažnosť na prieťahy v predmetnom konaní pred 10. júnom 2008,   a ani   z obsahu   sťažností   a ich   príloh   nevyplýva,   že   by   k nesplneniu   podmienky prípustnosti   sťažnosti   podľa   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   došlo   zo   strany sťažovateľa z dôvodov   hodných osobitného zreteľa, odmietol jeho sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

Ústavný   súd   v   závere   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení   všetkých   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažovateľ   v tejto   veci   v prípade zotrvania   na   stanovisku,   že   postupom   okresného   súdu   v nej   dochádza   k zbytočným prieťahom, predložil ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2008