znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 37/08-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. januára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť A. K., M., zastúpenej JUDr. P. K., K., ktorou namietala porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 7 C 409/02 zo 17. apríla 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. mája 2007 doručená sťažnosť A. K. (ďalej len „sťažovateľka“) podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) namietajúca porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 7 C 409/02 zo 17. apríla 2007.

Sťažovateľka v odôvodnení svojej sťažnosti okrem iného uvádza:

„Žiada   sa azda len obzvlášť zdôrazniť,   že znárodnenie majetku našich právnych predchodcov,... sa v skutočnosti neuskutočnilo, pretože by bolo v rozpore s vtedy platným právom.   Znárodňovacie   dekréty   mali   spätnú   účinnosť   k 1.1.1948   a rozsudok   NS   SR v Bratislave   R   317/47/6   nadobudol   právoplatnosť   23.2.1948   a   týmto   rozsudkom   bolo obnovené vlastníctvo pôvodným vlastníkom...

Sme názoru, že konajúce súdy sa stále náležite nevysporiadali so skutočnosťou, že v roku 1947 Krajský súd v Trenčíne dňa 13.10.1947 vyniesol rozsudok sp.zn. R 299/47-3, ktorým   uznáva   právne,   že   uvedený   podnik   a nehnuteľnosti   patria   vlastníckym   právom žiadateľom...

Sťažovateľka je presvedčená, že rozhodnutím KS v Trenčíne zo dňa 17.4.2007, sp. zn. 7C 409/02 bolo porušené jej právo na ochranu vlastníckeho práva...“

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd na základe jej sťažnosti konštatoval nálezom porušenie ňou označených práv a priznal jej trovy konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ešte predtým, ako sa ústavný súd môže zaoberať materiálnou stránkou veci, je vždy povinný preskúmať formálne (procesné) náležitosti podanej sťažnosti. Len v prípade, že návrh spĺňa všetky zákonom ustanovené formálne náležitosti, sa ním môže zaoberať aj vecne.   Jedným   zo   základných   znakov   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   ako   ochrany ústavou zaručených základných práv a slobôd je jej subsidiarita. Ústavnú sťažnosť možno teda podať len vtedy, keď boli pred jej podaním vyčerpané všetky prostriedky, ktoré zákon na ochranu práva poskytuje. Takým prostriedkom sa podľa ustanovenia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde rozumie riadny opravný prostriedok, mimoriadny opravný prostriedok, vyjmúc   návrh   na   obnovu   konania,   a iný   procesný   prostriedok   na   ochranu   práva, s uplatnením ktorého je spojené začatie súdneho, správneho, trestného alebo iného právneho konania. V opačnom prípade je sťažnosť podaná ústavnému súdu neprípustná.

V danom prípade je podstatou sťažnosti sťažovateľky námietka, že všeobecné súdy (okresný súd aj krajský súd) rozhodli v jej občianskoprávnej veci v rozpore so zákonom, čo v odôvodnení podrobne rozviedla.

Podľa ustanovenia § 238 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku bolo možné podať dovolanie proti namietanému rozsudku Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 Co 365/2006 zo   17.   apríla   2007   z dôvodu,   že   sa   odchýlil   od   právneho   názoru   dovolacieho   súdu vysloveného   v   tejto   veci (išlo o rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 82/2000 z 29. apríla 2002).

Ústavný   súd   je   teda   na   rozdiel   od   sťažovateľky   toho   názoru,   že   námietka   proti rozsudku všeobecných súdov, ktorú uplatnila v konaní na ústavnom súde, bola dovolacím dôvodom podľa ustanovenia § 238 ods. 2 v spojení s § 241 ods. 2 písm. e) OSP. Keďže sa sťažovateľka   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   nedomáhala   svojho   práva   na dovolacom súde, nevyčerpala všetky procesné prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu práv poskytoval, musela sa jej sťažnosť ako neprípustná a zjavne neopodstatnená odmietnuť.  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. januára 2008