znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 371/06-39

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14. decembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti F., s. r. o., K., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach sp. zn. 2 S 19/03 zo 6. februára 2004 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sž–o–KS 92/2004 z 15. februára 2006 a porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   a   rozhodnutím   Colného   úradu   v   K.   č. j. 1307/2002/KE-M z 20. novembra 2002,   ako   aj   postupom   a   rozhodnutím   Colného   riaditeľstva   Slovenskej republiky č. j. 1964/03–58/03/1 z 11. februára 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti F., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája 2006 doručená sťažnosť spoločnosti F., s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 2 S 19/03 zo 6. februára 2004 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sž–o–KS 92/2004 z 15. februára 2006 a porušenie čl. 2 ods. 2, čl.   20   ods.   1   a čl.   46   ods.   1   ústavy,   čl.   13   dohovoru   a   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol k dohovoru“)   postupom   a rozhodnutím   Colného   úradu   v   K.   (ďalej   len   „colný   úrad“) č. j. 1307/2002/KE-M   z   20. novembra 2002,   ako   aj   postupom   a   rozhodnutím   Colného riaditeľstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „colné   riaditeľstvo“)   č. j.   1964/03–58/03/1 z 11. februára 2003.

Zo sťažnosti vyplynulo, že: «Dňa 26. 3. 2001 začal Colný úrad K., podľa § 18 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, konanie vo veci zabránenia nedovolenému nakladaniu s tovarom (stroje na opracovanie kameňa), ktorý nemohol byť prepustený do colného režimu, pretože platba colného dlhu nebola uskutočnená a predbežným opatrením zakázal s týmto tovarom sťažovateľke nakladať (...). Dňa 11. 6. 2001, sp. zn. 4 K/2001/8/ZK, vydal Colný úrad   K.   rozhodnutie   o predaji   tovaru,   za   účelom   úhrady   colného   nedoplatku   tretieho subjektu, spoločnosti K. s. r. o. (...). Proti tomuto rozhodnutiu sa sťažovateľka odvolala k Colnému riaditeľstvu SR, odvolaním zo dňa 25. 6. 2001. Toto odvolanie bolo rozhodnutím Colného riaditeľstva SR zo dňa 18. 7. 2001, sp. zn. 30778/01-2956/01/1, zamietnuté (...). Podaním zo dňa 7. 8. 2001 sa sťažovateľka obrátila na Najvyšší súd SR so žalobou o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   Colného   riaditeľstva   SR   č. 30778/01-2956/01/1. Najvyšší   súd   SR   rozsudkom   zo   dňa   7.   11.   2001,   č. k. 7 Sž 142/01   zrušil   napadnuté rozhodnutie   Colného   riaditeľstva   SR,   zrušil   rozhodnutie   Colného   úradu   K. č. 4 K/2001/8/ZK a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie (...).

Vzhľadom na nečinnosť colnice vo veci, sťažovateľka sa podaním zo dňa 20. 5. 2002 obrátila   na   Najvyšší   súd   SR   sa   žalobou   o preskúmanie   zákonnosti   postupu   správneho orgánu, v ktorej namietala jeho nečinnosť vo veci. Najvyšší súd rozhodol rozsudkom zo dňa

11. 7. 2002, č. k. 7 Sž 67/02, ktorým uložil žalovaným rozhodnúť vo veci do 30 dní, pričom zároveň vyslovil právny názor, že správne konanie voči sťažovateľke malo byť zastavené v celom rozsahu (...).

Dňa 16. 8. 2002 vydal Colný úrad K. pod č. 1474/2002 rozhodnutie o zastavení konania vo veci predaja tovaru (...).

Aj   keď   bola   colnica   v správnom   konaní   vo   veci   zabránenia   nedovolenému nakladaniu   s tovarom   nečinná,   ešte   dňa   10.   4.   2002   začala   nové   samostatné   správne konanie, vo veci vymerania colného dlhu sťažovateľke za predmetné strojno-technologické zariadenia   (...).   Dňa 2.   7.   2002 vydal   Colný úrad   K.   pod č.   j.   1153/2002   rozhodnutie o vymeraní colného dlhu za predmetné technologické zariadenia sťažovateľke (...). Dňa 20. 8. 2002 vydal Colný úrad K. pod č. j. 1486/2002 rozhodnutie o zaistení tovaru (strojov) v majetku sťažovateľky (...). Na základe podaného odvolania bolo Colným riaditeľstvom B., rozhodnutie   o   vymeraní   cla   (...)   zrušené   z dôvodu   jeho   nepreskúmateľnosti a dňa 20. 11. 2002   pod   č. j. 1307/2002/KE-M   bolo   Colným   úradom   K.   vydané   nové rozhodnutie o vymeraní cla sťažovateľke (...). Sťažovateľka sa proti tomuto rozhodnutiu podaním zo dňa 8. 12. 2002 odvolala k Colnému riaditeľstvu SR (...). Colné riaditeľstvo SR rozhodlo o odvolaní dňa 11. 2. 2003 pod č. j. 1964/03-58/03/1 tak, že sumu vymeraného cla zmenilo (...) a vo zvyšnej časti napadnuté rozhodnutie potvrdilo (...).

Sťažovateľka   sa   podaním   zo   dňa   09. 05. 2003   obrátila   k   Najvyššiemu   súdu   SR so žalobou o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaných, ktorá žaloba bola následne postúpená   na   rozhodnutie   Krajskému   súdu   v   Košiciach   (...).   Krajský   súd   v Košiciach, rozsudkom zo dňa 6. 2. 2004, č. k. 2 S 19/03-54, žalobu zamietol (...). Sťažovateľka sa proti tomuto   rozsudku   odvolala   k Najvyššiemu   súdu   SR   odvolaním   zo   dňa   7. 4. 2004   (...), s doplnením   odvolania   zo   dňa   20. 1. 2006   (...).   Najvyšší   súd   SR   rozsudkom   zo   dňa 15. 2. 2006, č. k. 2 Sž-o-KS 92/2004 prvostupňový rozsudok potvrdil (...).

Porušenie svojich (...) základných práv a ľudských práv a základných slobôd vidí sťažovateľka v nasledovných skutočnostiach:

II.A. Dvojité vymeranie colného dlhu za ten istý tovar. Pôvodnému   dovozcovi   strojov   (K.   s.   r.   o.)   bol   za   tento   tovar,   prepustený do záznamového obehu, vymeraný colný dlh dňa 12. 2. 1996, na základe § 149 colného zákona č. 618/1992 Zb., a to rozhodnutím č. 0566213600305...

Napadnutým rozhodnutím (...) bol sťažovateľke vymeraný nový, samostatný colný dlh, za ten istý tovar a to na základe § 397 ods. 7 písm. c) colného zákona č. 238/2001 Z. z. Z predložených   dokladov   vyplýva,   že   colný   dlh   za   obdobie   prepustenia   tovaru do viazaného obehu, bol vymeraný deklarantovi K. s. r. o. Následne sa deklarant dopustil porušenia podmienok stanovených colným orgánom (nevyvezenie tovaru v určenej lehote do zahraničia), s dôsledkom dovymerania colného dlhu, opäť deklarantovi K. s. r. o. Toto konanie deklaranta bolo posúdené ako colný delikt a sankcionované sumou 30.000,- Sk. Napriek tomu, že tento dlh je voči spoločnosti K. s. r. o. colným úradom evidovaný a od tejto spoločnosti vymáhaný a k prenosu povinnosti zaplatiť tento colný dlh na sťažovateľku nedošlo, colným orgánom bol sťažovateľke vymeraný nový, samostatný colný dlh za ten istý tovar, tento colný dlh je voči sťažovateľke evidovaný a od sťažovateľky vymáhaný. Štát má teda v súčasnosti colné pohľadávky z dovozu tohto tovaru vo výške 200 % sadzby prípustnej podľa zákona a základná práva a ľudské práva a základné slobody sťažovateľky boli týmto konaním porušené v nasledovnom rozsahu:

- čl. 2 (2) Ústavy SR: (...) Žiadne zákonné ustanovenie neumožňuje colnému orgánu vymeranie cla za ten istý tovar samostatne dvom subjektom. Porušenia tohto základného práva sťažovateľky sa dopustil žalovaný č. 4 (poznámka ústavného súdu: žalovaný č. 4

-colný úrad) svojim rozhodnutím o vymeraní colného dlhu (...) a žalovaný č. 3 (poznámka ústavného   súdu:   žalovaný   č.   3   -   colné   riaditeľstvo) svojim   zamietavým   rozhodnutím o odvolaní sa sťažovateľky (...).

- čl. 46 (1) Ústavy SR: (...) Porušenia tohto základného práva sa dopustil žalovaný č. 3 tým, že v rozhodnutí o odvolaní sťažovateľky (...) potvrdil platnosť nezákonného stavu vyvolaného konaním žalovaného č. 4, žalovaný č. 2 (poznámka ústavného súdu: žalovaný č. 2 - krajský súd) tým, že vo svojom rozsudku (...) vo veci preskúmania zákonnosti konania žalovaných   č.   4   a 3,   potvrdil   platnosť   vyvolaného   nezákonného   stavu   a   žalovaný   č.   1 (poznámka   ústavného   súdu:   žalovaný   č.   1   -   najvyšší   súd) tým,   že   svojim   arbitrárnym rozsudkom vo veci   odvolania sa sťažovateľky (...),   vydaným   v rozpore s jeho   judikátom č. 78/2000,   rozhodol   o definitívnej   platnosti   nezákonného   stavu   vyvolaného   žalovanými č. 3 a 4.

- čl. 6 ods. 1 Dohovoru: (...) O spravodlivom preskúmaní veci nie je možné hovoriť vtedy, ak je výsledkom takéhoto preskúmania rozhodnutie, ktorého podstata nemá oporu v platnom   zákone   a ktoré   rozhodnutie   je   nutné   považovať   za   arbitrárne,   súc   vydané v rozpore s platným judikatórnym rozhodnutím súdu o takej istej otázke. Porušenia tohto práva sa dopustili žalovaní č. 1 a 2, svojimi rozhodnutiami (...).

- čl.   13   Dohovoru:   (...)   Porušenia   tohto   práva,   vo väzbe na čl.   6 (1)   Dohovoru sa dopustil   žalovaný č.   1 svojim rozhodnutím   (...),   kedy   využitie   opravného prostriedku sťažovateľky   voči   prvostupňovému   rozsudku   súdu   (...)   ostalo   vo   formálnej   rovine,   bez reálnej efektivity a účinnosti tohto opravného prostriedku. Porušenie tohto práva, vo väzbe na čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru sa ďalej dopustil žalovaný č. 3, keď svojim vadným   rozhodnutím   (...)   pripúšťajúcim   dvojité   vymeranie   cla   pripustil   nezákonné obmedzenie sťažovateľky pokojne užívať svoj majetok a teda, vzhľadom na nezákonnosť takéhoto obmedzenia porušil právo sťažovateľky vyplývajúce z čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru.

- čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru:   žalovaný   č.   4   vymeral   sťažovateľke rozhodnutím zo dňa 2. 7. 2002 colný dlh (...). Výzvou zo dňa 29. 7. 2002 vyzval žalovaný č. 4 sťažovateľku na zaplatenie colného dlhu (...). Týmto boli splnené zákonné podmienky na zaistenie tovaru v majetku sťažovateľky, čo žalovaný č. 4 urobil svojim rozhodnutím zo dňa 20. 8. 2002 (...). Sťažovateľka sa odvolala ako voči rozhodnutiu o vymeraní colného dlhu,   tak   aj   voči   výzve   na   jeho   zaplatenie.   Obe   tieto   odvolania   boli   úspešné.   Výzva na zaplatenie colného dlhu bola zrušená rozhodnutím žalovaného č. 4 zo dňa 6. 9. 2002 (...) a rozhodnutie o vymeraní colného dlhu bolo zrušené rozhodnutím žalovaného č. 3 zo dňa 16. 9. 2002 (...). Týmto zanikli zákonné dôvody na zaistenie majetku sťažovateľky v zmysle rozhodnutia žalovaného č. 4 o jeho zaistení. Žalovaný č. 4 svoje rozhodnutie o zaistení tovaru po tomto termíne nezrušil, ale ponechal ho v platnosti, až kým dňa 20. 11. 2002 opätovne   nevymeral   sťažovateľke   colný   dlh   (...).   Právo   sťažovateľky   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru bolo porušené v období od 16. 9. 2002 do 20. 11. 2002, kedy bol jej majetok zaistený bez splnenia zákonných podmienok a jej právo pokojne užívať svoj   majetok   bolo   nezákonne   obmedzené   –   porušené.   Sťažovateľka   v tejto   súvislosti poukazuje aj na fakt, že v období 16. 9. 2002 – 20. 11. 2002 pokračovalo správne konanie vo veci vymerania colného dlhu, boli vykonávané úkony, predkladané a vyhodnocované dôkazy. Základným atribútom správneho konania má byť rovnosť všetkých účastníkov, ako aj spravodlivosť a zákonnosť. Ponechanie rozhodnutia o zaistení tovaru v platnosti aj počas toho obdobia, bez existencie zákonného dôvodu uvedeného v § 96 ods. 1 písm. a), bod 3) colného   zákona   č. 238/2001   Z.   z.   však   poukazuje   na   nedodržanie   uvedených   atribútov správneho   konania   a   zbytočnosť   úkonov   vykonávaných   v   tomto   konaní   vzhľadom na evidentnú prejudíciu výsledku tohto správneho konania žalovaným č. 4, čo sa nakoniec odzrkadlilo aj vo vydanom rozhodnutí o vymeraní colného dlhu dňa 20. 11. 2002 (...). II.B. Prekážka „res iudicata“ z obdobia r. 1995 – 1998. (...) základom oboch správnych konaní bol jeden a ten istý skutok a to, nevyvezenie tovaru do zahraničia dňa 23. 5. 1995. Kým v ukončenom správnom konaní voči spoločnosti K. s. r. o. v r. 1998 bol tento skutok posúdený podľa § 199 (1b) vtedy platného colného zákona s postihovými dôsledkami voči osobám uvedeným v § 199 (3) colného zákona [čomu odpovedajú ust. § 397 (8, 9) colného zákona č. 238/2001 Z. z.], v novom správnom konaní voči   sťažovateľke,   bol   ten   istý,   identický   skutok   prekvalifikovaný   na   iné   porušenie povinnosti, konkrétne podľa § 397 (6, 7) colného zákona č. 238/2001 Z. z. čomu odpovedajú ust. § 198 colného zákona č. 180/1996 Z. z.

Sťažovateľka namieta, že vec nevyvezenia zariadení v r. 1995 po skončení obdobia záznamového   obehu   a ich   ponechania   v tuzemsku   za   ich   pokračujúceho   ďalšieho používania, bola predmetom právoplatne skončeného správneho konania a nové správne konanie v tej istej veci, začaté voči sťažovateľke dňa 10. 4. 2002, s účelovým prehodnotením dôsledkov   vadného   konania   spoločnosti   K.   s.   r.   o.   v   r.   1995,   je   zaťažené   prekážkou rozhodnutej veci.

Colný   úrad   K.   ani   Colné   riaditeľstvo   SR,   nepostupovali   v súlade   s príslušnými zákonnými   ustanoveniami,   s porušením   zákona   v neprospech   sťažovateľky.   Krajský   súd Košice   ani   NS   SR   nevyhoveli   námietkam   sťažovateľky   a stotožnili   sa   s nezákonným stanoviskom   colných   orgánov.   Týmto   došlo   k porušeniu   nasledovných   základných   práv a ľudských práv a základných slobôd sťažovateľky v nasledovnom rozsahu:

- čl. 2 (2) Ústavy SR: (...) Žiadne zákonné ustanovenie neumožňuje colnému orgánu bez   preukázania   splnenia   zákonných   podmienok   vedenie   nového   správneho   konania, s prehodnotením charakteru a dôsledkov porušení colným orgánom stanovených podmienok treťou osobou, v tej istej veci, ktorá už bola v minulosti predmetom správneho konania a v správnom   konaní   bola   právoplatne   ukončená.   Porušenia   tohto   základného   práva sťažovateľky sa dopustil žalovaný č. 4 svojim rozhodnutím o vymeraní colného dlhu (...) v rámci   nového   správneho   konania   a žalovaný   č.   3   svojim   zamietavým   rozhodnutím o odvolaní   sa   sťažovateľky   (...).   Porušenia   tohto   práva   zo   strany   Krajského   súdu v Košiciach a NS SR došlo tým, že aj napriek nezávislosti súdov v rozhodovaní o sporných otázkach, pri vyhodnocovaní dôkazov nemôžu súdy dospieť k záverom, ktoré sú v zrejmom rozpore s platnými zákonnými ustanoveniami, nakoľko takého rozhodnutia súdov je nutné považovať za rozhodnutia v rozpore s ust. čl. 144 (1) Ústavy SR.

- čl. 46 (1) Ústavy SR: (...) Porušenia tohto základného práva sa dopustil žalovaný č. 3 tým, že v rozhodnutí o odvolaní sťažovateľky (...) potvrdil platnosť nezákonného stavu vyvolaného konaním žalovaného č. 4, žalovaný č. 2 tým, že vo svojom rozsudku (...) vo veci preskúmania   zákonnosti   konania   žalovaných   č.   4   a 3,   potvrdil   platnosť   vyvolaného nezákonného   stavu   a žalovaný   č.   1   tým,   že   svojim   rozsudkom   vo   veci   odvolania sa sťažovateľky   (...)   s vyslovenými   právnymi   názormi,   ktoré   sú   v rozpore   s príslušnými zákonnými ustanoveniami, rozhodol o definitívnej platnosti nezákonného stavu vyvolaného konaním žalovaných č. 3 a 4.

- čl. 6 ods. 1 Dohovoru: (...) O spravodlivom preskúmaní veci súdom nie je možné hovoriť vtedy, ak je výsledkom takéhoto preskúmania rozhodnutie, ktorého podstata nemá oporu v platnom   zákone.   Porušenia   tohto   práva sa   dopustili   žalovaní   č.   1 a 2,   svojimi rozhodnutiami (...).

-   čl.   13   Dohovoru:   (...)   Porušenia   tohto   práva   vo   väzbe   na   čl.   6   (1)   Dohovoru sa dopustil   žalovaný č.   1 svojim rozhodnutím   (...),   kedy   využitie   opravného prostriedku sťažovateľky   voči   prvostupňovému   rozsudku   súdu   (...)   ostalo   vo   formálnej   rovine,   bez reálnej efektivity a účinnosti tohto opravného prostriedku. Porušenia tohto práva, vo väzbe na čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru sa ďalej dopustil žalovaný č. 3, keď svojim vadným   rozhodnutím   (...)   pripúšťajúcim   nové   správne   konanie   v tej   istej   veci   konania tej istej osoby (K. s. r. o.) za súčasného prehodnotenia skutkovej podstaty tohto konania, pripustil nezákonné obmedzenie sťažovateľky pokojne užívať svoj majetok (správne konanie prebiehalo   za   situácie   zaistenia   majetku   sťažovateľky)   a teda   vzhľadom   na nezákonnosť takéhoto obmedzenia porušil právo sťažovateľky vyplývajúce z čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru.

- čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru:   žalovaný   č.   4   vymeral   sťažovateľke rozhodnutím zo dňa 2. 7. 2002 colný dlh (...). Výzvou zo dňa 29. 7. 2002 vyzval žalovaný č. 4   sťažovateľku   na   zaplatenie   colného   dlhu   (...).   Týmto   boli   splnené   podmienky na zaistenie tovaru v majetku sťažovateľky, čo žalovaný č. 4 urobil svojim rozhodnutím zo dňa 20. 8. 2002 (...). Sťažovateľka sa odvolala ako voči rozhodnutiu o vymeraní colného dlhu,   tak   aj   voči   výzve   na   jeho   zaplatenie.   Obe   tieto   odvolania   boli   úspešné.   Výzva na zaplatenie colného dlhu bola zrušená rozhodnutím žalovaného č. 4 zo dňa 6. 9. 2002 (...) a rozhodnutie o vymeraní colného dlhu bolo zrušené rozhodnutím žalovaného č. 3 zo dňa 16. 9. 2002 (...). Týmto zanikli zákonné dôvody na zaistenie majetku sťažovateľky, v zmysle rozhodnutia žalovaného č. 4 o jeho zaistení. Žalovaný č. 4 svoje rozhodnutie o zaistení tovaru po tomto termíne nezrušil, ale ponechal ho v platnosti, až kým dňa 20. 11. 2002 opätovne   nevymeral   sťažovateľke   colný   dlh   (...).   Právo   sťažovateľky   podľa   čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru bolo porušené v období od 20. 8. 2002 až doteraz, kedy je jej majetok zaistený bez splnenia zákonných podmienok počas celého obdobia správneho konania   vo   veci   vymerania   colného   dlhu   aj   napriek   tomu,   že   toto   konanie   prebiehalo za namietanej prekážky rozhodnutej veci a právo sťažovateľky pokojne užívať svoj majetok bolo nezákonne obmedzené – porušené.

II.C. Predbežné opatrenia a zaistenie majetku sťažovateľky. Sťažovateľka namieta, že predbežnými opatreniami, vychádzajúcimi z nezákonného správneho konania vo veci zabránenia nedovolenému nakladaniu s tovarom, boli nezákonne obmedzené jej vlastnícke práva k dotknutému tovaru, ako aj práva z vlastníctva tohto tovaru vyplývajúce.

Sťažovateľka ďalej namieta, že obmedzenie jej vlastníckych práv colným orgánom v období 25. 7. 2001 – 23. 10. 2001 a 11. 1. 2002 – 2. 9. 2002 sa neopieralo o žiadne zákonné   ustanovenie,   jednalo   sa   o svojvoľné   konanie   colného   orgánu   bez   existencie právneho titulu na takéto konanie.

Ďalej sťažovateľka namieta, že obmedzenie jej vlastníckych práv zaistením tovaru v období   20. 8. 2002   až   dodnes,   vychádza   zo   správneho   konania,   ktorého   predmet je nezákonný, ako to už sťažovateľka vyššie odôvodnila.

Namietaným vadným konaním žalovaných došlo k porušeniu:

- čl. 2 (2) Ústavy SR: (...) Žiadne zákonné ustanovenie neumožňuje colnému orgánu obmedzovať   vlastnícke   práva   a práva   z vlastníctva   vyplývajúce   bez   toho,   aby   boli pre uloženie takéhoto obmedzenia splnené zákonné podmienky. Rovnako zákon neumožňuje obmedzovať vlastnícke práva odôvodnené nezákonným správnym konaním realizovaným v rozpore so   zákonnými   ustanoveniami.   Porušenia   tohto   základného   práva sťažovateľky sa dopustil   žalovaný   č.   4   svojimi   rozhodnutiami   o predbežných   opatreniach   a o zaistení tovaru (...), žalovaný č. 3 svojimi zamietavými rozhodnutiami o odvolaniach sa sťažovateľky (...).

- čl. 20 (1) Ústavy SR: každá fyzická či právnická osoba má právo vlastniť majetok, pričom vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. K právu vlastniť majetok neodňateľne patrí aj právo s týmto majetkom nakladať podľa vlastného uváženia a poberať požitky z tohto vlastníctva vyplývajúce. Toto právo je možné obmedziť len zo zákonných dôvodov, spôsobom upraveným v zákone. Obmedzenie tohto práva bez existencie   zákonných   dôvodov,   alebo   odôvodňovanie   obmedzenia   tohto   práva   dôvodmi právne vadnými či vychádzajúcimi z iného právne vadného alebo nezákonného konania, je obmedzením tohto práva v rozpore s týmto ústavným článkom. Porušenia tohto ústavného článku sa dopustili ako žalovaný č. 4, tak aj žalovaný č. 3.

- čl. 46 (1) Ústavy SR: (...) Porušenia tohto základného práva sa dopustil žalovaný č. 3 tým, že v rozhodnutí o odvolaní sťažovateľky (...) potvrdil platnosť nezákonného stavu vyvolaného konaním žalovaného č. 4, žalovaný č. 2 tým, že vo svojom rozsudku (...) vo veci preskúmania   zákonnosti   konania   žalovaných   č.   4   a 3,   potvrdil   platnosť   vyvolaného nezákonného stavu a tým aj zdanlivú zákonnosť zaistenia majetku sťažovateľky a žalovaný č. 1 tým, že svojim arbitrárnym rozsudkom vo veci odvolania sa sťažovateľky (...), vydaným v rozpore s jeho judikátom č. 78/2000, rozhodol o definitívnej platnosti nezákonného stavu vyvolaného žalovanými č. 3 a 4, s dôsledkami obmedzenia ústavného práva sťažovateľky podľa   čl.   20   (1)   Ústavy   SR,   ako   aj   jej   ľudského   a základného   práva   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

- čl.   6   ods.   1   Dohovoru:   podľa   tohto   ľudského   práva   a základnej   slobody má sťažovateľka, okrem iného, právo, aby bola jej vec preskúmaná súdom spravodlivo. O spravodlivom preskúmaní veci nie je možné hovoriť vtedy,   ak je výsledkom takéhoto preskúmania   rozhodnutie,   ktorého   podstata   nemá   oporu   v platnom   zákone   a   ktoré rozhodnutie je nutné považovať za arbitrárne súc vydané v rozpore s platným judikatórnym rozhodnutím súdu o takej istej otázke. Porušenia tohto práva sa dopustili žalovaní č. 1 a 2, svojimi   rozhodnutiami   (...),   s dôsledkami   porušenia   čl. 20   (1)   Ústavy   SR   a   čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru.

- čl.   13   Dohovoru:   (...)   Porušenia   tohto   práva,   vo väzbe na čl.   6 (1)   Dohovoru sa dopustil   žalovaný   č.   1   (...)   a   žalovaný   č.   2   svojim   rozhodnutím   (...),   kedy   využitie opravného   prostriedku   sťažovateľky   voči   prvostupňovému   rozsudku   súdu   (...)   aj   voči rozhodnutiu žalovaného č. 3 ostalo vo formálnej rovine, bez reálnej efektivity a účinnosti tohto   opravného   prostriedku,   s dôsledkami   porušenia   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru. Porušenia tohto práva, vo väzbe na čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru sa   ďalej   dopustil   žalovaný   č.   3,   keď   svojim   vadným   rozhodnutím   (...)   pripúšťajúcim nezákonné   dvojité   vymeranie   cla   pripustil   nezákonné   obmedzenie   sťažovateľky   pokojne užívať svoj majetok a teda, vzhľadom na nezákonnosť takéhoto obmedzenia porušil právo sťažovateľky vyplývajúce z čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru.

- čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru: sťažovateľka označuje tie isté dôvody, ktoré uviedla v časti namietajúcej porušenie čl. 20 (1) Ústavy SR.

II.D. Dve súbežné správne konania v tej istej veci, za nerešpektovania rozsudkov NS SR.

Rozhodnutím zo dňa 26. 3. 2001 (...) začal colný orgán správne konanie vo veci zabránenia nedovolenému nakladaniu s tovarom, ktorý nemohol byť prepustený do colného režimu, pretože platba colného dlhu nebola uskutočnená.

Výsledkom   tohto   správneho   konania   bolo   rozhodnutie   zo   dňa   11. 6. 2001   (...) o predaji tovaru.

Z rozsudku NS SR č. k. 7 Sž 67/02 vyplýva, že podľa právneho záveru súdu (...) „mal správny orgán konanie voči sťažovateľke zastaviť v plnom rozsahu.“

Podľa tvrdení colného orgánu, dňa 10. 4. 2002 začalo nové samostatné správne konanie vo veci vymerania colného dlhu za tovar dovezený do režimu dočasného použitia. Výsledkom   tohto   správneho   konania   bolo   rozhodnutie   o vymeraní   colného   dlhu zo dňa 20. 11. 2002 (...).

Sťažovateľka zdôrazňuje, že rozhodnutie o zastavení konania vo veci predaja strojov bolo vydané predtým už dňa 16. 8. 2002 (...), čo vylučuje súvis zaistenia tovaru s týmto konaním.

Colný orgán tvrdí a s týmto tvrdením sa stotožnil aj prvostupňový a odvolací súd, že konanie vo veci vymerania colného dlhu je novým samostatným konaním, ktoré nesúvisí s konaním   o   predaji   tovaru.   Avšak   z   rozhodnutia   o   zaistení   tovaru   nad   akúkoľvek pochybnosť   vyplýva,   že   dôvody   tohto   tzv.   druhého   správneho   konania   sú   identické s dôvodmi   prvého   správneho   konania   vo   veci   zabránenia   nedovolenému   nakladaniu s tovarom.

Sťažovateľka v rôznych podaniach opakovane namietala prekážku rozhodnutej veci (rozhodnutie o predaji tovaru zrušené rozsudkom NS SR s vyslovením právnych názorov, že sťažovateľka nie je colným dlžníkom ani jeho právnym nástupcom), pričom colný orgán odôvodňuje   zákonnosť   nového   samostatného   správneho   konania   v   inej   veci   tým, že v priebehu prvého správneho konania zistil nové skutočnosti, na ktorých nové správne konanie založil.

Sťažovateľka namieta, že k základnej chybe pri posudzovaní jej námietok a konania správneho orgánu dochádza z dôvodu nesprávneho definovania kauzy, kedy sa výsledok riešenia kauzy zamieňa s kauzou samotnou.

Správne   konanie   začaté   dňa   26.   3.   2001   bolo   ukončené   rozhodnutím,   zrušeným rozsudkom   NS   SR,   s právnym   názorom   NS   SR,   že   konanie   v kauze   malo   byť   voči sťažovateľke   zastavené.   Sťažovateľka   tvrdí,   že   kauzou   je   zabránenie   nedovolenému nakladaniu s tovarom, a výsledkom rozhodnutia v tejto kauze je predaj tovaru. Uvedený predaj   tovaru   sám   o sebe   nemôže   byť   kauzou,   nakoľko   bez   splnenia   iných   zákonných podmienok predaj tovaru môže byť uskutočnený len vlastníkom, ale nie colným orgánom. Následne colný orgán rozhodnutím zo   dňa   16.   8.   2002   zastavil   konanie vo veci predaja tovaru (...). Odhliadnuc od skutočnosti, že takéto správne konanie neprebiehalo, bol tento úkon správneho orgánu nadbytočný, nakoľko rozhodnutie o predaji tovaru bolo už predtým zrušené rozsudkom NS SR č. k. 7 Sž 142/01. Sťažovateľka tvrdí, že rozhodnutie o zastavení   konania   vo   veci   predaja   tovaru   bolo   vedome   účelovým   krokom   správneho orgánu   s cieľom   dosiahnutia   stavu   možnosti   pokračovania   v konaní   proti   sťažovateľke obídením záväzného právneho názoru NS SR (...).

To, že súdy napriek námietkam sťažovateľky poukazujúcim na účelovo premenované správne   konanie   tieto   námietky   ponechali   bez   povšimnutia   a akceptovali   namietané porušenie   princípu   kauzality   správnym   orgánom,   ktoré   implementovali   do   svojich rozsudkov, považuje sťažovateľka za hrubé porušenie jej práva na spravodlivý proces. K podobnému porušeniu princípu kauzality došlo aj v prípade správneho konania vo veci vymerania colného dlhu sťažovateľke. Sťažovateľka namieta, že vymeranie colného dlhu nemôže byť kauzou samou o sebe, nakoľko colný dlh sa nemôže vymerať bez príčiny vedúcej k jeho vymeraniu. Kauzou teda môže byť odňatie tovaru colnému dohľadu, návrh deklaranta na prepustenie tovaru, zabránenie nedovolenému nakladaniu s tovarom a pod., ktoré môžu vyústiť do rozhodnutia o vymeraní colného dlhu.

Vzhľadom na vyššie uvedené sťažovateľka namieta,   že obe správne konania boli konaniami v tej istej veci a to zabránenie nedovolenému nakladaniu s tovarom za ktorý nebol uhradený colný dlh, s prekážkou res iudicata vo veci konania nazvaného ako konanie vo veci vymerania colného dlhu sťažovateľke.

Podľa názoru sťažovateľky došlo vyššie popísaným konaní k porušeniu:

- čl. 46 (1) Ústavy SR: (...). Porušenia tohto základného práva sa dopustil žalovaný č. 3 tým, že v rozhodnutí o odvolaní sťažovateľky (...) potvrdil platnosť nezákonného stavu vyvolaného konaním žalovaného č. 4, žalovaný č. 2 tým, že vo svojom rozsudku (...) vo veci preskúmania   zákonnosti   konania   žalovaných   č.   4   a   3,   potvrdil   platnosť   vyvolaného nezákonného stavu a žalovaný č. 1 tým, že svojim arbitrárnym rozsudkom vo veci odvolania sa sťažovateľky (...), vydaným v rozpore s jeho judikátom č. 78/2000, rozhodol o definitívnej platnosti nezákonného stavu vyvolaného žalovanými č. 3 a 4, to všetko za akceptovania stavu   namietaného   porušenia   princípu   kauzality   v správnom   konaní,   za   súčastného nerešpektovania rozsudkov NS SR v danej veci;

- čl.   6   ods.   1   Dohovoru:   podľa   tohto   ľudského   práva   a základnej   slobody má sťažovateľka,   okrem   iného   právo,   aby   bola   jej   vec   preskúmaná   súdom   spravodlivo. O spravodlivom preskúmaní veci nie je možné hovoriť vtedy,   ak je výsledkom takéhoto preskúmania   rozhodnutie,   ktorého   podstata   nemá   oporu   v platnom   zákone   a ktoré rozhodnutie je nutné považovať za arbitrárne, súc vydané v rozpore s platným judikatórnym rozhodnutím súdu o takej istej otázke, za nerešpektovania elementárneho princípu logiky založeného na kauzalite javov. Porušenia tohto práva sa dopustili žalovaní č. 1 a 2, svojimi rozhodnutiami (...).

- čl.   13   Dohovoru:   (...)   Porušenia   tohto   práva,   vo väzbe na čl.   6 (1)   Dohovoru sa dopustil   žalovaný č.   1 svojim rozhodnutím   (...),   kedy   využitie   opravného prostriedku sťažovateľky voči prvostupňovému rozsudku (...) ostalo vo formálnej rovine, bez reálnej efektivity   a účinnosti   tohto   opravného   prostriedku,   za   akceptovania   stavu   porušeného princípu kauzality v správnom aj súdom konaní a za stavu akceptovania nerešpektovania rozsudku NS SR č. 7 Sž 67/02 žalovaným č. 4 a 3.

II.E. Ďalšie   pochybenia   prvostupňového   aj   odvolacieho   súdu,   s dôsledkami porušenia   čl. 46   (1)   Ústavy   SR   v rozsahu   práva   na   účinný   a efektívny   opravný prostriedok, čl. 6 (1) Dohovoru v rozsahu práva na spravodlivé prejednanie veci súdom a čl.   13   Dohovoru   v rozsahu   práva   na   účinný   a efektívny   prostriedok   nápravy   pred národným orgánom vo vzťahu k porušeniu čl. 6 (1) Dohovoru.

Sťažovateľka namieta, že rozhodnutia súdov o otázke, či mala vedomosť o odňatí tovaru   spod   colného   dohľadu   pri   kúpe   predmetného   tovaru,   založené   na   nepriamych dôkazoch,   vyhodnocovaných   prostriedkami   logického   myslenia,   popierajú   právo sťažovateľky   na   spravodlivý   proces   aj   napriek   zdanlivej   bezchybnosti   použitej   logiky, súc založené   na   ignorovaní   sťažovateľkou   predložených   listinných   dôkazoch   a logiky vysvetlení   podaných   účastníkmi   správneho   konania.   Okrem   uvedeného,   právo na spravodlivý proces bolo porušené tým, že súdy nevyhodnotili možné dôsledky vadných konaní   a rozhodnutí   správneho   orgánu   v r.   1995   –   1998   a nezhodnotili,   do   akej   miery sa tieto vady mohli prípadne premietnuť do konania sťažovateľky. Práve naopak, dôsledky vadných   postupov   a rozhodnutí   správneho   orgánu   v minulosti,   boli   v celom   rozsahu pričítané na vrub sťažovateľky.

(...) sťažovateľka namieta porušenie svojho práva na spravodlivý proces, nakoľko súdy   uprednostnili   vágnu,   aj   keď   na   prvý   pohľad   možno   logickú   konštrukciu   colného orgánu   zloženú   z nepriamych   a pozmenených   dôkazov,   pred   listinnými   dôkazmi sťažovateľky,   za ignorovania   časti   dôkazov   a nevykonania   časti   navrhovaných   dôkazov, podporených   rovnako   logickou   konštrukciou   z   ďalších   nepriamych   dôkazov,   ktorá   je logická a je   na   jej základe možné   dospieť   k iným   skutkovým zisteniam,   a to   v prospech sťažovateľky.

Nakoniec   sťažovateľka   navrhla   podaním   zo   dňa   20.   1.   2006   odvolaciemu   súdu, aby pred rozhodnutím vo veci doplnil dokazovanie a oboznámil sa s relevantnou časťou protokolu NKÚ (...), ktorá preverovala aj podnet sťažovateľky zo dňa 24. 9. 2003 a ktorý bol na NKÚ zaevidovaný pod č. 5411/03/1.3/BU a týkal sa práve konania Colného úradu K. v predmetnej   veci,   v období   r.   1995   -   2001.   Odvolací   súd   tento   návrh   na   doplnenie dokazovania   vyhodnotil   ako   žalobu   podanú   dňa   20.   11.   2006   a odmietol   ho,   nakoľko sa malo   jednať   o dôkaz   vykonaný   po   skončení   správneho   konania.   Sťažovateľka   voči takémuto hodnoteniu jej návrhu na doplnenie dokazovania namieta, a poukazuje na fakt, že v predmetnom protokole o kontrole sú podchytené úkony colnice z obdobia pred začatím a počas priebehu predmetného správneho konania.

Sťažovateľka   má   neoverené   informácie   o závažnosti   zistení   NKÚ,   relevantných k predmetu   tejto   sťažnosti.   Sťažovateľka   navrhuje   Ústavnému   súdu,   aby   sa   pred rozhodnutím   o tejto   sťažnosti   s predmetným   protokolom   o kontrole   oboznámil   a vykonal ho ako dôkaz v konaní. Sťažovateľka nemá zákonnú možnosť ako tento dôkaz zabezpečiť, súdu však táto právomoc vyplýva z ust. § 128 OSP.

Sťažovateľka   podľa   svojho   názoru   preukázala,   že   k porušeniu   jej   práv   nedošlo náhodným,   jednorázovým   pochybením,   ale   pokračujúcim   konaním   žalovaných   v rozpore s platnými zákonmi a to aj v dobe, keď si už nesporne museli byť vedomí toho, že konajú účelovo,   vedome   v neprospech   sťažovateľky,   ktorým   konaním   ju   nielen   poškodili na označených právach, ale vyvolali stav nárastu jej pasív o sumu 28 mil. Sk a teda vedome ju poškodili aj finančne.

Žalovaní v 1. a 2. rade tento nezákonný stav nenapravili, aj keď zákonné dôvody na nápravu tohto poruchového stavu boli dané, ale jednostranne sa priklonili k tvrdeniam žalovaných v 3. a 4. rade a to aj vtedy, keď dôkazy vykonané alebo navrhované v správnom konaní,   takého   tvrdenia   jednoznačne   vyvracali.   Týmito   rozhodnutiami,   v rozpore so zásadami spravodlivého súdneho konania,   dali väčšiu váhu nepodloženým tvrdeniam orgánu štátu, pred závažnými listinnými dôkazmi sťažovateľky.

Po celú dobu tohto konania,   od marca 2001 až doteraz, teda po dobu viac než 5 rokov   je   sťažovateľka   obmedzená   v možnosti   uplatňovania   svojich   vlastníckych   práv k napadnutému majetku, s dôsledkom totálnej poruchy v jej činnosti, s vyvolanou nutnosťou prepustenia   všetkých   zamestnancov   a s vyvolaným   dôsledkom   totálneho   rozpadu jej dodávateľsko-odberateľských   obchodných   väzieb.   Náprava   tohto   poruchového   stavu do stavu pred poruchou už nebude možná.

Z uvedených dôvodov navrhuje sťažovateľka Ústavnému súdu SR, aby jej priznal primeranú   náhradu   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch,   vo   výške   10 %   zo   sumy,   ktorou jej orgán štátu nezákonne zaťažil jej aktíva, teda čiastku 2.884.168,- Sk.»

Sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie nálezom vyslovil, že:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   svojim   rozhodnutím   č.   k.   2   Sž-o-KS   92/2004 zo dňa 15. 2. 2006, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 S 19/03 zo dňa 06. 02. 2004, porušil sťažovateľkino právo vyplývajúce z čl. 2 (2) Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 (1) Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej práva zakotvené v čl. 6 ods. 1 a v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Krajský súd v Košiciach svojim rozhodnutím č. k. 2 S 19/03 zo dňa 06. 02. 2004, porušil sťažovateľkino právo vyplývajúce z čl. 2 (2) Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 (1) Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej práva zakotvené v čl. 6 ods. 1 a v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky svojim rozhodnutím č. j. 1964/03-58/03/1 zo dňa   11. 02. 2003,   ako   aj   postupom   ktorý   tomuto   rozhodnutiu   predchádzal, predstavujúcim   iný   zásah,   porušil   sťažovateľkino   právo   vyplývajúce   z čl.   2   (2)   Ústavy Slovenskej republiky, základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 (1) Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 (1) Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej práva zakotvené v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Colný úrad K. svojim rozhodnutím č. j. 1307/2002/KE-M zo dňa 20. 11. 2002 ako aj postupom   ktorý   tomuto   rozhodnutiu   predchádzal,   predstavujúcim   iný   zásah,   porušil sťažovateľkino právo vyplývajúce z čl. 2 (2) Ústavy Slovenskej republiky, základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 (1) Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 (1) Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej právo zakotvené v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Sž-o-KS 19/2004 zo dňa 15. 02. 2006, zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 S 19/03 zo dňa 06. 02. 2004, zrušuje rozhodnutie Colného riaditeľstva Slovenskej   republiky   č.   j.   1964/03-58/03/1   zo   dňa   11.   02.   2003,   zrušuje   rozhodnutie Colného úradu K. č. j. 1307/2002/KE-M zo dňa 20. 11. 2002.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľke   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 2 884 168,- Sk, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný sťažovateľke vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

Ústavnému   súdu   bol   3. júla 2006   doručený   návrh   sťažovateľky   na   vydanie predbežného opatrenia, ktoré sťažovateľka odôvodnila nasledovne: „Dňa 28. 6. 2006 bola sťažovateľke doručená colná exekučná výzvy č. EX 1307/2002/KE-M/EV zo dňa 21. 6. 2006 s súpis hnuteľných vecí majetku sťažovateľky, podliehajúci výkonu exekúcie.

Z týchto dokumentov vyplýva pripravovaný predaj majetku sťažovateľky žalovaným č. 4,   ktorého   realizáciou   by   došlo   k vzniku   škôd   na   majetku   sťažovateľky   vo   výške presahujúcej 300 mil. Sk.

V snahe zabrániť vzniku týchto škôd, sťažovateľka navrhuje Ústavnému súdu SR, aby do   rozhodnutia   o jej   sťažnosti   zo   dňa   16.   5.   2006,   predbežným   opatrením   pozastavil vykonateľnosť colnej exekučnej výzvy č. EX 1307/2002/KE-M/EV zo dňa 21. 6. 2006 a aby Colnému úradu K. uložil povinnosť zdržať sa výkonu exekúcie hnuteľných vecí sťažovateľky podliehajúcich výkonu exekúcie, spísaných colným úradom dňa 21. 6. 2006 v rozsahu: (...) a to až do doby rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľky zo dňa 16. 5. 2006.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pre plnení úradných povinností.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanoví zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce   ustanovenie   nebráni   právu   štátov   prijímať   zákony,   ktoré   považujú za nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   v súlade   so   všeobecným   záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na návrh sťažovateľa rozhodnúť   o dočasnom   opatrení   a odložiť   vykonateľnosť   napadnutého   právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom   a ak   by   výkon   napadnutého   rozhodnutia,   opatrenia   alebo   iného   zásahu neznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení vykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva alebo slobody   sťažovateľa,   aby   sa   dočasne   zdržal   vykonávania   právoplatného   rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.

1. Z čl. 127 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za   dodržiavanie   základných   práv   a   slobôd   (čl. 144   ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu colného úradu č. j. 1307/2002/KE-M   z   20. novembra 2002,   k   rozhodnutiu   colného   riaditeľstva č. j. 1964/03-58/03/1   z 11.   februára   2003   a k   postupom,   ktoré   týmto   rozhodnutiam predchádzali,   ako   aj   vo   vzťahu   k rozhodnutiu   krajského   súdu   sp.   zn.   2 S 19/03 zo 6. februára 2004 vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd v danom prípade nemá právomoc preskúmavať tieto rozhodnutia, pretože ich postup a rozhodnutia preskúmal na základe opravného prostriedku sťažovateľky najvyšší   súd.   Z tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti   (teda   vo   vzťahu k rozhodnutiam   colného   úradu,   colného   riaditeľstva   a krajského   súdu)   odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného   v čl.   46 ústavy   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného v čl. 6 ods. 1   dohovoru   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp. zn.   2 Sž-o-KS 92/2004 z 15. februára   2006,   ktorým   potvrdil   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   2 S 19/03 zo 6. februára 2004.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských právach   a   základných   slobodách.   Z tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). Všeobecné súdy poskytujú ochranu plynúcu z citovaného článku ústavy tak, že postupujú v konaní   súc   viazané   procesnoprávnymi   a   hmotnoprávnymi   predpismi,   dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva:«Podľa názoru odvolacieho súdu je správny záver prvostupňového súdu, že žalovaný ako   aj   colný   úrad,   pri   rozhodovaní   o vymeraní   colného   dlhu   žalobcovi,   vychádzali z dostatočne zisteného skutočného stavu veci.

Odvolací súd zo spisu zaistil nasledovné skutočnosti: V roku 1992 spoločnosť K. s. r. o. K. doviezla z T. strojné zariadenia na opracovanie kameňa a tieto boli prepustené na základe podaného návrhu konateľa tejto spoločnosti Ing. K. do colného režimu dočasného použitia s čiastočným oslobodením od dovozného cla (v tom čase záznamového obehu). Lehota na spätný vývoz tovaru, resp. na pridelenie iného colne schváleného určenia bola stanovená na 3 roky od jeho prepustenia do navrhovaného colného   režimu.   Keďže   deklarant   nepožiadal   o predĺženie   stanovenej   lehoty   a nepodal žiadosť   o predelenie   iného   colne   schváleného   určenia,   Colný   úrad   v K.   rozhodnutím z 9. februára 1996 uložil spoločnosti K. s. r. o. za colný delikt pokutu v sume 30 000 Sk, ktorú deklarant uhradil. Zároveň dňa 12. decembra 1996 vymeral a oznámil deklarantovi colný dlh vo výške 21 600 024 Sk, ktorý vznikol prepustením tovaru do režimu dočasného použitia s čiastočným oslobodením od dovozného cla. Colnica v K. dňa 14. marca 1996 pod č. 2288/96 vydala výkaz nedoplatkov na dlžníka K. s. r. o. V odôvodnení sa uvádza, že colný dlh vznikol prepustením tovaru podliehajúceho dovoznému clu do voľného obehu a oneskorenou úhradou colného dlhu. Colný úrad K. vydal rozhodnutie o vzniku colného dlhu vo výške 8 061 297 Sk, ktorý vznikol porušením podmienok určených pri prepustení tovaru   do   režimu   dočasného   použitia   s čiastočným   oslobodením   od dovozného   cla. Uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 20. februára 1998 bol vyhlásený konkurz na majetok   dlžníka:   K.,   spol.   s r.   o.   so sídlom   v K.   Krajský súd v Košiciach   uznesením z 12. januára 2000 konkurz zrušil a to pre nedostatok majetku a z tohto dôvodu pohľadávka colného úradu voči dlžníkovi nebola v konkurznom konaní uhradená. Dňa 26. marca 2001 colný   úrad   začal   konanie   voči   spoločnosti   F.   s.   r.   o.   K.,   keďže   bolo   preukázané, že je vlastníkom tovaru, ktorý nebol prepustený do režimu voľný obeh v súlade s colnými predpismi. Rozhodnutím zo dňa 11. júna 2001 č. k. K 2001/8/ZK podľa § 80 písm. a) bod 3 zákona č. 180/1996 Z. z. v spojení s § 263 ods. 4 citovaného zákona rozhodol o predaji tohto tovaru.   Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp.   zn.   7 Sž 142/01 zo dňa 7. novembra 2001 toto rozhodnutie v spojení s rozhodnutím Colného riaditeľstva Slovenskej republiky   zo   dňa   18. júla   2001,   č.   30778/01-2956/01/1   zrušil   a vec   vrátil   Colnému riaditeľstvu   Slovenskej   republiky   –   žalovanému   na   ďalšie   konanie.   Dňa   11.   júla   2002 Najvyšší súd Slovenskej republiky vydal rozsudok sp.   zn.   7 Sž 67/02,   ktorým rozhodol, že žalovaný   je   povinný   konať   vo   veci   vedenej   pod   č.   k.   30778/01-2956/01/1   v spojení s konaním Colného úradu K. a rozhodnúť v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozsudku. Colný úrad v K. rozhodnutím zo dňa 16. augusta 2002 č. k. 1474/2002 konanie o predaji tovaru zastavil.

Colný   úrad   v K.   v konaní   o predaji   tovaru   zistil,   že   v roku   1997   došlo   k zmene vlastníctva zahraničného tovaru, ktorý nebol prepustený do režimu voľný obeh v súlade s colnými predpismi. Predmetný tovar kúpila fyzická osoba podnikajúca pod obchodným menom L. P. – P. (...) a to od zahraničného vlastníka, t. spoločnosti F. Kúpna zmluva bola uzavretá   7.   novembra   1997.   (...)   L.   P.   (konateľ   žalobcu)   po   nadobudnutí   strojov do vlastníctva   na   požiadanie   konateľa   spoločnosti   K.   s.   r.   o.   –   Ing.   K.   v januári   1998 prenajal predmetné stroje spoločnosti K. s. r. o.

Zo spisu vyplýva, že žalobca – spoločnosť F. s. r. o. K. bola zapísaná do obchodného registra dňa 10. marca 1998 (konateľ spoločnosti L. P.). Dňa 15. marca 1998 L. P. ako konateľ tejto spoločnosti udelil Ing. K. plnú moc na zastupovanie spoločnosti F. s. r. o. K. vo všetkých úkonoch.

Colný   úrad   K.   rozhodnutím   zo   dňa   20.   novembra   2002   č.   k.   1307/2002/Ke-M vymeral žalobcovi colný dlh vo výške 28 844 676 Sk, ktorý vznikol podľa § 397 ods. 6 colného zákona č. 238/2001 Z. z. v platnom znení v dôsledku nezákonného odňatia tovaru spod colného dohľadu. Žalobca sa stal colným dlžníkom dňa 13. júla 1998, kedy získal tovar   do svojho   vlastníctva   a vedel,   alebo   mal   vedieť,   že   tento   tovar   bol   odňatý   spod colného dohľadu [§ 397 ods. 7 písm. c) Colného zákona]. Žalobca podal proti rozhodnutiu odvolanie.   Žalovaný   rozhodnutím   z 11.   februára   2003,   č.   k.   1964/03-58/03/1   zmenil napadnuté prvostupňové správne rozhodnutie tak, že vzhľadom na zistenú počítaciu chybu znížil výšku colného dlhu o 3 000 Sk a zostávajúcu časť napadnutého rozhodnutia potvrdil. Prvostupňový správny orgán ako aj žalovaný pri rozhodovaní postupovali podľa ustanovení zákona č. 238/2001 Z. z. colného zákona v znení neskorších predpisov (ďalej len „colný zákon“). Tento zákon nadobudol účinnosť 1. júla 2001. Z ustanovenia § 458 ods. 1 colného zákona vyplýva, že na konanie začaté pred 1. júlom 2001 sa použijú doterajšie predpisy.   Z administratívneho   spisu   odvolací   súd   zistil,   že   správne   konanie   vo   veci vymerania colného dlhu žalobcovi sa uskutočnilo za účinnosti zákona č. 238/2001 Z. z. Preto   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   colné   orgány   v súlade   so   zákonom   postupovali a rozhodli podľa tohto colného zákona.

Rozhodnutie o vymeraní colného dlhu žalobcovi bolo vydané 20. novembra 2002, t. j. po tom ako Colný úrad v K. rozhodnutím zo 16. augusta 2002, č. k. 1474/2002 uvedené konanie proti žalobcovi o predaji tovaru zastavil. Rozhodnutia colných orgánov, ktoré boli vydané v priebehu rokov 1996 – 2001, sa týkali vymerania colného dlhu colnému dlžníkovi, ktorý nie je totožný so žalobcom. Okrem toho colný dlh dlžníka K. s. r. o. K. vznikol za iných podmienok.

S ohľadom na horeuvedené sa odvolací súd stotožnil so záverom prvostupňového súdu,   že   rozhodnutiu   žalovaného   vo   veci   vymerania   colného   dlhu   žalobcovi   nebráni prekážka „res iudicata“. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudkoch sp. zn. 7 Sž 142/01 a 7 Sž 67/02, že žalobca nie je colným dlžníkom a nie je ani právnym nástupcom spoločnosti K. s. r. o. je aj podľa názoru odvolacieho súdu záväzným pre konanie a rozhodovanie vo veci predaja tovaru za účelom úhrady colného dlhu dlžníka – spoločnosti K. s. r. o. K.

Konanie   a rozhodnutie   vo   veci   vymerania   colného   dlhu   žalobcovi   je   samostatné a jeho   predmet   nie   je   totožný   s konaním   a rozhodovaním   colných   orgánov   vo   veci vymerania colného dlhu spoločnosti K. s. r. o. Preto odvolací súd považuje za správny názor žalovaného, ako aj prvostupňového súdu, že nedošlo v danej veci k prekluzii nároku vymáhať clo tak, ako namietal žalobca.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že colné orgány v rámci colného dohľadu preukázali, že stroje, ktoré boli dovezené na územie Slovenskej republiky, po uplynutí lehoty stanovenej pri ich prepustení do režimu dočasného použitia s čiastočným oslobodením od dovozného cla (predtým záznamového obehu), neboli právne relevantným spôsobom prepustené do režimu voľného obehu, resp. do iného colne schváleného určenia, a preto   sa   ich   štatút   zahraničného   tovaru   nezmenil.   Keď   L.   P.   ako   fyzická   osoba podnikajúca   pod   obchodným   menom   L.   P.   –   P.   v roku   1997   kupoval   tento   tovar od t. vlastníka, nadobudol do vlastníctva zahraničný tovar. Nie je právne významné, že tento tovar   sa   fyzicky   nachádzal   na   území   Slovenskej   republiky,   nakoľko   tento   tovar   nebol prepustený do režimu voľný obeh a tak nemohol získať štatút slovenského tovaru. Štatút slovenského   tovaru   tento   tovar   nezískal   ani   po   prevode   jeho   vlastníctva   na   spoločnosť F., s. r. o. K.

Je nesporné, že jediným spoločníkom a konateľom spoločnosti F., s. r. o. K. je L. P. Z dôkazov, ktoré boli vykonané v colnom konaní vyplýva, že žalobca nevykonal žiadny úkon, aby   tovar   dovezený   zo   zahraničia   (podliehajúci   dovozným   platbám),   bol   prepustený do režimu voľný obeh.

Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   žalovaný   správny   orgán   pri   zisťovaní podkladov pre rozhodnutie   postupoval   v súlade   s ustanovením   §   32   ods.   1   zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, t. j. zistil presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstaral potrebné doklady pre rozhodnutie. Zo skutočného stavu, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia, vychádzal v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia §   250i   ods.   1   OSP   prvostupňový   súd,   preskumávajúci   na   základe   žaloby   zákonnosť rozhodnutia žalovaného. Zistený skutkový stav v čase vydania napadnutého rozhodnutia bol relevantný aj pre odvolací súd.

Colné   orgány   v napadnutých   rozhodnutiach   rozhodli,   že   colný   dlh   vznikol   podľa § 397 ods. 6 colného zákona nezákonným odňatím tovaru spod colného dohľadu. Žalobca sa stal colným dlžníkom dňa 13. júla 1998, kedy získal tovar do svojho vlastníctva a vedel, alebo mal vedieť, že tento tovar bol odňatý spod colného dohľadu [§ 397 ods. 7 písm. c) colného zákona].

Odvolací súd sa stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že žalovaný vykonanými dôkazmi   a ich   vyhodnotením   jednotlivo   i v ich   vzájomnej   súvislosti   preukázal   zavinenie u žalobcu.   K zodpovednosti   žalobcu   postačuje   v intenciách   colného   zákona   zavinenie z dôvodu nevedomej nedbanlivosti.

Podľa § 34 ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní hodnotenie dôkazov patrí do pôsobnosti správnych orgánov. Proces hodnotenia dôkazov je ovládaný zásadou voľného   hodnotenia   dôkazov.   Zásada   voľného   hodnotenia   dôkazov   predstavuje   zložitý myšlienkový postup, pri ktorom na základe logických úsudkov a po starostlivom uvážení všetkých dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia správnym orgánom. Podľa názoru odvolacieho súdu sa žalovaný v súlade so zákonom riadil zásadou voľného hodnotenia dôkazov. V odôvodnení rozhodnutia colný úrad, ako aj žalovaný uviedli skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie a ako zhodnotili vykonané dôkazy. Súd sa stotožnil   s konštatovaním   prvostupňového   súdu,   že   záver   žalovaného   o vedomosti žalobcu o odňatí tovaru colnému dohľadu neodporuje zásade logického uvažovania. Odvolací   súd   poznamenáva,   že v správnom   súdnictve   súd   preskúmava   zákonnosť žalobou   napadnutého   rozhodnutia   a postupu   správneho   orgánu.   Správny   súd   preberá od správneho orgánu nielen dôkazný stav, ale aj jeho právne hodnotenie. Iným hodnotením, než   ktoré   vykonal   správny   orgán,   by   súd   neprípustne   a v rozpore   so   zákonom   zasiahol do práva   voľného   hodnotenia   dôkazov,   ktoré   patrí   správnemu   orgánu   (§ 34   ods. 5 správneho poriadku).

Z postupu a rozsudku krajského súdu je zrejmé, že dôsledne skúmal, či napadnuté rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom.

Prvostupňový súd preto nepochybil, keď napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými a právnymi zvermi krajského súdu v odôvodnení rozsudku, považuje ich za úplné, vecne správne a nepovažuje za potrebné na nich nič meniť.

Na uvedenom nemení nič ani obsah podaného odvolania, ktoré podal žalobca, keďže toto neobsahuje žiadne také tvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli niečo zmeniť na skutkových zisteniach a záveroch rozhodnutia krajského súdu. Odvolací súd nemohol prihliadnuť ani na podanie žaloby zo dňa 20. januára 2006, keďže podľa tvrdenia žalobcu ide o dôkaz, ktorý mal byť vykonaný po skončení správneho konania.

Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny podľa § 219 OSP.»

Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu, ktorý prijíma aj stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci   najvyššieho   súdu je opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   a teda   ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky   nevykazuje,   a preto   bolo   potrebné   sťažnosť   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ   sťažovateľka   v sťažnosti   pred   ústavným   súdom   poukazovala   na   rozpor v judikatúre   najvyššieho   súdu,   konkrétne   medzi   napadnutým   rozsudkom   a rozsudkom sp. zn. 4 Sž 120/98 z 27. apríla 1999 (rozhodnutie č. 78/2000 Zbierky stanovísk najvyššieho súdu   a rozhodnutí   súdov   Slovenskej   republiky)   a v   tejto súvislosti   namietala   porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru,   k tomu   ústavný   súd   poznamenáva,   že   tieto   rozhodnutia   aj   keď   sú   podobné, v podstate sa však obsahovo nezhodujú. V konaní najvyššieho súdu vedenom pod sp. zn. 4 Sž 120/98 navrhovateľ namietal v súvislosti s vymeraním colného dlhu jeho osobe to, že vlastnícke právo k tovaru, za ktorý mu bol vymeraný colný dlh, na navrhovateľa nikdy neprešlo, a teda nemohol byť uznaný za subjekt, ktorý mal vystupovať v colnom konaní. Najvyšší súd v uvedenom konaní považoval rozhodnutie správneho orgánu pri zistenom skutkovom   stave, „za   nedostatočne   zdôvodnené   v základe   (časti   týkajúcej   sa   ustálenia, že v dotknutom tovare ide o cudzí tovar v režime dočasného použitia v Slovenskej republike a že   v žalobcovi   ide   o colného   dlžníka)   a v časti   týkajúcej   sa   určenia   výšky   cla za jednoznačne právne nesprávne“, preto najvyšší súd napadnuté rozhodnutie správneho orgánu   pre   nedostatočne   zistený   stav   veci,   nesprávne   právne   posúdenie   a nedostatok dôvodov zrušil. Podstatou v konaní pred najvyšším súdom napadnutého sťažovateľkou boli otázky odlišného charakteru, s ktorými sa najvyšší súd vysporiadal podľa názoru ústavného súdu ústavne konfromným spôsobom, tak ako je to vyššie uvedené.

Navyše námietka sťažovateľky, ktorou namieta porušenie citovaných článkov ústavy a dohovoru rozpornosťou rozhodnutí najvyššieho súdu je rovnako zjavne neopodstatnená z dôvodu neexistencie príčinnej súvislosti medzi označenými základnými právami na jednej strane a namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu na strane druhej.

3. Sťažovateľka tiež namietala, že rozhodnutím najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

Ústavný súd poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa čl. 13   vzťahuje   iba   na   prípady,   v   ktorých   sa   jednotlivcovi   podarí   preukázať pravdepodobnosť   tvrdenia,   že sa   stal   obeťou   porušenia   práv   garantovaných   dohovorom (Boyle   a   Rice   proti   Spojenému   kráľovstvu,   rozsudok   z   27. apríla 1988,   séria A,   č. 131, ods. 52). V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takémuto záveru nedospel.

Ústavný súd konštatuje, že zo skutočností, ktoré sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, nevyplýva žiadna možnosť porušenia uvedeného práva, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a sťažovateľka neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré   by   odôvodňovali   záver   o porušení   jej   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy. Sťažovateľke súdy neodopreli spravodlivosť ani účinný prostriedok nápravy. Dohovorom zaručené   právo   na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   pritom   neznamená   právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým procesným návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).   Preto   bolo   potrebné   sťažnosť   aj   v tejto   časti   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vo   vzťahu   k uvedenému   (namietanému)   porušeniu   práva   ústavný   súd   pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať   za   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (II. ÚS 81/00,   II. ÚS 63/03, I. ÚS 130/06).

Pretože v danom prípade najvyšší súd ako súd odvolací mal právomoc rozhodnúť spôsobom, o ktorý sťažovateľka žiadala (teda bol súdom s plnou jurisdikciou), pri svojom rozhodovaní   nevybočil   z uvedeného   rámca   platných   a účinných   právnych   predpisov, preskúmal   napadnuté   prvostupňové   rozhodnutie   po   právnej   i skutkovej   stránke a skutočnosť, že sťažovateľka nebola v konaní pred ním úspešná, nie je podstatná, keďže účinnosť   prostriedkov   nápravy   pre   účely   čl. 13   dohovoru   nezávisí   na   istote,   že   bude rozhodnuté v prospech sťažovateľky (napr. Vilvarajah a ďalší proti Spojenému kráľovstvu – 1991, Soering proti Spojenému kráľovstvu – 1989). Preto napadnutý postup najvyššieho súdu nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s možným porušením práva sťažovateľky mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd v danej veci rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie čl. 13 dohovoru, tak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

4. K námietke porušenia práva podľa čl. 2 ods. 2 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že prípadné úvahy o porušení čl. 2 ods. 2 ústavy v okolnostiach danej veci by boli závislé od vyslovenia porušenia práv uvedených   v bode   2   II.   časti   tohto   nálezu.   Z horeuvedených   skutočností   však   vyplýva, že najvyšší súd preskúmal predmetnú vec sťažovateľky zákonom predpísaným spôsobom, preto v danom prípade nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľky postupom a napadnutým rozhodnutím podľa čl. 2 ods. 2 ústavy.

5. Keďže   ústavný   súd   predmetnú   ústavnú   sťažnosť   odmietol,   už   neprichádzalo do úvahy, aby podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodoval o návrhu sťažovateľky na vydanie dočasného opatrenia, pretože takéto rozhodnutie môže prichádzať do úvahy len po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 29/03, I. ÚS 233/03, I. ÚS 289/06).

Ústavný   súd   napokon   poznamenáva,   že   rozhodovanie   o zrušení   sťažovateľkou označených právoplatných rozhodnutí by prichádzalo do úvahy iba v tom prípade, ak by mu predchádzalo rozhodnutie o vyslovení porušenia jej práv. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá   ako   celok,   neprichádzalo   do   úvahy,   aby   ústavný   súd   o tejto   časti   sťažnosti rozhodoval.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2006