znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 370/09-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2009   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   F.,   s.   r.   o.,   K.,   zastúpenej advokátom   JUDr.   R.   K.,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   na prejednanie jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice

- okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 470/2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti F., s. r. o., o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. septembra 2009 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti F., s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. R. K., K., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice - okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 470/2002.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:„Sťažovateľ   je   účastníkom   konania   o   zaplatenie   7.537,18   €   (221.642,30   Sk) vedeného na Okresnom súde Košice - okolie pod sp. zn. 14C 470/2002. Návrh na začatie konania bol pôvodne doručený Okresnému súdu Košice I. dňa 29. 06. 1999...

Od   uvedeného   dátumu   sťažovateľ   nezaznamenal   nijaký   úkon.   Až   z   odpovede Okresného súdu Košice I. zo dňa 02. 03. 2004 na jeho žiadosť z 26. 02. 2004 sa sťažovateľ dozvedel, že spis bol ešte dňa 02. 12. 2002 postúpený na Okresný súd Košice - okolie z dôvodu miestnej príslušnosti...

Vo veci bolo síce nariadených niekoľko pojednávaní, tie však neviedli k efektívnemu vybaveniu veci, v dôsledku čoho doteraz nedošlo k vydaniu rozhodnutia vo veci samej… Sťažovateľ… podal prostredníctvom právneho zástupcu dňa 19. 08. 2009… sťažnosť predsedovi Okresného súdu Košice - okolie na prieťahy v konaní a požiadal ho o zjednanie nápravy v smere uzavretia tejto záležitosti...

Sťažovateľ… úplne stratil dôveru, že v prípade akéhokoľvek porušenia práva je tu garancia   nápravy   zo   strany   autority,   akou   by   mal   byť   súd,   že   tento   bude   rozhodovať v súlade sústavou a zákonmi, a že o jeho právnom nároku bude rozhodnuté v primeranej lehote tak, aby bola zabezpečená jeho právna istota, čo sa však v opisovanom prípade vôbec nestalo.

Keďže je právna istota jedným zo základných atribútov právneho štátu a nakoľko bola dôvera sťažovateľa v právnu istotu závažným spôsobom narušená, sťažovateľovi tak vznikla morálna ujma spočívajúca v pocitoch nedôvery v súdny systém a jeho účinnosť. Sťažovateľ   preto   žiada,   aby   Ústavný   súd   rozhodol   o   priznaní   primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľovi, ako náhrady vyššie uvedenej nemajetkovej ujmy, pričom za primerané finančné zadosťučinenie považuje sumu 3.320 €. Poukazuje pritom na skutočnosť,   že   od   postúpenia   veci   z   Okresného   súdu   Košice   I.   prešla   bez   akéhokoľvek výsledku doba takmer siedmich rokov a Okresný súd Košice - okolie nezjednal nápravu.“Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom: „Základné   právo   sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2,   prvá   veta   Ústavy   Slovenskej republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd… nečinnosťou Okresného   súdu Košice   - okolie v konaní sp. zn.: 14C 470/2002 porušené bolo.

Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Košice - okolie, aby v konaní sp. zn.: 14C 470/2002 bezodkladne konal.

Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.320 €, ktoré mu je Okresný súd Košice - okolie povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Okresný súd Košice – okolie je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Z vyžiadaného spisu okresného súdu ústavný súd zistil tento predmet a správanie účastníkov konania, ako aj postup okresného súdu v posudzovanom konaní:

Návrhom na začatie konania podaným 29. júna 1999 Okresnému súdu Košice I sa sťažovateľka   domáhala   od   odporcov   zaplatenia   sumy   221 642,30   Sk   s   príslušenstvom z titulu ceny prác na rekonštrukcii domu vo V. M. Konanie bolo vedené Okresným súdom Košice I pod sp. zn. 24 C 558/1999.

Sťažovateľka   na   základe   výzvy   Okresného   súdu   Košice   I   z 18. júna   2000   na zaplatenie súdneho poplatku tento uhradila v auguste 2000.

Ďalším   úkonom   Okresného   súdu   Košice   I   bolo   doručovanie   návrhu   na   začatie konania na vyjadrenie odporcom vo februári 2002 a v dôsledku neúspešného doručovania pre zmenu adresy odporcov (z adresy v obvode Okresného súdu Košice I na adresu Severná 165, V. M., v obvode okresného súdu) jej opakované doručovanie. Odporcovia sa k návrhu vyjadrili 11. septembra 2002 a súčasne namietli miestnu príslušnosť Okresného súdu Košice I pre konanie vo veci.

Spis bol následne postúpený z dôvodu miestnej príslušnosti okresnému súdu, ktorý vo veci koná od 4. decembra 2002 a konanie vedie pod sp. zn. 14 C 470/2002.

V období od januára 2003 do januára 2004 okresný súd dožiadaniami Obecnému úradu vo V. M. preveroval, odkedy bývajú odporcovia v obci bez ohľadu na dátum, kedy boli prihlásení na trvalý pobyt, a to pre za účely preverenia danosti miestnej príslušnosti okresného súdu.

Okresný súd na základe podnetu odporcov doručeného 17. marca 2004 v priebehu celého konania preveroval stav konaní týkajúcich sa nárokov v súvislosti s rekonštrukciou domu vo V. M.

Prvé pojednávanie vo veci sa konalo 16. septembra 2004 a bolo odročené na neurčito z dôvodu preverenia čiastočnej úhrady žalovanej sumy pred podaním návrhu na začatie konania.   Dňa   15.   júna   2006   okresný   súd   urgoval   všetkých   účastníkov   na   predloženie dôkazov na preverenie čiastočnej úhrady žalovanej sumy. V nadväznosti na to sťažovateľka zobrala   čiastočne   späť   svoj   návrh   (z   dôvodu   čiastočnej   úhrady   žalovanej   sumy   pred podaním návrhu na začatie konania), odporcovia na výzvu okresného súdu oznámili, že so späťvzatím súhlasia a okresný súd uznesením z 1. februára 2007 zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy 103 493 Sk.

Ďalšie štyri pojednávania vo veci sa konali 19. apríla 2007, 24. mája 2007, 5. júna 2007   a   19.   júla 2007   a   boli   odročené   bez   prerokovania   veci   z   dôvodu   ospravedlnenej neprítomnosti   advokátky   sťažovateľky   pre   kolíziu   termínov   pojednávaní,   pre práceneschopnosť, resp. pre pobyt na dovolenke.

K   prerokovaniu   veci   došlo   na   nasledujúcich   dvoch   pojednávaniach   konaných 12. októbra 2007 (odročené na preverenie platieb v súvislosti s rekonštrukciou domu vo V. M.) a 29. novembra 2007 (odročené s uložením povinnosti sťažovateľke na špecifikáciu právneho dôvodu svojich nárokov a odporcom na zdokladovanie realizovaných platieb). Sťažovateľka   sa   v   nadväznosti   na   závery   pojednávaní   vyjadrila   23.   januára   2008 a odporcovia 14. mája 2008.

Pojednávania   nariadené   na   9.   júl   2008   a   16.   september   2008   boli   odročené   bez prerokovania veci z dôvodu ospravedlnenia advokátky sťažovateľky pre kolíziu termínov pojednávaní, resp. pre pobyt mimo územia Slovenskej republiky.

Na pojednávaní konanom 27. októbra 2008 bolo sťažovateľke uložené do troch dní označiť   ďalšie   návrhy   na   dokazovanie.   Advokátka   sťažovateľky   ich   predložila 12. novembra 2008 a súčasne žiadala o odročenie ďalšieho pojednávania nariadeného na 14. november   2008   z   dôvodu,   že   sa   jej   a   sťažovateľke   nepodarilo   zistiť   adresu navrhovaného svedka.

Pojednávania nariadené na 14. november 2008 a 19. február 2009 boli odročené bez prerokovania veci z dôvodu ospravedlnenia advokátky sťažovateľky.

Ďalšie pojednávanie sa konalo 26. marca 2009 a 15. apríla 2009, na ktorom okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. 14 C 470/2002-198 z 15. apríla 2009 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) tak, že odporcom uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľke sumu 129,75 € s úrokmi, v prevyšujúcej časti návrh zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania.

Dňa 19. augusta 2009 sťažovateľka podala predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní a 4. septembra 2009 doručila sťažnosť ústavnému súdu.

Po doručení sťažnosti ústavnému súdu sťažovateľka aj odporcovia podali odvolania proti   rozsudku   okresného   súdu   (7.   septembra   2009   sťažovateľka   a   14.   septembra   2009 odporcovia).   Okresný   súd   2.   novembra 2009 vo veci   vydal   opravné   uznesenie,   ktorým označil v rozsudku zastúpenie odporcu v 1. rade odporkyňou v 2. rade, vyzval účastníkov na zaplatenie   súdnych   poplatkov   za   podané   odvolania   a   zaslal   im   odvolania   navzájom   na vyjadrenie. Následne bol spis predložený ústavnému súdu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 470/2002.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 152 ods. 4 ústavy).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa odseku 2 citovanej právnej normy ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku   1,   ak   sťažovateľ   preukáže,   že   túto   podmienku   nesplnil   z   dôvodov   hodných osobitného zreteľa.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle § 62   a   nasl.   zákona   o   súdoch   zásadne   považuje za   účinný   prostriedok   ochrany   takých základných   práv,   ktoré   súvisia   so   základným   právom   na   súdnu   ochranu,   ako   aj so základným   právom   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr.   IV.   ÚS   153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“),   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje   povinnosť   sudcu   konať   bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona o sudcoch]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“.

V zmysle prvej vety druhého odseku   citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý   vybavuje   sťažnosť,   je   povinný   na   účel   zistenia   stavu   veci   prešetriť   všetky skutočnosti.“.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   adresovanú   ústavnému   súdu   sťažovateľka   podala 4. septembra   2009   a   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   bola   predsedovi   okresného   súdu doručená 19. augusta 2009, t. j. necelý mesiac pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, posúdil   ústavný   súd   podanie   sťažnosti   na   prieťahy   podľa   zákona   o   súdoch   zo   strany sťažovateľky   iba   ako   formálny úkon,   ktorému   nemožno pripísať účinky,   ktoré   by inak takáto sťažnosť mohla mať, ak by predseda okresného súdu dostal primeranú (rozumnú) lehotu   na   prijatie   opatrení   proti   zbytočným   prieťahom   vo   veci   samej   (podobne II. ÚS 376/06, IV. ÚS 48/06, II. ÚS 390/06).

Ústavný súd posúdil aj prípadnú danosť dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to najmä vzhľadom na doterajšiu dĺžku namietaného konania.

Ústavný súd po dôslednom oboznámení sa s obsahom spisu okresného súdu dospel k záveru, že k dĺžke posudzovaného konania do takej miery prispela aj sťažovateľka (svojou pasivitou pri promtnom označení a predložení dôkazov, uplatňovaním si nárokov, ktoré boli uspokojené   už   pred   začatím   konania   a   opakovanou   neúčasťou   sťažovateľky,   resp.   jej právnej   zástupkyne   na   pojednávaniach),   že   ani   nesporne   neprimerane   dlhé   trvanie posudzovaného konania nie je možné hodnotiť ako dôvod hodný osobitného zreteľa pre upustenie   od   splnenia   podmienky   relevantného   (a   nie   len   formálneho)   vyčerpania opravných prostriedkov pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Podľa názoru ústavného súdu okrem uvedeného je daný dôvod aj na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť, a to napriek doterajšej dĺžke posudzovaného konania.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade okresného súdu) nemohlo dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a   základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú,   aby   tento   orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03, IV. ÚS 147/04, IV. ÚS 221/05). V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, IV. ÚS 221/05).

Napriek   tomu,   že   posudzované   konanie   trvalo   neprimerane   dlho,   podľa   názoru ústavného   súdu   správanie   sťažovateľky   zastúpenej   advokátkou   do   takej   miery   prispelo k jeho celkovej dĺžke, a preto nie je daná možnosť vysloviť porušenie označených práv sťažovateľky namietaným postupom okresného súdu.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   jednou   zo   základných   pojmových náležitostí   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   v   prípadoch,   keď   sa   ňou   namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   to,   že   musí   smerovať   proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do označeného základného práva sťažovateľa.   Ak   v   čase,   keď   sťažnosť   bola   ústavnému   súdu   doručená,   nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (napr. II. ÚS 55/02).

Sťažovateľka podala ústavnému súdu sťažnosť, ktorou namietala porušenie svojho základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v čase, keď okresný   súd   už   vo   veci   rozhodol   svojím   rozsudkom   a   vykonával   už len   ďalšie   úkony súvisiace s písomným vyhotovením a doručovaním rozsudku a po podaní sťažnosti úkony v súvislosti s odvolaniami podanými účastníkmi konania. Tieto úkony boli okresným súdom vykonávané priebežne, a preto ústavný súd dospel k záveru, že v tomto štádiu konania už nemohlo dochádzať k porušovaniu označených základných a iných práv sťažovateľky.

Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol ako neprípustnú   so   zreteľom   na   nesplnenie   podmienky   konania   podľa   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde, ako aj pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2009