znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 370/08-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2009 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Milana Ľalíka a Petra Brňáka v konaní o sťažnosti V. V., D., zastúpenej advokátom Mgr. J. G., D., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 22/2001 takto  

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 22/2001   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému súdu Trenčín   p r i k a z u j e   v   konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 22/2001 konať bez zbytočných prieťahov.

3.   V. V. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré jej   j e   Okresný súd Trenčín   p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice I   j e   p o v i n n ý   uhradiť V. V. trovy právneho zastúpenia v sume 265,92 €   (slovom   dvestošesťdesiatpäť   eur   a   deväťdesiatdva   centov) na účet   jej právneho zástupcu Mgr. J. G., D., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júna 2008 doručená sťažnosť V. V. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. J. G., D., v ktorej namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom   Okresného   súdu   Trenčín (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 14 C 22/2001 (ďalej len „napadnuté konanie“).

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu 17. júna 2008 uviedla, že 13.   januára   2001   podala   okresnému   súdu   návrh   na   vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva manželov   (ďalej   len   „BSM“)   proti bývalému   manželovi   Ing.   J.   V.,   D. Predmetné súdne konanie je vedené pod sp. zn. 14 C 22/2001. Sťažovateľka sa návrhom z 2. novembra   2004   domáhala   vydania   predbežného   opatrenia   a   okresný   súd   uznesením z 1. decembra   2004   konanie   zastavil.   Proti   tomuto   uzneseniu   sťažovateľka   podala 23. decembra 2004 odvolanie, avšak „z dôvodu snahy o ďalšie nepredlžovanie súdneho sporu...odvolanie zobrala spať“, na čo Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) uznesením z 31. januára 2005 konanie o odvolaní zastavil. Sťažovateľka podala 25. augusta 2005   žiadosť   o nariadenie   termínu   pojednávania.   Uzneseniami   z 21.   septembra   2005 a 22. septembra   2005   okresný   súd   ustanovil   znalcov   na ocenenie   hnuteľného a nehnuteľného majetku patriaceho do BSM, uznesením z 26. apríla 2006 priznal znalcovi znalečné a v októbri 2006 doručil sťažovateľke posudok znalca.  

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že: „Od uvedeného času v podstate neviem o žiadnom kroku vykonanom zo strany okresného súdu.“

Porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vidí sťažovateľka v tom,   že „Vzhľadom   na   dlhodobú   nečinnosť   zo   strany   Okresného   súdu   Trenčín a na bezdôvodné   prieťahy   v súdnom   konaní   je   porušované   moje   ústavné   právo   určené vyššie   uvedenou   normou.   Zároveň   porušením   tohto   práva   dochádza   k   vzniku   ťažko napraviteľnej ujmy na mojich právach a predovšetkým mojom majetku...“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:„Základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR postupom Okresného súdu Trenčín vo veci vedenej pod sp. zn. 14 C 22/2001 p or u š e né   b o l o.“

Okresnému súdu Trenčín   pr i k a z u je,   aby v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 14 C 22/2001 konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľke pr i z n á v a   finančné zadosťučinenie 270.000,- Sk“.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   370/08-8 z 5. novembra 2008 ju prijal na ďalšie konanie a vyzval právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.   Predsedu   okresného   súdu   ústavný   súd   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľky a predseda okresného súdu oznámili ústavnému súdu, že netrvajú, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vo vyjadrení podpredsedu okresného súdu č. Spr. 18/09 z 29. januára 2009, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 4. februára 2009, je uvedené:

„Je pravdou, že medzi jednotlivými úkonmi uplynuli dlhšie lehoty, tieto však boli zapríčinené aj dĺžkou vypracovania znaleckých posudkov a taktiež využívaním procesných možností   účastníkmi   a podávaním   návrhov,   pri   ktorých   bol   spis   odnímaný   konajúcemu sudcovi a postupovaný na Krajský súd v Trenčíne a Krajskú prokuratúru T.  

Dĺžka konania je teda ovplyvnená aj skutočnosťami, ktoré nemajú dôvody na strane konajúceho súdu.“

Do podania sťažnosti ústavnému súdu okresný súd vo veci meritórne nerozhodol.

Ústavný súd zo súvisiaceho súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 14 C 22/2001 zistil priebeh a stav konania. Prehľad úkonov okresného súdu ním vykonaných v konaní vyplývajúci zo spisu sa zhoduje s tým, čo vyplýva zo zistení ústavného súdu. Pri celkovom hodnotení   prieťahov   konania   však   ústavný   súd   bral   do   úvahy   všetku   dokumentáciu obsiahnutú v predložených spisoch a všetky okolnosti, ktoré z nej vyplývali.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd)   vychádza   zo svojej   ustálenej   judikatúry,   v súlade s ktorou   „Účelom   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iným   zákonom   predvídaným   spôsobom,   ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu“   (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a postup   samotného   súdu   (3).   V súlade s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   v rámci   prvého   kritéria   ústavný   súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom konania vedeného okresným   súdom   je   rozhodovanie   o vyporiadaní   BSM   medzi   manželmi   po   rozvode. Vzhľadom na nutnosť nariadenia znaleckého dokazovania, ako aj so zreteľom na nutnosť ustálenia masy BSM možno napadnuté konanie považovať po vecnej stránke za zložitejšie. Samotnú   skutkovú zložitosť   (na   ktorú   poukázal   vo   svojom vyjadrení k sťažnosti z 29.   januára 2009 aj podpredseda   okresného   súdu)   však nemožno dávať do   súvislosti s dlhotrvajúcou   nečinnosťou   okresného   súdu.   Po   právnej   stránke   ide   o vec,   ktorá   patrí k štandardnej   agende   všeobecných   súdov   a ktorá   nie   je   právne   zložitá,   ako   to   už   aj skonštatoval ústavný súd vo svojom náleze č. k. II. ÚS 200/05-19 z 15. marca 2006: „...   pretože   výklad   a používanie   platnej   právnej   úpravy   sú   stabilizované   v judikatúre vyšších súdov.“

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd pri preskúmaní spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľka prispela k zbytočným prieťahom v konaní.

Tretím   hodnotiacim   kritériom   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku jeho postupu došlo k porušeniu uvedeného základného práva, ústavný súd zistil, že to tak je, a to napriek skutočnosti, že plynulému postupu nebránila žiadna zákonná prekážka v konaní (II. ÚS 3/00, III. ÚS 46/04). Ústavný súd zároveň pri posudzovaní prihliadal aj na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z dosiaľ vykonaných úkonov súdu vyplýva, že okresný súd bol v spore, v ktorom bola   sťažovateľka   v postavení   odporkyne,   v rámci   dlhších   časových   období   medzi jednotlivými úkonmi v podstate nečinný. Nečinnosť okresného súdu charakterizuje konanie vedené pod sp. zn. 14 C 22/2001 ako celok, a preto ústavný súd nepovažuje za potrebné hodnotiť sporadické úkony súdu (napr. nariadenie znaleckého dokazovania 21. septembra 2005, t. j. po viac ako 4 rokoch od začiatku konania).

Argumentáciu okresného súdu spočívajúcu v poukázaní na nutnosť zisťovania vecí patriacich   do   masy   BSM   a   na   potrebu   nariadenia   znaleckého   dokazovania,   ktoré   mali prispieť   k celkovej   dĺžke   konania,   ústavný   súd   neakceptoval.   Uvedené   skutočnosti jednotlivo ani vo vzájomnej spojitosti nemôžu odôvodňovať celkovú neprimeranú dĺžku posudzovaného súdneho konania, ktoré doteraz, t. j. od podania návrhu na začatie konania 13. januára 2001 až do podania sťažnosti 17. júna 2008 predstavuje viac ako sedem rokov, pričom rozsudok dosiaľ nebol vydaný.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 22/2001 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 22/2001 konal bez zbytočných prieťahov.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný vyplatiť ho sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   zaoberal   sa   aj   jej   žiadosťou   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia.   Sťažovateľka   žiadala,   aby   jej   bolo   priznané   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 270 000 Sk, poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu neistotu.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 14 C 22/2001 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, najmä význam sporu pre sťažovateľku, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 2 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní   pred   ústavným súdom advokátom Mgr. J. G. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne   alebo   sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Ústavný   súd pri rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2007,   ktorá   bola 632,54 € (19 056 Sk).

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to každý úkon po 105,42 €, t. j. spolu 210,85 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 6,31 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 223,46 €. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa § 27 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 265,92 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Podanie   právneho   zástupcu   sťažovateľky   obsahujúce   jeho   vyjadrenie   k vhodnosti ústneho pojednávania doručené ústavnému súdu 20. februára 2009 nevyhodnotil ústavný súd   vzhľadom   na jeho   obsah   (absencia   ústavnoprávneho   aspektu)   ako   podanie   vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2009