znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 37/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. D., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 2/2012 z 26. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. D. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 16. apríla 2012 doručená sťažnosť M. D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) a práva na kvalifikovanú právnu pomoc a obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 5 Tdo 2/2012 z 26. januára 2012 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 T 2/2007 z 8. apríla 2009 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) uznaný vinným v bode 2 obžaloby (v bode 1 obžaloby bol uznaný vinným iba spoluobžalovaný sťažovateľa) z pokračovacieho trestného činu podielnictva podľa § 20 a § 231 ods. 1 písm. a) a 2 písm. a) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) formou spolupáchateľstva na skutkovom základe v tomto rozsudku uvedenom, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere troch rokov, ktorý mu bol podľa § 51 ods. 1 a 2 Trestného zákona podmienečne odložený s uložením probačného dohľadu a s určením skúšobnej doby v trvaní štyroch rokov. Zároveň bol sťažovateľovi uložený podľa § 56 ods. 1 Trestného zákona peňažný trest vo výške 300 eur a pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, stanovil okresný súd podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona náhradný trest odňatia slobody vo výmere jedného roka.

3. Prokurátor podal proti rozsudku okresného súdu, čo sa týka výroku o vine a treste, odvolanie v neprospech oboch obžalovaných. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 5 To 181/09 z 3. novembra 2009 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) podľa § 321 ods. 1 písm. b), c) a e) zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „Trestný   poriadok“)   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   v   celom   rozsahu   zrušil. Rozhodujúc   vo   veci   podľa   §   322   ods.   3   Trestného   poriadku   krajský   súd   uznal   oboch obžalovaných,   teda   sťažovateľa   i   spoluobžalovaného,   za   vinných   z   trestného   činu podielnictva v spolupáchateľstve podľa § 20 a § 231 ods. 1 písm. a) a 2 písm. a) Trestného zákona na skutkovom základe v tomto rozsudku uvedenom, za čo sťažovateľovi podľa § 231 ods. 2 Trestného zákona, § 37 písm. m), § 38 ods. 4 a § 49 ods. 2 Trestného zákona uložil   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   piatich   rokov   s   tým,   že   na   výkon   tohto   trestu ho zaradil   podľa   §   48   ods.   2   písm.   b)   Trestného   zákona   do   ústavu   na   výkon   trestu so stredným   stupňom   stráženia.   Rozsudok   krajského   súdu   nadobudol   právoplatnosť a vykonateľnosť 3. novembra 2009.

4. Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu prostredníctvom svojho obhajcu dovolanie, v ktorom uplatnil dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku.   O   podanom   dovolaní   rozhodol   najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   tak, že ho podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.

5.   Podľa   tvrdení   sťažovateľa   sa   najvyšší   súd   v   napadnutom   uznesení   dostatočne nevysporiadal   s   jeho   námietkami   uvedenými   v   dovolaní,   svojvoľne   ho   odmietol   bez bližšieho   adekvátneho   zdôvodnenia,   v   dôsledku   čoho   sťažovateľ   hodnotí   uznesenie najvyššieho súdu ako arbitrárne a nezákonné, porušujúce jeho označené základné práva. Sťažovateľ argumentuje, že v jeho veci boli splnené zákonom určené dovolacie dôvody, a preto „malo prebehnúť konanie po ktorom, resp. s ktorého malo vzísť rozhodnutie, ktoré by bolo riadne odôvodnené po možnosti prezentovať svoju vec, alebo ju hájiť pred súdom a jeho   odôvodnenie   by   nebolo   v   rozpore   s   princípmi   právnej   logiky“. V   ďalšej   časti sťažnosti sťažovateľ na podporu svojich tvrdení pomerne rozsiahlo interpretuje označené základné práva, predovšetkým právo na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 ústavy, avšak ďalšie dôvody, v ktorých badá arbitrárnosť napadnutého uznesenia, už neuvádza.

6. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených základných práv v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Tdo 2/2012, zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, vec vrátil na nové konanie a priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

9. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej   republiky.   Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý má právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

11. Podľa   čl.   50   ods.   3   ústavy   obvinený   má   právo,   aby   mu   bol   poskytnutý   čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má právo   obhajovať   sa   osobne   alebo   prostredníctvom   obhajcu   podľa   vlastného   výberu alebo,   pokiaľ   nemá   dostatok   prostriedkov   na   zaplatenie   obhajcu,   aby   sa   mu   poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.

12. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom   najvyššieho   súdu   týkajúcim   sa   otázky   prípustnosti   dovolania   v   jeho   veci. Sťažovateľ v dovolaní uplatnil dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku, na základe ktorých je dovolanie prípustné, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu [písm. c)] alebo ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení   zisteného   skutku   alebo   na   nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho ustanovenia;   správnosť   a   úplnosť   zisteného   skutku   však   dovolací   súd   nemôže   skúmať a meniť   [písm.   i].   Z   pripojených   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   vo   vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku argumentoval tým, že ho odvolací súd v rozpore s ustanovením § 322 ods. 4 písm. a) Trestného poriadku uznal vinným aj z čiastkového útoku v bode 1. rozsudku okresného súdu, z ktorého bol súdom prvého   stupňa   oslobodený.   Tento   záver   vyvodzoval   sťažovateľ   z   toho,   že   okresný   súd z tohto   čiastkového   útoku   uznal   za   vinného   len   spoluobžalovaného,   hoci   obžaloba im ho kládla   za   vinu   obom.   K   uplatnenému   dovolaciemu   dôvodu   podľa   §   371   ods.   1 písm. c)   Trestného   poriadku   sťažovateľ   uviedol,   že   na   verejnom   zasadnutí   konanom na odvolacom   súde   3.   novembra   2009,   na   ktorom   bol   vyhlásený   dovolaním   napadnutý rozsudok   krajského   súdu,   sa   nemal možnosť   k   čiastkovému   útoku   v   bode   1.   rozsudku okresného súdu vyjadriť, a teda plne uplatňovať svoje právo na obhajobu.

13. Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením   bez   preskúmania   veci   odmietne   dovolanie,   ak   je   zrejmé,   že   nie   sú   splnené podmienky podľa § 371 Trestného poriadku.

14. Najvyšší súd odôvodnil svoje rozhodnutie o odmietnutí dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku takto: «Pokiaľ ide o dovolací dôvod vymedzený v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., ktorý obvinený... v dovolaní uplatnil ako prvý v poradí, je nutné uviesť, že toto ustanovenie je možné aplikovať, pokiaľ rozhodnutie súdov spočíva na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku. Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa. Vyplýva to z ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., z ktorého je evidentné, že dôvodom dovolania nemôžu byť nesprávne skutkové zistenia. Dovolací súd skutkové zistenia urobené súdmi prvého a druhého stupňa nemôže ani meniť ani dopĺňať....

Právnym   posúdením   skutku   (právnou   kvalifikáciou   skutku)   sa   v   trestnom   konaní rozumie   činnosť   súdu,   pri   ktorej   súd   zistený   skutkový   stav   podraďuje   (subsumuje) pod príslušnú   skutkovú   podstatu   trestného   činu   upravenú   v   Trestnom   zákone.   V   rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. preto možno právne relevantne namietať len to, že skutok, ako bol v pôvodnom konaní súdmi zistený, bol nesprávne právne kvalifikovaný ako trestný čin, hoci o trestný čin nejde alebo ide o iný trestný čin než ten, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného. Popri týchto právnych chybách, ktoré sa týkajú právneho posúdenia skutku, možno tiež vytýkať iné nesprávne hmotnoprávne posúdenie, čím sa   rozumie   nesprávne   zhodnotenie   otázky   nespočívajúcej   priamo   v   právnej   kvalifikácii skutku,   ale   v   právnom   posúdení   inej   skutkovej   okolnosti   majúcej   význam   z   hľadiska hmotného práva.

Podľa   §   322   ods.   4   Tr.   por.   odvolací   súd   nemôže   sám   a/   uznať   obžalovaného za vinného   zo   skutku,   pre   ktorý   bol   napadnutým   rozsudkom   oslobodený,   b/   uznať obžalovaného za vinného z ťažšieho trestného činu, než z akého ho mohol v napadnutom rozsudku uznať za vinného súd prvého stupňa.

Obvinený... v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. namietal porušenie ustanovenia § 322 ods. 4 Tr. por. tvrdiac, že ho odvolací súd v rozpore s týmto „hmotnoprávnym“   ustanovením   uznal   za   vinného   aj   z   čiastkového   útoku   vymedzeného pod bodom 1/ rozsudku okresného súdu, hoci súd prvého stupňa ho spod tohto čiastkového útoku oslobodil.

Obvinený...   síce   v   dovolaní   označil   citované   ustanovenie   Trestného   poriadku za hmotnoprávne, je ale evidentné, že ide o ustanovenie procesného charakteru, upravujúce významnú zásadu trestného konania, konkrétne zásadu zákazu zmeny k horšiemu (zákaz reformationis in peius).

Vyššie uvedené ustanovenie Trestného poriadku sa ale nijako nedotýka právneho posúdenia zisteného skutkového stavu, resp. posúdenia skutku z hľadiska noriem hmotného práva. S poukazom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že námietka porušenia § 322 ods. 4 Tr. por. obsahovo nenapĺňa obvineným... uplatnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., inak povedané, s touto námietkou obvinený... stojí celkom zjavne mimo uvedeného dovolacieho dôvodu.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. l písm. i/ Tr. por. Najvyšší súd Slovenskej republiky   pre   úplnosť   konštatuje,   že   právna   kvalifikácia   skutku   odvolacím   súdom ako pokračovacieho zločinu podielnictva v spolupáchateľstve podľa § 20 Tr. zák., § 231 ods. písm. a/, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. zodpovedá stavu veci a zákonu.

Za zmienku v súvislosti s právnou kvalifikáciou stojí fakt, že teoreticky aj prípadné oslobodenie obvineného... z čiastkového útoku pod bodom 1/ výroku rozsudku okresného súdu   by   na   postavenie   obvineného   z   hľadiska   právnej   kvalifikácie   nemalo   zásadný vplyv, keďže   právna   kvalifikácia   skutku   ako   pokračovacieho   zločinu   podielnictva v spolupáchateľstve podľa § 20 Tr. zák., § 231 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. by vzhľadom na výšku spôsobnej škody (značná škoda - pozn. súdu), zostala nezmenená. Navyše tu treba zdôrazniť, že proti rozsudku okresného súdu z 8. apríla 2009, ktorým bol obvinený...   uznaný   v bode   2/   výroku   za vinného   z pokračovacieho zločinu   podielnictva v spolupáchateľstve podľa § 20 Tr. zák., § 231 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. a/ Tr. zák., odvolanie nepodal ani obvinený... ani jeho obhajca....

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. Najvyšší súd Slovenskej republiky   uvádza,   že   konštantná   judikatúra   právo   na   obhajobu   v   zmysle   citovaného dovolacieho dôvodu chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Právo na obhajobu garantované čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky nachádza svoj odraz v celom rade ustanovení Trestného poriadku upravujúcich   jednotlivé   čiastkové   obhajovacie   práva   obvineného   v   rôznych   štádiách trestného konania.

Prípadné porušenie len niektorého z týchto čiastkových práv, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por....

K námietkam obvineného..., ktoré v súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. uplatnil, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že z obsahu zápisnice o verejnom zasadnutí (v spise na č. l. 2278), ktoré sa konalo na Krajskom súde v Banskej   Bystrici   3.   novembra   2009   vyplýva   jednak   to,   že   obvinený...,   ako   aj   jeho obhajca  ...,   boli   na   verejnom   zasadnutí   osobne   prítomní   a   tiež   to,   že   sa   v   konečných návrhoch okrem iného vyjadrili aj k čiastkovému útoku pod bodom 1/ rozsudku okresného súdu. Zo spisového materiálu vyplýva i to, že písomné odôvodnenie odvolania prokurátora proti rozsudku okresného súdu (podané v neprospech obvineného...) bolo obvinenému... i jeho obhajcovi včas doručené, no právo vyjadriť sa k nemu v zmysle ustanovenia § 314 Tr. por. ani jeden z nich nevyužil.

Nakoniec z obsahu spisu vyplýva i to, že vo vzťahu k tomuto čiastkovému útoku obvinený... jednak sám, ako i prostredníctvom svojho obhajcu, realizoval svoje obhajobné práva   v   plnom   rozsahu   už   od   momentu   vznesenia   obvinenia.   Dovolací   súd   vzhľadom na vyššie   uvedené   konštatuje,   že   nezistil   ani   porušenie   čiastkových   obhajovacích   práv obvineného... (ako právo byť prítomný na úkonoch trestného konania, právo predkladať návrhy   a   žiadosti,   opravné   prostriedky,   klásť   otázky   svedkom,   znalcom,   právo   vyjadriť sa atď.), už vôbec nie ich porušenie zásadným spôsobom.

K namietanému porušeniu ustanovenia § 322 ods. 4 písm. a/ Tr. por. dovolací súd uvádza,   že   dôvodom   nového   prejednania   a   rozhodnutia   pred   súdom   prvého   stupňa v prípadoch uvedených v § 322 ods. 4 Tr. por. je potreba zabezpečiť obvinenému dostatočné právo   na   obhajobu   vrátane   práva   na   odvolanie,   keďže   do   úvahy   prichádza   nové rozhodnutie vo veci, ktoré je pre obžalovaného podstatne menej priaznivé, než pôvodný rozsudok.

V posudzovanom prípade z formálneho hľadiska odvolací súd skutočne pochybil, keď obvineného...   sám   uznal   rozsudkom   za   vinného   aj   z   čiastkového   útoku   pod   bodom 1/ rozsudku okresného súdu. Pochybil aj súd prvého stupňa, keď vo vzťahu k obvinenému... o tomto čiastkovom útoku meritórne nerozhodol, iba ho vypustil.

Odvolací súd mal po správnosti za daného stavu napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Odvolací   súd   naznačeným   spôsobom   nepostupoval,   v   dôsledku   čoho   porušil   právo obvineného... na obhajobu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už vyššie v texte zdôvodnil, že nie každé porušenie práva na obhajobu je spôsobilým dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., ale že ním je len jeho porušenie zásadným spôsobom.

Dovolací   súd   preto   skúmal,   či   uvedený   spôsob   porušenia   práva   obvineného na obhajobu   možno   označiť   za   zásadný,   pričom   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade sa o porušenie   práva   na   obhajobu   zásadný   spôsobom   nejedná,   a   to   z   nasledovných dôvodov.

Za prvé preto, lebo odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa čo do viny i trestu podal iba prokurátor, a to v neprospech oboch obvinených, takže v novom konaní by mohlo dôjsť k zmene rozhodnutia v neprospech oboch obvinených.

Za druhé preto, lebo súd prvého stupňa by bol aj tak právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý by vyslovil vo svojom zrušujúcom rozhodnutí, viazaný.

Podstatné   je   tiež   to,   čo   už   bolo   vyššie   v   inej   súvislosti   spomenuté,   že   uznaním obvineného... za vinného aj z tohto čiastkového útoku sa právna kvalifikácia trestného činu ako pokračovacieho zločinu podielnictva v spolupáchateľstve podľa § 20 Tr. zák., § 231 ods. 1, písm. a/, ods. 2 písm. a/ Tr. zák., vzhľadom na výšku spôsobnej škody (naďalej zostala značná - pozn. súdu), oproti rozsudku okresného súdu, nezmenila.

Bez významu nie je ani skutočnosť, že obžaloba obom obvineným pôvodne kládla za vinu dva zločiny (z nich najprísnejšie trestným bol zločin krádeže podľa § 212 ods. 4 Tr. zák., za ktorý bolo možné uložiť trest odňatia slobody v rozpätí 3 (tri) až 10 (desať) rokov), ktoré mali spáchať spoločným konaním a viacerými skutkami.

Do úvahy tak prichádzalo uloženie úhrnného trestu s použitím asperačnej zásady podľa § 41 ods. 2 Tr. zák., v rámci ktorej obom obvineným hrozili podstatne prísnejšie tresty odňatia slobody (v rozpätí od 8 (osem) rokov a 2 (dvoch) mesiacov až do 13 (trinásť) rokov a 4 (štyroch) mesiacov).»

15. Ústavný súd pri posudzovaní namietanej ústavnej nekonformnosti napadnutého uznesenia   najvyššieho   súdu   s   poukazom   na   svoju   ustálenú   judikatúru   predovšetkým konštatuje, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavnému súdu neprináleží hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho   posúdenia   veci   všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (II. ÚS 1/95). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou   alebo   záväznou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel   a význam zákonného predpisu   (I.   ÚS   115/02,   I.   ÚS   12/05,   I.   ÚS   382/06, I. ÚS 88/07).

16. Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania v danej veci je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom, najvyšší súd ku všetkým zásadným námietkam sťažovateľa zaujal stanovisko, a preto aj ústavný súd ho považuje za dostačujúci,   ale   aj   ústavne   relevantný.   V   citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého rozhodnutia   najvyšší   súd   zrozumiteľným   a   jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody, pre ktoré   bolo   treba   považovať   dovolanie   sťažovateľa   za   neprípustné.   Okolnosť, že sťažovateľ má odlišný názor, nezakladá porušenie označených základných práv a slobôd. Ústavný   súd   preto   nemá   dôvod   zasahovať   do   záverov   najvyššieho   súdu.   Ústavný   súd k tomu   ďalej   poznamenáva,   že   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivé   súdne konanie garantované ústavou   a   dohovorom   neznamená právo   na   úspech   v   konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).

17. Ústavný súd nezistil ani žiadne okolnosti, ktoré by signalizovali možné porušenie práva na kvalifikovanú právnu pomoc a obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru. Podstatou práva na obhajobu je zabezpečiť obhajovanie práv obvineného tak, aby v konaní boli objasnené aj všetky skutočnosti svedčiace v prospech obvineného a aby sa na ne v konaní a pri rozhodovaní prihliadalo, t. j. najmä aby nevinná osoba   nebola   odsúdená   a   páchateľ bol   odsúdený   len   za   to,   čo   spáchal.   Z   čl.   6   ods.   3 dohovoru,   ktorého   porušenie   síce   sťažovateľ   namietal   len   v   písm.   c),   vyplýva,   ktoré konkrétne   práva   je   potrebné   zahrnúť   pod   právo   na   obhajobu;   každý,   kto   je   obvinený z trestného činu, má právo byť podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu, mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby, obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú, ďalej vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov   vo   svoj   prospech   za   rovnakých   podmienok,   ako   svedkov   proti   sebe   a   mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo týmto jazykom nehovorí. Sťažovateľ v sťažnosti dôvodí, že k porušeniu jeho základného práva na obhajobu   došlo   predovšetkým   odmietnutím   ním   podaného   dovolania,   pričom   právo na prerokovanie a rozhodnutie o mimoriadnom opravnom prostriedku považoval za súčasť práva   na   obhajobu   v   materiálnom   ponímaní.   Sťažovateľ   však   nenamietal,   že   by   nebol oboznámený s povahou a dôvodmi obvinenia, že by nemal obhajcu, prípadne že by mu nebolo umožnené obhajovať sa samému a podobne. Jediná námietka sťažovateľa vo vzťahu k porušeniu práva na obhajobu smerovala k nemožnosti vyjadriť sa na verejnom zasadnutí konanom na odvolacom súde 3. novembra 2009 k čiastkovému útoku v bode 1. rozsudku okresného súdu. Ako však už najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia zdôraznil, sťažovateľ mal nielen možnosť (či už v prípavnom konaní alebo uplatnením práva podať vyjadrenie   k   odvolaniu   prokurátora),   ale   aj   reálne   využil   svoje   právo   na   obhajobu prostredníctvom ním zvoleného obhajcu, a to v konečnom návrhu na verejnom zasadnutí pred   krajským   súdom.   Berúc   na   zreteľ   obsah   a   podstatu   práva   na   obhajobu   z   obsahu sťažovateľom pripojeného dovolania a ani z obsahu sťažnosti doručenej ústavnému súdu nevyplývajú žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že konajúce všeobecné súdy porušili niektoré z čiastkových práv napĺňajúcich právo obvineného na obhajobu. Ústavný súd s prihliadnutím na uvedené nepovažuje právny záver najvyššieho súdu, podľa ktorého v odvolacom konaní nebolo zásadným spôsobom porušené právo sťažovateľa na obhajobu, pokiaľ   pochybenie   odvolacieho   súdu   nevyvolalo   odlišné   rozhodnutie   vo   veci   samej, ako popierajúci obsah základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru. Účelom základného práva zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy, resp.   podľa   čl.   6   ods.   3   dohovoru   je   poskytnutie   príležitosti   brániť   sa   obvineniu zo spáchania   trestného   činu   (II.   ÚS   8/96),   nie   dosiahnutie   želaného   výsledku   stranou obhajoby.

18. Napokon sa ústavný súd zaoberal aj námietkou sťažovateľa, že „... ako strane mi nebolo doručené vyjadrenie sa k dovolaniu všetkých dotknutých strán tak, ako moje podanie doručené stranám na vyjadrenie sa. To znamená, že som nemal možnosť replikovať na tieto vyjadrenia (zákl. zásady: rovnosť zbraní/rovnosť pred zákonom/právo na obhajobu/záruky kontradiktórnosti), a tu neobstojí prípadné tvrdenie, že dovolanie som podával ja, lebo pro futuro mám a musím mať vždy právo oponovať vis-a-vis.“.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   ani   táto   argumentácia   nie   je   spôsobilá   vyvolať pochybnosť o ústavnej udržateľnosti napadnutého uznesenia, prípadne konania, ktoré mu predchádzalo,   už   len   z   toho   dôvodu,   že   kontradiktórnosť   konania   nemôže   prechádzať do roviny   „absolútna“,   t.   j.   konajúci   súd   nemá   za   povinnosť   zasielať   stranám   každé vyjadrenie   strán.   Ak   by   sme   pripustili   opačný   výklad,   teda   stanovili   povinnosť   súdu oboznámiť druhú stranu s každým podaním bez ohľadu na jeho relevanciu, ad absurdum by mohlo dôjsť k nekonečnému reťazovitému zasielaniu vzájomných stanovísk či vyjadrení. Konajúci súd musí vychádzať aj z iného ústavou a dohovorom garantovaného princípu hospodárnosti a rýchlosti konania. Navyše, v sťažovateľovej veci je nepochybne podstatnou i tá skutočnosť, že najvyšší súd po preskúmaní podaného dovolania rozhodol v súlade § 382 písm. c) Trestného poriadku o jeho odmietnutí pre nesplnenie dovolacích dôvodov podľa § 371 Trestného poriadku, z čoho vyplýva, že najvyšší súd v takomto prípade nemá také procesné   povinnosti   v   súvislosti   s   preskúmaním   zákonnosti   a   odôvodnenosti   výrokov napádaného rozhodnutia, ako aj správnosti postupu konania, ktorý mu predchádzal, k akým by bol viazaný, ak by bolo dovolanie podané dôvodne.

19.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05). Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej súvislosti   medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci, preto ústavný súd z už uvedených dôvodov považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

20. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti nepovažoval za potrebné ustanoviť   sťažovateľovi   právneho   zástupcu   z   radov   advokátov   z   dôvodu,   že   v   návrhu ide zrejme   o   bezúspešné   uplatňovanie   nároku   na   ochranu   ústavných   práv.   Ústavný   súd sa námietkami sťažovateľa   zaoberal v   rozsahu, ktorý   mu bol   zrejmý z petitu   sťažnosti, ako aj z jej odôvodnenia a príloh.

21. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

22. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol   rozhodovať   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľa,   ktoré   sú   viazané   na   skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. februára 2013