znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 370/2012-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   P.   Ď.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   6 Sžo/53/2011   z 20.   marca   2012   v spojení   s uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   č.   k. 6 S/5394/2010-57 z 22. septembra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. Ď.   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna 2012 doručená sťažnosť Ing. P. Ď. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžo/53/2011 z 20. marca 2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 S/5394/2010-57 z 22. septembra 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).

2.   Z obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľovi   bol   rozhodnutím pedagóga   štvrtého   oddielu   Ú.   v K.   (ďalej   len   „ústav“)   pod   č.   958646/1-2010   uložený disciplinárny   trest,   proti   ktorému   sťažovateľ   podal   sťažnosť.   Vedúci   oddelenia   výkonu trestu   v ústave   sťažovateľom   podanú   sťažnosť   v rámci   odvolacieho   konania   zamietol. Sťažovateľ   sa   žalobným   návrhom   doručeným   krajskému   súdu   6.   apríla   2010   domáhal preskúmania ústavom uloženého disciplinárneho trestu jeho osobe. Krajský súd napadnutým rozhodnutím konanie zastavil, sťažovateľovi nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov a nevyhovel   jeho   žiadosti   o ustanovenie   zástupcu   z radov   advokátov.   Najvyšší   súd   na odvolanie sťažovateľa napadnutým rozhodnutím potvrdil uznesenie krajského súdu č. k. 6 S/5394/2010-57   z 22.   septembra   2011   ako   vecne   správne.   Proti   napadnutým rozhodnutiam podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu.

3.   V podanej   ústavnej   sťažnosti   sťažovateľ   namietal,   že   postupom   všeobecných súdov „... došlo k porušeniu zásady zákazu odmietnutia spravodlivosti a k porušeniu práva sťažovateľa   na   prístup   k súdu   podľa   čl.   46   Ústavy...“.   Argumentácii   krajského   súdu podporenej najvyšším súdom oponoval tým, že „... funkcionári Z., rozhodujúci o ukladaní disciplinárnych trestov za disciplinárne previnenia odsúdených vo výkone trestu odňatia slobody,   nie   sú   orgánmi   činnými   v trestnom   konaní...   priestupky   nie   sú   objasňované v trestnoprávnom   konaní   orgánmi   činnými   v trestnom   konaní.   Aj   podľa   výkladového pravidla   od   väčšieho   k menšiemu   možno   s úspechom   vyvodiť   záver,   že   teda   ani disciplinárne previnenie nemá trestnoprávny charakter, nie je predmetom konania orgánov činných   v trestnom   konaní,   teda   rozhodnutie   o disciplinárnom   priestupku   nemôže   byť vylúčené   zo   súdneho   preskúmavania   z dôvodov   uvedených   prvostupňovým   súdom... Nezanedbateľnou výhradou je aj skutočnosť... že funkcionári Z., rozhodujúci o ukladaní disciplinárnych trestov za disciplinárne previnenia odsúdených vo výkone trestu odňatia slobody, sú fyzickými osobami, ktorým zákon o výkone trestu odňatia slobody zveril počas doby   výkonu   ich   funkcie   rozhodovanie   o právach,   právom   chránených   záujmoch   alebo povinnostiach   fyzických   osôb   a právnických   osôb   oblasti   verejnej   správy   na   úseku väzenstva.“.   Na   podklade   uvedeného   sťažovateľ   zastáva   názor,   že „... v súlade   s čl.   46 ods. 2   Ústavy   SR   z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené   preskúmanie   rozhodnutí, týkajúcich sa základných práv a slobôd. Žalobca má za to, že uložením disciplinárneho trestu... boli dotknuté jeho základné práva a slobody.“.

4. Sťažovateľ žiadal ústavný súd, aby „... prijal túto jeho sťažnosť na konanie a aby v tomto konaní vydal nasledovné rozhodnutie:

1. Krajský súd... porušil právo Ing. P. Ď. podľa čl. 46 Ústavy... a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

2. Najvyšší súd... porušil právo Ing. P. Ď. podľa čl. 46 Ústavy... a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

3.   Ústavný   súd...   ruší   uznesenie   Najvyššieho   súdu...   z 20.   03.   2012,   sp.   zn. 6 Sžo/53/2011.

4.   Krajský   súd...   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie...

5.   Najvyšší   súd...   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie...“.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví   zákon.   Ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 25 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov; ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

6. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Nedodržanie tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde),   pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   IV.   ÚS   14/03,   III. ÚS 124/04).   Z   uvedeného   je zrejmé,   že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo neobmedzený   právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr. III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03).

7. Sťažnosť sťažovateľa smeruje aj proti ostatnému rozhodnutiu v jeho právnej veci, a to uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo/53/2011 z 20. marca 2012, ktoré mu, ako sám uvádza, „... bolo... doručené 25. 4. 2012...“. Predmetná sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 29. júna 2012, na poštovú prepravu bola podaná 28. júna 2012, to znamená po uplynutí   zákonnej   dvojmesačnej   lehoty.   Z uvedeného   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť odmietnuť ako podanú oneskorene.

8. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2012