znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 369/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť občianskeho združenia Lesoochranárske zoskupenie VLK,Tulčík   310,   v   zastúpení   advokátkou   JUDr.   Ivetou   Rajtákovou,   advokátska   kanceláriaŠtúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na priaznivé životnéprostredie zaručeného čl. 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv na súdnua inú právnu ochranu zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, právana spravodlivý   súdny   proces   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudskýchpráv a základných   slobôd   a práva   na   prístup   k spravodlivosti   zaručeného   čl.   9   ods.   3Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupek spravodlivosti   v   záležitostiach   životného   prostredia rozsudkom   Najvyššieho   súduSlovenskej republiky sp. zn. 3 Sžo 29/2014 z 2. decembra 2014 a jemu predchádzajúcimpostupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť občianskeho združenia Lesoochranárske zoskupenie VLK o d m i e t a   akozjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca2015   doručená   sťažnosť   občianskeho   združenia   Lesoochranárske   zoskupenie   VLK,Tulčík 310   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   právana priaznivé životné prostredie zaručeného čl. 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“), základných práv na súdnu a inú právnu ochranu zaručených čl. 46 ods. 1 a 2ústavy, práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   práva   na   prístupk spravodlivosti   zaručeného   čl.   9   ods.   3   Dohovoru   o   prístupe   k   informáciám,   účastiverejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životnéhoprostredia   (ďalej   len   „Aarhuský   dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžo 29/2014 z 2. decembra 2014 a jemupredchádzajúcim postupom.

2.   Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   rozhodnutím   č.   k.   4078/2010-2.1z 15. apríla 2010   Ministerstvo   životného   prostredia   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„ministerstvo“) nepriznalo sťažovateľovi postavenie účastníka konania, ktorého sa domáhalv konaní o žiadosti Slovenského poľovníckeho zväzu, Poľovníckeho združenia Vyšné (ďalejlen „žiadateľ“) z 25. januára 2010 o udelenie výnimky z podmienok ochrany chránenéhoživočícha spočívajúcej v povolení odstrelu jedného jedinca medveďa hnedého. O rozkladeproti   rozhodnutiu   ministerstva,   ako   aj   o žiadosti   o prerušenie   konania   podanýchsťažovateľom   rozhodol   minister   životného   prostredia   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„minister“), a to tak, že rozhodnutím č. k. 7322/2010-7.2 zo 14. júna 2010 zamietol návrhsťažovateľa na prerušenie konania o žiadosti žiadateľa a rozhodnutím č. k. 7322/2010-7.2z 22.   júna   2010   zamietol   rozklad   sťažovateľa   a potvrdil   prvostupňové   rozhodnutieministerstva č. k. 4078/2010-2.1 z 15. apríla 2010.

3. O žalobe sťažovateľa proti označeným správnym rozhodnutiam rozhodol Krajskýsúd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 1 S 210/2010 z 8. decembra2011, ktorým v súlade so stanoviskom Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdnydvor“)   sp.   zn.   C-240/09   zrušil   rozhodnutie   ministerstva   z   15.   apríla   2010   týkajúce   sanepriznania postavenia účastníctva sťažovateľa, ako aj rozhodnutie ministra z 22. júna 2010a   vec   vrátil   prvostupňovému   správnemu   orgánu na   ďalšie   konanie. Súdny dvor totižtovo svojom rozsudku sp. zn. C-240/09 z 8. marca 2011 (ktorým odpovedal na prejudiciálneotázky najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 41/09, ktorých zmysel a cieľbolo možné zhrnúť do otázky, či z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru vyplýva verejnostiprávo byť účastníkom správnych a súdnych konaní, v ktorých sa rozhoduje o otázkachživotného prostredia, pozn.) uviedol, že citované ustanovenie Aarhuského dohovoru „... nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré treba splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaným právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia, akou je   Lesoochranárske   zoskupenie   VLK,   napadnúť   na   súde   rozhodnutie   prijaté   v   rámci správneho   konania,   ktoré   by   mohlo   byť   v   rozpore   s   právom   Únie   v   oblasti   životného prostredia.“.

4. Medzičasom ministerstvo rozhodnutím č. k. 4078/2010-2.1 zo 4. augusta 2010povolilo výnimku, a to usmrtiť jedného jedinca medveďa hnedého v poľovnom revíri Vyšná,pričom   v   podmienkach   rozhodnutia   sa   uvádza,   že   odstrel   možno   zrealizovaťdo 30. novembra   2010,   prípadne   do   15.   decembra   2010.   V dôsledku   rozhodnutiakrajského súdu, ktorým bola vec vrátená na nové konanie ministerstvu a podľa ktoréhomal správny orgán konať so sťažovateľom ako s účastníkom konania, ministerstvo listomč. k.   4057/2012 2.2   z 1.   júna   2012   doručilo   svoje   rozhodnutie   č.   k.   4078/2010-2.1zo 4. augusta   2010   aj   sťažovateľovi   (doručené   mu   5.   júna   2012,   pozn.),   ktorý   protinemu podal   rozklad,   o ktorom   rozhodol   minister   rozhodnutím   č.   k.   6894/2012-1.10z 23. augusta 2012 tak, že konanie o tomto rozklade sťažovateľa zastavil „... z dôvodu, že odpadol dôvod na konanie“, keďže platnosť, resp. účinnosť ministerstvom udelenej výnimkyč. k. 4078/2010-2.1 zo 4. augusta 2010 na odstrel medveďa hnedého, v konaní o udeleniektorej   sa   sťažovateľ   domáhal byť   účastníkom   konania,   medzičasom   zanikla,   keďže   tátovýnimka bola udelená najneskôr do 15. decembra 2010.

5. Krajský súd o žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra z 23. augusta2012 rozhodol rozsudkom sp. zn. 2 S 1760/2012 z 27. novembra 2013 tak, že zastavujúcerozhodnutie ministra o rozklade sťažovateľa č. k. 6894/2012-1.10 z 23. augusta 2012 zrušila vec vrátil ministrovi na ďalšie konanie. V dôsledku odvolania podaného ministerstvomvšak najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžo 29/2014 z 2. decembra 2014 zmenil označenérozhodnutie   krajského   súdu   tak,   že   žalobu   sťažovateľa   na preskúmanie   zákonnostirozhodnutia ministra č. k. 6894/2012-1.10 z 23. augusta 2012 zamietol.

6. Sťažovateľ v sťažnosti podanej   ústavnému súdu v prvom rade uvádza, že jehocieľom ako občianskeho združenia je ochrana životného prostredia a osobitne prirodzenéhoprostredia, v dôsledku čoho sa vo viacerých správnych konaniach vedených ministerstvomdomáhal priznania postavenia účastníka konania s odkazom na čl. 9 ods. 3 Aarhuskéhodohovoru,   podľa   ktorého   ako   člen   zainteresovanej   verejnosti   má   právo   napadnúťv správnom   alebo   súdnom   konaní   akékoľvek   opomenutie   súkromných   osôb   či   orgánovverejnej moci vydané v rozpore s vnútroštátnymi predpismi v oblasti životného prostredia,pričom „Účasťou   v   správnych   konaniach   sa   sťažovateľ   snaží   prispieť   k   tomu,   aby v rozhodnutiach správnych orgánov vydaných v oblasti životného prostredia, tieto v plnej miere a spôsobom, ktorý napĺňa zmysel a obsah právnych predpisov vydaných na ochranu prírody a krajiny, zohľadňovali práve tieto záujmy a aby rozhodovali v súlade so záujmami prírody vyjadrenými v týchto právnych predpisoch.“.

7.   Podľa   sťažovateľa   právny   názor   najvyššieho   súdu   v napádanom   rozsudkusp. zn. 3 Sžo   29/2014   z 2.   decembra   2014   o potrebe   zastavenia   konania   o preskúmaniezákonnosti   správnych   rozhodnutí   o udelení   výnimky   podľa   zákona   č.   543/2002   Z.   z.o ochrane   prírody   a krajiny   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ochraneprírody“) iba z dôvodu zániku platnosti tejto výnimky zbavuje sťažovateľa možnosti účinnekonať   pred   správnymi   orgánmi   v   konaniach   týkajúcich   sa   ochrany   prírody,   keďžerozhodnutia   o   udelení   výnimiek   a   súhlasov   podľa   §   40   zákona   o   ochrane   prírody   súrozhodnutiami, ktorých časová platnosť je prakticky bezvýnimočne obmedzená, a nie jemožné dosiahnuť   taký stav, aby k ich preskúmavaniu súdom došlo   pred uplynutím ichplatnosti.   Za   uvedeného   stavu   je   potom   možnosť   sťažovateľa   domôcť   sa   reálnehoa efektívneho   využitia   práva   podľa   čl.   9   ods.   3   Aarhurského   dohovoru   menej   nežimaginárna,   pretože „...v   rozhodovacej   činnosti   súdov   dochádza   v   čoraz   väčšej   miere k tomu, že rovnako ako v súdenej veci, súdy žalobu sťažovateľa zamietnu nie kvôli jej nedôvodnosti (ktorú tak ako v predmetnej veci najvyšší súd) ani neskúmajú, ale žalobu zamietnu, či konanie o nej zastavia z dôvodu uplynutia času, na ktorý bola výnimka, či súhlas orgánu ochrany prírody udelený“.

8. Sťažovateľ sa v dôsledku rozhodnutia najvyššieho súdu cíti byť ukrátený na svojichprávach, keďže konanie o žiadosti žiadateľa bolo zastavené bez toho, aby na to bol právnydôvod, a zároveň sa tým konajúce súdy vyhli svojej povinnosti preskúmať správnosť azákonnosť   rozhodnutí   správnych   orgánov.   Takýto   postup   robí   práva   sťažovateľa   akoúčastníka správneho konania abstraktnými a imaginárnymi bez možnosti reálne sa domôcťpreskúmania   nezákonného   rozhodnutia   správneho   orgánu   v   oblasti   ochrany   prírody,v dôsledku čoho je jeho účasť v predmetných správnych konaniach ako účastníka konaniaiba formálne akceptovaná, pretože „... zastavenie konania pre uplynutie času, na ktorý je výnimka či súhlas udelený, v skutočnosti znamená, že sťažovateľ môže podávať opravné prostriedky, môže podávať žaloby bez toho, aby bolo reálne očakávať akýkoľvek skutočný dopad na rozhodnutie vydané v správnom konaní vrátane dopadu na realizáciu činnosti, na ktorú bola výnimka udelená“.

9. Na podporu svojej argumentácie sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na rozhodnutienajvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžp 3/2011 zo 17. apríla 2012, v ktorom najvyšší súd v skutkovoa právne obdobnej veci vyslovil: „10. Najvyšší súd v súvislosti s uvedeným konštatuje, že ústavno-konformný výklad (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky) práva na súdnu a inú právnu ochranu v oblasti správneho súdnictva nepredpokladá, že by toto právo mohlo zaniknúť, resp. bolo v svojej podstate vyčerpané iba tým, že predmet konania pred správnym orgánom   sa   napriek   procesné   riadne   prejavenej   nespokojnosti   (napríklad   podaním opravného   prostriedku)   v   dôsledku   objektívne   spotrebovaného   času   na   vykonanie opravného súdneho konania (tzn. výklad vykonaný s dôrazom na účelnosť ďalšieho súdneho prieskumu).

Naopak, takýto výklad by v rozpore s výkladovou metódou reductio ad absurdum viedol   k   nesprávnemu   záveru,   že   súdny   prieskum   napadnutého   rozhodnutie   správneho orgánu (evidentne na čas náročný proces) nemôže už v žiadnom prípade reálne ovplyvniť výkon práv a povinností vyplývajúcich z tohto nezákonného rozhodnutia, pričom dôsledkom uvedeného záveru by bola právna absurdita, že možnosť právnej ochrany porušených práv prostredníctvom konania podľa Piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (vrátane aj možnosti brojiť proti tvrdenej nezákonnosti) by závisela (tzn. zanikla) v zásadnej miere na tom, ako rýchlo osoby, ktorým z nezákonného rozhodnutia správneho orgánu vyplýva právo vykonať určitú činnosť, toto by aj uskutočnili.

Preto sa Najvyšší súd stotožnil s názorom žalobcu, že v uvedenej veci je potrebné naďalej vykonať súdny prieskum napadnutého rozhodnutia správneho orgánu.“

10. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa Lesoochranárskeho zoskupenia VLK

- domáhať sa zákonným postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,

- na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy SR,

- domáhať sa na súde preskúmania zákonností rozhodnutia orgánu verejnej správy ukracujúceho ho na jeho právach zakotveného v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,

- napadnúť v správnom a súdnom konaní úkony a opomenutia orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia,

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd,

bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžo/29/2014 zo dňa 2. 12. 2014 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžo/29/2014 zo dňa 2.12.2014 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12.   Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

13.   Ústavný   súd   už   v   rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   pokiaľ   ide   o   medzezasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavnému súduneprislúcha   hodnotiť   správnosť   skutkových   záverov   či   právneho   posúdenia   vecivšeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom   a   aniochrancom zákonnosti (obdobne napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Úlohouústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   interpretáciazákonov. Podľa konštantnej judikatúry sa úloha ústavného súdu obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   záväznoumedzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   vecivšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej mieryzjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonnéhopredpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

14. Východiskovou premisou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia najvyššieho súduo zákonnosti ním preskúmavaného rozhodnutia ministra ako druhostupňového správnehoorgánu, ktorým z dôvodu zániku platnosti výnimky ešte pred jeho rozhodnutím zastavilkonanie   o rozklade   sťažovateľa   podanom   proti   prvostupňovému   správnemu   rozhodnutiuo povolení   tejto   výnimky   z ochrany   chráneného   medveďa   hnedého,   v dôsledku   čohopodľa ministra došlo k zániku predmetu správneho konania, je konštatovanie najvyššiehosúdu o podstate správneho konania. Podľa najvyššieho súdu „Rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka.“, ale poslaním správneho konania je v prvomrade rozhodovanie o vzniku, zmene a zániku hmotnoprávnych práv a povinností fyzickýchosôb a právnických osôb, a teda ak tento „... zmysel konania odpadol, stratil sa aj význam, pre ktorý by malo byť v ďalšom konaní vydané nové rozhodnutie, ktoré by v odôvodnení mohlo obsahovať právne posúdenie námietok žalobcu, avšak vo výroku takého rozhodnutia by nenastala zmena a čo je podstatné, takým novým rozhodnutím by v konkrétnom prípade nenastala zmena v právach a povinnostiach účastníkov konania.

Nie   každé   porušenie   procesného   predpisu   má   totiž   za   následok   porušenie   práv účastníka konania, najmä nie vtedy, ak mu už nemožno vyhovieť vo veci samej.“.

15. Inými slovami, podľa najvyššieho súdu procesné pochybenie správnych orgánovspočívajúce v tom, že so sťažovateľom nekonali od začiatku ako s účastníkom konania, nieje dostatočným dôvodom na revíziu toho procesu, ak to v konečnom dôsledku nebude maťvplyv na hmotnoprávny predmet konania, pretože tento medzičasom zanikol.

16. V súvislosti s napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo 29/2014z 2.   decembra   2014   ústavný   súd   podotýka,   že   toto   bolo   prijaté   v súlade   so   závermizjednocujúceho stanoviska správneho kolégia najvyššieho súdu č. Snj 72/2013 z 24. júna2014, podľa ktorého:

«Samotný zákon o ochrane prírody dáva do právomoci orgánu ochrany prírody povinnosť   zastaviť   konanie,   ak   dôvod   na   konanie   odpadol   a   súčasne   zakotvuje, že rozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané. V dôsledku toho je zrejmé, že „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť v prípade časovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ v dôsledku uplynutia času, na ktoré bolo vydané.

Ústredný orgán štátnej správy, ktorý koná o rozklade preto musí konanie o udelenie výnimky zastaviť tak, ako mu to ukladá § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane krajiny. Toto zákonné ustanovenie priamo ustanovuje, že orgán ochrany prírody konanie podľa tohto zákona zastaví, ak   dôvod   na konanie   odpadol.   Ak správny   orgán   postupoval   v súlade s týmto zákonným ustanovením, povinnosťou súdu prvého stupňa je žalobu proti takémuto jeho   rozhodnutiu   zamietnuť,   keď   navyše   takýmto   rozhodnutím   nedochádza   k   založeniu, zmene alebo zrušeniu oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb a ani práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb už nimi nemôžu byť priamo dotknuté.

Aj   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vo   svojom   Náleze   z   1.   júla   2008, sp. zn. III. ÚS 341/2007 o. i. konštatoval, že v aplikačnej činnosti štátnych orgánov treba zohľadniť   účel   zákona.   Uviedol:   „nevyhnutnou   súčasťou   rozhodovacej   činnosti   súdov zahrňujúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho   výkladu.   Ide   vždy   o   metodologický   postup,   v   rámci   ktorého   nemá   žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy totiž neznamená   výlučnú   a   bezpodmienečnú   nevyhnutnosť   doslovného   gramatického   výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.

Zákonným   predpokladom   podania   správnej   žaloby   v   správnom   súdnictve   je skutočnosť, že žalobca bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím, ktoré je nezákonné (pozri   R   62/1998).   Správny   súd   musí   skúmať   preukázanie   ukrátenia   práv   žalobcu nezákonným   rozhodnutím   ex   offo.   Ak   žalobca   nebol   žiadateľom   o   udelenie   výnimky k odstrelu medveďa hnedého a ak výnimka k odstrelu bola povolená žiadateľovi len na dobu určitú, ktorá v priebehu konania o jej udelenie uplynula, potom treba skúmať, či žalobcovi vznikla ujma na právach tým, že žalovaný zastavil rozkladové konanie z dôvodu uplynutia doby, na ktorú bola táto výnimka k odstrelu udelená. Ak žalobca nepreukázal ukrátenie na svojich právach, ktoré mu vzniklo rozhodnutím o zastavení rozkladového konania, potom súd   prvého   stupňa   musí   žalobu   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   žalovaného o zastavení konania o rozklade zamietnuť.

Ak došlo k uplynutiu lehoty na odstrel chráneného živočícha až v priebehu konania o rozklade, potom správny orgán musí zastaviť konanie celé. Ak však dôjde len k zastaveniu konania o rozklade, aj potom s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu č. R 103/2011, formálne zopakovanie administratívneho konania nepredstavuje pre účastníka vo vzťahu k skutkovej   stránke   veci   reálnu   možnosť   dosiahnuť   rozhodnutie   v   jeho   prospech a za takýchto okolností platí, že nie každé porušenie procesného predpisu má za následok porušenie práv účastníka konania. Platí to najmä vtedy, ak sa účastníkovi inak vyhovie vo veci samej, kedy duplicitne reparovať čiastkové pochybenia nie je potrebné.

Zákon o ochrane prírody dáva do právomoci orgánu o ochrane prírody zastaviť konanie, ak dôvod na konanie odpadol a súčasne zakotvuje, že rozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané.

Za takýchto okolností „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť v prípade časovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ ako právny dôvod, ktorý má za následok odpadnutie predmetu konania v dôsledku uplynutia času, na ktoré bolo vydané.   Neplatnosť   výnimky   nemožno   spájať   len   so   skutočnosťou,   že   predmet   konania zanikol napr. uhynutím zvieraťa (medveďa hnedého). Ak podľa § 82 ods. 9 písm. a) v spojení s § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody došlo k zastaveniu správneho konania z dôvodu, že uplynutím času, ktorým bolo uplynutie lehoty na odstrel chráneného živočícha – medveďa   hnedého,   odpadol   dôvod   na   konanie   o   povolení   výnimky,   je   takýto   postup   a rozhodnutie v súlade so zákonom.

... aj vtedy, ak čas, na ktorý bolo vydané rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa na povolenie odstrelu uplynie ešte pred právoplatnosťou tohto rozhodnutia, zaniká dôvod na konanie aj v konaní o rozklade, ktorý bol proti nemu podaný. Aj toto uplynutie času spôsobuje nevyhnutnosť zastavenia konania, lebo inak by orgán konajúci o rozklade už nemohol   neplatné   rozhodnutie   skúmať   a   prípadne   ho   zrušiť,   zmeniť   alebo   potvrdiť, či rozklad   zamietnuť.   Samotný   formálny   priebeh   konania   o   rozklade   by   nepredstavoval pre účastníka konania reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech a bolo by v rozpore so zásadou materiálnej pravdy aj v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. Súd aj správny orgán musia pritom zásadu zisťovania skutočného stavu veci uplatňovať súčasne   so   zásadou   hospodárnosti   tak,   aby   nedochádzalo   k   zbytočnému   predlžovaniu konania a aby sa neprimerane nezvyšovali náklady konania.

Iný výklad zákona by smeroval len k formálnemu zopakovaniu konania o rozklade bez toho, aby umožňovalo účastníkovi konania reálnu možnosť dosiahnuť materiálne iné rozhodnutie v jeho prospech a bolo by v rozpore aj so zásadou hospodárnosti správneho konania, ktorá je zakotvená v § 3 ods. 3 správneho poriadku.»

17.   Podľa   §   89   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ochrane   prírody   rozhodnutie   vydanépodľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktorý bolo vydané.

18. V súlade s § 82 ods. 9 písm. a ) zákona o ochrane prírody orgán ochrany prírodykonanie podľa tohto zákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol.

19.   Ústavný   súd   v skutkovo   a právne   identických   veciach   už   aj   v minulostikonštatoval (I. ÚS 783/2014, I. ÚS 217/2015, II. ÚS 332/2015), že v správnom súdnictve jenevyhnutné   prihliadať   na   špecifiká   vyplývajúce   z   postavenia   a   právomoci všeobecnýchsúdov, ktoré nie sú pri preskúmavaní postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy súdmiskutkovými, ale súdmi, do právomoci ktorých patrí predovšetkým preskúmanie právnychotázok   týkajúcich   sa   postupu   a   rozhodnutia   tohto   orgánu.   Základným   cieľom   konaniav správnom   súdnictve   podľa   V.   časti   druhej   hlavy   Občianskeho   súdneho   poriadku   jepreskúmavať   zákonnosť   len   takých   rozhodnutí   a   postupov   správnych   orgánov,   ktorézakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických osôb alebo právnickýchosôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickýchosôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.

20. V zmysle uvedeného aj podľa názoru ústavného súdu, ak rozhodnutie orgánuochrany prírody o povolení na usmrtenie chráneného živočícha (medveďa hnedého) podľa§ 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody stratilo platnosť uplynutím času, na ktoré bolovydané, odpadol dôvod na ďalšie konanie o povolenie takejto výnimky, pretože takýmtopredmetom   konania   nie   je   samotné   chránené   zviera,   na   odstrel   ktorého   bola   potrebnávýnimka, ale predmetom správneho konania je rozhodovanie o právnej podmienke, ktorouje samotná výnimka. Takže ak takáto výnimka neexistuje, lebo jej platnosť zanikla, potomsúčasne odpadol aj predmet správneho konania, a preto orgán ochrany prírody podľa § 82ods. 9 písm. a) zákona o ochrane prírody takéto správne konanie zastaví. Aj vtedy, ak čas,na ktorý bolo vydané rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa na povolenie odstrelu,uplynie ešte pred právoplatnosťou tohto rozhodnutia, zaniká dôvod na konanie aj v konaní orozklade, ktorý bol proti nemu podaný. Aj toto uplynutie času spôsobuje nevyhnutnosťzastavenia konania, lebo inak by správny orgán konajúci o rozklade už nemohol neplatnérozhodnutie skúmať a prípadne ho zrušiť, zmeniť alebo potvrdiť či rozklad zamietnuť.

21. Vzhľadom na uvedené ak druhostupňový správny orgán (minister) postupovalv súlade s už citovanými závermi a konanie o rozklade proti rozhodnutiu prvostupňovéhosprávneho orgánu (ministerstvo) o povolení výnimky zastavil, bolo povinnosťou správnehosúdu žalobu proti tomuto údajne nezákonnému rozhodnutiu druhostupňového správnehoorgánu ako nedôvodnú zamietnuť, pretože toto správne rozhodnutie bolo prijaté v súladeso zákonom o ochrane prírody, a týmto rozhodnutím nedochádza k založeniu, zmene alebozrušeniu   oprávnenia   a   povinnosti   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb   a   ani   právaa právom chránené záujmy alebo povinnosti sťažovateľa už týmto rozhodnutím nemôžu byťpriamo dotknuté.

22.   Nad   rámec   uvedenej   argumentácie   ústavný   súd   podotýka,   že   z rozhodnutiaministerstva č. k. 4078/2010-2.1 zo 4. augusta 2010 o udelení výnimky podľa § 40 zákonao ochrane prírody vyplýva, že v čase, keď ešte nebola právne doriešená otázka účastníctvasťažovateľa   v správnom   konaní   o udelenie   tejto   výnimky,   správne   orgány   (ministerstvoa aj minister, pozn.) sťažovateľovi v tomto konaní priznali postavenie zúčastnenej osoby(pozri   stranu   2   označeného   rozhodnutia,   pozn.),   ktorej   rozsah   práv   v správnom   konaníje upravený v § 3 ods. 2, § 15a ods. 1 a 2, § 23 ods. 1, § 31 ods. 1, 2 a v § 33 ods. 1 a 2zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov.Podľa označených ustanovení správneho poriadku sú správne orgány povinné postupovaťv konaní v úzkej súčinnosti aj so zúčastnenými osobami a dať im vždy príležitosť, aby mohlisvoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia a uplatniťsvoje   návrhy.   Správne   orgány   musia   tiež   zúčastneným   osobám   poskytovať   pomoc   apoučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Okrem tohozúčastnená   osoba   má   právo   byť   upovedomená   o   začatí   konania   a   o   iných   podaniachúčastníkov konania, zúčastniť sa na ústnom pojednávaní a na miestnej obhliadke, navrhovaťdôkazy a doplnenie podkladu rozhodnutia, má právo nazerať do spisov, robiť si z nichvýpisy,   odpisy   a   dostať   kópie   spisov   s   výnimkou   zápisníc   o   hlasovaní   alebo   dostaťinformáciu zo spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní iným spôsobom.

23. Z uvedeného je zrejmé, že v posudzovanom a správnym súdom preskúmavanomsprávnom konaní o vydanie predmetnej výnimky mal sťažovateľ v konaní pred správnymiorgánmi aj ako zúčastnená osoba dostatočne rozsiahle procesné práva (okrem práva podávaťopravné prostriedky), ktoré však sťažovateľ súc zaneprázdnený podávaním podnetov vo vecijeho účastníctva v tomto konaní účinne nevyužil, hoci tak v záujme veci, ktorý sťažovateľprimárne propaguje, urobiť mohol a mal. Inými slovami, aj v štádiu nedoriešenia otázkyúčastníctva   sťažovateľa   v predmetnom   správnom   konaní   sťažovateľ   svojimi   procesnýminávrhmi a vyjadreniami zúčastnenej osoby, s ktorými by sa správny orgán mal povinnosťvysporiadať, mohol účinne ovplyvniť rozhodnutie o predmetnej výnimke, a tým v podstatedosiahnuť   účel   (nevydanie   predmetnej   výnimky)   sťažovateľom   sledovaný   aj   v konanío prípadnom opravnom prostriedku či už v správnom konaní alebo o správnej žalobe, napodanie ktorých je oprávnený iba ako účastník konania.

24. Ústavný súd zastáva názor, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu obsahujedostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklada závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikáciapríslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   (zákona   o ochraneprírody), ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Odôvodnenie rozsudku najvyššiehosúdu   je   zrozumiteľné   a   vnútorne   logicky   previazané,   vychádza   z   ústavne   konformnejinterpretácie a aplikácie relevantných právnych noriem a nevykazuje znaky svojvôle.

25.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnostinapadnutého   rozhodnutia.   Ústavný   súd   vo   svojej   ustálenej   judikatúre   (II.   ÚS   4/94,II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) opakovane zdôrazňuje, že základné právo na súdnu ochranunemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusírozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ichdôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavnéa arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej aleboaj extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

26. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsťk   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buďpre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   tiež   napr.   I.   ÚS   4/00,   II.   ÚS   101/03).O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

27. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatuje,že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a obsahom sťažovateľom označenýchpráv, ktorých porušenie namieta, neexistuje príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatísťažnosti na ďalšie konanie reálne odôvodňovala záver o ich porušení, preto ústavný súdsťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

28.   Pokiaľ   sťažovateľ   argumentuje   právnymi   názormi   prezentovanými   najvyššímsúdom v jeho rozhodnutiach sp. zn. 1 Sžp 13/2013 a sp. zn. 1 Sžp 3/2011, ústavný súdk tomu   dodáva,   že   tieto   boli   najvyšším   súdom   prijaté   pred   prijatím   zjednocujúcehostanoviska správneho kolégia tohto súdu k zjednoteniu výkladu relevantných ustanovenízákona o ochrane prírody, preto neexistuje dôvod na to, aby sa argumentáciou sťažovateľav tomto smere zaoberal podrobnejšie.

29. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutéhorozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania sú viazanéna vyslovenie porušenia práv alebo slobôd sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy),ústavný súd o tých častiach sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2015