znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 37/2014-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. mája 2014 prerokoval   prijatú sťažnosť R.   D.,   zastúpeného advokátkou JUDr. Ľubicou   Bičianovou, Záhradnícka 16/II, Komárno, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. Er 2897/01, za účasti Okresného súdu Komárno, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo R. D. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. Er 2897/01 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Komárno p r i k a z u j e   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. Er 2897/01 konať bez zbytočných prieťahov.

3. R. D. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e   Okresný súd Komárno p o v i n n ý   zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Komárno j e   p o v i n n ý uhradiť R. D. trovy právneho zastúpenia v sume 417,98 € (slovom štyristosedemnásť eur a deväťdesiatosem centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Ľubice Bičianovej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 5. decembra 2013   doručená   sťažnosť   R.   D.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátkou   JUDr.   Ľubicou   Bičianovou,   Záhradnícka   16/II,   Komárno,   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Er 2897/01.

Zo sťažnosti vyplýva: «... 30. 06. 2011 bol platiteľovi mzdy povinného v 4/ rade (navrhovateľovi) doručený Príkaz   na   začatie   exekúcie   EX   602/2001   zo   dňa   17.   06.   2011   a   to   zrážkami   zo   mzdy povinného   pod   4/,   na   základe   vykonateľného   exekučného   titulu   na   peňažné   plnenie: notárskej   zápisnice   č.   N   375/00,   NZ   360/00   zo   dňa   14.   11.   2000...   ktorým   sa   ukladá povinným... 4/ R. D., zaplatiť pohľadávku 4.233,82.- € s prísl...

Z Príkazu na začatie exekúcie zo dňa 17. 06. 2011 vyplývalo, že exekučné konanie sa voči povinným... začalo na návrh oprávneného; Všeobecná úverová banka, a. s...

povinný v 4/ rade (navrhovateľ)... podal... 11. 07. 2011 návrh na zastavenie exekúcie v zmysle § 57 ods. 1/ písm. g) EP, s poukazom na to, že oprávnený: Všeobecná úverová banka,   a.   s...   nie   je   oprávnený   pohľadávku   vymáhať   z   dôvodov   jej   postúpenia   a   tiež z dôvodu, že povinný v 1/ rade Z. S. (dlžník), na základe dohody s postupníkom mal podľa vedomosti   povinného   v   4/   rade...   pohľadávku   splácať   v   nepravidelných   splátkach   už postupníkovi...   Súčasne   v   návrhu   na   zastavenie   exekúcie   poukázal   na   skutočnosť,   že zo strany exekútora mu neboli v rozpore s ust. § 67 EP doručované žiadne písomnosti a preto   namietal   aj   podpis   na   doručenke   o   prevzatí   upovedomenia   o   začatí   exekúcie o ktorom nemal vedomosti a ktoré mu nebolo nikdy doručené. Keďže mu neboli doručované žiadne písomnosti, či už zo strany oprávneného alebo exekútora, nemal žiadne vedomosti o tom, že pre uvedenú pohľadávku je vedené exekučné konanie...

povinný v 4/ rade... podal aj návrh na odklad v zmysle § 56 ods. 2 EP. Napriek tomu, že od podania návrhu na odklad a zastavenie exekúcie uplynuli už viac ako 2 roky, o návrhu povinného v 4/ rade doposiaľ rozhodnuté nebolo.

Medzičasom   však   uznesením   Okresného   súdu   Komárno   č.   k.   0Er/2897/2001-157 zo dňa   04.   02.   2013   súd   pripustil   zmenu   účastníka   konania   na   strane   oprávneného: Všeobecná   úverová   banka,   a.   s...   ktorý   z   konania   vystúpi   a   na   jeho   miesto   vstúpi: SERRAGHIS LOAN MANAGMENT LTD...

Rozhodnutie   zdôvodnil   tým,   že...   14.   09.   2011   bol   súdu   doručený   návrh na pripustenie zmeny účastníkov konania na strane oprávneného z pôvodného oprávneného na spoločnosť: Debinvest Limited... na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 12. 09. 2008 uzavretou so Všeobecnou úverovou bankou, a. s... ako postupcom a Debinvest Limited, ako postupníkom... 31. 10. 2012 bol súdu doručený ďalší návrh na pripustenie zmeny   účastníkov   konania   na   strane   oprávneného   na   spoločnosť:   SERRAGHIS   LOAN MANAGMENT LTD... na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 10. 04. 2012... Povinný v 4/ rade... som proti uvedenému uzneseniu súdu zo dňa 04. 02. 2013 podal odvolanie z dôvodu, že z doteraz vykonaného dokazovania a dokladov založených do spisu nie je jednoznačne preukázaný prechod práva z exekučného titulu a tiež, že sa tak stalo v súlade s cit. ust. § 37 ods. 3 EP, účinného do 1. 2. 2002... som súdu vytýkal, že nerozhodol o návrhoch na zámenu účastníkov konania na strane oprávneného v zákonnej lehote 60 dní. O pôvodnom návrhu zo dňa 14. 09. 2011 a o návrhu zo dňa 31. 10. 2012, rozhodol až uznesením dňa 04. 02. 2013.

Bez ohľadu na uvedenú skutočnosť, povinný v 4/ rade som dňa 12. 06. 2013 podal ďalší návrh na odklad a zastavenie exekúcie, pretože existuje iný dôvod, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať a pre ktorý je exekúcia v zmysle § 57 ods. 1 písm. a, g/ EP, neprípustná z dôvodov,   že:   Notárska   zápisnica   o   uznaní   dlhu   a   súhlase   povinnej   osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, ktorá bola spísaná v rovnaký deň ako bola uzavretá zmluva o úvere, nie je materiálne vykonateľným exekučným titulom z dôvodu, že v čase uznania dlhu a vyhlásenia povinnej osoby o súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ešte   žiadny   dlh   neexistoval   a   uznať   možno   len   dlh,   ktorý   už   vznikol   a   nie   ktorý   snáď v budúcnosti vznikne.

Čas   plynie   a   zo   strany   súdu   nebolo   vydané   žiadne   rozhodnutie.   Zamestnávateľ povinného 4/ v období od 6/2011 do 10/2013 vykonal z titulu tejto exekúcie zrážky zo mzdy už vo výške 10.950,69.- € a zrážky vykonáva ďalej. Povinný v 1/ rade podľa potvrdení založených do spisu na úhradu predmetnej pohľadávky uhradil sumu 1.860.- €, čo spolu za uvedené obdobie činí 12.810,69.- €. Na uvedenú skutočnosť povinný v 4/ rade upozornil exekútora v záujme toho, aby exekúcia nebola vykonávaná nad rozsah exekúcie. Exekútor, reagujúc na upozornenie, požiadal o poskytnutie súčinnosti povinného v 4/ rade formou urgencie rozhodnutia súdu o podaných návrhoch v exekučnom konaní...

Exekúcia je vedená na základe návrhu oprávneného: Všeobecná úverová banka a. s...   zo   dňa   11.   12.   2000,   o   čom   sa   oprávnený   v   4/   rade   (navrhovateľ)   dozvedel   až od svojho   zamestnávateľa,   keď   mu   bol   doručený   príkaz   na   začatie   exekúcie   dňa 30. 06. 2011 a ihneď začal vec riešiť. Podal 2 x návrh na odklad a zastavenie exekúcie z rôznych dôvodov, tak ako to uviedol vyššie. Prvý návrh na odklad a zastavenie exekúcie podal dňa 11. 7. 2011 a druhý dňa 12. 06. 2013. Ani o jednom návrhu dodnes rozhodnuté nebolo. Súd doposiaľ rozhodol len o návrhoch oprávneného na zmenu účastníkov konania na strane oprávneného a to uznesením zo dňa 04. 02. 2013, aj to nie v zákonnej lehote a voči ktorému povinný v 4/ rade podal odvolanie, nakoľko ho nepovažuje za správne. O odvolaní   voči   citovanému   uzneseniu   tiež   rozhodnuté   nebolo.   S   poukazom   na   tieto skutočnosti mám za to, že dĺžka konania nespĺňa požiadavku „primeranej lehoty“, čím došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru.

Som toho názoru, že obdobia nečinnosti v postupe okresného súdu majú výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Konanie, ktoré má byť predmetom posúdenia trvá viac ako 2 roky a exekúcia ako taká je vedená od roku 2001 t. j. takmer 12 rokov. V priebehu rokov 2011 a 2013 bola povinnému v 4/ rade zo mzdy z titulu exekúcie o ktorej nebol ani vyrozumený zákonným spôsobom, ktorú skutočnosť vo svojich podaniach uviedol, zrazená suma 10.950.-   €.   Príslušenstvo   pohľadávky   je   už takmer trojnásobne   vyššie   ako   istina, čo nespôsobil svojim konaním povinný v 4/ rade (navrhovateľ). V súvislosti s tým mu vznikli nemalé, medziiným aj existenčné problémy. Navrhovateľ (povinný v 4/ rade) si je vedomý toho, že ako ručiteľ povinného v 1/ rade zodpovedá za úhradu pohľadávky oprávneného spoločne a nerozdielne so všetkými povinnými v 1-3/ rade, avšak opakovane podal návrh na odklad   a   zastavenie   exekúcie   z   rôznych   dôvodov,   pre   ktoré   považuje   exekúciu za neprípustnú   resp.   neoprávnenú   a   súd   o   týchto   jeho   návrhoch   nerozhodol   v   súlade s ustanovením § 6 OSP a § 100 ods. 1 OSP, bez zbytočných prieťahov. Návrhy na súd povinný v 4/ rade podal z dôvodov, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1/ Okresný súd Komárne v konaní vedenom pod sp. zn. 0Er/2897/2001 porušil základné právo R. D... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

2/ Okresnému súdu Komárno v konaní vedenom pod 0Er/2897/2001 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3/   Navrhovateľovi   R.   D...   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 1,500.- EUR, ktoré mu je Okresný súd Komárno vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu.

4/ Okresný súd Komárno, je povinný zaplatiť náhradu trov konania R. D... v sume 317,66.- €...na účet právneho zástupcu navrhovateľa do 15 dní odo dňa právoplatnosti nálezu.“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   prijal   na   ďalšie   konanie   uznesením č. k. I. ÚS 37/2014-11 z 29. januára 2014.

Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril k prijatej sťažnosti.

Predseda   okresného   súdu   na   výzvu   ústavného   súdu   reagoval   podaním zo 7. marca 2014 sp. zn. Spr 128/14, v ktorom okrem iného uviedol:

„Súd považoval za nevyhnutné vyriešiť otázku okruhu účastníkov t. j. toho, kto je vlastne oprávneným v danej exekučnej veci, nakoľko z návrhov mal vedomosť o tom, že pohľadávka s príslušenstvom, ktorá je predmetom exekučného konania, bola postúpená na nového   veriteľa.   Preto   dňa   4.   2.   2013   rozhodol   o   zmene   účastníka   konania   na   strane oprávneného. Okresný súd Komárno bol toho názoru (čo vyplýva z vyjadrenia zákonnej sudkyne), že nie je hospodárne rozhodovať o stave, ktorý už neplatí, pričom v odôvodnení uznesenia (vydaného vyššou súdnou úradníčkou) uviedol, že pohľadávka bola postúpená najprv   na   spoločnosť   Debtinvest   Limited   a   potom   na   spoločnosť   Serraghis   Loan Management Ltd. Voči rozhodnutiu podal odvolanie povinný v 4. rade a po odvolacom konaní Krajský súd v Nitre, ktorému bol spis predložený dňa 23. 5. 2013 svojím uznesením č. k. 15CoE/178/2013-183, zo dňa 27. 6. 2013 uznesenie Okresného súdu Komárno č. k. Er/2897/2001-157, zo dňa 4. 2. 2013 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že súd samostatne   nerozhodol   o   návrhu   zo dňa 14.   9.   2011 a rozhodol   iba   o   návrhu zo   dňa 31. 10. 2012. Preto Okresný súd Komárno opätovne uznesením č. k. OEr/2897/2001-208 zo dňa   9.   1.   2014   rozhodol   samostatným   výrokom   o   návrhu   zo   dňa   14.   9.   2011 a samostatným   výrokom   o   návrhu   zo   dňa   31.   10.   2012.   Rozhodnutie   právoplatnosť nenadobudlo, nakoľko povinný v 4. rade podal voči nemu opäť odvolanie. Súd nerozhodol o návrhu   na   zastavenie   exekúcie   súčasne   s   návrhom   na   zmenu   účastníka   na   strane oprávneného   z   dôvodu,   že   voči   uzneseniu   o   zastavení   exekúcie   je   prípustné   odvolanie, pričom voči výroku o zastavení/nezastavení konania by mohol podať odvolanie oprávnený Všeobecná úverová banka, a. s., ktorá však podľa hmotného práva nie je veriteľom a preto jej   záujem   na   pokračovaní   exekučného   konania   je   zjavne   iný   ako   záujem   súčasného veriteľa, o ktorého účastníctve v exekučnom konaní ku dnešnému dňu nebolo právoplatné rozhodnuté.

Zákonodarca   postúpenie   pohľadávok   nevylúčil   a   preto   je   teoreticky   možné postúpenia   pohľadávok   realizovať   do   nekonečna   a   bez   ohľadu   na   to   či   s tým   povinný súhlasí, pričom súd o procesných návrhoch na zmenu účastníka t. j. o týchto procesných zmenách   musí   rozhodnúť.   V   danom   prípade   je   evidentné,   že   tento   proces   sa   javí   ako procesné veľmi jednoduchý, ale v skutočnosti v takomto exponovanom prípade je zdĺhavý, ak si ho predlžuje aj sám povinný, podávaním opravných prostriedkov, ktoré zjavne vedú k predlžovaniu procesného postupu súdu (napr. o odvolacie konanie). V tomto smere možno iba konštatovať, že Okresný súd Komárno je preťaženým súdom, kde sa iba exekučných konaní vedie viac ako 82.000, pričom teoreticky by súd mal plynulé a bez prieťahov konať v každej   z   týchto   exekučných   vecí,   okrem   toho   ale   aj   iných,   či   už   občianskoprávnych veciach,   obchodnoprávnych   veciach,   trestných   veciach   atď.,   čo   je   s   poukazom   na personálne zloženie a materiálne podmienky súdu dlhotrvajúcim a zjavne neriešiteľným problémom.   Preto   s   poukazom   na   uvedené   skutočnosti   som   toho   názoru,   že   zbytočné prieťahy v tejto veci z pohľadu súdneho konania nevznikli, pretože súd konal v intenciách svojich   možností   priebežne   a   v   primeranej   lehote.   Sťažovateľ   ovi   v   exekučnom   konaní povinnému   v   4.   rade   zjavne   naďalej   vyhovuje   predlžovanie   lehoty   na   vybavenie   veci, pretože aj t. č. podal odvolanie opäť proti procesnému rozhodnutiu, ktoré je potrebné pre vydanie samotného rozhodnutia o jeho návrhu na odklad a zastavenie exekúcie.“

Sťažovateľ   k   vyjadreniu   predsedu   okresného   súdu   doručil   ústavnému   súdu 31. marca 2014 toto vyjadrenie:

„Mám za to, že okresný súd sa nedostatočne oboznámil s obsahom návrhu povinného v   4/   rade   (sťažovateľa)   na   odklad   a   zastavenie   exekúcie   zo   dňa   08.   07.   2011.   Návrh povinného v 4/   rade ako   i   ostatných povinných bol najskôr podaný   z toho dôvodu,   že oprávnený: Všeobecná úverová banka, a. s., Bratislava, pob. Komárno nie je oprávnený vymáhať pohľadávku z dôvodov jej postúpenia, ktorú skutočnosť postupca ani postupník tak súdu   ako   ani   exekútorovi   od   roku   2008   neoznámili   a   tak   exekúciu   vedenú   postupcom považoval   povinný   v   4/   rade   (   sťažovateľ)   za   neoprávnenú   a   žiadal   exekúciu   zastaviť. Pokiaľ   by   následne   nedošlo   k   predloženiu   zmluvy   o   postúpení   pohľadávky   resp. preukázaniu jej postúpenia, exekúcia by musela byť zastavená. Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľ sa domáhal zastavenia exekúcie nie z dôvodu postúpenia pohľadávky, lebo to nie   je   dôvod   zastavenia   exekúcie,   ale   z   dôvodu,   že   Všeobecná   úverová   banka,   a.   s., Bratislava, pob. Komárno, nebola oprávnená pohľadávku vymáhať.

Ďalej dovolím si nesúhlasiť s konštatovaním pána predsedu okresného súdu v tom, že sťažovateľovi   v   exekučnom   konaní   ako   povinnému   v   4/rade   zjavne   naďalej   vyhovuje predlžovanie lehoty na vybavenie veci, vychádzajúc z toho, že podáva voči rozhodnutiam súdu   opravné   prostriedky,   pretože   aj   t. č.   podal   opäť   odvolanie   proti   procesnému rozhodnutiu súdu. Práve opak. Predlžovanie lehoty sťažovateľovi absolútne nevyhovuje, pretože   na   základe   exekučného   príkazu   mu   zamestnávateľ   vykonáva   zrážky   zo   mzdy a zrazené   sumy   vedie   na   depozitnom   účte.   Na   moje   viaceré   upozornenia   adresované exekútorke, že v prípade ďalších zrážok zo mzdy povinných môže dôjsť k zrážkam nad rozsah rozhodnutím priznanej pohľadávky a jej príslušenstva, ma exekútorka požiadala o podporu formou urgencie rozhodnutia súdu o podaných návrhoch povinných Naposledy listom zo dňa 14. 01. 2014 som exekútorke oznámila, že na úhradu pohľadávky 4.233,82. -€ s prísl. boli zo mzdy povinných vykonané zrážky spolu s čiastočnou úhradou v celkovej výške 19.168,14.-€. Napriek uvedenému, zrážky sú vykonávané naďalej, takže je evidentné, že   predlžovanie   lehoty   v   tomto   prípade   sťažovateľovi   nie   je   na   jeho   prospech,   ale v neprospech. Nevidím žiadnu výhodu, ktorá by z tohto predlžovania mala pre sťažovateľa vyplývať a z ktorej by mohol profitovať. Pokiaľ sa týka podávania opravných prostriedkov sťažovateľom,   je   to   jeho   právo   a   napokon   Krajský   súd   v   Nitre   rozhodnutím 15CoE/178/2013   zo   dňa   27.06.2013   mu   dal   za   pravdu   a   považoval   jeho   odvolanie   za dôvodne, keď zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa a vyslovil názor, že oba návrhy na zmenu účastníka konania je potrebné posúdiť samostatne a samostatne aj o nich rozhodnúť. Napriek uvedenému prvostupňový súd opätovne jedným uznesením sp. zn. 0Er/2897/2001 zo dňa 09. 01. 2014 rozhodol o oboch návrhoch. Ďalším odvolaním proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľ vytkol prvostupňovému súdu, že nerozhodol v súlade s citovaným uznesením odvolacieho súdu, keď o návrhoch na zmenu účastníka konania na strane oprávneného nerozhodol samostatne a neposudzoval ich samostatne. Sťažovateľ vytýkal prvostupňovému súdu,   že   nezisťoval,   či   listiny   preukazujúce   prechod   práva   z   exekučného   titulu   na oprávnených je v súlade s ust. § 37 ods. 3, 4 EP, účinným do 1. 2. 2002, keďže exekučné konanie   v   tomto   konkrétnom   prípade   začalo   na   základe   návrhu   oprávneného   dňa 11. 12. 2001. Pokiaľ by bol prvostupňový súd dostatočne zistil skutkový stav a vysporiadal sa s vytýkanými nedostatkami   v odôvodnení   rozhodnutia,   sťažovateľ   odvolanie   podávať nemusel   a   určite   by ani   nepodal.   Čiže   prieťahy v konaní   nespôsobil   sťažovateľ   svojim konaním. Na záver svojho vyjadrenia by som chcela poukázať aj na ďalší návrh sťažovateľa na odklad a zastavenie exekúcie zo dňa 26. 06. 2013, ktorý podal z iného dôvodu ako pôvodný návrh na zastavenie exekúcie zo dňa 8. 7. 2011 a z ktorého vyplýva,   že celú exekúciu považuje za neprípustnú z dôvodov tam bližšie rozvedených. Z uvedeného je len zrejmé, že je v záujme sťažovateľa, aby o týchto jeho návrhoch bolo rozhodnuté čím skôr.“ Ústavný súd upustil so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáhal   vyslovenia   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Er 2897/01.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu   a sudcu   je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že po právnej stránke nemožno   rozhodovanie   o   návrhu   na zastavenie   a odklad   exekúcie   v   rámci   exekučného konania, ktoré patrí k štandardnej agende všeobecných súdov, hodnotiť ako zložité.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Ústavný   súd   pri   preskúmaní   spisu okresného súdu sp. zn. Er 2897/01 nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľ prispel k zbytočným   prieťahom   v   konaní.   Tvrdenie   predsedu   okresného   súdu   o   tom,   že sťažovateľovi   vyhovuje   predlžovanie   lehoty   na   vybavenie   veci,   pretože   podáva   proti rozhodnutiam okresného súdu odvolania, je absolútne nevhodné. Vzhľadom na sumu, ktorá bola na príkaz súdneho exekútora zo mzdy sťažovateľa a ostatných povinných v uvedenej exekučnej veci stiahnutá a čiastočne aj uhradená priamo oprávnenému v celkovej výške 19 168,14 €, pričom vymáhaná istina predstavuje sumu 4 233,82 €, nemôže mať sťažovateľ žiadny záujem na predlžovaní exekučného konania.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu.

Ústavný   súd   preskúmal   spis   okresného   súdu   sp.   zn.   Er   2897/01   a   zistil,   že   na okresnom súde je vedené exekučné konanie o vymoženie istiny 4 233,82 € s prísl., kde oprávneným je VÚB, a. s., a sťažovateľ je z dôvodu svojho ručiteľského záväzku povinným vo   štvrtom   rade.   Sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   11.   júla   2011   návrh   na   odklad a zastavenie exekúcie. Následne podal sťažovateľ návrh na odklad a zastavenie exekúcie 6. marca   2013   a   26.   júna   2013.   Dňa   10.   októbra   2011   navrhla   súdna   exekútorka,   aby okresný súd pripustil zmenu účastníkov konania na strane oprávneného vzhľadom na to, že pôvodný oprávnený VÚB, a. s., postúpil svoju pohľadávku na spoločnosť DEBTINVEST LIMITED.   Dňa   31.   októbra   2012   doručila   súdna   exekútorka   návrh,   aby   okresný   súd pripustil   ďalšiu   zmenu   účastníka   na   strane   oprávneného   z   dôvodu,   že   spoločnosť DEBTINVEST LIMITED postúpila pohľadávku, ktorá je predmetom exekučného konania, na spoločnosť SERRAGHIS LOAN MANAGEMENT LTD.

Okresný súd uznesením sp. zn. Er 2897/01 zo 4. februára 2013 rozhodol tak, že pripustil zmenu účastníka na strane oprávneného tak, že VÚB, a. s., z konania vystúpi a na jej   miesto   vstúpi   SERRAGHIS   LOAN   MANAGEMENT   LTD.   Proti   tomuto   uzneseniu okresného súdu podal odvolanie sťažovateľ, o ktorom rozhodol Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 15 CoE 178/2013 z 27. júna 2013 tak, že uznesenie okresného   súdu   zrušil   z   dôvodov,   že   okresný   súd   nerozhodol   o   pôvodnom   návrhu oprávneného   na   pripustenie   zmeny   účastníka   na   strane   oprávneného   z   pôvodného oprávneného VÚB, a. s., na spoločnosť DEBTINVEST LIMITED. Krajský súd vrátil spis okresnému súdu 6. augusta 2013. O návrhoch na zmenu účastníka na strane oprávneného z 10.   októbra   2011   a   31.   októbra   2012   rozhodol   okresný   súd   jedným   uznesením z 9. januára 2014. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie.

Z uvedeného priebehu konania na okresnom súde je zrejmé, že okresný súd bol od 10.   októbra   2011,   keď   mu   bol   doručený   návrh   na   pripustenie   zmeny   účastníka,   do 4. februára 2013 nečinný, teda bezdôvodne nekonal 16 mesiacov. Činnosť okresného súdu pri vydávaní uznesenia bola nesústredená, keďže uznesenie okresného súdu bolo uznesením krajského súdu zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Aj následný postup po vrátení spisu z krajského súdu hodnotí ústavný súd ako nečinnosť okresného súdu, keď po zrušení jeho uznesenia opätovne rozhodol až 9. januára 2014, teda bezdôvodne nekonal a nevydal jednoduché uznesenie ďalších 5 mesiacov. Zároveň je potrebné konštatovať, že ani toto uznesenie okresného súdu, vzhľadom na odvolanie, ktoré sťažovateľ proti nemu podal, nie je právoplatné.

O návrhoch sťažovateľa na odklad a zastavenie exekúcie okresný súd nerozhodol, napriek   tomu,   že   prvý   návrh   na   odklad   a   zastavenie   exekúcie   sťažovateľ   doručil   už 1. júla 2011,   teda   takmer   pred   tromi   rokmi.   Je   možné   súhlasiť   s   tvrdením   predsedu okresného súdu, že pred rozhodnutím o návrhu na zmenu účastníka nie je možné o návrhu na odklad a zastavenie exekúcie rozhodnúť. Ústavný súd však poukazuje na to, že prvý návrh   na   odklad   a   zastavenie   exekúcie   doručil   sťažovateľ   okresnému   súdu   ešte   pred návrhom   exekútorky   na   pripustenie   zmeny   účastníkov   konania,   a   preto   konštatuje,   že nečinnosť a nesústredená činnosť okresného súdu pri rozhodovaní o návrhu na pripustenie zmeny účastníkov je zároveň dôvodom, prečo o návrhoch sťažovateľa do dnešného dňa nebolo rozhodnuté.

Obranu predsedu okresného súdu spočívajúcu v tom, že okresný súd je preťažený, má nedostatočné personálne a materiálne podmienky, ústavný súd neakceptoval. Námietka pretrvávajúceho   vysokého   nápadu   vecí   či   námietka   častých   zmien   zákonných   sudcov, neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy či dokonca technická nefunkčnosť súdu nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Tieto okolnosti ústavný súd nezohľadňuje v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov (obdobne napr. III. ÚS 140/07).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel ku záveru, že doterajším postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Er 2897/01 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu   prikázal,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Er   2897/01   konal   bez   zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 1 500 €.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na okolnosti   danej   veci   zakladajúce   namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (doterajšiu dĺžku súdneho   konania,   dobu   prieťahov   okresného   súdu   v   konaní)   ústavný   súd   považoval   za odôvodnené   priznať   sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie   v   sume   1 500   €,   ktoré   je okresný súd povinný zaplatiť sťažovateľovi v lehote dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania,   ktoré   sťažovateľovi   v   konaní   pred   ústavným   súdom   vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním.

Sťažovateľ   si   uplatnil   nárok   na   úhradu   trov   konania   celkovo   v sume   467,04   €. Ústavný súd mu priznal úhradu trov konania v sume 417,98 € za tri úkony právnej služby, t. j. 2 x 130,16 € (za úkony právnej služby vykonané v roku 2013, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia   a   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu),   1   x   134   €   (za   úkon   právnej   služby vykonaný   v   roku   2014,   t.   j.   vyjadrenie   k   stanovisku   predsedu   okresného   súdu)   a 3   x náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné, a to 2 x 7,81 € a 1 x 8,04 € podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014