znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 37/06-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. februára 2006 predbežne prerokoval sťažnosť G. R., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 1 a   2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 To 60/05 z 23. novembra 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť G. R. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. januára 2006 doručená a 8. februára 2006 doplnená, resp. upresnená sťažnosť G. R., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 1 a 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   čl.   8   ods.   2   a čl. 36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Nitre   (ďalej   aj   „krajský   súd“)   sp.   zn.   1   To   60/05   z   23. novembra   2005   (ďalej   aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti vyplývajú nasledovné relevantné skutočnosti:„Sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu v Nových Zámkoch č. k. 1 T 189/04 zo dňa 11. 4. 2005, ktorý bol potvrdený uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 1 To 60/05 zo dňa   23.   11.   2005,   odsúdený   pre   trestný   čin   ublíženia   na   zdraví   podľa   §   224 ods. 1 Tr. zák. na skutkovom základe uvedenom vo výrokovej časti rozsudku prvostupňového súdu. (...)

Podľa   názoru   sťažovateľa   porušil   Krajský   súd   v Nitre   pri   svojom   rozhodovaní v predmetnej veci článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.   Takto došlo   k porušeniu   ústavného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu (aj porušenie článku 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd).

V tejto súvislosti bol porušený najmä článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhlásený pod č. 209/1992 Zb. a tým základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie tým, že sa s jeho obhajobou súd nevysporiadal a ani sa ňou nezaoberal.

Sťažovateľ sa domnieva, že Krajský súd v Nitre svojím konaním porušil tiež článok 50   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a v ňom   vyjadrený   princíp   prezumpcie   neviny a článok 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a v ňom vyjadrené právo na obhajobu. (...) Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na nasledovné. Najpodstatnejšou   námietkou   obhajoby   sťažovateľa   v trestnom   konaní   bolo   to,   že nebolo   preukázané,   či   sťažovateľ   vykonával   v stave   vylučujúcom   spôsobilosť,   ktorý   si privodil vplyvom návykovej látky, činnosť, pri ktorej by mohol ohroziť život alebo zdravie ľudí... Sťažovateľ   navrhoval,   aby   za   týmto   účelom   bol   do   konania   pribratý   znalec z príslušného odboru na prepočet alkoholu v krvi sťažovateľa v čase skutku.

Stav   vylučujúci   spôsobilosť   je   potrebné   v každom   konkrétnom   prípade   zisťovať a dokazovať (napr. R 54/1968).

Podľa poznatkov lekárskej vedy nie je žiadny, teda ani nadpriemerne disponovaný vodič motorového vozidla, schopný bezpečne riadiť motorové vozidlo, ak dosiahne hladina alkoholu v jeho krvi najmenej 1 promile.

U vodiča, u ktorého bolo zistené v dobe riadenia menšie množstvo alkoholu v krvi než 1 promile, je vždy nevyhnutné dokázať, že jeho schopnosť riadiť motorové vozidlo bola skutočne znížená v rozsahu, aký predpokladá ustanovenie § 201 Tr. zák.

Súd   sa   vôbec   nezaoberal   skutočnosťou,   že   v čase,   keď   sťažovateľ   vozidlo   riadil, t. j. dňa 11. 9. 2004 o 18.40 hod., nemohol mať v krvi toľko alkoholu, ako to vo výrokovej časti rozhodnutia súd uviedol – 0,98 mg/l. Takéto množstvo alkoholu bolo sťažovateľovi namerané až asi 1 hodinu po nehode.

V tom čase mohla hladina alkoholu v krvi sťažovateľa stúpať alebo klesať, zisťované to nebolo a malo byť.

Obhajoba tvrdí,   zo skúsenosti z praxe,   že v čase nehody mohla hladina alkoholu v krvi sťažovateľa byť aj pod hodnotou 1 promile, všetko závisí od preskúmania toho čo sťažovateľ   pil,   jedol   a v akých   časových   súvislostiach   pred   meraním,   od   hmotnosti sťažovateľa a pod.

V trestnom konaní nikto tieto podstatné skutočnosti nezisťoval. K tejto ústavnej sťažnosti prikladám aj znalecký posudok z inej trestnej veci, v ktorej takáto skutočnosť nastala.

Súčasne poukazujem na prípad z judikatúry – R 25/1988-I, podľa ktorého ak vodič motorového vozidla, ktorý požil alkoholický nápoj a potom riadil motorové vozidlo, ale jeho schopnosti na riadenie v čase, keď je kontrolovaný hliadkou polície, nie sú natoľko znížené, ako to predpokladá § 201, má v úmysle pokračovať v jazde aj potom, keď tomu tak bude, dopúšťa   sa   za   predpokladu   naplnenia   niektorého   z ďalších   alternatívnych   znakov uvedených v písm. a) až d) pokusu trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 8 ods. 1, § 201.

Zistenie   hladiny   alkoholu   v krvi   v čase   riadenia   motorového   vozidla   je   preto nevyhnutné (má význam aj z pohľadu rozhodnutia o treste).

V čase   písania   tejto   sťažnosti   nebolo   ešte   sťažovateľovi   doručené   druhostupňové rozhodnutie, súd sa po vyhlásení rozhodnutia vysporiadal s obranou sťažovateľa vo vyššie uvedenom smere tak, že zo skúseností súd vie, že alkohol sa odbúrava asi do 0,20 promile za hodinu a teda, že v čase skutku sťažovateľ mohol mať iba o približne 0,2 promile menej alkoholu v krvi, než bolo zistené meraním.

S takýmto názorom súdu sťažovateľ nemôže súhlasiť. Súd iba hádal a napokon súd sám uznal, že v čase skutku bola hladina alkoholu v krvi sťažovateľa iná, ale ju odmietol zisťovať.

Súd k záveru vyššie uvedenému nemohol dospieť, pretože nemohol vedieť, či hladina alkoholu   v krvi   sťažovateľa   v čase   merania   stúpala   alebo   klesala,   túto   okolnosť   súd nezisťoval, napriek tomu pri ústnom odôvodnení vyšiel z predpokladu, že vrchol hladiny alkoholu mal sťažovateľ v krvi v čase nehody.

Prenikanie alkoholu do krvi sa deje v iných rozpätiach než je 0,2 promile za hodinu a preto sa súd mal s obranou sťažovateľa vysporiadať a vykonať v tomto smere dôkazy. Podľa § 125 Tr. por. ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd v ňom stručne vyloží, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si vzájomne odporujú. Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom   na   vykonanie   ďalších   dôkazov   a akými   právnymi   úvahami   sa   spravoval,   keď posudzoval   dokázané   skutočnosti   podľa   príslušných   ustanovení   zákona   v otázke   viny a trestu.

Ak boli do rozsudku pojaté ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto výroky. Porušenie ústavných práv uvedených v časti II. tejto sťažnosti sťažovateľ vidí v tom, že súd sa nevysporiadal   s celou   obranou   sťažovateľa a pri   posudzovaní viny vychádzal z dôkazov, ktoré svedčili proti nemu, s dôkazmi svedčiacimi v prospech sťažovateľa ako boli sťažovateľom prednesené v jeho obhajobe sa vcelku nevysporiadal.

Súdy nemôžu preferovať iba tie dôkazy, ktoré potvrdzujú predpokladanú skutkovú verziu, nemôžu prispôsobovať dôkaznú situáciu podľa svojej úvahy.

Sťažovateľ sa tiež domnieva, že dôkaznú núdzu alebo medzery v dôkazoch nemožno pričítať na jeho ťarchu, je to v rozpore s princípom prezumpcie neviny.

Ak   súd   podkladá   námietky   sťažovateľa   prednesené   v rámci   jeho   obhajoby   za nedôvodné, ako to uviedol po vyhlásení pri ústnom odôvodňovaní svojho rozhodnutia, je na ňom, aby tento svoj záver natoľko zdôvodnil, aby bolo zrejmé, ktoré skutkové okolnosti vo vzťahu k obhajobe túto obhajobu vyvracajú.

Všeobecná,   povahou   veci   daná   nerovnosť   medzi   žalobcom   –   prokurátorom a obžalovaným je zákonom zmiernená a hlavne v konaní pred súdmi vyvažovaná jednak ich procesnou   rovnosťou   ako   na   konaní   zúčastnených   strán,   jednak   ďalšími   ústavným spôsobom zaručenými právami, medzi ktoré patrí aj právo na obhajobu.

Z práva na obhajobu vyplýva povinnosť pre súd zaoberať sa podstatnými námietkami obhajoby a svoje stanovisko k nim v odôvodnení svojho rozhodnutia vyložiť.

Prezumpcia neviny sleduje tiež cieľ dosiahnuť istotu, že páchateľ trestný čin zavinil. (...) Na základe vyššie uvedeného sa sťažovateľ domnieva, že v označenom konaní došlo k porušeniu jeho práv citovaných v úvode (...) tejto sťažnosti, preto navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vydal toto rozhodnutie:

Rozhodnutím Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 To 60/05 zo dňa 23. 11. 2005 v trestnej veci sťažovateľa, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkov 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny   základných   práv   a slobôd,   k porušeniu   práva   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, k porušeniu práva sťažovateľa podľa článku 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v ňom vyjadreného princípu prezumpcie neviny a ústavného práva na obhajobu podľa článku 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 1 To 60/05 zo dňa 23. 11. 2005 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

(...)   Sťažovateľ   netrvá   na   ústnom   pojednávaní,   súhlasí   s upustením   od   ústneho pojednávania   pred   Ústavným   súdom,   náhradu   trov   konania   si   uplatňuje v súlade s vyhl. č. 655/2004 Z. z. za 2 úkony právnej pomoci vo výške 5 788 Sk (á 2 730 Sk + 164 Sk).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Sťažovateľ namietal porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 To 60/05 z 23. novembra 2005.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s napadnutým uznesením krajského súdu a jeho skutkovým a právnym názorom uvedeným v napadnutom rozhodnutí, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jeho veci.

Z citovaného   čl.   127   ústavy   vyplýva,   že   ústava   rozdeľuje   ústavnú   ochranu základných   práv   alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, pozri tiež nález sp. zn. II. ÚS 55/98 z 18. októbra 2001).

Pretože v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecného súdu, pri predbežnom prerokovaní bolo v právomoci ústavného súdu len posúdenie, či účinky výkonu právomoci všeobecného súdu (v danom prípade krajského súdu) vo veci sťažovateľa, t. j. prejednanie a rozhodnutie o odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 1 T 189/04 z 11. apríla 2005, sú zlučiteľné s citovanými článkami ústavy a dohovoru.

V odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   sp.   zn.   1   To   60/05 z 23. novembra 2005 krajský súd okrem iného uviedol:

„Súd I. stupňa vykonaním dôkazov na hlavnom pojednávaní v súlade s ustanovením XIII. hlavy Tr. por. ako aj jeho ďalšími ustanoveniami, upravujúcimi spôsob vykonávania dôkazov,   si   zadovážil   dostatok   dôkazov   potrebných   z hľadiska   §   2   ods.   5   Tr.   por. na rozhodnutie   o podanej   obžalobe.   Takto   si   vytvoril   dostatočný   základ   pre   svoje rozhodnutie. Jeho skutkové závery uvedené v tzv. skutkovej vete výroku o vine napadnutého rozsudku tak vychádzajú z výsledkov úplného a zákonného dokazovania, sú úplné a správne. Odvolací   súd   nezistil   pochybenie   ani   pri   hodnotení   dôkazov   vykonaného   súdom I. stupňa, pri ktorom tento postupoval v súlade s kritériami vyplývajúcimi z ustanovenia § 2 ods. 6 Tr. por. V odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s § 125 Tr. por. popísal obsahy jednotlivých dôkazov a uviedol aj právne úvahy akými sa pri hodnotení dôkazov, vrátane obhajoby obžalovaného, spravoval a k akým právnym a skutkovým záverom dospel. Na tieto ako na správne, odvolací súd v podrobnostiach len odkazuje.

Vzhľadom   k   tomu   odvolací   súd   nemohol   akceptovať   odvolacie   námietky obžalovaného,   pretože   ustálenou   súdnou   praxou   je   akceptovateľné   zistenie   hladiny alkoholového opojenia vykonané spravidla do 1 hodiny po dopravnej nehode. Vykonanie znaleckého   dokazovania   v   tomto   smere   by   preto   bolo   nadbytočné,   pretože   ani   ním   by hladina alkoholového opojenia zistená u obžalovaného 0,98 mg/l (2,04 promile) nebola znížená   pod   hranicu   potrebnú   z hľadiska   naplnenia   materiálneho   znaku   žalovaného trestného činu (0,49 mg/l resp. 1 promile).“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   uvedený   postup   krajského   súdu   pri   odôvodňovaní svojho skutkového a právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tieto natoľko odchýlili od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne popreli ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu napadnuté rozhodnutie krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje a na meritórne preskúmanie uvedeného rozhodnutia preto ústavný súd nie je oprávnený. Inak povedané, po preskúmaní   spôsobu   a rozsahu   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu a s ohľadom   na   dôvody,   ktoré   sťažovateľ   uviedol   v predmetnej   sťažnosti,   ústavný   súd nezistil taký jeho výklad ustanovení Trestného zákona a Trestného poriadku   citovaných v napadnutom   rozhodnutí,   ktoré   by   mohli   vyvolať   účinky   nezlučiteľné   s označenými článkami ústavy, listiny a dohovoru. Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. februára 2006