znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 37/09-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   4.   februára   2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. B., súdneho exekútora, B., zastúpeného advokátom Mgr. P. N., L., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 CoE 100/08 zo 14. novembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. P. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. januára 2009   doručená   sťažnosť   JUDr.   P.   B.,   súdneho   exekútora   so   sídlom   v B.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   základného práva   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 CoE 100/08 zo 14. novembra 2008 v súvislosti s priznaním mu trov exekučného konania.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„Uznesením   Okresného   súdu   Košice   I   zo   dňa   19.   6.   2008...   bola   exekúcia... zastavená a oprávnenému bola uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľovi trovy exekúcie vo výške 5559,60 Sk....

Na základe odvolania sťažovateľa uznesením Krajského súdu... č. k. 3CoE 100/2008- 35   zo   dňa   14.   11.   2008   bolo   uznesenie   okresného   súdu   zmenené   v   rozsahu   priznania všetkých   exekútorom   uplatnených   úkonov...   Na   strane   druhej   krajský   súd   sa   stotožnil s právnym   názorom   prvostupňového   exekučného   súdu   a   nepriznal   DPH   z   hotových výdavkov a straty času argumentujúc, že podľa §196 Exekučného poriadku, ktorou je súd pri rozhodovaní o trovách exekúcie viazaný, je možné priznať DPH iba z odmeny súdneho exekútora....

Sťažovateľ   namieta,   že   uznesením   Krajského   súdu...   zo   dňa   14.   11.   2008   boli porušené jeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy...

Odporca   pri   rozhodovaní   o   náhrade   trov   exekučného   konania   nepriznal sťažovateľovi sumu rovnajúcu sa dani z pridanej hodnoty, ktorú sťažovateľ bol povinný zaplatiť príslušnému správcovi dane. Ústavný súd už vo svojom náleze sp. zn. II. ÚS 31/04 zo dňa 17. 12. 2004 zaujal názor, že sťažovateľ... nedostal... nahradené všetky sumy, ktoré zaplatil   alebo   mal   zaplatiť   v   časovej   a   vecnej   súvislosti   so   zastavením   exekučného konania....

Poukazujem na uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. I6C0E 312/2007-33 zo dňa   6.   5.   2008.   Krajský   súd   v   Bratislave   zaujal   ohľadom   priznania   DPH   z   náhrady hotových výdavkov diametrálne rozdielny názor ako odporca. Rozpornosť rozhodovacej praxe všeobecných súdov je nežiadúca....“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález: „Základné právo JUDr. P. B..., podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy... uznesením Krajského súdu... č. k. 3CoE 100/2008-35 zo dňa 14. 11. 2008 porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu... č. k. 3CoE 100/2008-35 zo dňa 14. 11. 2008 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či sťažnosť má náležitosti predpísané v § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, či nie je neprípustná, podaná niekým zjavne neoprávneným alebo oneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.

V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáhal. Ústavný   súd   môže   rozhodnúť   len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáhal   v petite   svojej sťažnosti a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

Keďže   sťažovateľ   v konaní   pred   ústavným   súdom   kvalifikovane   zastúpený advokátom   sa   v návrhu   na   rozhodnutie   sťažnosti   domáhal   iba   vyslovenia   porušenia základného   práva   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   v napadnutom   rozhodnutí   krajského   súdu, ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa na začatie konania v zmysle čl. 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde sa nemohol zaoberať ne/porušením iných práv, resp. slobôd.

Článok 20 ods. 1 ústavy ustanovuje, že každý má právo vlastniť majetok, ale súčasne určuje, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnakú zákonnú ochranu.

1. Základným ústavným predpokladom podľa (už citovaného) čl. 127 ods. 1 ústavy na   vznik   právomoci   ústavného   súdu   na   konanie   o   sťažnostiach   je   to,   aby   o   ochrane tvrdeného porušenia základného práva alebo slobody nerozhodoval iný súd, pričom iným súdom   podľa   tohto   článku   ústavy   sa   rozumie   súd,   ktorý   v   súlade   so   všeobecnou právomocou   podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   má   aj   zákonom   vymedzenú   právomoc   konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody. Ak existuje taký súd, ústavný súd zásadne nie je oprávnený prijať sťažnosť na ďalšie konanie, pretože tomu bráni ústavný princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy.

Sťažovateľ sa   návrhom na rozhodnutie   domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť v exekučnom spore v súvislosti s rozhodnutím   krajského   súdu   o trovách   konania   súdneho   exekútora   (sťažovateľa). Rozhodovanie o trovách exekúcie („potrebných na účelné vymáhanie nároku“), v prípade ak súd   rozhodne   o zastavení   exekúcie,   patrí   do   právomoci   všeobecných   súdov   [§   7 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   v   spojení   s   §   196   a   §   200   zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)]. Preto len všeobecný (občianskoprávny) súd môže rozhodovať o takýchto nárokoch a v spojitosti s tým,   že   predmetom   tohto   konania   bol   majetok   súdneho   exekútora,   aj   o   ochrane vlastníckeho práva, resp. jeho obmedzení.

Ústavný   súd   je   oprávnený   a   povinný   posúdiť   neústavnosť   konania,   resp. rozhodovania   všeobecných   súdov,   t.   j.   či   v konaní   pred   nimi   nedošlo   k   porušeniu procesnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu   však   nie   je   spojená   so   vznikom   oprávnenia   a   povinnosti   hodnotiť   právne názory všeobecných   súdov,   ku   ktorým   tieto   dospeli   na   základe   výkladu   a   uplatňovania zákonov, v tomto prípade ustanovení príslušných zákonov upravujúcich posúdenie výšky trov,   ktoré   vznikli   súdnemu   exekútorovi   po   zastavení   exekučného   konania,   a   súvisiace otázky (m. m. IV. ÚS 34/03).

Právomoc   občianskoprávneho súdu   rozhodovať o trovách exekúcie (pri zastavení exekúcie), ktorá vyplýva z čl. 142 ods. 1 ústavy a § 7 OSP v spojitosti s ustanoveniami Exekučného poriadku, nemožno   nahradiť alebo v nej pokračovať uplatnením práva na ochranu tohto práva v konaní pred ústavným súdom.

Z obsahu   predložených súdnych rozhodnutí vyplynulo, že o požadovanej ochrane základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozhodovali v rozsahu citovaných zákonných   úprav   všeobecné   súdy   v   civilnom   procese,   čo   zásadne   vylučuje   právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Podľa názoru ústavného súdu uplatnenie jeho právomoci v tejto veci predpokladá taký procesný postup všeobecných súdov v konaní o ochrane vlastníckeho práva, ktorým by bolo porušené niektoré základné právo upravené v čl. 46 až čl. 50 ústavy, prípadne by bolo rozhodnutie všeobecného súdu arbitrárne (IV. ÚS 96/03). V opačnom prípade by ústavný súd   bol   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným súdom,   a nie súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Vychádzajúc z   uvedeného a poukazujúc   aj na ďalšiu judikatúru ústavného súdu (napr.   IV.   ÚS   66/03)   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   odmietnuť   pre   nedostatok právomoci ústavného súdu (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. Napriek   uvedenému   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   napadnuté uznesenie krajského súdu sa nevyznačuje prvkami arbitrárnosti. Krajský súd sa vysporiadal s odvolacími   dôvodmi   sťažovateľa,   s ktorými   sa   však   nestotožnil,   keď   v podstatnom a v rozsahu podanej sťažnosti ústavnému súdu uviedol:

„... Podľa ust. § 196 Exekučného poriadku za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena o daň z pridanej hodnoty.

Podľa uvedenej zákonnej úpravy, ktorou je súd pri rozhodovaní o trovách exekúcie viazaný, je teda možné priznať DPH iba z odmeny, a teda nie aj z hotových výdavkov a náhrady za stratu času....“

Ústavný súd k uvedenému dodáva, že od 1. septembra 2005, keď nadobudol účinnosť zákon č. 341/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov – ďalej len „zákon   č.   341/2005   Z.   z.“   (ktorým   bol   novelizovaný   §   196   Exekučného   poriadku),   sa odmena exekútora zvyšuje o DPH (ak exekútor je platiteľom DPH), t. j. nie je zjavne neodôvodnený   záver   všeobecných   súdov,   podľa   ktorého   zvýšenie   o DPH   viažu   iba   na odmenu   súdneho   exekútora,   vychádzajúc   z   §   4   až   §   21a   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov   (ďalej   len   „vyhláška   č.   288/1995   Z.   z.“),   a nie   tiež   na   náhradu   hotových výdavkov a náhradu za stratu času (§ 22 a § 23 citovanej vyhlášky).

Ústavný súd je toho názoru, že v príčinnej súvislosti so sťažovateľom namietaným uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľa. Podľa názoru   ústavného   súdu   bolo   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   plne   v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku a príslušného vykonávacieho predpisu (vyhlášky č. 288/1995 Z. z.).

Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol tiež pre jej zjavnú neopodstatnenosť.  

3.   Ústavný   súd   nemohol   akceptovať   ani   argumentáciu   sťažovateľa   spočívajúcu v tom, že v podobnej veci (nález sp. zn. II. ÚS 31/04 zo 17. decembra 2004) ústavný súd jeho sťažnosti vyhovel.

V tejto súvislosti je predovšetkým potrebné uviesť, že v čase vyhlásenia uvedeného nálezu   (II.   ÚS   31/04)   platilo   iné   ustanovenie   §   196   Exekučného   poriadku   („Za   výkon exekučnej   činnosti   podľa   tohto   zákona   patrí   exekútorovi   odmena,   náhrada   hotových výdavkov a náhrada za stratu času.“), ako platí v spojitosti s posudzovanou vecou („Za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena o daň z pridanej hodnoty.“). Už len na základe uvedenej skutočnosti nemohol ústavný súd prihliadať na právne závery vyslovené v náleze sp.   zn.   II.   ÚS   31/04   zo 17.   decembra   2004,   ktorý   riešil   situáciu,   keď   DPH   výslovne neupravená v § 196 Exekučného poriadku bola sama osebe sporná.

4. Pozornosti ústavného súdu neušlo, že rozhodovacia prax všeobecných súdov ani po novelizovaní § 196 Exekučného poriadku (zákonom č. 341/2005 Z. z. s účinnosťou od 1. septembra 2005, pozn.) nie je – čo sa týka rozsahu zvýšenia trov o daň z pridanej hodnoty – jednotná. Rovnako sťažovateľ poukazoval na uvedenú okolnosť. V tejto súvislosti ústavný súd   považuje   za   potrebné   poznamenať,   že   mu   neprislúcha   zjednocovať   in   abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01).

5. Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že ani samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie,   je   odôvodnené   a   do   značnej   miery   kompenzované   jeho   v   podstate   monopolným postavením pri výkone exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (Van   der   Mussele   proti   Belgicku,   rozsudok z 23. novembra 1983, séria A, č. 70), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie   (citované   v   prípade   advokáta),   kam   spadá   i   riziko   neuhradenia   odmeny   za odvedenú   prácu,   je   na   druhej   strane   vyvážené   výhodami   súvisiacimi   s výkonom   tejto profesie.

6. Na základe uvedených skutočností ústavný súd rozhodol tak, ako to je vo výroku uvedené. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2009