SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 369/2015-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť občianskeho združenia Lesoochranárske zoskupenie VLK,Tulčík 310, v zastúpení advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátska kanceláriaŠtúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na priaznivé životnéprostredie zaručeného čl. 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv na súdnua inú právnu ochranu zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, právana spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd a práva na prístup k spravodlivosti zaručeného čl. 9 ods. 3Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupek spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia rozsudkom Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 3 Sžo 29/2014 z 2. decembra 2014 a jemu predchádzajúcimpostupom a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť občianskeho združenia Lesoochranárske zoskupenie VLK o d m i e t a akozjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca2015 doručená sťažnosť občianskeho združenia Lesoochranárske zoskupenie VLK,Tulčík 310 (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného právana priaznivé životné prostredie zaručeného čl. 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“), základných práv na súdnu a inú právnu ochranu zaručených čl. 46 ods. 1 a 2ústavy, práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na prístupk spravodlivosti zaručeného čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účastiverejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životnéhoprostredia (ďalej len „Aarhuský dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžo 29/2014 z 2. decembra 2014 a jemupredchádzajúcim postupom.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozhodnutím č. k. 4078/2010-2.1z 15. apríla 2010 Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len„ministerstvo“) nepriznalo sťažovateľovi postavenie účastníka konania, ktorého sa domáhalv konaní o žiadosti Slovenského poľovníckeho zväzu, Poľovníckeho združenia Vyšné (ďalejlen „žiadateľ“) z 25. januára 2010 o udelenie výnimky z podmienok ochrany chránenéhoživočícha spočívajúcej v povolení odstrelu jedného jedinca medveďa hnedého. O rozkladeproti rozhodnutiu ministerstva, ako aj o žiadosti o prerušenie konania podanýchsťažovateľom rozhodol minister životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len„minister“), a to tak, že rozhodnutím č. k. 7322/2010-7.2 zo 14. júna 2010 zamietol návrhsťažovateľa na prerušenie konania o žiadosti žiadateľa a rozhodnutím č. k. 7322/2010-7.2z 22. júna 2010 zamietol rozklad sťažovateľa a potvrdil prvostupňové rozhodnutieministerstva č. k. 4078/2010-2.1 z 15. apríla 2010.
3. O žalobe sťažovateľa proti označeným správnym rozhodnutiam rozhodol Krajskýsúd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 1 S 210/2010 z 8. decembra2011, ktorým v súlade so stanoviskom Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdnydvor“) sp. zn. C-240/09 zrušil rozhodnutie ministerstva z 15. apríla 2010 týkajúce sanepriznania postavenia účastníctva sťažovateľa, ako aj rozhodnutie ministra z 22. júna 2010a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Súdny dvor totižtovo svojom rozsudku sp. zn. C-240/09 z 8. marca 2011 (ktorým odpovedal na prejudiciálneotázky najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 41/09, ktorých zmysel a cieľbolo možné zhrnúť do otázky, či z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru vyplýva verejnostiprávo byť účastníkom správnych a súdnych konaní, v ktorých sa rozhoduje o otázkachživotného prostredia, pozn.) uviedol, že citované ustanovenie Aarhuského dohovoru „... nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré treba splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaným právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia, akou je Lesoochranárske zoskupenie VLK, napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia.“.
4. Medzičasom ministerstvo rozhodnutím č. k. 4078/2010-2.1 zo 4. augusta 2010povolilo výnimku, a to usmrtiť jedného jedinca medveďa hnedého v poľovnom revíri Vyšná,pričom v podmienkach rozhodnutia sa uvádza, že odstrel možno zrealizovaťdo 30. novembra 2010, prípadne do 15. decembra 2010. V dôsledku rozhodnutiakrajského súdu, ktorým bola vec vrátená na nové konanie ministerstvu a podľa ktoréhomal správny orgán konať so sťažovateľom ako s účastníkom konania, ministerstvo listomč. k. 4057/2012 2.2 z 1. júna 2012 doručilo svoje rozhodnutie č. k. 4078/2010-2.1zo 4. augusta 2010 aj sťažovateľovi (doručené mu 5. júna 2012, pozn.), ktorý protinemu podal rozklad, o ktorom rozhodol minister rozhodnutím č. k. 6894/2012-1.10z 23. augusta 2012 tak, že konanie o tomto rozklade sťažovateľa zastavil „... z dôvodu, že odpadol dôvod na konanie“, keďže platnosť, resp. účinnosť ministerstvom udelenej výnimkyč. k. 4078/2010-2.1 zo 4. augusta 2010 na odstrel medveďa hnedého, v konaní o udeleniektorej sa sťažovateľ domáhal byť účastníkom konania, medzičasom zanikla, keďže tátovýnimka bola udelená najneskôr do 15. decembra 2010.
5. Krajský súd o žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra z 23. augusta2012 rozhodol rozsudkom sp. zn. 2 S 1760/2012 z 27. novembra 2013 tak, že zastavujúcerozhodnutie ministra o rozklade sťažovateľa č. k. 6894/2012-1.10 z 23. augusta 2012 zrušila vec vrátil ministrovi na ďalšie konanie. V dôsledku odvolania podaného ministerstvomvšak najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžo 29/2014 z 2. decembra 2014 zmenil označenérozhodnutie krajského súdu tak, že žalobu sťažovateľa na preskúmanie zákonnostirozhodnutia ministra č. k. 6894/2012-1.10 z 23. augusta 2012 zamietol.
6. Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu v prvom rade uvádza, že jehocieľom ako občianskeho združenia je ochrana životného prostredia a osobitne prirodzenéhoprostredia, v dôsledku čoho sa vo viacerých správnych konaniach vedených ministerstvomdomáhal priznania postavenia účastníka konania s odkazom na čl. 9 ods. 3 Aarhuskéhodohovoru, podľa ktorého ako člen zainteresovanej verejnosti má právo napadnúťv správnom alebo súdnom konaní akékoľvek opomenutie súkromných osôb či orgánovverejnej moci vydané v rozpore s vnútroštátnymi predpismi v oblasti životného prostredia,pričom „Účasťou v správnych konaniach sa sťažovateľ snaží prispieť k tomu, aby v rozhodnutiach správnych orgánov vydaných v oblasti životného prostredia, tieto v plnej miere a spôsobom, ktorý napĺňa zmysel a obsah právnych predpisov vydaných na ochranu prírody a krajiny, zohľadňovali práve tieto záujmy a aby rozhodovali v súlade so záujmami prírody vyjadrenými v týchto právnych predpisoch.“.
7. Podľa sťažovateľa právny názor najvyššieho súdu v napádanom rozsudkusp. zn. 3 Sžo 29/2014 z 2. decembra 2014 o potrebe zastavenia konania o preskúmaniezákonnosti správnych rozhodnutí o udelení výnimky podľa zákona č. 543/2002 Z. z.o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochraneprírody“) iba z dôvodu zániku platnosti tejto výnimky zbavuje sťažovateľa možnosti účinnekonať pred správnymi orgánmi v konaniach týkajúcich sa ochrany prírody, keďžerozhodnutia o udelení výnimiek a súhlasov podľa § 40 zákona o ochrane prírody súrozhodnutiami, ktorých časová platnosť je prakticky bezvýnimočne obmedzená, a nie jemožné dosiahnuť taký stav, aby k ich preskúmavaniu súdom došlo pred uplynutím ichplatnosti. Za uvedeného stavu je potom možnosť sťažovateľa domôcť sa reálnehoa efektívneho využitia práva podľa čl. 9 ods. 3 Aarhurského dohovoru menej nežimaginárna, pretože „...v rozhodovacej činnosti súdov dochádza v čoraz väčšej miere k tomu, že rovnako ako v súdenej veci, súdy žalobu sťažovateľa zamietnu nie kvôli jej nedôvodnosti (ktorú tak ako v predmetnej veci najvyšší súd) ani neskúmajú, ale žalobu zamietnu, či konanie o nej zastavia z dôvodu uplynutia času, na ktorý bola výnimka, či súhlas orgánu ochrany prírody udelený“.
8. Sťažovateľ sa v dôsledku rozhodnutia najvyššieho súdu cíti byť ukrátený na svojichprávach, keďže konanie o žiadosti žiadateľa bolo zastavené bez toho, aby na to bol právnydôvod, a zároveň sa tým konajúce súdy vyhli svojej povinnosti preskúmať správnosť azákonnosť rozhodnutí správnych orgánov. Takýto postup robí práva sťažovateľa akoúčastníka správneho konania abstraktnými a imaginárnymi bez možnosti reálne sa domôcťpreskúmania nezákonného rozhodnutia správneho orgánu v oblasti ochrany prírody,v dôsledku čoho je jeho účasť v predmetných správnych konaniach ako účastníka konaniaiba formálne akceptovaná, pretože „... zastavenie konania pre uplynutie času, na ktorý je výnimka či súhlas udelený, v skutočnosti znamená, že sťažovateľ môže podávať opravné prostriedky, môže podávať žaloby bez toho, aby bolo reálne očakávať akýkoľvek skutočný dopad na rozhodnutie vydané v správnom konaní vrátane dopadu na realizáciu činnosti, na ktorú bola výnimka udelená“.
9. Na podporu svojej argumentácie sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na rozhodnutienajvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžp 3/2011 zo 17. apríla 2012, v ktorom najvyšší súd v skutkovoa právne obdobnej veci vyslovil: „10. Najvyšší súd v súvislosti s uvedeným konštatuje, že ústavno-konformný výklad (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky) práva na súdnu a inú právnu ochranu v oblasti správneho súdnictva nepredpokladá, že by toto právo mohlo zaniknúť, resp. bolo v svojej podstate vyčerpané iba tým, že predmet konania pred správnym orgánom sa napriek procesné riadne prejavenej nespokojnosti (napríklad podaním opravného prostriedku) v dôsledku objektívne spotrebovaného času na vykonanie opravného súdneho konania (tzn. výklad vykonaný s dôrazom na účelnosť ďalšieho súdneho prieskumu).
Naopak, takýto výklad by v rozpore s výkladovou metódou reductio ad absurdum viedol k nesprávnemu záveru, že súdny prieskum napadnutého rozhodnutie správneho orgánu (evidentne na čas náročný proces) nemôže už v žiadnom prípade reálne ovplyvniť výkon práv a povinností vyplývajúcich z tohto nezákonného rozhodnutia, pričom dôsledkom uvedeného záveru by bola právna absurdita, že možnosť právnej ochrany porušených práv prostredníctvom konania podľa Piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (vrátane aj možnosti brojiť proti tvrdenej nezákonnosti) by závisela (tzn. zanikla) v zásadnej miere na tom, ako rýchlo osoby, ktorým z nezákonného rozhodnutia správneho orgánu vyplýva právo vykonať určitú činnosť, toto by aj uskutočnili.
Preto sa Najvyšší súd stotožnil s názorom žalobcu, že v uvedenej veci je potrebné naďalej vykonať súdny prieskum napadnutého rozhodnutia správneho orgánu.“
10. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Právo sťažovateľa Lesoochranárskeho zoskupenia VLK
- domáhať sa zákonným postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,
- na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy SR,
- domáhať sa na súde preskúmania zákonností rozhodnutia orgánu verejnej správy ukracujúceho ho na jeho právach zakotveného v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
- napadnúť v správnom a súdnom konaní úkony a opomenutia orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia,
- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd,
bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžo/29/2014 zo dňa 2. 12. 2014 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžo/29/2014 zo dňa 2.12.2014 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že pokiaľ ide o medzezasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavnému súduneprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia vecivšeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a aniochrancom zákonnosti (obdobne napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Úlohouústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretáciazákonov. Podľa konštantnej judikatúry sa úloha ústavného súdu obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo záväznoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie vecivšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej mieryzjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonnéhopredpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).
14. Východiskovou premisou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia najvyššieho súduo zákonnosti ním preskúmavaného rozhodnutia ministra ako druhostupňového správnehoorgánu, ktorým z dôvodu zániku platnosti výnimky ešte pred jeho rozhodnutím zastavilkonanie o rozklade sťažovateľa podanom proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiuo povolení tejto výnimky z ochrany chráneného medveďa hnedého, v dôsledku čohopodľa ministra došlo k zániku predmetu správneho konania, je konštatovanie najvyššiehosúdu o podstate správneho konania. Podľa najvyššieho súdu „Rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka.“, ale poslaním správneho konania je v prvomrade rozhodovanie o vzniku, zmene a zániku hmotnoprávnych práv a povinností fyzickýchosôb a právnických osôb, a teda ak tento „... zmysel konania odpadol, stratil sa aj význam, pre ktorý by malo byť v ďalšom konaní vydané nové rozhodnutie, ktoré by v odôvodnení mohlo obsahovať právne posúdenie námietok žalobcu, avšak vo výroku takého rozhodnutia by nenastala zmena a čo je podstatné, takým novým rozhodnutím by v konkrétnom prípade nenastala zmena v právach a povinnostiach účastníkov konania.
Nie každé porušenie procesného predpisu má totiž za následok porušenie práv účastníka konania, najmä nie vtedy, ak mu už nemožno vyhovieť vo veci samej.“.
15. Inými slovami, podľa najvyššieho súdu procesné pochybenie správnych orgánovspočívajúce v tom, že so sťažovateľom nekonali od začiatku ako s účastníkom konania, nieje dostatočným dôvodom na revíziu toho procesu, ak to v konečnom dôsledku nebude maťvplyv na hmotnoprávny predmet konania, pretože tento medzičasom zanikol.
16. V súvislosti s napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo 29/2014z 2. decembra 2014 ústavný súd podotýka, že toto bolo prijaté v súlade so závermizjednocujúceho stanoviska správneho kolégia najvyššieho súdu č. Snj 72/2013 z 24. júna2014, podľa ktorého:
«Samotný zákon o ochrane prírody dáva do právomoci orgánu ochrany prírody povinnosť zastaviť konanie, ak dôvod na konanie odpadol a súčasne zakotvuje, že rozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané. V dôsledku toho je zrejmé, že „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť v prípade časovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ v dôsledku uplynutia času, na ktoré bolo vydané.
Ústredný orgán štátnej správy, ktorý koná o rozklade preto musí konanie o udelenie výnimky zastaviť tak, ako mu to ukladá § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane krajiny. Toto zákonné ustanovenie priamo ustanovuje, že orgán ochrany prírody konanie podľa tohto zákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol. Ak správny orgán postupoval v súlade s týmto zákonným ustanovením, povinnosťou súdu prvého stupňa je žalobu proti takémuto jeho rozhodnutiu zamietnuť, keď navyše takýmto rozhodnutím nedochádza k založeniu, zmene alebo zrušeniu oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb a ani práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb už nimi nemôžu byť priamo dotknuté.
Aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom Náleze z 1. júla 2008, sp. zn. III. ÚS 341/2007 o. i. konštatoval, že v aplikačnej činnosti štátnych orgánov treba zohľadniť účel zákona. Uviedol: „nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahrňujúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.
Zákonným predpokladom podania správnej žaloby v správnom súdnictve je skutočnosť, že žalobca bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím, ktoré je nezákonné (pozri R 62/1998). Správny súd musí skúmať preukázanie ukrátenia práv žalobcu nezákonným rozhodnutím ex offo. Ak žalobca nebol žiadateľom o udelenie výnimky k odstrelu medveďa hnedého a ak výnimka k odstrelu bola povolená žiadateľovi len na dobu určitú, ktorá v priebehu konania o jej udelenie uplynula, potom treba skúmať, či žalobcovi vznikla ujma na právach tým, že žalovaný zastavil rozkladové konanie z dôvodu uplynutia doby, na ktorú bola táto výnimka k odstrelu udelená. Ak žalobca nepreukázal ukrátenie na svojich právach, ktoré mu vzniklo rozhodnutím o zastavení rozkladového konania, potom súd prvého stupňa musí žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného o zastavení konania o rozklade zamietnuť.
Ak došlo k uplynutiu lehoty na odstrel chráneného živočícha až v priebehu konania o rozklade, potom správny orgán musí zastaviť konanie celé. Ak však dôjde len k zastaveniu konania o rozklade, aj potom s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu č. R 103/2011, formálne zopakovanie administratívneho konania nepredstavuje pre účastníka vo vzťahu k skutkovej stránke veci reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech a za takýchto okolností platí, že nie každé porušenie procesného predpisu má za následok porušenie práv účastníka konania. Platí to najmä vtedy, ak sa účastníkovi inak vyhovie vo veci samej, kedy duplicitne reparovať čiastkové pochybenia nie je potrebné.
Zákon o ochrane prírody dáva do právomoci orgánu o ochrane prírody zastaviť konanie, ak dôvod na konanie odpadol a súčasne zakotvuje, že rozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané.
Za takýchto okolností „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť v prípade časovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ ako právny dôvod, ktorý má za následok odpadnutie predmetu konania v dôsledku uplynutia času, na ktoré bolo vydané. Neplatnosť výnimky nemožno spájať len so skutočnosťou, že predmet konania zanikol napr. uhynutím zvieraťa (medveďa hnedého). Ak podľa § 82 ods. 9 písm. a) v spojení s § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody došlo k zastaveniu správneho konania z dôvodu, že uplynutím času, ktorým bolo uplynutie lehoty na odstrel chráneného živočícha – medveďa hnedého, odpadol dôvod na konanie o povolení výnimky, je takýto postup a rozhodnutie v súlade so zákonom.
... aj vtedy, ak čas, na ktorý bolo vydané rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa na povolenie odstrelu uplynie ešte pred právoplatnosťou tohto rozhodnutia, zaniká dôvod na konanie aj v konaní o rozklade, ktorý bol proti nemu podaný. Aj toto uplynutie času spôsobuje nevyhnutnosť zastavenia konania, lebo inak by orgán konajúci o rozklade už nemohol neplatné rozhodnutie skúmať a prípadne ho zrušiť, zmeniť alebo potvrdiť, či rozklad zamietnuť. Samotný formálny priebeh konania o rozklade by nepredstavoval pre účastníka konania reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech a bolo by v rozpore so zásadou materiálnej pravdy aj v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. Súd aj správny orgán musia pritom zásadu zisťovania skutočného stavu veci uplatňovať súčasne so zásadou hospodárnosti tak, aby nedochádzalo k zbytočnému predlžovaniu konania a aby sa neprimerane nezvyšovali náklady konania.
Iný výklad zákona by smeroval len k formálnemu zopakovaniu konania o rozklade bez toho, aby umožňovalo účastníkovi konania reálnu možnosť dosiahnuť materiálne iné rozhodnutie v jeho prospech a bolo by v rozpore aj so zásadou hospodárnosti správneho konania, ktorá je zakotvená v § 3 ods. 3 správneho poriadku.»
17. Podľa § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody rozhodnutie vydanépodľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktorý bolo vydané.
18. V súlade s § 82 ods. 9 písm. a ) zákona o ochrane prírody orgán ochrany prírodykonanie podľa tohto zákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol.
19. Ústavný súd v skutkovo a právne identických veciach už aj v minulostikonštatoval (I. ÚS 783/2014, I. ÚS 217/2015, II. ÚS 332/2015), že v správnom súdnictve jenevyhnutné prihliadať na špecifiká vyplývajúce z postavenia a právomoci všeobecnýchsúdov, ktoré nie sú pri preskúmavaní postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy súdmiskutkovými, ale súdmi, do právomoci ktorých patrí predovšetkým preskúmanie právnychotázok týkajúcich sa postupu a rozhodnutia tohto orgánu. Základným cieľom konaniav správnom súdnictve podľa V. časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku jepreskúmavať zákonnosť len takých rozhodnutí a postupov správnych orgánov, ktorézakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických osôb alebo právnickýchosôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickýchosôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.
20. V zmysle uvedeného aj podľa názoru ústavného súdu, ak rozhodnutie orgánuochrany prírody o povolení na usmrtenie chráneného živočícha (medveďa hnedého) podľa§ 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody stratilo platnosť uplynutím času, na ktoré bolovydané, odpadol dôvod na ďalšie konanie o povolenie takejto výnimky, pretože takýmtopredmetom konania nie je samotné chránené zviera, na odstrel ktorého bola potrebnávýnimka, ale predmetom správneho konania je rozhodovanie o právnej podmienke, ktorouje samotná výnimka. Takže ak takáto výnimka neexistuje, lebo jej platnosť zanikla, potomsúčasne odpadol aj predmet správneho konania, a preto orgán ochrany prírody podľa § 82ods. 9 písm. a) zákona o ochrane prírody takéto správne konanie zastaví. Aj vtedy, ak čas,na ktorý bolo vydané rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa na povolenie odstrelu,uplynie ešte pred právoplatnosťou tohto rozhodnutia, zaniká dôvod na konanie aj v konaní orozklade, ktorý bol proti nemu podaný. Aj toto uplynutie času spôsobuje nevyhnutnosťzastavenia konania, lebo inak by správny orgán konajúci o rozklade už nemohol neplatnérozhodnutie skúmať a prípadne ho zrušiť, zmeniť alebo potvrdiť či rozklad zamietnuť.
21. Vzhľadom na uvedené ak druhostupňový správny orgán (minister) postupovalv súlade s už citovanými závermi a konanie o rozklade proti rozhodnutiu prvostupňovéhosprávneho orgánu (ministerstvo) o povolení výnimky zastavil, bolo povinnosťou správnehosúdu žalobu proti tomuto údajne nezákonnému rozhodnutiu druhostupňového správnehoorgánu ako nedôvodnú zamietnuť, pretože toto správne rozhodnutie bolo prijaté v súladeso zákonom o ochrane prírody, a týmto rozhodnutím nedochádza k založeniu, zmene alebozrušeniu oprávnenia a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ani právaa právom chránené záujmy alebo povinnosti sťažovateľa už týmto rozhodnutím nemôžu byťpriamo dotknuté.
22. Nad rámec uvedenej argumentácie ústavný súd podotýka, že z rozhodnutiaministerstva č. k. 4078/2010-2.1 zo 4. augusta 2010 o udelení výnimky podľa § 40 zákonao ochrane prírody vyplýva, že v čase, keď ešte nebola právne doriešená otázka účastníctvasťažovateľa v správnom konaní o udelenie tejto výnimky, správne orgány (ministerstvoa aj minister, pozn.) sťažovateľovi v tomto konaní priznali postavenie zúčastnenej osoby(pozri stranu 2 označeného rozhodnutia, pozn.), ktorej rozsah práv v správnom konaníje upravený v § 3 ods. 2, § 15a ods. 1 a 2, § 23 ods. 1, § 31 ods. 1, 2 a v § 33 ods. 1 a 2zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov.Podľa označených ustanovení správneho poriadku sú správne orgány povinné postupovaťv konaní v úzkej súčinnosti aj so zúčastnenými osobami a dať im vždy príležitosť, aby mohlisvoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia a uplatniťsvoje návrhy. Správne orgány musia tiež zúčastneným osobám poskytovať pomoc apoučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Okrem tohozúčastnená osoba má právo byť upovedomená o začatí konania a o iných podaniachúčastníkov konania, zúčastniť sa na ústnom pojednávaní a na miestnej obhliadke, navrhovaťdôkazy a doplnenie podkladu rozhodnutia, má právo nazerať do spisov, robiť si z nichvýpisy, odpisy a dostať kópie spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní alebo dostaťinformáciu zo spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní iným spôsobom.
23. Z uvedeného je zrejmé, že v posudzovanom a správnym súdom preskúmavanomsprávnom konaní o vydanie predmetnej výnimky mal sťažovateľ v konaní pred správnymiorgánmi aj ako zúčastnená osoba dostatočne rozsiahle procesné práva (okrem práva podávaťopravné prostriedky), ktoré však sťažovateľ súc zaneprázdnený podávaním podnetov vo vecijeho účastníctva v tomto konaní účinne nevyužil, hoci tak v záujme veci, ktorý sťažovateľprimárne propaguje, urobiť mohol a mal. Inými slovami, aj v štádiu nedoriešenia otázkyúčastníctva sťažovateľa v predmetnom správnom konaní sťažovateľ svojimi procesnýminávrhmi a vyjadreniami zúčastnenej osoby, s ktorými by sa správny orgán mal povinnosťvysporiadať, mohol účinne ovplyvniť rozhodnutie o predmetnej výnimke, a tým v podstatedosiahnuť účel (nevydanie predmetnej výnimky) sťažovateľom sledovaný aj v konanío prípadnom opravnom prostriedku či už v správnom konaní alebo o správnej žalobe, napodanie ktorých je oprávnený iba ako účastník konania.
24. Ústavný súd zastáva názor, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu obsahujedostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklada závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikáciapríslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov (zákona o ochraneprírody), ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Odôvodnenie rozsudku najvyššiehosúdu je zrozumiteľné a vnútorne logicky previazané, vychádza z ústavne konformnejinterpretácie a aplikácie relevantných právnych noriem a nevykazuje znaky svojvôle.
25. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnostinapadnutého rozhodnutia. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre (II. ÚS 4/94,II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) opakovane zdôrazňuje, že základné právo na súdnu ochranunemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusírozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ichdôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavnéa arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej aleboaj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
26. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsťk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buďpre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.
27. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatuje,že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a obsahom sťažovateľom označenýchpráv, ktorých porušenie namieta, neexistuje príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatísťažnosti na ďalšie konanie reálne odôvodňovala záver o ich porušení, preto ústavný súdsťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
28. Pokiaľ sťažovateľ argumentuje právnymi názormi prezentovanými najvyššímsúdom v jeho rozhodnutiach sp. zn. 1 Sžp 13/2013 a sp. zn. 1 Sžp 3/2011, ústavný súdk tomu dodáva, že tieto boli najvyšším súdom prijaté pred prijatím zjednocujúcehostanoviska správneho kolégia tohto súdu k zjednoteniu výkladu relevantných ustanovenízákona o ochrane prírody, preto neexistuje dôvod na to, aby sa argumentáciou sťažovateľav tomto smere zaoberal podrobnejšie.
29. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutéhorozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania sú viazanéna vyslovenie porušenia práv alebo slobôd sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy),ústavný súd o tých častiach sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. augusta 2015