znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 37/2016-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. februára 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, a maloletých ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, všetci bytom ⬛⬛⬛⬛,zastúpených matkou ⬛⬛⬛⬛, právne zastúpených advokátkou JUDr. ZuzanouOlexovou, LL.M., OLEXOVA VASILISIN s. r. o., advokátska kancelária, Dunajská 18,Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.8 Cop 320/2015 z 31. augusta 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a maloletých ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ao d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. decembra2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“),a maloletých ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, všetci bytom

(ďalej len „maloletí sťažovatelia“), zastúpených sťažovateľkou (spolu ďalej len„sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súkromnýa rodinný život podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8dohovoru uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.8 CoP 320/2015 z 31. augusta 2015 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v procesnompostavení odporkyne v konaní o návrhu otca (ďalej len „navrhovateľ“) na nariadenienávratu maloletých sťažovateľov do krajiny obvyklého pobytu – Českej republiky, vedenompred Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 18 P 27/2015.Okresný súd uznesením sp. zn. 18 P 27/2015 zo 4. mája 2015 nariadil, aby sťažovateľkanavrátila maloletých sťažovateľov do miesta a pod jurisdikciu ich obvyklého pobytuv Českej republike. Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že sťažovateľka je v súčasnostiv rozvodovom konaní s navrhovateľom, ktorý už od narodenia najstaršieho syna bol ťažkozávislý na alkohole a absolvoval protialkoholické liečenie. O deti a domácnosť sa podľasťažovateľky nestaral, od roku 2010 sa v domácnosti zdržiaval len sporadicky, mal pomerys inými ženami. V auguste 2012 navrhovateľ opustil spoločnú domácnosť, pričomneobmedzenú možnosť styku so svojimi deťmi využíval len minimálne, celá starostlivosťo maloletých spočívala na sťažovateľke. Navrhovateľ prispieval sťažovateľke sumou, ktoránestačila na pokrytie základných potrieb napriek tomu, že on sám pochádza z nadpriemernezámožnej rodiny. Sťažovateľku po skončení rodičovskej dovolenky prepustili z práce(bola zamestnaná v spoločnosti svokrovcov) a odobrali jej i motorové vozidlo, čo jejstarostlivosť o maloletých sťažovateľov ešte viac sťažilo. Podľa sťažovateľky v roku 2012jej bolo rodinou navrhovateľa ponúknuté, aby sa odsťahovala aj s deťmi na Slovensko.Keďže finančná situácia sťažovateľky bola neúnosná, podala návrh na zverenie detído osobnej starostlivosti a úpravu pomerov k maloletým deťom. V roku 2014 bolasťažovateľka spolu s maloletými sťažovateľmi nútená presťahovať sa na Slovenskok svojim rodičom, pričom navrhovateľ jej ponúkol, že jej bude platiť mesačne 10 000 CZKa raz mesačne pricestuje za deťmi. Sám navrhovateľ pri sťahovaní sťažovateľkya maloletých sťažovateľov na Slovensko pomáhal svojím autom. V roku 2014 saprostredníctvom Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže uskutočnilamediácia medzi navrhovateľom a sťažovateľkou, avšak tá bola neúspešná.

Proti uzneseniu okresného súdu zo 4. mája 2015 podala sťažovateľka odvolanie.Krajský súd namietaným uznesením potvrdil prvostupňové rozhodnutie, s ktorým sav celom rozsahu stotožnil. Oba všeobecné súdy konajúce v tejto veci dospeli k záveru,že v zmysle ustanovení Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosovdetí (ďalej len „Haagsky dohovor“) boli maloletí sťažovatelia premiestnení z obvykléhomiesta pobytu neoprávnene vychádzajúc z právneho názoru, že primárnym cieľomHaagskeho dohovoru je zabezpečiť návrat detí. Krajský súd ďalej uviedol, žepri rozhodovaní v danej veci sa dôsledne riadil článkom 11 Nariadenia Rady (ES)č. 2201/2013 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkovv manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností.

Podľa názoru sťažovateľov„súd nezistil riadne skutkový stav veci, ktorý mal zisťovať aj bez návrhu, vec nesprávne právne posúdil, poskytnuté dôkazy vyhodnotil nesprávne. V prvom rade súd neskúmal, či návrat detí za daných skutkových okolností nepredstavuje závažný zásah do ich práva na rodinný a súkromný život v zmysle Dohovoru, ktorý je nadriadený Haagskemu dohovoru. Popri snahe až nepochopiteľne sa držať ustanovenia čl. 11 Nariadenia súd opomenul riadne preskúmať dôležité výnimky z nariadenia návratu detí podľa čl. 13 Haagskeho dohovoru, čo má za následok arbitrárnosť celého rozhodnutia.“. Sťažovatelia sa domnievajú, že všeobecné súdy rozhodli v rozpore s čl. 13Haagskeho dohovoru, ktorý upravuje dôvody, za splnenia ktorých všeobecný súd nemusínariadiť návrat dieťaťa do miesta obvyklého pobytu. Sťažovatelia sú toho názoru, že v ichprípade boli naplnené všetky štyri dôvody, na ktoré súdy neprihliadli.

K naplneniu jednotlivých dôvodov v zmysle čl. 13 Haagskeho dohovoru sťažovateliauviedli:

a) K existencii vážneho nebezpečenstva ujmy a neznesiteľnej situácie – sťažovateliapoukázali na nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 100/2014 z 23. mája 2014, v ktoromústavný súd uviedol, že „návrat dieťaťa nemožno (v súlade s judikatúrou ESĽP) nariaďovaťautomaticky alebo mechanicky a v každom prípade sa musí posudzovať najlepší záujemdieťaťa...“. Sťažovatelia argumentovali, že v ich prípade všeobecné súdy nariadili návratmaloletých sťažovateľov do Českej republiky bez toho, aby bola posúdená celková situáciaa následky tohto rozhodnutia, pretože núteným návratom budú maloletí sťažovateliavystavení psychickej ujme a uvedení do neznesiteľnej situácie. Sťažovatelia poukázalina skutočnosť, že súdy neskúmali ani vzťahy so širšou rodinou, pričom otec ani jeho rodičiasa o maloletých sťažovateľov nezaujímajú. Naopak, sťažovateľka, ako aj jej rodičia detimilujú. Súdy podľa sťažovateľov v konaní neprihliadli na názor kolízneho opatrovníka,ktorý sa priklonil k záveru, že je v záujme detí ostať s matkou na Slovensku, ako ajk podobnému názoru psychológa ⬛⬛⬛⬛ prítomného počas výsluchu. V súvislostis naplnením tohto dôvodu v zmysle čl. 13 Haagskeho dohovoru sťažovatelia poukázalina relevantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“),napr. rozhodnutie vo veci Neuligner a Shuruk proti Švajčiarsku (sťažnosť č. 41615/07),rozhodnutie vo veci Šneersone a Kampanella proti Taliansku (sťažnosť č. 14737/09), ako ajnález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 100/2014.

b) Nesúhlas dieťaťa s návratom do miesta obvyklého pobytu – všeobecné súdyvo svojich rozhodnutiach uviedli, že nebolo potrebné prihliadnuť na názor maloletýchsťažovateľov, pretože ich mentálna úroveň im nedovoľuje pochopiť predmet konania.V zmysle Haagskeho dohovoru však súd je povinný vždy prihliadnuť na názor maloletéhodieťaťa, pokiaľ je toto vo veku, že to je možné. Ako vyplýva zo správy predloženej Úradompráce, sociálnych vecí a rodiny Prešov, maloletí sťažovatelia(10 rokov) a(8 rokov) sa zhodne vyjadrili, že chcú ostať s mamou, a predstava, že by bývali u otca s jehonovou priateľkou, sa im nepáči. Menovaní maloletí sú vo veku, kedy sú dostatočnerozumovo vyspelí, aby súd zobral do úvahy ich postoj. Súd v tejto veci„odignoroval názor maloletých detí“, čím došlo k porušeniu ich práva na vyjadrenie názoru závažnýmspôsobom.

c) Súhlas otca s premiestnením maloletých detí – podľa tvrdenia sťažovateľovnavrhovateľ viackrát ústne výslovne súhlasil s tým, aby sa sťažovateľka s deťmiodsťahovala, čo sťažovatelia dokumentujú nahrávkou a jej prepisom. V tejto súvislosti jepodľa sťažovateľov potrebné vziať do úvahy, že navrhovateľ sám pomáhal so sťahovanímna Slovensko a svoj súhlas na vysťahovanie taktiež udelil počas mediácie. V súdnom konaníbolo teda predložených viacero dôkazov, z ktorých jednoznačne vyplýva, že navrhovateľsúhlas s presťahovaním udelil.

d) Výkon opatrovníckeho práva nebol otcom realizovaný – súdy vo svojichrozhodnutiach uviedli, že navrhovateľ v čase premiestnenia detí opatrovnícke právovykonával napriek tomu, že zo skutkových okolností veci vyplynulo, že domácnosť opustil,o deti sa nestaral, svojej vyživovacej povinnosti sa chcel následne zbaviť úplne a maloletýchsťažovateľov sa snažil odsťahovať na Slovensko. Svoje opatrovnícke právo vykonávalpodľa sťažovateľov len formálne a rovnako formalisticky k jeho hodnoteniu pristúpil ajkrajský súd.

Z uvedeného podľa sťažovateľov vyplýva, že uznesenie krajského súdu, v ktoromkrajský súd bez vysvetlenia dospel k záveru, že opatrovnícke právo vykonávané bolo, súhlasnavrhovateľa s premiestnením maloletých sťažovateľov daný nebol a záruky poskytnuténa ochranu záujmov detí po návrate do Českej republiky sú dostatočné, je rozhodnutímnepreskúmateľným a arbitrárnym, vydaným v rozpore s judikatúrou ESĽP.

Sťažovatelia ďalej uviedli, že ich sťažnosť je prípustná, keďže vyčerpali všetkydostupné opravné prostriedky a tiež podali dovolanie proti namietanému rozhodnutiukrajského súdu.

Na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Krajský súd v Košiciach rozhodnutím č. 8CoP/320/2015 zo dňa 31.08.2015 porušil právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa č1. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Krajský súd v Košiciach rozhodnutím č. 8CoP/320/2015 zo dňa 31.08.2015 porušil právo sťažovateľov na súkromný a rodinný život podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy SR a na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Sťažovateľom sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie 3.000 EUR každému, ktoré je porušovateľ povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4. Sťažovateľom sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 691,37 EUR, ktorú je porušovateľ povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môžekonať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochranysvojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré muzákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôdteda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nieje a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohouvšetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktorésú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákonyna konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvoupodľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práva základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobámzaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálnymechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánovverejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie nimi označených právuznesením krajského súdu, proti ktorému využili možnosť podať mimoriadny opravnýprostriedok – dovolanie, o ktorom dosiaľ nebolo Najvyšším súdom Slovenskej republiky(ďalej len,,najvyšší súd“) rozhodnuté.

Zo stabilnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že právomoc poskytnúť ochranuoznačeným právam sťažovateľky má najprv a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací(k podobným záverom už ústavný súd dospel vo veciach napr. m. m. III. ÚS 114/2010,III. ÚS 199/2010, III. ÚS 462/2011, I. ÚS 480/2013).

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovatelia svoje námietky uplatnili v sťažnostipodanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nieje dovolacie konanie ešte skončené, bolo dôvodné sťažnosť proti uzneseniu krajského súduodmietnuť pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušeniesťažovatelia namietajú, bude ešte rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Podaniedovolania a súbežne s ním aj podanie sťažnosti ústavnému súdu navodzuje situáciu, keďuvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v časedo rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpalopravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jehozákladných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010), žev prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanejsťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutío takomto mimoriadnom opravnom prostriedku.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky budemať pre sťažovateľov prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolanianeprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného právana súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a právana spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že v prípadeprocesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľom lehota na podaniesťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemuprávoplatnému uzneseniu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórnenezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojenís § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. februára 2016