znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 370/2015-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpených   advokátom   JUDr.   TomášomTomčovčíkom,   advokátska   kancelária,   Nerudova   14,   Košice,   vo   veci   namietanéhoporušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručenéhov čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranejlehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 35 C 136/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. marca2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (spolu ďalej len „sťažovateľky“), vo veci namietaného porušeniazákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   prejednanie   záležitostiv primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 35 C 136/2012.

2.   Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.35 C 136/2012 sa sťažovateľky žalobou podanou okresnému súdu 29. mája 2012 domáhaliproti   žalovaným   zrušenia   a vyporiadania   podielového   spoluvlastníctva   k nehnuteľnosti(k bytu, pozn.), pričom okresný súd podľa sťažovateliek koná v tejto ich veci so zbytočnýmia neodôvodnenými   prieťahmi,   v dôsledku   čoho   sa   prehlbuje   stav   ich   právnej   neistotya odďaľuje sa právoplatné ukončenie sporu. Podľa sťažovateliek okresný súd 29. júna 2012vyzval   účastníkov,   aby   oznámili,   či   trvajú   na   ústnom   prerokovaní   veci.   Na   výzvusťažovateľky   reagovali   6.   júla   2012   a žalovaní   12.   júla   2012.   Následne   okresný   súd21. septembra 2012 vyzval sťažovateľky, aby oznámili cenu spoluvlastníckych podielov,na základe čoho sťažovateľky 25. septembra 2012 okresnému súdu oznámili, že táto cena imnie   je   známa   a že   už   v žalobe   žiadali,   aby   na   tieto   účely   bolo   nariadené   znaleckédokazovanie. Dňa 11. januára 2013 okresný súd vyzval sťažovateľky, aby „... oznámili špecifikáciu bytu, resp. bytového domu...“ o vyporiadanie spoluvlastníckeho práva, ktorémalo byť prerokované, čo sťažovateľky učinili podaním z 27. februára 2013 a 27. mája 2013.Okresný   súd   po   zistení   trhovej   ceny   bytu   dopytom   na   realitné   kancelárie   vyzvalsťažovateľky   na   zaplatenie   súdneho   poplatku.   Z   dôvodu   jeho   nezaplatenia   okresný   súduznesením z 5. augusta 2013 konanie zastavil. O odvolaní sťažovateliek z 28. augusta 2013proti predmetnému uzneseniu rozhodol okresný súd až po urgencii sťažovateliek z 8. júla2014, a to uznesením z 18. septembra 2014 tak, že zrušil uznesenie o zastavení konaniaa 28. októbra   2014   okresný   súd   opätovne   vyzval   sťažovateľky   na   zaplatenie   súdnehopoplatku   v novovyrubenej   výške,   ktorý   sťažovateľky   zaplatili   14.   novembra   2014a 25. novembra 2014. Okresný súd nariadil pojednávanie na 18. december 2014, ktoré všakkvôli práceneschopnosti zákonnej sudkyne bolo odročené na 7. apríl 2015.

3. Sťažovateľky v sťažnosti podanej ústavnému súdu poukázali aj na to, že prieťahyv súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 35 C 136/2012 pretrvávajú aj po tom, ako predsedaokresného   súdu   vyhodnotil   jemu   adresovanú   sťažnosť   na   prieťahy   v tomto   konaníza dôvodnú.

4. Sťažovateľky v sťažnosti okrem iného tiež uviedli:„Z hľadiska povahy veci však ide o konanie mimoriadne citlivé, pretože stav neistoty ohľadne   zrušenia   a následného   vyporiadania   závažne   ovplyvňuje   životnú   situáciu účastníkov   konania   predovšetkým   aj   z   toho   dôvodu,   že   ide   o   spor   medzi   rodinnými príslušníkmi. Sťažovatelia sú toho názoru, že ochranu vlastníckym právam bez ohľadu nato, či   ide   o   navrhovateľa   alebo   odporcu   v   konaní,   by   mali   súdy   poskytovať   bezodkladne, využívajúc pritom všetky spôsoby zamedzenia stavu akýchkoľvek prieťahov v konaní a to tak zo strany účastníkov konania, ako aj súdu samotného. Sťažovatelia sú presvedčení, ako to vyplýva aj   z časti I. tejto sťažnosti (skutkový stav),   že je to práve samotný súd, ktorý zapríčinil neprimeranú dĺžku konania, ktoré sa už vedie takmer 3 roky. Sťažovatelia svojím správaním nezapríčinili žiadne prieťahy v konaní.“

5.   Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľky   žiadajú,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   ichsťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1/ Základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 35 C 136/2012 porušené bolo.

2/ Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 35 C 136/2012 konal bez zbytočných prieťahov.

3/ Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľom finančné zadosťučinenie každému   vo   výške   5.000,-   Eur,   ktoré   je   Okresný   súd   I   povinný   zaplatiť   sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4/ Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľom trovy konania, ktoré je povinný odporca sťažovateľom nahradiť.“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podľa judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnúneopodstatnenosť je aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného právaalebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie(II. ÚS 70/00, I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05, II. ÚS 272/06).

9.   V   danom   prípade   preskúmaním   účelnosti   a časovej   postupnosti   procesnýchúkonov   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   35   C   136/2012,   tak   ako   ichv sťažnosti uviedli sťažovateľky, dospel ústavný súd k záveru, že na tom, že okresný súddosiaľ vec meritórne neprerokoval, má svoj podiel viny nielen okresný súd, ale aj samotnésťažovateľky.   Tak   ako   to   vyplýva   zo   sťažnosti,   za   žalobný   návrh,   ktorý   bol   podaný29. mája 2012, sťažovateľky zaplatili súdny poplatok až 14. novembra 2014 (t. j. takmer2 a pol   roka   od   podania   žaloby),   a to   aj   napriek   zákonom   Slovenskej   národnej   radyč. 71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) im   uloženej povinnostiv jeho § 5 ods. 1 písm. a), podľa ktorého „Poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu...,ak je poplatníkom navrhovateľ...“.

10.   V tejto   súvislosti   podľa   ústavného   súdu   neobstojí   ani   obranná   argumentáciasťažovateliek, ktoré boli napokon od samého počiatku konania aj kvalifikovane   právnezastúpené advokátom,v tom smere, že nemali vedomosť o sume súdneho poplatku, ktorý bymali   zaplatiť,   keďže   nemali   vedomosť   o cene   spoluvlastníckych   podielov,   ktoré   bolipredmetom sporu o ich vyporiadanie, a to z dôvodu, že aj keby boli zaplatili tento súdnypoplatok vo vyššej sume, než v akej mal byť zaplatený, a splnili by si tak zákonnú povinnosťzaplatiť súdny poplatok pri podaní návrhu, tak v súlade s § 11 ods. 2 zákona o súdnychpoplatkoch („Ak sa zaplatil vyšší poplatok, ako sa mal zaplatiť, preplatok sa vráti, ak prevyšuje sumu 1,70 eura.“) by im bola jeho prevyšujúca časť vrátená, a pri opačnej situácii,že by sťažovateľky spolu s podaním návrhu zaplatili súdny poplatok v nižšej sume, nežv akej by mal byť zaplatený, okresný súd by im dovyrúbil jeho doplatok.

11. Na doterajšom predĺžení konania má podľa zistenia ústavného súdu svoj podielnepochybne   aj   okresný   súd,   ktorému   trvalo   viac   ako   rok   (rozhodol   uznesenímz 18. septembra 2014), kým rozhodol o odvolaní sťažovateliek z 28. augusta 2013 podanomproti uzneseniu z 5. augusta 2013 o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku,ktorého   včasné   nezaplatenie,   resp.   dôsledky   jeho   včasného   nezaplatenia   síce   možnopripočítať na ťarchu sťažovateliek, avšak aj okresný súd pri promptnejšom a efektívnejšomorganizovaní tak svojho procesného postupu, ako aj postupu a úkonov účastníkov konania(skoršia výzva na zaplatenie súdneho poplatku, pozn.) mohol podstatne ovplyvniť plynulosťnapadnutého konania, a tak prispieť k skoršiemu vyriešeniu sporu, o vyriešenie ktorého saúčastníci konania na okresný súd obrátili.

12. Ústavný súd už aj v minulosti zaujal stanovisko (napr. I. ÚS 70/02), keď uviedol,že   pojem „zbytočné   prieťahy“ obsiahnutý   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   (obdobne   aj   pojemv „primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorýnemožno vykladať a aplikovať automaticky len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty navykonanie   toho-ktorého   úkonu   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu,   ale   tento   pojem   jepotrebné vykladať s skúmať ad hoc zohľadniac všetky rozhodujúce okolnosti danej veci.

13. Vzhľadom na uvedené zistenia, pri ktorých ústavný súd vychádzal zo skutočnostíuvádzaných samotnými sťažovateľkami, možno dospieť k záveru, že kumuláciou pochybenína   strane   okresného   súdu   a tiež   aj   na   strane   sťažovateliek   ako   účastníčok   konaniainiciujúcich   spor   došlo   k spomaleniu   konania,   a to   v miere   zodpovedajúcej,resp. korešpondujúcej   s týmito   ich   pochybeniami,   ktoré   tak   musia   sťažovateľky   akoúčastníčky konania aj strpieť. Vzhľadom na konkrétne okolnosti tejto veci zistené obdobienečinnosti nie je takej intenzity, že by bolo spôsobilé v ústavnoprávnej rovine signalizovaťporušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

14. V prípade, keď ústavný súd zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačovalprieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2ústavy (II. ÚS 57/01, III. ÚS 30/03), nevysloví porušenie práva zaručeného v tomto článku,ale sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 57/01, I. ÚS 27/02, I. ÚS 197/03, I.ÚS 35/04, I. ÚS 38/04).

15. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateliek už po jej predbežnomprerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

16. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o prikázaní okresnémusúdu konať, ako aj rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a úhradytrov konania sú viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateliek (čl. 127ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto nárokoch sťažovateliek už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2015