SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 370/2015-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpených advokátom JUDr. TomášomTomčovčíkom, advokátska kancelária, Nerudova 14, Košice, vo veci namietanéhoporušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručenéhov čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranejlehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 35 C 136/2012 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. marca2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (spolu ďalej len „sťažovateľky“), vo veci namietaného porušeniazákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitostiv primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 35 C 136/2012.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn.35 C 136/2012 sa sťažovateľky žalobou podanou okresnému súdu 29. mája 2012 domáhaliproti žalovaným zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti(k bytu, pozn.), pričom okresný súd podľa sťažovateliek koná v tejto ich veci so zbytočnýmia neodôvodnenými prieťahmi, v dôsledku čoho sa prehlbuje stav ich právnej neistotya odďaľuje sa právoplatné ukončenie sporu. Podľa sťažovateliek okresný súd 29. júna 2012vyzval účastníkov, aby oznámili, či trvajú na ústnom prerokovaní veci. Na výzvusťažovateľky reagovali 6. júla 2012 a žalovaní 12. júla 2012. Následne okresný súd21. septembra 2012 vyzval sťažovateľky, aby oznámili cenu spoluvlastníckych podielov,na základe čoho sťažovateľky 25. septembra 2012 okresnému súdu oznámili, že táto cena imnie je známa a že už v žalobe žiadali, aby na tieto účely bolo nariadené znaleckédokazovanie. Dňa 11. januára 2013 okresný súd vyzval sťažovateľky, aby „... oznámili špecifikáciu bytu, resp. bytového domu...“ o vyporiadanie spoluvlastníckeho práva, ktorémalo byť prerokované, čo sťažovateľky učinili podaním z 27. februára 2013 a 27. mája 2013.Okresný súd po zistení trhovej ceny bytu dopytom na realitné kancelárie vyzvalsťažovateľky na zaplatenie súdneho poplatku. Z dôvodu jeho nezaplatenia okresný súduznesením z 5. augusta 2013 konanie zastavil. O odvolaní sťažovateliek z 28. augusta 2013proti predmetnému uzneseniu rozhodol okresný súd až po urgencii sťažovateliek z 8. júla2014, a to uznesením z 18. septembra 2014 tak, že zrušil uznesenie o zastavení konaniaa 28. októbra 2014 okresný súd opätovne vyzval sťažovateľky na zaplatenie súdnehopoplatku v novovyrubenej výške, ktorý sťažovateľky zaplatili 14. novembra 2014a 25. novembra 2014. Okresný súd nariadil pojednávanie na 18. december 2014, ktoré všakkvôli práceneschopnosti zákonnej sudkyne bolo odročené na 7. apríl 2015.
3. Sťažovateľky v sťažnosti podanej ústavnému súdu poukázali aj na to, že prieťahyv súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 35 C 136/2012 pretrvávajú aj po tom, ako predsedaokresného súdu vyhodnotil jemu adresovanú sťažnosť na prieťahy v tomto konaníza dôvodnú.
4. Sťažovateľky v sťažnosti okrem iného tiež uviedli:„Z hľadiska povahy veci však ide o konanie mimoriadne citlivé, pretože stav neistoty ohľadne zrušenia a následného vyporiadania závažne ovplyvňuje životnú situáciu účastníkov konania predovšetkým aj z toho dôvodu, že ide o spor medzi rodinnými príslušníkmi. Sťažovatelia sú toho názoru, že ochranu vlastníckym právam bez ohľadu nato, či ide o navrhovateľa alebo odporcu v konaní, by mali súdy poskytovať bezodkladne, využívajúc pritom všetky spôsoby zamedzenia stavu akýchkoľvek prieťahov v konaní a to tak zo strany účastníkov konania, ako aj súdu samotného. Sťažovatelia sú presvedčení, ako to vyplýva aj z časti I. tejto sťažnosti (skutkový stav), že je to práve samotný súd, ktorý zapríčinil neprimeranú dĺžku konania, ktoré sa už vedie takmer 3 roky. Sťažovatelia svojím správaním nezapríčinili žiadne prieťahy v konaní.“
5. Vzhľadom na uvedené sťažovateľky žiadajú, aby ústavný súd po prijatí ichsťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1/ Základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 35 C 136/2012 porušené bolo.
2/ Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 35 C 136/2012 konal bez zbytočných prieťahov.
3/ Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľom finančné zadosťučinenie každému vo výške 5.000,- Eur, ktoré je Okresný súd I povinný zaplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4/ Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľom trovy konania, ktoré je povinný odporca sťažovateľom nahradiť.“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Podľa judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnúneopodstatnenosť je aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného právaalebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(II. ÚS 70/00, I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05, II. ÚS 272/06).
9. V danom prípade preskúmaním účelnosti a časovej postupnosti procesnýchúkonov okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 35 C 136/2012, tak ako ichv sťažnosti uviedli sťažovateľky, dospel ústavný súd k záveru, že na tom, že okresný súddosiaľ vec meritórne neprerokoval, má svoj podiel viny nielen okresný súd, ale aj samotnésťažovateľky. Tak ako to vyplýva zo sťažnosti, za žalobný návrh, ktorý bol podaný29. mája 2012, sťažovateľky zaplatili súdny poplatok až 14. novembra 2014 (t. j. takmer2 a pol roka od podania žaloby), a to aj napriek zákonom Slovenskej národnej radyč. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) im uloženej povinnostiv jeho § 5 ods. 1 písm. a), podľa ktorého „Poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu...,ak je poplatníkom navrhovateľ...“.
10. V tejto súvislosti podľa ústavného súdu neobstojí ani obranná argumentáciasťažovateliek, ktoré boli napokon od samého počiatku konania aj kvalifikovane právnezastúpené advokátom,v tom smere, že nemali vedomosť o sume súdneho poplatku, ktorý bymali zaplatiť, keďže nemali vedomosť o cene spoluvlastníckych podielov, ktoré bolipredmetom sporu o ich vyporiadanie, a to z dôvodu, že aj keby boli zaplatili tento súdnypoplatok vo vyššej sume, než v akej mal byť zaplatený, a splnili by si tak zákonnú povinnosťzaplatiť súdny poplatok pri podaní návrhu, tak v súlade s § 11 ods. 2 zákona o súdnychpoplatkoch („Ak sa zaplatil vyšší poplatok, ako sa mal zaplatiť, preplatok sa vráti, ak prevyšuje sumu 1,70 eura.“) by im bola jeho prevyšujúca časť vrátená, a pri opačnej situácii,že by sťažovateľky spolu s podaním návrhu zaplatili súdny poplatok v nižšej sume, nežv akej by mal byť zaplatený, okresný súd by im dovyrúbil jeho doplatok.
11. Na doterajšom predĺžení konania má podľa zistenia ústavného súdu svoj podielnepochybne aj okresný súd, ktorému trvalo viac ako rok (rozhodol uznesenímz 18. septembra 2014), kým rozhodol o odvolaní sťažovateliek z 28. augusta 2013 podanomproti uzneseniu z 5. augusta 2013 o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku,ktorého včasné nezaplatenie, resp. dôsledky jeho včasného nezaplatenia síce možnopripočítať na ťarchu sťažovateliek, avšak aj okresný súd pri promptnejšom a efektívnejšomorganizovaní tak svojho procesného postupu, ako aj postupu a úkonov účastníkov konania(skoršia výzva na zaplatenie súdneho poplatku, pozn.) mohol podstatne ovplyvniť plynulosťnapadnutého konania, a tak prispieť k skoršiemu vyriešeniu sporu, o vyriešenie ktorého saúčastníci konania na okresný súd obrátili.
12. Ústavný súd už aj v minulosti zaujal stanovisko (napr. I. ÚS 70/02), keď uviedol,že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojemv „primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorýnemožno vykladať a aplikovať automaticky len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty navykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu, ale tento pojem jepotrebné vykladať s skúmať ad hoc zohľadniac všetky rozhodujúce okolnosti danej veci.
13. Vzhľadom na uvedené zistenia, pri ktorých ústavný súd vychádzal zo skutočnostíuvádzaných samotnými sťažovateľkami, možno dospieť k záveru, že kumuláciou pochybenína strane okresného súdu a tiež aj na strane sťažovateliek ako účastníčok konaniainiciujúcich spor došlo k spomaleniu konania, a to v miere zodpovedajúcej,resp. korešpondujúcej s týmito ich pochybeniami, ktoré tak musia sťažovateľky akoúčastníčky konania aj strpieť. Vzhľadom na konkrétne okolnosti tejto veci zistené obdobienečinnosti nie je takej intenzity, že by bolo spôsobilé v ústavnoprávnej rovine signalizovaťporušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
14. V prípade, keď ústavný súd zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačovalprieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2ústavy (II. ÚS 57/01, III. ÚS 30/03), nevysloví porušenie práva zaručeného v tomto článku,ale sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 57/01, I. ÚS 27/02, I. ÚS 197/03, I.ÚS 35/04, I. ÚS 38/04).
15. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateliek už po jej predbežnomprerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
16. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o prikázaní okresnémusúdu konať, ako aj rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a úhradytrov konania sú viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateliek (čl. 127ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto nárokoch sťažovateliek už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. augusta 2015