znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 370/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. S., K., zastúpeného advokátom Mgr. T. H., K., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva zaručeného   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd, základného   práva   na   súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Cob/29/2010 z 29. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2010 doručená   sťažnosť   Ing.   M.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a práva zaručeného   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Cob/29/2010 z 29. marca 2010.

2.   Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že „Krajský   súd...   rozsudkom   z...   29.   marca 2010  ...   potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu   Košice   II (ďalej   len   „okresný   súd“) z... 2. decembra 2009, č. k. 36 Cb/145/2008-81, ktorým ma súd prvého stupňa zaviazal zaplatiť žalobcovi... sumu 5 773,25 € s príslušenstvom a nahradiť trovy konania... 1 383,98 €... Rozsudok Krajského súdu... z... 29. marca 2010... v celom rozsahu napádam touto sťažnosťou, pričom tvrdím, že ma ukracuje na mojich ústavných právach, pretože odvolací súd   sa   nevysporiadal   s   mojou   argumentáciou   obsiahnutou   v   mojich   vyjadreniach   pred súdom prvého stupňa a v odvolaní.

Predmetom konania... bol nárok na náhradu škody uplatnený žalobcom voči mojej osobe, ako konateľovi, t. j. osoby zodpovednej za škodu spôsobenú veriteľom v dôsledku včasného   nepodania   návrhu   na   vyhlásenie   konkurzu   spoločnosti   S.   s.   r.   o.   podľa ustanovenia § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.“.

3. Podľa názoru sťažovateľa: „Súdy na základe vykonaných   dôkazov (dospeli,   pozn.) k nesprávnym   skutkovým zisteniam a z tohto dôvodu vec následne aj neprávne právne posúdili, keď za podstatnú považovali výšku predlženia spoločnosti S. s. r. o. k 31. decembru 2005 a nie k 30. aprílu 2006,   čo   bol   podľa   znaleckého   posudku...   rozhodujúci   deň   pre   podanie   návrhu   na vyhlásenie   konkurzu...   Uvedené   časové   a   vecné   súvislosti   sú   rozhodujúce   z   dôvodu posúdenia následkov neskorého podania návrhu na vyhlásenie konkurzu...

V danej veci súdy... vec nesprávne právne posúdili, keď uzavreli... že som povinný plniť žalobcovi, a to titulom náhrady škody... sumu vo výške 5 773 €, čo zodpovedá presne výške žalobcových, po zastavení konkurzu, neupokojených pohľadávok voči spoločnosti S. s. r. o...

... v dôsledku včasného nepodania návrhu na vyhlásenie konkurzu nevznikla a ani nemohla   vzniknúť   žalobcovi   škoda   vo   výške   predpokladanej   ustanovením   §   11   ods.   4 zákonom č. 7/2005 Z. z...., nakoľko aj v prípade včasného podania návrhu na vyhlásenie konkurzu by bol konkurz na majetok spoločnosti S. s. r. o. zastavený pre nedostatok majetku a pohľadávka žalobcu by zostala neuspokojená v rovnakom rozsahu, teda v danom prípade chýba príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti - včas podať návrh na vyhlásenie konkurzu a vznikom škody vo výške neuspokojenej pohľadávky žalobcu.

Naviac   v   súdnom   konaní   som   vzniesol   námietku   premlčania,   s   ktorou   sa   súdy nevysporiadali riadne...“

4. Sťažovateľ ďalej uviedol:„Podľa   článku   152   ods.   4   Ústavy...   výklad   a   uplatňovanie   ústavných   zákonov, zákonov... musí byť v súlade s touto ústavou... Pokiaľ súd prvého stupňa postupoval inak, porušil tak moje právo vlastniť majetok a právo na súdnu ochranu. Poslednou inštanciou, ktorá mala toto porušenie zákona napraviť, bol Krajský súd..., ktorý tejto svojej povinnosti nedostal... Naviac uvedené rozhodnutia nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní   a závery,   ktorými   sa   súd   prvého   stupňa   ako   aj   odvolací   súdu   vo   svojom rozhodovaní   riadili...   sú   zjavne   neodôvodnené   a arbitrárne...   Porušenie   zákona, vykladaného   ústavne   konformným   spôsobom,   zo   strany   všeobecných   súdov   je   pritom v príčinnej súvislosti s porušením môjho práva na súdnu ochranu podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... Súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru... je aj právo na odôvodnenie súdnych rozhodnutí.

Aj toto... právo mi bolo odňaté rozsudkom Okresného súdu... zo dňa 2. decembra 2009... ako aj rozsudkom Krajského súdu... zo dňa 29. marca 2010..., pretože všeobecné súdy sa žiadnym spôsobom, a to ani len náznakom nevysporiadali s mojou argumentáciou, keď som dôvodil, že žalobcovi nemohla, vzhľadom na vykonané dôkazy, vzniknúť žiadna škoda...“

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Krajský súd... v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co/29/2010 porušil základné právo sťažovateľa   vlastniť   majetok   podľa   článku   20   ods.   1   Ústavy...   a   podľa   článku   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru...,   a základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 Ústavy... a podľa článku 6 Dohovoru...

Rozsudok Krajského súdu...   zo dňa 29.   marca 2010,   č. k.   2 Cob/29/2010-99,   sa zrušuje a vec sa vracia Krajského súdu... na nové prejednanie a rozhodnutie.

Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú je Krajský súd... povinný vyplatiť priamo na účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne   prerokuje   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (t. j. ústavný súd môže na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený).

7.   O zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   možno hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

8. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach   alebo   záväzkoch   alebo   o oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného   obvinenia   proti nemu.

9. Podstatou sťažovateľových námietok (t. j. predmetom sťažnosti) bolo tvrdenie, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Cob/29/2010 z 29. marca 2010 došlo k porušeniu ním označených   práv   tým,   že   krajský   súd   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   č.   k. 36 Cb 145/2008-81   z 2.   decembra   2009   (ktorým   bola   sťažovateľovi   uložená   povinnosť zaplatiť žalobcovi prisúdenú istinu s úrokom z omeškania, ako aj náhradu trov konania), stotožnil sa s odôvodnením rozsudku okresného súdu, t. j. s jeho zisteniami (skutkovým stavom) a prijatými právnymi závermi, ktoré však podľa sťažovateľovho názoru vyplývali z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a následného nesprávneho posúdenia takto zisteného stavu.

II.A K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

10. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať   a   rozhodnúť   (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru   zahŕňa   „právo   na   súd“,   to   znamená   právo   začať   konanie   na   súde v „občianskoprávnych   veciach“   ako   jeden   z   jeho   aspektov.   K   nemu   pristupujú   záruky ustanovené   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   organizáciu,   zloženie   súdu   a   vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1   dohovoru   je   zabezpečená   zárukami   procesného   a   inštitucionálneho   charakteru (III. ÚS 136/03).

11. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

12. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho sťažnosťou napadnutým rozhodnutím o odvolaní sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy a dohovoru.

13. Krajský súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. 2 Cob/29/2010 z 29. marca 2010 najskôr oboznámil v dovtedajšom konaní dokazovaním zistený skutkový a právny stav:„Spoločnosť   S.   s.r.o.   sa najneskôr od 31.12.2005 dostala do predĺženia,   t.   j.   do situácie, kedy nebola schopná plniť svoje záväzky. Žalovaný sa o tejto skutočnosti dozvedel niekedy   v   marci   2006   a   na   základe   tejto   skutočnosti   bol   podľa   zák.   č.   7/2005   Z.   z. o konkurze a reštrukturalizácii povinný ako konateľ spoločnosti S. s. r. o. povinný podať návrh na vyhlásenie konkurzu najneskôr do 30. 4. 2006. Dňa 31. 12. 2005 bolo predĺženie spoločnosti S. s. r. o. vo výške 453.000,- Sk a ku 31. 12. 2006 to už bola čiastka vo výške 3.066.000,-   Sk.   Tieto   skutočnosti   vyplývajú   zo   znaleckého   posudku   č. 19/2007 vypracovaného znalkyňou Ing. A. B., PhD. a tiež z výpovede žalovaného na pojednávaní dňa 2. 9. 2009.

Spoločnosť S. s. r. o. svojim návrhom zo dňa 21. 1. 2007 vyhotoveným žalovaným, ako   jej   konateľom   podala   na   seba   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu   z   dôvodu   predĺženia a tento návrh bol konkurznému súdu doručený dňa 23. 1. 2007. Okresný súd Košice 1... uznesením sp. z. 26 K/1/2007 zo dňa 23. 3. 2007 rozhodol tak, že pre nedostatok majetku dlžníka konkurzné konanie zastavil a toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 17. 4. 2007. Tieto skutočnosti súd zistil z návrhu na vyhlásenie konkurzu zo dňa 21. 1. 2007 a tiež z citovaného uznesenia Okresného súdu Košice I.

Spoločnosť S. s. r. o, mala pri podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu (23. 1. 2007) viacero záväzkov v celkovej výške 3.168.033,26 Sk. Z toho predstavovali obchodné záväzky sumu 1.718.785,76 Sk a ostatná časť záväzkov predstavuje záväzky voči S., zdravotným poisťovniam, daňovým orgánom a časť sú záväzky spoločnosti voči jej spoločníkom... Podľa § 11 ods. 2 zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii je dlžník v úpadku povinný podať návrh na vyhlásenie konkurzu do 30 dní, od kedy sa dozvedel alebo sa pri zachovaní odbornej starostlivosti mohol dozvedieť o svojom úpadku, pričom túto povinnosť v mene dlžníka má rovnako štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu dlžníka, likvidátor dlžníka a zákonný zástupca dlžníka.

Podľa   §   11   ods.   4   (prvá   a   druhá   veta)   zák.   č.   7/2005   Z.   z.   o   konkurze a reštrukturalizácii, ak osoba povinná podať návrh na vyhlásenie konkurzu v mene dlžníka poruší povinnosť včas podať návrh na vyhlásenie konkurzu, zodpovedá veriteľom za škodu, ktorá im v dôsledku toho vznikla, ibaže preukáže, že konala s odbornou starostlivosťou, pričom táto povinnosť sa nepovažuje za splnenú, ak súd návrh na vyhlásenie konkurzu odmietol alebo konkurzné konanie zastavil z dôvodu späťvzatia návrhu.

Podľa § 11 ods. 4 (tretia veta) zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, ak návrh na vyhlásenie konkurzu nebol podaný včas, predpokladá sa, že výška škody, ktorá tým veriteľom vznikla, je suma ich pohľadávok, ktoré po zrušení konkurzu alebo zastavení konkurzného konania pre nedostatok majetku zostali neuspokojené, ibaže sa preukáže iná výška škody.

Podľa § 563 Občianskeho zákonníka, ak čas plnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom, alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal.

Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa   tohto   zákona   povinný   platiť   poplatok   z   omeškania;   výšku   úrokov   z   omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa   §   3   ods.   2   Nariadenia   vlády   Slovenskej   republiky,   ktorým   sa   vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka č. 87/1995 Z. z. v znení platnom do 1. 1. 2009 je výška úrokov z omeškania dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Podľa § 10a/ (prechodné ustanovenie účinné od 1. januára 2009) Nariadenia vlády Slovenskej republiky, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka č. 87/1995 Z. z., ak došlo k omeškaniu pred 1. januárom 2009, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných do 31. decembra 2008.

Podľa § 133 ods. 1 Obchodného zákonníka, je štatutárnym orgánom spoločnosti s ručením obmedzeným jeden alebo viac konateľov.

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   súd   konštatuje,   že   žalobkyni   voči žalovanému vznikol nárok na zaplatenie 5.773,25 eur (173.925,- Sk) a to titulom nároku žalobkyne na nahradenie škody v súlade s... § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 11 ods. 4 Zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii. Táto škoda vznikla konkrétne porušením   povinnosti   žalovaného   danej   §   11   ods.   2   zák.   č.   7/2005   Z.   z.   o konkurze a reštrukturalizácii, t. j, nesplnenie povinnosti konateľa spoločnosti S. s. r. o. podať včas návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok spoločnosti S. s. r. o., pretože túto povinnosť mal žalovaný splniť najneskôr do 30. 4. 2006, avšak túto svoju povinnosť splnil až dňa 23. 1. 2007. Samotná výška spôsobenej škody vyplýva zo znenia § 11 ods. 4 (tretia veta) zák. č. 7/205 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, t. j. výška škody 5.773,25 eur... zodpovedá sume pohľadávok žalobkyne, ktorá po zastavení konkurzu na spoločnosť S. s. r. o. zostala neuspokojená.

Obrana   žalovaného   obsahovo   zodpovedajúca   tvrdeniu,   že   konal   s   odbornou starostlivosťou   nebola   úspešná,   pretože   z   vykonaného   dokazovania   takáto   skutočnosť nevyplýva. Samotné postúpenie leasingov, získanie pôžičky na zníženie predĺženia, resp. na ozdravenie spoločností, resp. tvrdený odpredaj skladových zásob a znižovanie režijných nákladov, prípadne žalovaným deklarovaná zmena trhového prostredia v oblasti výroby nákladov, prípadne žalovaným deklarovaná zmena trhového prostredia v oblasti výroby plastových okien, samy o sebe nepreukazujú skutočnosť, žeby žalovaný konal s odbornou starostlivosťou. V tejto súvislosti súd poukazuje na zistenú skutočnosť, že napriek tvrdenej odbornej starostlivosti malo konanie žalovaného za obdobie roka 2006 za následok iba zvýšenie predĺženia spoločnosti a to zo sumy 453.000,- Sk ku dňu 31. 12. 2005 na sumu 3.066.00,- Sk ku dňu 31. 12. 2006....“

14.   Následne   krajský   súd   uviedol   podstatné   dôvody   sťažovateľom   podaného odvolania:

„... Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a z tohto dôvodu vec následne aj neprávne právne   posúdil,   keď   za   podstatnú   považoval   výšku   predĺženia   k   31.   12.   2005   a   nie k 30. aprílu 2006, čo bol podľa znaleckého posudku zo dňa 23. 7. 2007... rozhodujúci deň (posledný deň lehoty na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu podľa § 11 ods. 3 zák. č. 7/2005   Z.   z.  ...,   poz.)  ...   Predĺženie   spoločnosti   bolo   ku   dňu   30.   4.   2006   vo   výške 3.066.000,-   Sk   a   ku   dňu   31. 12.   2006   vo   výške   3.066.000,-   Sk.   V   tomto   rozhodujúcom období, t. j. od 30. 4. 2006 do 31. 12. 2006 sa stav majetku spoločností nemenil, čo bolo preukázané v konaní pred súdom prvého stupňa... V dôsledku včasného nepodania návrhu na vyhlásenie konkurzu nevznikla... žalobcovi škoda vo výške predpokladanej ustanovením § 11 ods. 4 zák. č. 7/2005 Z. z...., nakoľko aj v prípade včasného podania návrhu na vyhlásenie   konkurzu   by   bol   konkurz   na   majetok   spoločnosti   zastavený   pre   nedostatok majetku... Súčasne z opatrnostných dôvodov vznáša námietku premlčania...“

15. Krajský súd svoje faktické (skutkové) a právne závery formuloval takto:„Krajský súd... dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, v súlade s ust. § 219 ods. 2 O. s. p., len konštatuje, že súd prvého stupňa správne vychádzal zo skutkového stavu, že žalovaný ako konateľ žalovanej spoločnosti porušil ust. § 11 ods. 2 zák. č. 7/2005 Z. z...., pretože porušil povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu do 30 dní, od kedy sa dozvedel, alebo sa pri zachovaní odbornej starostlivosti mohol dozvedieť o svojom úpadku.

K námietke premlčania, nároku žalobcu o náhradu škody, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že premlčacia lehota pre uplatnenie náhrady škody, v tomto prípade 1 rok, a   plynie   od   zrušenia   konkurzu   alebo   zastavenia   konkurzného   konania   pre   nedostatok majetku.

Z obsahu uznesenia Okresného súdu Košice I zo dňa 23. 3. 2007 č. k. 26 K/1/2007- 318 vyplýva, že súd zastavil konkurzné konanie pre nedostatok majetku dlžníka. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 17. 4. 2007.

Žalobca nárok na náhradu škody uplatnil na súde návrhom doručeným súdu dňa 20. 3. 2008, teda v zákonom stanovenej lehote včas...

Návrhu   žalovaného,   aby   odvolací   súd   proti   potvrdzujúcemu   rozsudku   pripustil dovolanie, odvolací súd nevyhovel, pretože ust. zák. č. 7/2005 Z. z., ktoré žalovaný, ako konateľ spoločnosti porušil, sú tak jednoznačné, že nemôžu vzniknúť žiadne pochybnosti pri ich aplikovaní v praxi...“

16. Po komplexnom zhodnotení odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozhodnutia krajského súdu (s prihliadnutím na zistenia a právne závery prvostupňového súdu, z ktorých krajský   súd   vychádzal   a na   ne   nadväzoval)   ústavný   súd   konštatuje,   že   z namietaného rozsudku krajského súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Krajský súd zreteľne odôvodnil skutkové zistenia, z ktorých   vychádzal   pri   súčasnej   aplikácii   príslušných   zákonných   ustanovení,   a preto nemožno konštatovať, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Krajský súd zhodnotil celkové okolnosti prípadu zodpovednosti sťažovateľa za vymáhanú škodu a mieru jeho zavinenia na jej   vzniku   náležitým   spôsobom. Odôvodnenie   namietaného   rozsudku   predstavuje   podľa názoru ústavného súdu dostatočný základ na jeho výrok, lebo krajský súd vysvetlil, na základe   akého   skutkového   stavu   a právnych   úvah   rozhodol   (t.   j.   potvrdil   rozhodnutie okresného súdu v napadnutej časti).

17.   K   sťažovateľom   namietanému   nedostatočnému   odôvodneniu   rozhodnutia krajského   súdu   ústavný   súd   poznamenáva,   že   súčasťou   obsahu   základného   práva   na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných účastníkmi   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces (IV. ÚS 115/03).

18.   Vychádzajúc   z   týchto   ústavne   významných   úvah   zaoberal   sa   ústavný   súd posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že krajský súd na argumentáciu sťažovateľa reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa so všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia,   a   do   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   uviedol postup,   akým   dospel   k   svojmu   rozhodnutiu.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd vykonal   ústavne   súladný   výklad   platných   právnych   predpisov,   ktorý   nie   je   svojvoľný a nepopiera   zmysel   interpretovaných   a   použitých   právnych   noriem.   Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu jasným a zrozumiteľným spôsobom reaguje na všetky   pre   vec   z   hľadiska   právneho   i   skutkového   podstatné   argumenty   sťažovateľa obsiahnuté v jej odvolaní proti rozsudku okresného súdu. Takéto odôvodnenie považuje ústavný   súd   za   dostatočné,   ústavne   konformné   a   spôsob   aplikácie   dotknutých   noriem krajským súdom za zlučiteľný s ústavou i medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

19. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej   súvislosti   medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom   do   takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

20. Vychádzajúc z už uvedeného ústavný súd dospel k záveru o nedostatku príčinnej súvislosti medzi namietaným rozsudkom krajského súdu a možným porušením základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva upraveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a v nadväznosti na to k záveru o zjavnej neopodstatnenosti tejto časti sťažnosti sťažovateľa.

21. Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru ako zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd   poznamenáva,   že   „formuláciou   uvedenou   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu záverov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru“ (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

II.B K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu

22. Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti doručenej ústavnému súdu namietal porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu.

23. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy   (ako aj právo podľa   čl. 1 dodatkového protokolu), ak toto   porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (čl. 1 dodatkového protokolu) by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (čl. 1 dodatkového protokolu) možno v konaní pred ústavným súdom zásadne namietať len v   spojení   s   namietaním   porušenia   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy. Táto právomoc ústavného súdu však nie je zároveň spojená so vznikom   jeho   oprávnenia   a   povinnosti   hodnotiť   právne   názory   všeobecných   súdov,   ku ktorým dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov. Úlohou ústavného súdu totiž nie   je   zastupovať   (nahradzovať)   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02).

24. Ústavný súd v okolnostiach prípadu nezistil, že by rozhodnutie krajského súdu bolo   svojvoľné   alebo   v   zjavnom   vzájomnom   rozpore,   či   urobené   v   zrejmom   omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov tohto súdu. Tvrdenia sťažovateľa preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré skončilo pre neho nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením základného práva na ochranu jeho vlastníctva a práva vlastniť majetok, resp. ho nerušene užívať podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (čl. 1 dodatkového protokolu), ktoré nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc.

25. Ústavný súd dospel k záveru, že označené rozhodnutie krajského súdu, ako aj dôvody uvádzané sťažovateľom v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy, a teda ani základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (čl. 1 dodatkového protokolu). Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

III.

26. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľa ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa jeho ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie rozsudku krajského súdu a priznanie náhrady trov konania (bod 4).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2010