znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 37/05-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. marca 2005 predbežne prerokoval   sťažnosť   Rímskokatolíckej   cirkvi   -   farnosti   Budkovce,   zastúpenej advokátkou JUDr. A. T., K., ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 24 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozhodnutím riaditeľky Základnej školy v Budkovciach z 1. júla 2002, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Rímskokatolíckej   cirkvi   -   farnosti   Budkovce   o d m i e t a   pre neprípustnosť.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára 2005   doručená   sťažnosť   Rímskokatolíckej   cirkvi,   farnosti   Budkovce   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. A. T., K., ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 24 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a rozhodnutím riaditeľky Základnej školy v Budkovciach (ďalej len „riaditeľka“) z 1. júla 2002 v súvislosti so zabezpečovaním výučby náboženskej výchovy na uvedenej základnej škole nezávisle od štátnych orgánov.

Porušenie   svojho   označeného   základného   práva   vidí   sťažovateľka   v tom,   že riaditeľka znemožnila zabezpečenie vyučovania náboženstva na predmetnej základnej škole podľa   potrieb   sťažovateľky   tým,   že   odmietla   predĺžiť   pracovnú   zmluvu   katechétke sťažovateľky. Sťažovateľka ďalej uviedla, že cirkvi a náboženské spoločnosti zabezpečujú vyučovanie náboženstva nezávisle od štátnych orgánov, t. j. bez ich rozhodovania alebo ovplyvňovania môžu zabezpečovať výučbu náboženstva.

Podľa   názoru   sťažovateľky   neuzavretie   pracovnej   zmluvy   s katechétkou   podľa potrieb   cirkvi,   ktorá   môže   vyučovať   náboženstvo   na   základnej   škole   podľa   platných zákonov, avšak trvalý odpor riaditeľky jej to znemožňuje, je porušením ústavného práva zabezpečiť vyučovanie náboženstva cirkvou zakotveného v čl. 24 ods. 3 ústavy, pričom sťažovateľka   síce   uznáva,   že   riaditeľka   má   oprávnenie   posúdiť   predpoklady   osoby   pre výkon   práce,   ale   neoprávňuje   ju   to,   aby   svojvoľne   rozhodla   v neprospech   cirkvi. Sťažovateľka   ďalej   poukazuje   na   rozpor   medzi   platnou   legislatívou,   ktorá   priznáva riaditeľke   právo   rozhodnúť   koho   prijme   do   zamestnania,   a namietaným   porušením základného   práva   a domáha   sa   na   ústavnom   súde   jeho   preklenutia.   Podľa   tvrdenia sťažovateľky „ Neprístupnosť k základnému právu zakotvenému v čl. 24 ods. 3 ústavy je mocenský   zásah   štátu   do   autonómneho   postavenia   cirkvi   a vylučuje   akékoľvek   úvahy o plynutí lehoty“.

Sťažovateľka na základe uvedených podstatných skutočností navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

«Postupom   riaditeľky   Základnej   školy   v Budkovciach   bolo   porušené   základné ústavné právo garantované v Ústave SR v čl. 24 ods. 3, bolo odňaté právo cirkvi „nezávisle od štátnych orgánov“ zabezpečiť vyučovanie náboženstva.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom tejto sťažnosti je námietka sťažovateľky, že postupom a rozhodnutím riaditeľky Základnej školy v Budkovciach z 1. júla 2002 «bolo porušené základné ústavné právo garantované v Ústave SR v čl. 24 ods. 3, bolo odňaté právo cirkvi „nezávisle od štátnych orgánov“ zabezpečiť vyučovanie náboženstva.»

Podľa § 24 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný ak sa týka veci,   o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný súd už o obsahovo rovnakej sťažnosti sťažovateľky z 5. novembra 2004 rozhodoval   svojím   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   361/04-8   z 1.   decembra   2004,   pričom   táto skoršia   sťažnosť   sa   sčasti   týkala   tej   istej   veci,   t.   j.   namietaného   porušenia   základného ústavného práva garantovaného v ústave čl. 24 ods. 3 postupom riaditeľky Základnej školy v Budkovciach   v súvislosti   so   zabezpečením   vyučovania   náboženstva   na tejto   základnej škole.   Sťažovateľka   sa   uvedenou   sťažnosťou   domáhala   aj   toho,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol: «Postupom riaditeľky Základnej školy v Budkovciach bolo   porušené základné ústavné právo garantované v Ústave SR v čl. 24 ods. 3, bolo odňaté právo cirkvi „nezávisle od štátnych orgánov“ zabezpečiť vyučovanie náboženstva.»

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   z hľadiska   účastníkov   konania, namietaného   porušenia   základného   práva   podľa   označeného   článku   ústavy,   postupu a rozhodnutia   riaditeľky   Základnej   školy   v Budkovciach   z 1.   júla   2002,   vrátane odôvodnenia sťažnosti, ako aj návrhu na rozhodnutie ústavného súdu (tzv. petitu) je terajšia sťažnosť sťažovateľky   celkom   totožná s jej predchádzajúcou   sťažnosťou   z 5. novembra 2004   v časti,   v ktorej   ju   ústavný   súd   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú,   ale   aj   ako oneskorene podanú (pozri uznesenie ústavného súdu č. k. III. ÚS 361/04-8 z 1. decembra 2004).

Rozhodnutie o odmietnutí návrhu na začatie konania pre zjavnú neopodstatnenosť nemožno   považovať   za   rozhodnutie   „o   podmienkach   konania“,   ktoré   má   na   mysli citované ustanovenie   §   24   zákona   o ústavnom   súde.   Nejde   o podmienku   konania,   ktorú možno   dodatočne   splniť   v ďalšom   návrhu,   resp.   sťažnosti,   ktorým   sa   napáda   rovnaký postup a rovnaké rozhodnutie, aké bolo napadnuté v predchádzajúcej sťažnosti, ktorý bol odmietnutý ako zjavne neopodstatnený a oneskorene podaný.

Keďže ústavný súd po posúdení obsahu sťažnosti dospel   k záveru, že predmetná sťažnosť sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, bolo ju potrebné ako neprípustný návrh odmietnuť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 zákona o ústavnom súde.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2005