znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 369/2014-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júla   2014 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska   kancelária   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o.,   Grösslingová   4,   Bratislava,   vedené pod sp. zn. Rvp 1927/2014 – sp. zn. Rvp 1934/2014 a sp. zn. Rvp 3320/2014 – sp. zn. Rvp 3353/2014 vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Žiline   a jeho   uzneseniami sp. zn. 6 Co 174/2013   z 30.   októbra   2013,   sp.   zn.   8   Co   388/2013   z 28.   októbra   2013, sp. zn. 8   Co   344/2013   z 28.   októbra   2013,   sp.   zn.   5   Co   616/2013   z 21.   januára   2014, sp. zn. 10 Co 295/2013 z 28. novembra 2013, sp. zn. 5 Co 203/2013 z 26. novembra 2013, sp. zn. 6 Co 297/2013 z 27. novembra 2013, sp. zn. 9 Co 589/2013 z 12. decembra 2013, sp. zn. 5 Co 417/2013 z 22. októbra 2013, sp. zn. 10 Co 417/2013 z 10. októbra 2013, sp. zn.   5   Co   611/2013   z 21.   januára   2014,   sp.   zn.   5   Co   613/2013   z 21.   januára   2014, sp. zn. 5   Co   594/2013   z 21.   januára   2014,   sp.   zn.   9   Co   449/2013   z 10.   októbra   2013, sp. zn. 9 Co 448/2013 z 10. októbra 2013, sp. zn. 5 Co 450/2013 z 26. novembra 2013, sp. zn. 9 Co 404/2013 z 28. novembra 2013, sp. zn. 5 Co 449/2013 z 26. novembra 2013, sp. zn. 6 Co 418/2013 z 30. októbra 2013, sp. zn. 11 Co 267/2013 zo 16. decembra 2013, sp. zn. 5 Co 646/2013 z 21. januára 2014, sp. zn. 9 Co 557/2013 z 12. decembra 2013, sp. zn. 9 Co 558/2013 z 15. decembra 2013, sp. zn. 5 Co 558/2013 z 21. januára 2014, sp. zn. 6 Co 562/2013 z 11. decembra 2013, sp. zn. 5 Co 561/2013 z 21. januára 2014, sp. zn. 8 Co 320/2013 z 28. októbra 2013, sp. zn. 8 Co 470/2013 z 30. decembra 2013, sp. zn. 69 Co 436/2013 z 27. novembra 2013, sp. zn. 10 Co 511/2013 zo 14. novembra 2013, sp. zn. 5 Co 622/2013 z 21. januára 2014, sp. zn. 11 Co 308/2013 z 20. januára 2014, sp. zn. 9 Co 538/2013 z 28. novembra 2013, sp. zn. 11 Co 306/2013 z 20. januára 2014, sp. zn. 6 Co 318/2013 z 27. novembra 2013, sp. zn. 5 Co 585/2013 z 21. januára 2014, sp. zn. 8 Co 576/2013 z 30. decembra 2013, sp. zn. 6 Co 568/2013 z 11. decembra 2013, sp. zn. 9 Co 571/2013 z 12. decembra 2013, sp. zn. 9 Co 529/2013 z 12. decembra 2013, sp. zn. 5 Co 576/2013 z 21. januára 2014 a sp. zn. 5 Co 627/2013 z 21. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

1.Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 1927/2014 – sp. zn. Rvp 1934/2014 a sp. zn. Rvp 3320/2014 – sp. zn. Rvp 3353/2014 s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 1927/2014.

2.Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 28. februára 2014 a 24. marca 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 6 Co 174/2013 z 30. októbra 2013, sp. zn. 8 Co 388/2013 z 28. októbra 2013, sp. zn. 8 Co 344/2013 z 28. októbra 2013, sp. zn. 5 Co 616/2013 z 21. januára 2014, sp. zn. 10 Co 295/2013 z 28. novembra 2013, sp. zn. 5 Co 203/2013 z 26. novembra 2013, sp. zn. 6 Co 297/2013 z 27. novembra 2013, sp. zn. 9 Co 589/2013 z 12. decembra 2013 (vo vzťahu   k postupu   a   rozsudkom   Okresného   súdu   Ružomberok,   pozn.), sp. zn. 5 Co 417/2013   z 22.   októbra   2013,   sp.   zn.   10   Co   417/2013   z 10.   októbra   2013, sp. zn. 5 Co 611/2013 z 21. januára 2014 (vo vzťahu k postupu a rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín, pozn.), sp. zn. 5 Co 613/2013 z 21. januára 2014, sp. zn. 5 Co 594/2013 z 21. januára 2014 (vo vzťahu k postupu a rozsudkom Okresného súdu Námestovo, pozn.), sp.   zn. 9 Co 449/2013 z 10. októbra 2013, sp. zn. 9 Co 448/2013 z 10. októbra 2013, sp. zn. 5 Co 450/2013 z 26. novembra 2013, sp. zn. 9 Co 404/2013 z 28. novembra 2013, sp. zn. 5 Co 449/2013 z 26. novembra 2013 (vo vzťahu k postupu a rozsudkom Okresného súdu Čadca, pozn.), sp. zn. 6 Co 418/2013 z 30. októbra 2013, sp. zn. 11 Co 267/2013 zo 16. decembra 2013, sp. zn. 5 Co 646/2013 z 21. januára 2014, sp. zn. 9 Co 557/2013 z 12. decembra 2013, sp. zn. 9 Co 558/2013 z 15. decembra 2013, sp. zn. 5 Co 558/2013 z 21. januára 2014, sp. zn. 6 Co 562/2013 z 11. decembra 2013, sp. zn. 5 Co 561/2013 z 21. januára   2014   (vo   vzťahu   k postupu   a rozsudkom   Okresného   súdu   Žilina,   pozn.), sp. zn. 8 Co 320/2013 z 28. októbra 2013, sp. zn. 8 Co 470/2013 z 30. decembra 2013, sp. zn. 69 Co 436/2013 z 27. novembra 2013, sp. zn. 10 Co 511/2013 zo 14. novembra 2013, sp. zn. 5 Co 622/2013 z 21. januára 2014, sp. zn. 11 Co 308/2013 z 20. januára 2014, sp. zn. 9 Co 538/2013 z 28. novembra 2013, sp. zn. 11 Co 306/2013 z 20. januára 2014, sp. zn. 6 Co 318/2013 z 27. novembra 2013, sp. zn. 5 Co 585/2013 z 21. januára 2014, sp. zn. 8 Co 576/2013 z 30. decembra 2013, sp. zn. 6 Co 568/2013 z 11. decembra 2013, sp. zn. 9 Co 571/2013 z 12. decembra 2013, sp. zn. 9 Co 529/2013 z 12. decembra 2013, sp. zn.   5   Co   576/2013   z 21.   januára   2014   a sp.   zn.   5   Co   627/2013   z 21.   januára   2014 [(vo vzťahu k postupu a rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, pozn.), ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“)].

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala v procesnom postavení žalobkyne v konaniach vedených pred Okresným súdom Ružomberok, Okresným súdom Dolný Kubín, Okresným súdom Námestovo, Okresným súdom Čadca, Okresným súdom   Žilina   a Okresným   súdom   Liptovský   Mikuláš (ďalej   spolu   len   „okresné   súdy“), predmetom ktorých bolo rozhodovanie o náhrade majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím,   resp.   nesprávnym   úradným   postupom   okresných súdov, ktoré sú súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu mali spôsobiť. Okresné súdy rozhodli vo veci samej rozsudkami, ktorými žalobu/žaloby v celom rozsahu   zamietli   a zároveň   zamietli   i návrh   sťažovateľky   na   prerušenie   konania.   Proti rozsudkom   súdov   prvého   stupňa   podala   sťažovateľka   odvolania.   Krajský   súd   svojimi napadnutými rozhodnutiami potvrdil rozsudky okresných súdov.

3.1 Podľa názoru sťažovateľky krajský súd „spôsobil porušenie základných práv sťažovateľa, osobitne:

- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (práva na súdnu ochranu);

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

3.2 Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje tým, že:

1.   „Rozhodoval   vylúčený   sudca.   Všetky   úkony,   ktoré   boli   zo   strany   konajúceho prvostupňového súdu vykonané predstavujú úkony vykonané vylúčeným sudcom...

2. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu je rozhodnutím absolútne prekvapivým...

3.   Súdy   oboch   stupňov   založili   svoje   rozhodnutia   na   skutočnostiach   a právnych argumentoch,   ku   ktorým   sa   sťažovateľ   nemohol   vyjadriť   s cieľom   ovplyvniť   súdne rozhodnutie vo svoj prospech...

4.  ...   konanie   pred   odvolacím   súdom   ako   aj   rozhodnutie   odvolacieho   súdu v predmetnej   veci   porušuje   právo   sťažovateľa   na   spravodlivý   súdny   proces,   keďže napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené...

5. Odvolací súd neprerokoval prípustné odvolanie voči výroku o prerušení súdneho konania.“.

4. V petite podaných sťažností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom   vysloví   porušenie   jej   v   záhlaví   tohto   rozhodnutia   označených   práv   postupom a napadnutými rozhodnutiami krajského súdu, ktoré ďalej zruší a predmetné veci vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.

II.

5.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

7. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak   v   súlade s citovaným   §   31a   zákona   o ústavnom   súde   možno   v   konaní   o   sťažnosti   podľa   čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

8.   S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 1927/2014 – sp. zn. Rvp 1934/2014 a sp. zn. Rvp 3320/2014 – sp. zn. Rvp 3353/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky   a krajského   súdu,   proti   ktorému   tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

9.   Sťažovateľka   sťažnosťami   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutými   rozhodnutiami krajského súdu, ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil rozsudky okresných súdov o zamietnutí   žaloby/žalôb   o náhradu   majetkovej   škody,   nemajetkovej   ujmy,   zamietnutí návrhu na prerušenie konania a náhrade trov konania.

10. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo   slobody,   a   preto   ich   imanentnou   súčasťou   sú   procesné   záruky   základných   práv a slobôd.   Existenciou   takýchto   konaní sa   však   nevyčerpávajú   ústavné požiadavky   späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého   postupu   orgánu   verejnej   moci   (II.   ÚS   9/00,   II.   ÚS   143/02).   Len   objektívnym postupom   sa   v   rozhodovacom   procese   vylučuje   svojvôľa   v   konaní   a   rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen   vo   využití   všetkých   dostupných   zdrojov   zisťovania   skutkového   základu   na rozhodnutie,   ale   aj   v   tom,   že   takéto   rozhodnutie   obsahuje   aj   odôvodnenie,   ktoré preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a   ich   využitia   v   súlade s procesnými predpismi.

11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených   zákonom   účastníkom   súdneho   konania.   Ak   osoba   splní   predpoklady ustanovené   zákonom,   súd   jej   efektívne   umožní   (mal   by   umožniť)   stať   sa   účastníkom konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoré   z   tohto postavenia vyplývajú.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

13. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup   k   súdu,   nie   je   absolútne   a   môže   podliehať   rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere,   že   by   uvedené   právo   bolo   dotknuté   v   samej   svojej   podstate.   Okrem   toho   tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

14.   Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   IV.   ÚS   77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať   základ   v   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v   takých   medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon. Súčasne   má každý   právo na to,   aby sa   v   jeho veci   vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej   ochrany   dôjde   len   vtedy,   ak   sa   na   zistený   stav   veci   použije   ústavne   súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

15. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

16. Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že článok 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument   strany bola daná   podrobná   odpoveď.   Rozsah   tejto   povinnosti   sa   môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

17. Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   treba mať zároveň   na zreteli aj čl. 46 ods.   4 ústavy, podľa   ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

18.   Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektovali, a to minimálne v   takej   miere,   ktorá   je   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľná   a   udržateľná,   a   na   tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

19.1 Krajský súd v rozsudku sp. zn. 5 Co/585/2013 z 21. januára 2014 uviedol: «Krajský súd, ako sud odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p), preskúmal rozsudok okresného súdu   v   rozsahu   vyplývajúcom   z   ustanovenia   §   212   ods.   1   O.   s.   p.   a   bez   nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O. s. p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O. s. p. tento rozsudok podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

Pokiaľ   išlo   skutkové   zistenia,   vyhodnotenie   rozhodujúcich   skutočností   a   právne posúdenie   veci   v   tomto   smere   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožnil   s   dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (ust. § 219 ods. 2 O. s. p.), keďže ani zo strany odvolateľky neboli v priebehu odvolacieho konania tvrdené   také   skutočnosti,   s ktorými   by   sa   nevyporiadal   súd   prvého   stupňa   v   dôvodoch napadnutého rozhodnutia.

Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzí skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení   dôkazov   na   strane jednej   a   právnymi   zvermi na strane druhej,   Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil, a aj náležíte vyhodnotil.

Prvostupňový súd je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia   kohorentný,   jeho   rozhodnutie   je   konzistentné   a jeho   argumenty   podporujú príslušný záver o neodôvodneností nároku žalobcu. Rozhodnutie prvostupňového súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís   prvostupňový   súd   dospel,   sú   pre   právnickú   ale   i laickú   verejnosť   prijateľné, racionálne a aj spravodlivé.

V   sporovom   konaní,   o   ktoré   ide   aj   v   prejednávanej   veci,   platí   dispozičná a prejednacia   zásada.   Prejednacia   zásada   spočíva   v   tom,   že   tvrdenie   skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú, je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza   z toho,   že   iniciatíva   pri   zhromažďovaní   dôkazov   leží   zásadne   na   účastníkoch a ukladá, im označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Účastník má teda povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O. s. p.) a povinnosť dôkazu. K splneniu tejto povinnosti je zaviazaný každý účastník konania. Pokiaľ navrhovateľka poukazuje na ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a na to, že súd, nepostupoval správne keď vykonal pojednávanie bez prítomnosti navrhovateľky,   odvolací   súd   uvádza,   že   súd   prvého   stupňa   postupoval   správne,   keď nepristúpil na rôzne konštrukcie navrhovateľky, ktoré iba sťažujú priebeh konania a postup súdu v ňom. Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p. predpokladá pre prejednanie v neprítomnosti takého   účastníka   skutočnosť,   že   sa   účastník   nedostaví   na   pojednávanie   ani   nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie. Navrhovateľka v danom prípade nepožiadala o odročenie z dôležitého dôvodu. Z návrhu na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu porušenia nestrannosti súdu a sudcu je možné pri jeho obsahom posúdení dôjsť k záveru, že týmto úkonom, by navrhovateľka mohla požiadať o odročenie pojednávania, no zároveň vzhľadom na uvedený dôvod nestrannosť sudcu, súdu nie je možné v danej situácii vyhodnotiť takýto dôvod ako dôležitý, nakoľko o nestrannosti súdu už rozhodované v predmetnom konaní bolo. Odvolací súd zdôrazňuje, že v nebolo porušené právo na kontradiktórne konanie. Podľa ust. § 115 ods. 1, 2 O. s. p., ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, súd   nariadi   na   prejednanie   veci   samej   pojednávanie,   na   ktoré   predvolá   účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná. Predvolanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať.

Právo   účastníka,   aby.   jeho   vec   bola   prejednávaná   verejne   a   v   jeho   prítomnosti zaručené   čl.   48 ods.   2 Ústavy SR,   je   potrebné   chápať   tak,   že súd   je   povinný umožniť účastníkovi uplatnenie práva konať a rozhodnúť v jeho prítomnosti. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok, spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť od začiatku konania, v návrhu na začatie konania, vo vyjadrení k nemu, mimo týchto procesných   úkonov,   v   rámci   prípravy   pojednávania   pri   odročovaní   pojednávania.   Jej cieľom je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky,   ktorými   možno   zistiť   stav   veci,   najmä   výsluch   svedkov,   znalecký   posudok, správy a vyjadrenia organov fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch svedkov. Podľa ust. § 129 ods. 1 O. s. p. možno vykonať dokazovanie listinami tak, že predseda senátu (samosudca) na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oboznámi ich obsah. Podľa ust. § 122 ods. 1 O. s. p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak nebolí splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.

Navrhovateľka   v   množstve   svojich   podaní   na   súdoch   tvrdí,   že   súdy   jej   svojím postúpení odňali možnosť konať pred súdom. Túto procesnú vadu vyvodzuje z toho, že v rozhodnutiach súdov absentuje náležité odôvodnenie zaujatého právneho názoru. Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. júla 2003: „Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a   právny   základ,   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu uvádzaných   účastníkmi   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový, a právny základ rozhodnutie, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo   účastníka   na   spravodlivý   proces“.   Súd   považuje   za   potrebné   v tejto   súvislosti upozorniť   aj   na   uznesenie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   II.   ÚS   78/05 zo 16. Marca   2005,   podľa   ktorého:   „súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods.   1 ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p. táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s p.). odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom   konaní   nemá   odpovedať   na   každú   námietku   alebo   argument   v   opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa predstáv navrhovateľa (zhodne judikatúra Najvyššieho súdu SR 7 Cdo 185/2013 a ďalšie).

V   danej   veci   bolo   nariadené   pojednávanie   na   konkrétny   termín,   pričom navrhovateľka bola riadne na toto pojednávanie predvolaná,   no bez ospravedlnenia sa nedostavila i keď podala návrh na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti sudu a sudcu. Krajský súd poukazuje na skutočnosť, že v zmysle § 18 O. s. p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv, teda právo vykonávať procesné úkony,   vo formách stanovených zákonom nazerať   do spisu,   robiť si výpisy,   vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali § 123 O. s. p., byť predvolaní na súdne pojednávanie. Na pojednávaní sa súd oboznámil s obsahom spisu a obsahom exekučného   spisu   súdu.   Pokiaľ   teda   okresný   súd   na   pojednávaní   dňa   vykonal   dôkazy navrhované   navrhovateľkou   a   poskytol   možnosť   obom   účastníkom   zúčastniť   sa pojednávania, čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp. navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie   svojich   tvrdení,   tak   týmto   postupom,   okresného   súdu   nedošlo   k   porušeniu princípov kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbrani ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne, konanie. K právu účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zodpovedá aj povinnosť, súdu umožniť účastníkovi, aby sa vyjadril ku každému dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý môže aj obsahovať zistenie významné pre rozhodnutie súdu. Tento postup bol zo strany okresného súdu postupom podľa § 122 ods. 1 v spojení s § 123 O. s. p. dodržaný. Okresný súd dodržal i zásadu priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho konania, ktorú zaručuje nielen ustáva (čl. 48 ods. 2), ak aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je súčasťou   práva   účastníkov   konania   na   spravodlivé   prejednanie   veci,   týkajúce   sa   ich občianskych   práv   a záväzkov   a   je   aj   zároveň   špecifickým   vyjadrením   zásady kontradiktórnosti   sporového   konania.   Práve   zo   strany   prvostupňového   súdu   dodržanie práva   účastníka   konania   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   je   v   zhode   i s judikatúrou,   o   ktorú   sa   opiera   aj   ESĽP,   ktorý   vyslovil,   že   súčasťou   koncepcie spravodlivého súdneho konania je zásada kontradiktórnosti, v súlade s ktorou musia mať účastníci   nielen   právo   navrhnúť   všetky   dôkazy,   ktoré   považujú   za   nevyhnutné   na preukázanie   svojich   tvrdení,   ale   aj   právo   byť   oboznámený   a   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom a vyjadreniam predloženým s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu. Vo vzťahu   k   princípu   rovnosti   braní,   ktorý   bol   prvostupňovým   súdom   dodržaný,   bola poskytnutá obom účastníkom konania primeraná možnosť predložiť svoje návrhy. Pokiaľ okresný súd v rámci vykonávaného dokazovania vytvoril procesný priestor obom sporovým stranám   na   navrhovanie   dôkazov,   oboznámenie   sa   a   vyjadrenie   sa   k nim,   tak neodňal navrhovateľke   ako   účastníčke   konania   možnosť   konať   pred   súdom,   teda   rešpektoval judikatúru ústavného súdu a ESĽP. Postupom okresného súdu nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému z vykonaných dôkazov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy SR, k porušeniu zásad priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov a kontradiktórnosti sporového konania, teda   zásad   obsiahnutých   v   príslušných   ustanoveniach   O.   s.   p.,   v   práve   na   spravodlivý proces, ako ho vykladá ústavný súd a ESĽP.

Pokiaľ navrhovateľka spochybňovala v konaní zákonného sudcu s poukazom na ust. § 15 ods. 1 O. s. p. odvolací súd zdôrazňuje, že o vylúčení zákonného sudcu už rozhodoval. Odvolací súd v aktuálnom konaní takisto nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali nestrannosť zákonného sudcu.

Z ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O. s. p.) predstavuje výnimku   z   významnej   ústavnej   zásady,   že   nikto   nesmie   byť   odňatý   svojmu   zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na to, možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných   dôvodov,   ktoré   sudcovi   zjavne   bránia   rozhodnúť   v   súlade   so   zákonom, objektívne,   nezaujato   a   spravodlivo.   Samotný   subjektívny   názor   účastníka   konania,   že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci,   nezakladá   ešte   bez   ďalšieho   dôvod   pre   legitímne   obavy   z   jeho   nestranného a nezaujatého rozhodovania.

Dôvod   na   vylúčenie   sudca   nezakladá   ani   skutočnosť,   že   sudca   má   prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napríklad   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   31.   mája   2010   sp.   zn. 3 Nc 14/2010 a ďalšie.) Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia, navrhovateľky) svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil   zodpovednosť   odporkyne   za   majetkovú   a   nemajetkovú   ujmu   v zmysle   zákona č. 514/2003 Z. z.

Pokiaľ   navrhovateľka   v   odvolaniach   v   mnohých   týchto   sporoch   tvrdila,   že   súd prvého stupňa konštatoval, že ňou namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, odvolací   súd   zdôrazňuje,   že   prvostupňový   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku.poukázal na tú skutočnosť, že zákonom stanovená lehota na vydanie poverenia nebola dodržaná. Odvolací sud poukazuje na názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého porušenie práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   nemožno   vyvodzovať   len   zo skutočnosti,   že   štátny   orgán   dôsledne   nepostupoval   v   zákonom   ustanovených   lehotách (nález Ústavného súdu SR z 7. mája 2013, sp. zn. IV. ÚS 471/2012-75). Ďalej je nutné zdôrazniť,   že   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   na   zákonom   stanovené   lehoty   síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   pretože   aj   v týchto   prípadoch   sú   rozhodujúce   všetky   konkrétne okolností   posudzovanej   veci   Porušenie   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (pozri napr. I ÚS 86/02). Ústavný súd už v tejto súvislosti uviedol, že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem „v primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone   ustanovené   lehoty   na   vykonanie   toho-ktorého   úkonu   súdu   alebo   iného   štátneho orgánu (I. US 70/02).»

19.2 Krajský súd v rozsudku sp. zn. 6 Co/297/2013 z 27. novembra 2013 uviedol: „Primárne   je   zo   strany   odvolacieho   súdu   potrebné   poukázať   na   zodpovednosť navrhovateľa   za   obsahové   vymedzenie   svojho   odvolania,   v   spojitosti   s   nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O. s. p.). V tejto súvislosti je zjavné, že (nepochybne z dôvodu predkladania enormného množstva typových   podaní   navrhovateľom   na   súdy),   že   (hmotno-právne)   odvolacie   dôvody nekorešpondujú   s   právnymi   dôvodmi   a   skutkovými   zisteniami,   na   ktorých   je   založené napadnuté   rozhodnutie.   V   odvolaní   navrhovateľa   niet   jedinej   zmienky   (tobôž protiargumetnácie) vo vzťahu k argumentácii okresného súdu obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí, že pri rozhodovaní Okresného súdu Ružomberok v exekučnej veci, z ktorej si uplatňuje svoj nárok navrhovateľ žalobou v tomto súdnom, v štádiu konania o žiadosti o udelenie poverenia, došlo k prieťahom (tj. nesprávnemu úradnému postupu), v dôsledku čoho, by navrhovateľovi mala vzniknúť materiálna škoda vo výške 125.00 eur a náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 275,00 eur s poukazom na § 17 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Odvolací súd nie je oprávnený preskúmať prvostupňové rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok.

Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval   nestranný   sudca.   Krajský   súd   v   Žiline,   ako   súd   nadriadený,   rozhodol uznesením č. k. 7 NcC/80/2012-23 zo dňa 26. januára 2013, že zákonný sudca Okresného súdu   Ružomberok   JUDr.   Vladimír   Topoľančík   nie   je   vylúčený   z   prejednávania a rozhodovania veci. Od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom nadriadený súd podrobne uviedol   dôvody,   pre   ktoré   zákonného   sudcu   možno   považovať   za   nestranného zo subjektívneho   aj   objektívneho   hľadiska,   nedošlo   ku   žiadnym   novým   skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť zákonného sudcu, preto je argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu bezpredmetná. Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti,   ako   aj   požiadavke   na   sudcu   v   každej   veci   zachovať   vecný,   profesionálny pristúp,   nadhľad,   potrebnú   dávku   odstupu,   pričom   samotná   skutočnosť,   že   predmetom konania   je   nesprávny   úradný   postup,   na   ktorom   sudca   vykonával   aj   svoju   funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre jeho vylúčenie.

Bez akéhokoľvek racionálneho základu sú tvrdenia odvolateľa v tom smere, že súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania, resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice v súdnom pojednávaní je mimo rámca akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie bolo vykonané   výlučne   oboznámením   podstatného   obsahu   exekučného   spisu   Okresného   súdu Ružomberok sp. zn. 5 Er/8/2009 – ktorý dôkaz výslovne (č. l. 2 spisu) požadoval samotný navrhovateľ.   Inú   skutočnosť   nie   je   možné   vyvodiť   ani   z odôvodnenia   napadnutého rozhodnutia (č. l. 51 až 57 spisu).

Úplne zmätočným je tvrdenie odvolateľa, že v danej veci bolo neprípustné rozhodnúť bez   nariadenia   pojednávania.   V súdenej   veci   je   totiž   nepochybné,   že   pojednávanie nariadené bolo a odporca sa k veci vyjadril.

Písomné vyjadrenie odporcu vo veci samej bolo súdu doručené 02. 04. 2013... t. j. až po vykonaní predvolania účastníkov na pojednávanie a zároveň v čase jedného dňa pred nariadeným termínom pojednávania, nemožno preto považovať za porušenie požiadavky bezodkladnosti (§ 114 ods. 2 veta posledná O. s. p.) doručenia vyjadrenia postup súdu (nemajúceho   navyše   v tom   čase   vedomosť   o neúčasti   navrhovateľa   na   súdnom pojednávaní), ktorý oboznámenie navrhovateľa s vyjadrením vzhľadom na krátky časový odstup a reálny čas doručenia vyjadrenia, ponechal už na samotné súdne pojednávanie. V konečnom   dôsledku   však   platí   aj   skutočnosť,   že   dôvodom   meritórneho   neúspechu navrhovateľa   nebola   argumentácia   predložená   v písomnom   vyjadrení   odporcu   (ani navrhovateľom osobitne zdôraznená námietka premlčania).

Odvolacie   námietky   navrhovateľa   sa   nedotýkajú   primárnych   hmotno-právnych dôvodov, pre ktoré okresný súd žalobu zamietol.

Prvotným hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bolo nepreukázanie nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ v danom prípade odôvodňoval nesprávny úradný postup exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej15-dňovej lehoty na vydanie poverenia. Okresný súd vykonaním dokazovaním dospel   k záveru,   že   v súdenej   veci   nedošlo   k prieťahom   s poukazom   na   skutkový   stav popísaný   vyššie.   Súd   potom   nemal   za   preukázaný   nesprávny   úradný   postup   ako   jeden z predpokladov   pre   vznik   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   nesprávnym   úradným postupom. Akékoľvek ďalšie dokazovanie vo veci bolo preto nadbytočné.

Navrhovateľ nijako nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré   boli   hmotno-právnym   dôvodom   zamietnutia   návrhu   (keď   poverenie   na   vykonanie exekúcie   bolo   súdom   vydané   v zákonom   stanovenej   lehote),   a preto   nie   sú   predmetom odvolacieho prieskumu.

Pokiaľ prvostupňový súd ako ďalší dôvod zamietnutia návrhu v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval aj premlčanie nároku navrhovateľa uplatneného žalobou, táto jeho argumentácia je vzhľadom na prvotný dôvod zamietnutia návrhu (t. j. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie súdom v zákonom stanovenej lehote) nadbytočná. Z tohto dôvodu sa ani odvolací   súd   odvolacími   námietkami   navrhovateľa   vo   vzťahu   k   tejto   časti   rozhodnutia nezaoberal

Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich   procesných   práv   a   nadväzne   zákonným   spôsobom   vyhodnotil   tak   procesnú   aktivite účastníkov   konania,   ako   aj   meritum   veci.   Po   vykonaní   a   vyhodnotení   dokazovania zákonným   spôsobom   a   v   potrebnom   rozsahu   vydal   vecne   správne   rozhodnutie,   ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p. aj správne a presvedčivo odôvodnil.“

19.3 Krajský súd v rozsudku sp. zn. 8 Co 320/2013 z 28. októbra 2013 uviedol:„Preskúmaním veci podľa odvolacieho súdu okresný súd vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, pričom so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako aj právnym, sa v plnom rozsahu stotožnil. Inak povedané, prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. § 157 ods. 2 O. s. p. V odôvodnení preskúmavaného rozsudku sa   riadne   zaoberal   so   všetkými   otázkami,   ktoré   boli   pre   jeho   rozhodnutie   z   hľadiska právneho posúdenia veci podstatné.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej veci sa zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným   postupom   prvostupňového   súdu   predchádzajúcim   vydaniu   napadnutého rozhodnutia   z   hľadiska,   či   došlo   k   vadám,   ktoré   mohli   mať   za   následok   nesprávne rozhodnutie vo veci.

V odvolaní navrhovateľ namietal, že uskutočnil.podania (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená   systémom   súdneho   manažmentu   na   prejednanie   a   rozhodnutie   je   potrebné z konania vylúčiť.

Odvolací súd v prvom rade poukazuje na vyjadrenie navrhovateľa na výzvu súdu uviedol, že námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O. s. p. okresnému súdu nepodal (č. l. 12 spisu). Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 14. 02. 2013 č. k. 6 NcC/147/2013-20 nevylúčil Mgr. Zuzanu Bajlovú z prejednávania a rozhodovania veci aktuálne vedenej na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 4 C/159/2012, Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O. s. p.) predstavujú výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade   so   zákonom,   objektívne,   nezaujato   a   spravodlivo.   Samotný   subjektívny   názor účastníka   konania,   že   v   osobe   určitého   sudcu   sú   dané   okolnosti   vylučujúce   ho z prejednávania   a   rozhodovania veci,   nezakladá   ešte bez ďalšieho   dôvod pre   legitímne obavy   z   jeho   nestranného   a   nezaujatého   rozhodovania.   Dôvod   na   vylúčenie   sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z 31. 05. 2010 sp. zn. 3 Nc 14/2010). Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom, na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľa) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj   objektívneho   hľadiska   (teória   zdania)   sa   v   prevažujúcej   miere   prikláňa   k   záveru o povinnosti,   ako   aj   požiadavke   na   sudcu   v   každej   veci   zachovať   vecný   profesionálny prístup,   nadhľad,   potrebnú   dávku   odstupu.   Preto   samotná   skutočnosť,   že   predmetom konania je nesprávny úradný postup, na ktorom sudca vykonával svoju funkciu, pričom tento   nebol   zákonným   sudcom   v   exekučnej   veci,   v   ktorej   malo   dôjsť   k   nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá pomer k veci.

Navrhovateľ v súvislostí s postupom okresného súdu v odvolaní namietal; - riadne a včas požiadalo zrušenie (odročenie) pojednávania z dôležitého dôvodu, - nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu ani k dôkazom, ktoré súd vykonal, ani navrhnúť dôkazy. Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že nariadil na deň 25. 04. 2013 o 08.30 hod pojednávanie. Predvolanie doručil navrhovateľovi a jeho splnomocnenému zástupcovi dňa 05. 04. 2013 ako i odporcovi. Dňa 24. 04. 2013 došlo súdu vyjadrenie odporcu k návrhu na začatie konania. E-mailom došlým súdu dňa 24. 04. 2013 o 17.45 hod. bol doručený súdu zo strany splnomocneného zástupcu navrhovateľa návrh na zrušenie pojednávania z dôvodu   objektívneho   porušenia   zásady   nestrannosti   súdu   a   sudcu.   Okresný   súd   vec prejednal na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov konania a splnomocneného zástupcu navrhovateľa   (advokáta).   Z   odôvodnenia   rozhodnutia   okresného   súdu   vyplýva,   že neakceptoval   žiadosť   navrhovateľa   a   jeho   právneho   zástupcu   o   odročenie   nariadeného pojednávania z ním uvádzaných dôvodov. Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 14. 02. 2013 č. k. 6NcC/147/5013-20 zákonnú sudkyňu nevylúčil z prejednávania a rozhodovania danej veci. Uvedené rozhodnutie bolo navrhovateľovi riadne doručené, takže neobstojí jeho tvrdenie, že mu neboli oznámené výsledky procesných postupov sudcu.

Navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca (advokát), ktorí boli na pojednávanie včas predvolaní, viac ako 5 dní pred termínom pojednávania (§ 115 ods. 2 O. s. p.) sa tohto nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Dôvody uvedené navrhovateľom (objektívne porušenie zásady nestrannosti súdu a sudcu malo spočívať v nedoručení rozhodnutia krajského súdu o vylúčení či nevylúčení sudcov Okresného súdu Liptovský Mikuláš resp. v neoznámení výsledkov   procesných   postupov   sudcu   a   súdu   v   dôsledku   čoho   trval   na   osobnej   účasti splnomocneného   zástupcu   na   pojednávaní,   ktoré   bude   vedené   nestranným   sudcom na nestrannom súde) nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre odročenie v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že Krajský súd v Žiline uznesením   zo   dňa   14.   02.   2013   č.   k.   6   NcC/l   47/2013-20   nevylúčil   zákonnú   sudkyňu Mgr. Zuzanu Bajlovú z prejednávania a rozhodovania vecí aktuálne vedenej na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 4 C/159/2012, ktoré rozhodnutie bolo splnomocnenému zástupcovi   navrhovateľa   doručené   dňa   05.   04.   2013.   Tým   si   navrhovateľ   a   jeho splnomocnený zástupca sami zmarili možnosť realizovať na pojednávaní svoje procesné oprávnenia, a to najmä možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p. ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré realizujú spravidla na pojednávaní (vo vzťahu k prítomným účastníkom). Podľa odvolacieho súdu okresný súd na pojednávaní vykonal dokazovanie navrhnuté   samotným   navrhovateľom   (č.   l.   2   spisu)   prečítaním   listín   z   pripojeného exekučného spisu sp. zn. 3Er/261/2008, ktoré preto slúžili ako dôkaz v danom konaní. Vzhľadom   na   uvedené   neexistoval   podľa   odvolacieho   súdu   dôvod   pre   vylúčenie zákonnej sudkyne Mgr. Zuzany Bajlovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci a preto   nerozhodoval   vec   vylúčený   sudca.   Okresný   súd   v   danom   prípade   vykonal   tiež dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich, procesných práv a preto postupom okresného súdu nedošlo k odňatiu práva navrhovateľa konať pred súdom. Ďalej   navrhovateľ   tvrdil,   že   nesprávny   úradný   postup   bol   v   konaní   jednoznačne preukázaný,   súd   nerozhodol   o   jeho   návrhu   v   zákonnej   lehote,   bol   bezdôvodne   nečinný a spôsobil   tak   zbytočné   prieťahy   v   konaní.   Okrem   toho   nesprávny   úradný   postup exekučného súdu spočíval v niekoľkých skutočnostiach, nielen v jednej z nich a súd sa mal vysporiadať so všetkými vytýkanými zložkami.

Pokiaľ   navrhovateľ   v   odvolaní   tvrdil,   že   súd   prvého   stupňa   konštatoval,   že   ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, odvolací súd poukazuje na to, že podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku zákonom stanovená lehota na vydanie poverenia nebola   dodržaná.   Tvrdenie   navrhovateľa   o   tom,   že   o   žiadosti   o   udelenie   poverenia na vykonanie exekúcie s omeškaním viac ako 38 mesiacov sa však ukázalo ako nepravdivé. So   zreteľom   na   ustálenú   rozhodovaciu   činností   Ústavného   súdu   SR   (II.   ÚS   471/2012, I. ÚS 86/02,   I.   ÚS   70/02,   I.   ÚS   16/02,   I.   ÚS   63/00)   samotné   nedodržanie   zákonom stanovenej   lehoty   nemožno   automaticky   vyhodnotiť   ako   porušenie   základného   práva účastníka konania (na prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov). Samotné nedodržanie zákonnej   lehoty   nemožno   vnímať   izolovane,   oddelene   od   ostatných   okolností,   ktoré objektívne majú vplyv na jej plynutie a významnou mierou sa podieľajú na jej predĺžení. Preto je nevyhnutné prihliadať na všetky podstatné okolnosti prípadu, tak ako to správne učinil   v   tomto   konaní   aj   okresný   súd.   Keďže   nebol   splnený   základný   predpoklad zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (nesprávny úradný postup) nebol dôvod zaoberať sa ďalšími atribútmi, t. j. príčinná súvislosť, vznik škody.“

19.4 Krajský súd v rozsudku sp. zn. 9 Co 404/2013 z 28. novembra 2013 uviedol: «Pokiaľ   išlo   skutkové   zistenia,   vyhodnotenie   rozhodujúcich   skutočností   a   právne posúdenie   veci,   v   tomto   smere   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožnil   s   dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (ust. § 219 ods. 2 O. s. p.), keďže ani zo strany odvolateľky neboli v priebehu odvolacieho konania tvrdené   také   skutočnosti,   s ktorými   by   sa   nevyporiadal   súd   prvého   stupňa   v   dôvodoch napadnutého rozhodnutia.

Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah, medzí skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Okresný súd neporušil právo účastníkov konania, na spravodlivý proces nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležité vyhodnotil.

Prvostupňový súd je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia   koherentný,   jeho   rozhodnutie   je   konzistentné   a   jeho   argumenty   podporujú príslušný   záver   o   neodôvodnenosti   nároku   navrhovateľky.   Rozhodnutie   prvostupňového súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís prvostupňový súd dospel, sú pre právnickú ale í laickú verejnosť prijateľné, racionálne a aj spravodlivé.

V   sporovom   konaní,   o ktoré   ide   aj   v   prejednávanej   veci   platí   dispozičná a prejednacia   zásada.   Prejednacia   zásada   spočíva   v   tom,   že   tvrdenie   skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú, je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza z toho,   že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží   zásadne na účastníkoch a ukladá im označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Účastník má teda povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O. s. p.) a povinnosť dôkazu. K splneniu tejto povinností je zaviazaný každý účastník konania. Pokiaľ navrhovateľka poukazuje na ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a na to, že súd nepostupoval správne, keď vykonal pojednávanie bez prítomnosti navrhovateľky,   odvolací   súd   uvádza,   že   súd   prvého   stupňa   postupoval   správne,   keď nepristúpil na rôzne konštrukcie navrhovateľky, ktoré iba sťažujú priebeh konania a postup súdu v ňom. Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p. predpokladá pre prejednanie v neprítomnosti takého   účastníka   skutočnosť,   že   sa   účastník   nedostaví   na   pojednávanie   ani   nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie. Navrhovateľka v danom prípade nepožiadala o odročenie z dôležitého dôvodu. Z návrhu na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu porušenia nestranností súdu a sudcu je možné pri jeho obsahovom posúdení dôjsť k záveru, že týmto úkonom, by navrhovateľka mohla požiadať o odročenie pojednávania, no zároveň vzhľadom na uvedený dôvod nestrannosť sudcu, súdu - nie je možné v danej situácii vyhodnotiť takýto dôvod ako dôležitý, nakoľko o nestrannosti súdu už rozhodované v predmetnom konaní bolo. Odvolací   súd   zdôrazňuje,   že   nebolo   porušené   právo   na   kontradiktórne   konanie. Podľa úst. §115 ods. 1, 2 O. s. p., ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, súd   nariadi   na   prejednanie   veci   samej   pojednávanie,   na   ktoré   predvolá   účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná. Predvolanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať.

Právo   účastníka,   aby   jeho   vec   bola   prejednávaná   verejne   a   v   jeho   prítomnosti, zaručené   čl.   48 ods.   2 Ústavy SR,   je   potrebné   chápať   tak,   že súd   je   povinný umožniť účastníkovi uplatnenie práva konať a rozhodnúť v jeho prítomnosti. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť od začiatku konania, v návrhu na začatie konania, vo vyjadrení k nemu, mimo týchto procesných   úkonov,   v   rámci   prípravy   pojednávania   pri   odročovaní   pojednávania.   Jej cieľom je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky,   ktorými   možno   zistiť   stav   veci,   najmä   výsluch   svedkov,   znalecký   posudok, správy a vyjadrenia orgánov fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch svedkov. Podľa ust. § 129 ods. 1 O. s. p. možno vykonať dokazovanie listinami tak, že predseda senátu (samosudca) na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oboznámi ich obsah. Podľa ust. § 122 ods. 1 O. s. p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez. ústneho pojednávania.

V danej veci bolo nariadené pojednávanie na deň 7. 5. 2013 o 7:30 hod. v miestnosti č. 54 na Okresnom súde Čadca, pričom navrhovateľka bola riadne na toto pojednávanie predvolaná,   no   bez   ospravedlnenia   sa   nedostavila,   i   keď   podala   návrh   na   zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu. Krajský súd poukazuje na skutočnosť, že v zmysle § 18 O. s. p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv, teda právo vykonávať procesné úkony, vo formách stanovených zákonom nazerať do spisu, robiť si výpisy, vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali § 123 O. s. p., byť predvolaní na súdne pojednávanie. Na pojednávaní sa súd oboznámil s obsahom spisu a obsahom exekučného spisu súdu (sp. zn. 11 Er/79/2011). Pokiaľ   teda   okresný   súd   na   pojednávaní   vykonal   dôkazy   navrhované   navrhovateľkou a poskytol možnosť obom účastníkom zúčastniť sa pojednávania, čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom,   resp.   navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení,   tak týmto postupom   okresného   súdu   nedošlo   k   porušeniu   princípov   kontradiktórnosti   a   princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. K právu účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zodpovedá aj povinnosť súdu umožniť účastníkovi, aby sa vyjadril ku každému dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý môže aj obsahovať zistenie významné pre rozhodnutie súdu. Tento postup bol zo strany okresného súdu postupom podľa § 122 ods. 1 v spojení s § 123 O. s. p. dodržaný. Okresný   súd   dodržal   i zásadu   priamosti   a   ústnosti   vykonávania   dôkazov   ako   jedno   zo základných zásad občianskeho súdneho konania, ktoré zaručuje nielen ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je súčasťou práva účastníkov konania na spravodlivé prejednanie veci, týkajúce sa ich občianskych práv a záväzkov a je aj zároveň špecifickým   vyjadrením   zásady   kontradiktórnosti   sporového   konania.   Práve   zo   strany prvostupňového   súdu   dodržanie   práva   účastníka   konania   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom je v zhode i s judikatúrou, o ktorú sa opiera aj ESĽP, ktorý vyslovil, že súčasťou koncepcie spravodlivého súdneho konania je zásada kontradiktórnosti, v súlade s   ktorou   musia   mať   účastníci   nielen   právo   navrhnúť   všetky   dôkazy,   ktoré   považujú   za nevyhnutné na preukázanie svojich tvrdení, ale aj právo byť oboznámený a vyjadriť sa ku všetkým   dôkazom   a   vyjadreniam   predloženým   s   cieľom   ovplyvniť   rozhodnutie   súdu. Vo vzťahu   k   princípu   rovnosti   zbraní,   ktorý   bol   prvostupňovým   súdom   dodržaný,   bola poskytnutá obom účastníkom konania primeraná možnosť predložiť svoje návrhy. Pokiaľ okresný súd v rámci vykonávaného dokazovania vytvoril procesný priestor obom sporovým stranám   na   navrhovanie   dôkazov,   oboznámenie   sa   a vyjadrenie   sa   k nim,   tak   neodňal navrhovateľke   ako   účastníčke   konania   možnosť   konať   pred   súdom,   teda   nerešpektoval judikatúru ústavného súdu a ESĽP. Postupom okresného súdu nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému z vykonaných dôkazov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, k porušeniu zásad   priamosti a ústnosti vykonávania   dôkazov   a kontradiktórnosti   sporového konania, teda   zásad   obsiahnutých   v príslušných   ustanoveniach   O.   s.   p.,   v práve   na   spravodlivý proces, ako ho vykladá ústavný súd a ESĽP.

Pokiaľ navrhovateľka spochybňovala v konaní zákonného sudcu s poukazom na ust. § 15 ods. 1 O. s. p., odvolací súd zdôrazňuje, že o vylúčení zákonného sudcu už rozhodoval v uznesení č. k. 7NcC/16/2013-16 zo dňa 16. januára 2013, ktorým nebola z prejednávania a rozhodovania vo veci vylúčená sudkyňa JUDr. Anna Plichtíková, nakoľko u nej neboli zistené okolnosti, ktoré ju vylučovali. Odvolací súd ani v aktuálnom konaní takisto nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali nestrannosť zákonnej sudkyne.

Ustanovenie   Občianskeho   súdneho   poriadku   (§   14   a nasl.   O.   s.   p.)   predstavuje výnimku   z významnej   ústavnej   zásady,   že   nikto   nesmie   byť   odňatý   svojmu   zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 ústavy slovenskej republiky). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných   dôvodov,   ktoré   sudcovi   zjavne   bránia   rozhodnúť   v súlade   so   zákonom, objektívne,   nezaujato   a spravodlivo.   Samotný   subjektívny   názor   účastníka   konania,   že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci,   nezakladá   ešte   bez   ďalšieho   dôvod   pre   legitímne   obavy   z jeho   nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napríklad uznesenie najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010 sp. zn. 3 Nc 14/2010).

Pokiaľ navrhovateľka v odvolaní tvrdila, že súd prvého stupňa konštatoval, že ňou namietané   lehoty   na   vydanie   rozhodnutia   boli   dodržané,   odvolací   súd   zdôrazňuje,   že prvostupňový súd nič také neuviedol a v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na tú skutočnosť, že 15-dňová lehota na vydanie poverenie sa vzťahuje na prípady keď poverenie vydá, a nie na prípady keď poverenie nevydá, t. j. žiadosť súdneho exekútora na vydanie poverenia zamietne. Zároveň odvolací súdu poukazuje na názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého   porušenie   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   nemožno vyvodzovať   len   zo   skutočnosti,   že   štátny   orgán   dôsledne   nepostupoval   v zákonom ustanovených lehotách (nález ústavného súdu SR z 7. mája 2013, sp. zn. IV. ÚS 471/2012- 75).   Ďalej   je   nutné   zdôrazniť,   že   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   na   zákonom ustanovené lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti,   že   štátny   orgán   dôsledne   nepostupoval   v zákonom   ustanovených   lehotách (pozri napr. I. ÚS 86/02).

Pokiaľ   ide   o argumentáciu   navrhovateľky   vzťahujúcu   sa   k majetkovej   škode a nemajetkovej   ujme,   odvolací   súd   poznamenáva,   že   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   nebol preukázaný základný zodpovednostný predpoklad, v danom prípade – nesprávny úradný postup, nezákonné rozhodnutie, nebolo nutné venovať sa týmto otázkam....

Pokiaľ ide o zamietnutie návrhu na prerušenie konania odvolací sód uvádza, že podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Z citovaného ustanovenia   jednoznačne   vyplýva   (arg.   slovo   „môže“),   že   prerušenie   konania   z   tam uvedených dôvodov je fakultatívne, teda súd nie je povinný prerušiť konanie ani v prípade, že by inak boli splnené podmienky podľa tohto ustanovenia.

Podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. súd konanie preruší ak rozhodnutie závisí od otázky,   ktorú   nie   je   v   tomto   konaní   oprávnený   riešiť.   Rovnako   postupuje,   ak   tu   pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka vecí je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Otázku   vylúčenia,   resp.   nevylúčenia   sudcov   v   súlade   s   ust.   §   16   O.   s.   p.   posudzuje nadriadený súd, a teda nie je pravdou, že by išlo o otázku, ktorú nie je súd v tomto konaní oprávnený   riešiť.   V   danej   veci   bolo   o   navrhovateľkinom   návrhu,   v   ktorom   vyjadrila podozrenie, že by mohli rozhodovať vylúčení sudcovia, rozhodnuté Krajským súdom v Žiline uznesením č. k. 7 NcC/16/2013-16 zo dňa 16. januára 2013. Teda o navrhovateľkinom podaní bolo riadne rozhodnuté aj keď ona sama uviedla, že žiadnu námietku zaujatosti nepodala,   no   ako   uvádza   v   odvolaní   k   napadnutému   uzneseniu   „...tvrdenie   účastníka konania, podľa ktorého v jeho veci nekoná zákonný sudca, treba považovať za námietku zaujatosti, a to z objektívneho pohľadu.“ Na podporu správností svojich tvrdení krajský sud poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 102/2013 zo dňa 11. marca 2013, ktoré sa týka priamo navrhovateľky a obdobnej veci. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR dôvodom vylúčenia sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľky) svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporkyne za majetkovú a nemajetkovú ujmu.»

19.5 Krajský súd v rozsudku sp. zn. 10 Co 511/2013 zo 14. novembra 2013 uviedol:«Vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada kontradiktórnosti predovšetkým pojmovo však predvída procesnú aktivitu   účastníkov   konania.   Ťažiskom   realizácie   procesných   práv   účastníkov   súdneho konania je pojednávanie, na, ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný a svojim postupom   bezdôvodnou   neúčasťou   na   súdnom   pojednávam   -   sa   o   ich   bezprostredné naplnenie   sám   o   brak   V   prípade   účasti   na   pojednávaní   by   sa   navrhovateľ   zúčastnil vykonávania   dokazovania,   mohol   by   navrhovať   jeho   doplnenie,   resp.   sa   k vykonanému dokazovaniu sa vyjadriť a bol by poučený (aj) o predbežnom právnom posúdení - § 118 ods. 2   O.   s.   p.).   V   tejto   súvislosti   sú   potom   ďalšie   tvrdenia   i   námietky   navrhovateľa dotýkajúce   sa   odňatia   práva   konať   pred   súdom   a   porušenia   zásady   kontradiktórnosti bezpredmetné.

Termín pojednávania (27. 6. 2013) prvostupňový súd určil 10. 5. 2013, právnemu zástupcovi navrhovateľa bolo predvolanie doručené 14.6.2013. Z obsahu spisu vyplýva, že podaním   s dátumom   20.06.2013   navrhovateľ   žiadal   o   zrušenie   pojednávania   z   dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu. Okresný súd správne vyhodnotil uplatnený dôvodu odročenia ako nie dôležitý (§ 119 ods. 1 O. s. p.), ako to zodpovedá ďalej rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní „vylúčeného“ sudcu. Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p. (v spojení s § 119 O. s. p,) umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť   návrhu   na   odročenie   pojednávania   a   nadväzne   konať   í   v   neprítomnosti účastníkov   konania.   Odlišné   chápanie   predmetného   ustanovenia   by   viedlo   k   jeho obsolentnosti   a   zároveň   k   nežiadúcim   prieťahom   v   konaní.   Inými   slovami,   v   prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp, zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania. Ustanovenie § 119 ods. 2 písm. c/ O. s. p. predvída riešenie opísanej procesnej situácie   (nesúhlas   súdu   s   uplatneným   dôvodom   požadovaného   odročenia)   oznámením účastníkovi   (na   jeho   elektronickú   adresu),   ako   súd   posúdil   návrh   na   odročenie pojednávania. Okresný súd uvedený postup nevyužil, uvedené však nie je vadou (§ 212 ods. 3   O.   s.   p.),   krom   by   mala   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   vecí   samej a v konkrétnych okolnostiach   (neakceptovanie   návrhu   na odročenie pojednávania súdmi z dôvodu   požadovaného   prerušenia   konania   pre   podanie   ústavne   sťažnosti,   ako   aj protiargumentácia odporcu vo vecí samej, je navrhovateľovi chronicky známa x tisícok identických sporov) súdeného prípadu nedisponuje intenzitou potrebnou pre konštatovanie relevantného porušenia práva účastníka konania.

Zodpovedá   doterajšiemu   priebehu   konania   a   stavu   veci,   že   zákonná   sudkyňa (správne)   postupovala   v   intenciách   záväzného   rozhodnutia   nadriadeného   súdu   o   jej nevylúčení. Odvolateľ v návrhu na odročenie pojednávania ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré by mali zakladať jej vylúčenie, než tie, ktoré už holi   predmetom   posúdenia   nadriadeného   súdu.   Zároveň   dotknutý   záver   o   nevylúčení rešpektuje   aktuálnu   rozhodovaciu   prax   Najvyššieho   súdu   SR   (napr.   uznesenia   sp.   zn. 3 Nc 14/2010 z 31.   5.   2010;   6 Cdo 201/2013 z 19.   6.   2013)   v otázkach   posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti.

Opomenúť   nie je   možné ani   výsledky aktuálnej rozhodovacej činnosti   Ústavného súdu SR (napr. I. ÚS 88/2013 z 6. 2. 2013) vo vzťahu k (neúspešným) ústavným sťažnostiam navrhovateľa v obdobných prípadoch.

Neopodstatneným   je   tvrdenie   odvolateľa,   že   mu   nebolo   doručené   (resp.   vôbec vydané) rozhodnutie o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov. Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že dňa 14. 06. 2013 bolo navrhovateľovi doručené uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 5 NcC   56/2013-17   o   nevylúčení   zákonnej   sudkyne   z   prejednávania   a   rozhodnutia predmetnej veci. V rozpore s uvedeným tvrdením navrhovateľa je napokon jeho ústavná sťažnosť, založená práve na predmetnom rozhodnutí Krajského súdu.

Krajský súd v predmetnej spojitosti dodáva, že s poukazom na možnosť uplatnenia námietky rozhodovania veci vylúčeným sudcom ako odvolacieho, resp. dovolacieho dôvodu vhodne okresný súd uprednostnil požiadavku hospodárnosti/rýchlosti konania. Práve na jej (údajnom) nedodržaní je pritom založený aj meritórny nárok navrhovateľa.

Vo väzbe na samotné meritórne posúdenie daného prípadu odvolací sud poukazuje aj na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O. s. p.), Z tohto aspektu je zjavné, že navrhovateľ   (nepochybne z dôvodu predkladania   enormného množstva   typových   podaní navrhovateľom na súdy) v odvolaní rezignoval na akúkoľvek konkrétnu úvahu vo vzťahu ku vecným   dôvodom,   ktorý   Okresný   súd   viedli   k   zamietnutiu   návrhu.   Vo   svetle   týchto skutočnosti   je   v   plnej   miere   nenáležitým   odvolacie   tvrdenie   o nepreskúmateľnosti napadnutého   rozhodnutia   pre   nedostatok   dôvodov.   Naopak,   odôvodnenie   rozhodnutia prvostupňového   súdu   ako   celok   spĺňa   parametre   zákonného   odôvodnenia,   súd   uviedol rozhodujúci   skutkový   stav,   primeraným   spôsobom   opísal   priebeh   konania,   stanoviská účastníkov, procesný stav v prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, citoval právne predpisy, ktoré na danú vec aplikoval, svoje právne závery primerane vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal K žiadnej zo zásadných okolností   (t.j.   konkrétne   okolností   daného   prípadu   -   chronológia   a   zmysel   úkonov v exekučnej veci založenej na rozhodcovskom rozsudku ako exekučnom titule z pohľadu osobitného dôrazu na náročnosť rozhodovania v prípade spotrebiteľských vecí, kladúcich zvýšené nároky na zabezpečenie ochrany spotrebiteľa, konkretizácia neunesenia bremena tvrdenia a dôkazného bremena) na ktorých okresný súd založí svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie   však   odvolateľ   nepredložil   relevantnú,   resp.   akúkoľvek   protiargumentáciu. Fakticky sa obmedzil na všeobecné konštatovania („nesprávny postup spočíva v niekoľkých skutočnostiach“,   „konajúci   súd   sa   musí   vysporiadať   s   všetkými   vytýkanými   zložkami nesprávneho úradného postupu“), ktoré sú len opakovaním žalobného návrhu a to bez relevantnej   reakcie   na   konkrétne   nosné   dôvody   meritórneho   rozhodnutia,   ktoré   sa s vytýkanými zložkami neprávneho úradného postupu vysporiadalo vo vecnej a konkrétnej rovine.

V tejto spojitosti platí, že odvolací súd nemôže v sporovom/kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie   dôvody,   resp.   preskúmavať   rozhodnutie   na   základe   iných,   než   účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok. Zároveň však platí aj úsudok, že nie je prípustné konfrontovať   prvostupňový súd   so   závermi,   ktoré   v konaní   nevyslovil.   Z   tohto pohľadu odvolacia námietka spočívajúca v tvrdení, že okresný súd pochybil „keď konštatoval, že namietané   lehoty   na   vydanie   rozhodnutia   boli   dodržané“,   nekorešponduje   s   právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie, Odvolací súd   preto   nemá   právny   dôvod,   resp.   možnosť   zaoberať   sa   predmetnou   odvolacou námietkou. nakoľko nemá podklad v napadnutom rozhodnutí, takéto tvrdenie okresný súd nevyvodil a ide o zjavné pochybenie odvolateľa pri formulovaní odvolacích dôvodov, Pokiaľ   navrhovateľ   nadväzne   v odvolaní   uvádza že   „v   odôvodnení   prezentované časové úseky (bez bližšej konkretizácie o ktoré časové úseky sa má jednať) nenasvedčujú“ konštatovaniu   okresného   súdu   o   dodržaní   namietaných   lehôt,   okrem   vyššie   uvedeného záveru (že napadnuté rozhodnutie takéto konštatovanie neobsahuje) platí, že časové údaje tak,   ako   ich   uvádza   prvostupňový   súd   zodpovedajú   skutkovému   stavu   a   vyplývajú z pripojeného   exekučného   spisu.   Nezrovnalosti   vo   výpočtoch   navrhovateľa   (na   ktoré poukázal   aj   prvostupňový   súd)   spočívajú   v   okolnosti,   že   do   lehoty,   ktorú   považuje   za omeškanie súdu, započítal (nesprávne) aj obdobie, po ktoré návrh na vydanie poverenia zadržiaval súdny exekútor.

Nemožno z pohľadu odvolacieho súdu tiež poznamenať, že formulovanie odvolacích dôvodov   „príkladmo“   je   z   pohľadu   rozhodovacej   praxe   odvolacieho   súdu   ojedinelým zjavom,   predovšetkým   s   ohľadom   na   zastúpenie   navrhovateľa   advokátom,   t.   j.   osobou znalou práva.

Pre zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd poukazuje i na závery rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR. v zmysle ktorých nie každé nedodržanie zákonom stanovenej lehoty automaticky znamená prieťah v konaní.»

19.6 Krajský súd v rozsudku sp. zn. 11 Co 306/2013 z 20. januára 2014 uviedol:„V tejto súvislostí krajský súd poukazuje, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní nekorešpondujú   s   právnymi   dôvodmi   a   skutkovými   zisteniami,   na   ktorých   je   založené napadnuté rozhodnutie. Navrhovateľ zrejme tým, že podáva hromadné podania, dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami súdov.

Prieskumná   činnosť   odvolacieho   súdu   zahŕňa   ako   hmotnoprávnu,   tak   aj procesnoprávnu   oblasť.   Odvolací   súd   musí   preto   preskúmať   zákonnosť   rozhodnutia   so zreteľom   k   hmotnému   právu   ale   tiež   zákonnosť   konania,   z   ktorého   napadnuté   konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací   sód   viazaný   ako   rozsahom   odvolania,   tak   aj   dôvodmi   podaného   odvolania. Odvolateľ   v podanom   odvolaní   fakticky   svojim   dispozičným   úkonom   vymedzuje   nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činností odvolacieho súdu. Ust. § 212 ods. 2 O. s. p. vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky  .len   vo   vzťahu   k   rozsahu   podaného   odvolania,   pričom   dôvodmi   podaného odvolania   je   odvolací   súd   viazaný   vždy.   Na   vady   konania   pred   súdom   prvého   stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo. veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred sudom prvého stupila síce vyskytli vady, ale ktoré nemalí   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci,   potom   odvolací   súd   na   tieto   vady neprihliadne.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej veci sa zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným   postupom   prvostupňového   súdu   predchádzajúcim   vydaniu   napadnutého rozhodnutia   z   hľadiska,   či   došlo   k   vadám,   ktoré   mohli   mať   za   následok   nesprávne rozhodnutie vo veci.

Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval   nestranný   sudca.   Krajský   súd   v   Žiline,   ako   súd   nadriadený,   rozhodol uznesením   č.   k.   10   NcC/33/2012-16   zo   dňa   17.   01.   2013   a   zároveň   uznesením   č.   k. 10 NcC/37/2012-16 zo dna 17. 01. 2013, že zákonná sudkyňa Okresného súdu Liptovský Mikuláš Mgr. Zuzana Bajtová nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Od vydania   tohto   rozhodnutia,   v   ktorom   krajský   súd   podrobne   uviedol   dôvody,   pre   ktoré zákonnú sudkyňu možno považovať za nestrannú zo subjektívneho m objektívneho hľadiska, nedošlo k Žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť zákonnej sudkyne. Navrhovateľ opakovane namieta postup okresného súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť   konať   pred   súdom,   keď   okresný   súd   napriek   jeho   neprítomnosti   vykonal pojednávanie, hoci boli splnené podmienky pre odročenie pojednávania, neoboznámil ho s vykonanými dôkazmi, neumožnil mu byť oboznámený s obsahom prednesov protistrany, vyjadriť sa k nim, navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení, odňal mu možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného.

Odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   sa   rozumie   postup   súdu,   ktorým   znemožní účastníkovi   konania   realizáciu   procesných   práv   priznaných   mu   Občianskym   súdnym poriadkom za účelom obhájenia ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí ísť však o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Je právom a zároveň povinnosťou účastníka zúčastniť sa nariadeného pojednávania. Pojednávanie môže byť odročené iba z dôležitého dôvodu.

V zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p., súd pokračuje v konaní aj keď sú účastníci nečinní.   Ak   sa   riadne   predvolaný   účastník   nedostaví   na   pojednávanie   ani   nepožiadal z dôležitého   dôvodu   o   odročenie,   môže   súd   vec   prejednať   v   neprítomnosti   takéhoto účastníka, prihliadne pritom na obsah spisu a doposiaľ vykonané dôkazy.

Navrhovateľ   a   jeho   právny   zástupca   sa   pojednávania   nezúčastnili   z   vlastného rozhodnutia. Dôvody uvedené navrhovateľom nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania.

Dôležitosť   dôvodu,   pre   ktorý   účastník   žiada   o   odročenie   pojednávania,   súd posudzuje vždy s prihliadnutím ku všetkým okolnostiam konkrétneho prípadu. I keď účastník konania vo svojej žiadostí uvádza dôvod inak spôsobilý viesť k odročeniu pojednávania, nie súd vždy povinný takýto dôvod akceptovať, a to najmä vtedy, ak nie Je využívaný v súlade so zmyslom a účelom ust. § 101 ods. 3 O. s. p,

V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na viaceré skutočnosti v danej veci, ktoré bo vedú   k   záveru   nepovažovať   tvrdenú   kolíziu   pojednávaní   právneho   zástupcu   za   dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania.

Je všeobecne známou skutočnosťou, že navrhovateľ zastúpený spoločnosťou Fridrich Paľka,   s,   r.   o,   podal   hromadné   žaloby   proti   Slovenskej   republike   na   súdoch   v   celej Slovenskej republike. Z hadiska počtu týchto podaní, ktoré dosahujú niekoľko tisíc žalôb, je potom trvanie klienta na osobnej účasti splnomocneného advokáta bez možnosti substitúcie šikanózne, vedúce k procesným obštrukciám a brániace vydaniu meritórneho rozhodnutia. Z hľadiska počtu podaných žalôb je nemysliteľné, aby sa splnomocnený advokát mohol osobne,   bez   možnosti   substitúcie   zúčastniť   všetkých   nariadených   pojednávaní,   ktoré   sú denne   nariaďované   na   súdoch   v   celej   Slovenskej   republike.   Akceptovanie   žiadosti navrhovateľa   by   zablokovalo   rozhodovaciu   činnosť   súdov   v   celej   Slovenskej   republike a viedlo by k prieťahom v súdnom konaní Z uvedených dôvodov krajský súd došiel k záveru, že okresný súd správne neakceptoval žiadosť účastníka o odročenie pojednávania, ktorá nebola využitá v súlade so zmyslom a účelom ust. § 101 O. s. p.

Predvolanie na nariadený termín pojednávania bolo navrhovateľovi,   ako aj jeho právnemu   zástupcovi,   doručené   včas,   viac   ako   5   dní   pred   termínom   pojednávania. S dostatočným   časovým   predstihom   bolo   navrhovateľovi   doručené   aj   vyjadrenie protistrany.

Väčšina procesných oprávnení a povinností účastníka v občianskom súdnom konaní sa realizuje na pojednávaní. Svoje oprávnenia môže účastník realizovať za predpokladu, že sa   pojednávania   zúčastní.   Za   odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   ako   odvolací   dôvod možno považovať iba odňatie práv spôsobené procesnou činnosťou súdu, nie opomenutím alebo   pasivitou   účastníka.   Navrhovateľ   a jeho   právny   zástupca   sa   pojednávania nezúčastnili   z vlastného   rozhodnutia.   Tým   si   sami   zmarili   možnosť   realizovať   na pojednávaní svoje procesné oprávnenia, a to najmä možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p., ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú na pojednávaní (vo vzťahu k účastníkom).

Okresný   súd   postupoval   správne,   keď   na   základe   vykonaného   dokazovania   vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti navrhovateľa.

Dôvodné   nie   sú   ani   tvrdenia   odvolateľa,   že   súd   si   určil   sám   okruh   a rozsah dokazovania. Zo zápisnice o súdnom pojednávaní vyplýva, že dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámením listín nachádzajúcich sa v spise, ako aj oboznámením exekučných spisov Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 3 Er/731/2006 a 5 Er/11/2005, ktorého dôkazov sa dovolával samotný navrhovateľ.

Vychádzajúc zo skutkového vymedzenia žaloby, navrhovateľ považoval za nesprávny úradný postup okresného súdu, keď o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora nerozhodol v zákonom ustanovenej 30-dňovej lehote od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora, vychádzajúc zo zákonnej úpravy ust. § 44 exekučného poriadku, ktorá uvedenú lehotu na rozhodnutie súdu o návrhu na zmenu exekútora upravovala.

Okresný   súd,   pokiaľ   ide   o exekučné   konanie   vedené   pod   sp.   zn.   5   Er/11/2005, aplikoval na danú vec ust. § 44 ods. 6 zákona č. 233/1995 Z. z. účinného do 31. 08. 2005, v zmysle ktorého lehota na rozhodnutie súdu o žiadosti oprávneného na zmenu exekútora stanovená   nebola.   Vychádzal   z právneho   názoru,   že   na   danú   vec   je   potrebné   použiť Exekučný poriadok, aký bol účinný ku dňu začatia exekučného konania, ktoré sa začalo podaním návrhu dňa 12. 01. 2005. Tridsaťdňová lehota na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora bola zavedená až novelami Exekučného poriadku účinnými od 1. septembra 2005 §   44   ods.   7   Exekučného   poriadku)   a novelou   účinnou   od   01.   12.   2006   (§   44   ods.   8 Exekučného poriadku). Vykonané novelizácie sa však nevzťahovali na konania, ktoré sa začali pred účinnosťou prijatých noviel.

Navrhovateľ nijako nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré   boli   hmotnoprávnym   dôvodom   zamietnutia   nároku,   a   preto   nie   sú   predmetom odvolacieho   prieskumu.   Je   však   len   logické,   že   pokiaľ   zákonná   lehota   na   vydanie rozhodnutia   neexistovala,   nemohlo   dôjsť   k   jej   nedodržaniu   a   následne   nesprávnemu úradnému   postupu.   Pre   neexistenciu   nesprávneho   úradného   postupu   ako   základného predpokladu vzniku zodpovednosti štátu za škodu by bolo nadbytočné skúmanie ďalších predpokladov zodpovednosti.

V exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 3 Er/731/2006 exekučné konanie začalo dňa 13. 10. 2006. Návrh na zmenu exekútora bol doručený súdu 20. 09. 2010, pričom súd o nej rozhodol uznesením č. k. 3 Er/731/2006-29 zo dňa 22. 12. 2010.

Okresný súd konštatoval, že vzhľadom na to, že účinky pôvodného návrhu ostali zachované aj pri rozhodovaní o návrhu na zmenu exekútora, nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody ani nemateriálnej ujmy navrhovateľovi v súvislostí s nerozhodnutím súdu v zákonnej lehote.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd vo svojom rozhodnutí nespochybnil, že v danej veci   nebola   dodržaná   zákonná   lehota   na   vydanie   rozhodnutia,   čo   možno   stotožniť s nesprávnym úradným postupom.

Nesprávny úradný postup však bez splnenia ostatných predpokladov zodpovednosti vzniku škody a danosti príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom nezakladá vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci. Hoci okresný súd v napadnutom rozsudku poukazuje na nenaplnenie ďalších predpokladov vzniku   zodpovednosti   štátu,   navrhovateľ   nijako   nenapadol   tieto   závery   okresného   súdu o nenaplnení   ďalších   predpokladov   vzniku   zodpovednosti   štátu   za   škodu   (neexistencia materiálnej ani nemateriálnej ujmy).

Ako to už krajský súd vyššie konštatoval, z dôvodu, že navrhovateľ nijako nenapadol skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia nároku, nie sú predmetom odvolacieho prieskumu.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že okresný súd vec prejednal a rozhodol zákonným spôsobom, keď v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom konania realizáciu ich procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom. Po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p. správne a presvedčivo odôvodnil.“

19.7 Krajský súd v rozsudku sp. zn. 69 Co 436/2013 z 27. novembra 2013 uviedol:«Pokiaľ   išlo   skutkové   zistenia,   vyhodnotenie   rozhodujúcich   skutočností   a   právne posúdenie   veci.   v   tomto   smere   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožnil   s   dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (ust. § 219 ods. 2 O. s. p.), keďže ani zo strany odvolateľa neboli v priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti,   s ktorými   by   sa nevysporiadal   súd   prvého stupňa   v dôvodoch napadnutého rozhodnutia.

Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný sód ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležité vyhodnotil.

Prvostupňový sud je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia   kohorentný,   jeho   rozhodnutie   je   konzistentné   a   jeho   argumenty   podporujú príslušný záver o neodôvodnenosti nároku žalobcu. Rozhodnutie prvostupňového súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís prvostupňový súd dospel, sú pre právnickú ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne a aj spravodlivé.

V   sporovom   konaní,   o   ktoré   ide   aj   v   prejednávanej   veci,   platí   dispozičná a prejednacia   zásada.   Prejednacia   zásada   spočíva   v   tom,   že   tvrdenie   skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú, je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza z toho,   že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží   zásadne na účastníkoch a ukladá im, označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Účastník má teda povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O. s. p.) a povinnosť dôkazu. K. splneniu tejto povinností je zaviazaný každý účastník konania. Pokiaľ žalobca poukazuje na ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a na to, že súd nepostupoval správne, keď vykonal pojednávanie bez prítomnosti žalobcu, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď nepristúpil na rôzne konštrukcie žalobcu, ktoré iba sťažujú priebeh konania a postup súdu v ňom. Ustanovenie § 101   ods.   2   O.   s.   p.   predpokladá   pre   prejednanie   v   neprítomnosti   takého   účastníka skutočnosť že sa účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie.   Žalobca   v danom   prípade   nepožiadal   o odročenie   z dôležitého   dôvodu. Z návrhu   na   zrušenie   nariadeného   pojednávania   z dôvodu   porušenia   nestrannosti   súdu a sudcu je možné pri jeho obsahovom posúdení dôjsť k záveru, že týmto úkonom by žalobca mohol   požiadať   o odročenie   pojednávania,   no   zároveň   vzhľadom   na   uvedený   dôvod   – nestrannosť   sudcu,   súdu   –   nie   je   možné   v danej   situácii   vyhodnotiť   takýto   dôvod   ako dôležitý, nakoľko o nestrannosti súdu už rozhodované v predmetnom konaní bolo. Odvolací   súd   zdôrazňuje,   že   nebolo   porušené   právo   na   kontradiktórne   konanie. Podľa ust. § 115 ods. 1, 2 O. s. p., ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, súd   nariadi   na   prejednanie   veci   samej   pojednávanie,   na   ktoré   predvolá   účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná. Predvolanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, ked1 sa má pojednávanie konať.

Právo   účastníka,   aby   jeho   vec   bola   prejednávaná   verejne   a   v   jeho   prítomnosti zaručené   čl.   48 ods.   2 Ústavy SR,   je   potrebné   chápať   tak,   že súd   je   povinný umožniť účastníkovi uplatnenie práva konať a rozhodnúť v jeho prítomnosti. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie   tvrdených   skutočností.   Procesný   dôsledok   spojený   s dôkaznou   povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť od začiatku konania v návrhu na začatie konania, vo vyjadrení k nemu, mimo týchto procesných   úkonov,   v   rámci   prípravy   pojednávania   pri   odročovaní   pojednávania.   Jej cieľom je unesenie, dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky,   ktorými   možno   zistiť   stav   veci,   najmä   výsluch   svedkov,   znalecký   posudok, správy a vyjadrenia orgánov fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch svedkov. Podľa ust. § 129 ods. 1 O. s. p. možno vykonať dokazovanie listinami tak, že predseda senátu (samosudca) na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oboznámi ich. obsah. Podľa ust. § 122 ods. 1 O. s. p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.

V   danej   veci   bolo   nariadené   pojednávanie   na   deň   20.   06.   2013   o   8:00   hod   na Okresnom   súde   Liptovský   Mikuláš,   pričom   žalobca   bol   riadne   na   toto   pojednávanie predvolaný, no bez ospravedlnenia sa nedostavil, keď zároveň podal návrh na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu s sudcu. Krajský súd poukazuje na skutočnosť, že v zmysle § 18 O. s. p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možností na uplatnenie ich práv, teda právo vykonávať procesné úkony, vo formách stanovených zákonom nazerať do spisu, robiť si výpisy, vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali § 123 O. s. p., byť predvolaní na súdne pojednávanie. Na pojednávaní sa súd oboznámil s obsahom   spisu   a   obsahom exekučného spisu   súdu (sp.   zn.   6Er/984/2009). Pokiaľ teda okresný súd na pojednávaní dňa 20. 06. 2013 vykonal dôkazy navrhované žalobcom   a   poskytol   možnosť   obom   účastníkom   zúčastniť   sa   pojednávania,   čím   mali možnosť   vyjadriť   sa   k   dôkazom,   resp.   navrhnúť   ďalšie   dôkazy   na   preukázanie   svojich tvrdení,   tak   týmto   postupom   okresného   súdu   nedošlo   k   porušeniu   princípov kontradiktórnosti   a   princípu   rovnosti   zbraní   ako   základných   definičných   prvkov   práva na spravodlivé   súdne   konanie.   K právu   účastníka   konania   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom zodpovedá aj povinnosť súdu umožniť účastníkovi, aby sa vyjadril ku každému dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý môže aj obsahovať zistenie významné pre rozhodnutie súdu. Tento postup, bol zo strany okresného súdu postupom podľa § 122 ods. 1 v spojení s § 123 O. s. p. dodržaný. Okresný súd dodržal i zásadu priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho konania, ktorú zaručuje nielen ústava (čl. 48 ods. 2). ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je súčasťou   práva   účastníkov   konania   na   spravodlivé   prejednanie   veci,   týkajúce   sa   ich občianskych   práv   a   záväzkov   a   je   aj   zároveň   špecifickým   vyjadrením   zásady kontradiktórnosti   sporového   konania.   Práve   zo   strany   prvostupňového   súdu   dodržanie práva   účastníka   konania   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   je   v   zhode i s judikatúrou,   o   ktorú   sa   opiera   aj   ESĽP,   ktorý   vyslovil,   že   súčasťou   koncepcie spravodlivého súdneho konania je zásada kontradiktórnosti, v súlade s ktorou musia mať účastníci   nielen   právo   navrhnúť   všetky   dôkazy,   ktoré   považujú   za   nevyhnutné   na preukázanie svojich tvrdení, ale aj pravo byť oboznámený a vyjadriť sa ku všetkým dôkazom a vyjadreniam predloženým s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu. Vo vzťahu k princípu rovnosti   zbraní,   ktorý   bol   prvostupňovým   súdom   dodržaný,   bola   poskytnutá   obom účastníkom,   konania   primeraná   možnosť   predložiť   svoje   návrhy.   Pokiaľ   okresný   súd   v rámci vykonávaného dokazovania vytvoril procesný priestor obom sporovým stranám na navrhovanie dôkazov, oboznámenie sa a vyjadrenie sa k nim, tak neodňal žalobcovi ako účastníkovi   konania   možnosť   konať   pred   súdom,   teda   rešpektoval judikatúru ústavného súdu a ESĽP. Postupom okresného súdu nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému z vykonaných   dôkazov   v zmysle   čl.   48 ods.   2 Ústavy SR,   k   porušeniu   zásad   priamosti a ústnosti   vykonávania   dôkazov   a   kontradiktórnosti   sporového   konania,   teda   zásad obsiahnutých v príslušných ustanoveniach O. s. p., v práve na spravodlivý proces, ako ho vykladá ústavný súd a ESĽP.

Pokiaľ žalobca spochybňoval v konaní zákonného sudcu s poukazom na ust. § 15 ods. 1 O. s. p., odvolací súd zdôrazňuje,   že o vylúčení zákonného sudcu už rozhodoval v uznesení č. k. 7 NcC/257/2013-28 zo dňa 8. marca 2013, ktorým nebol z prejednávania a rozhodovania vo veci vylúčený sudca Mgr. Juraj Lukáč, keďže u neho neboli zistené okolnosti, ktoré by ho vylučovali. Odvolací súd v aktuálnom konaní takisto nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali nestrannosť zákonného sudcu.

Z ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O. s. p.) predstavuje výnimku   z   významnej   ústavnej   zásady,   že   nikto   nesmie   byť   odňatý   svojmu   zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných   dôvodov,   ktoré   sudcovi   zjavne   bránia   rozhodnúť   v   súlade   so   zákonom, objektívne,   nezaujato   a   spravodlivo.   Samotný   subjektívny   názor   účastníka   konania,   že v osobe určitého sudcu sú dané okolností vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci,   nezakladá   ešte   bez   ďalšieho   dôvod   pre   legitímne   obavy   z   jeho   nestranného a nezaujatého rozhodovania.

Dôvod   na   vylúčenie   sudcu   nezakladá   ani   skutočnosť,   že   sudca   má   prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napríklad   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   31.   mája   2010   sp.   zn. 3 Nc 14/2010).   Pre   účely   preskúmavanej   veci   odvolací   súd   konštatuje,   že   dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobcu) svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Pokiaľ žalobca v odvolaní tvrdil, že súd prvého stupňa konštatoval, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, odvolací súd zdôrazňuje, že prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na tú skutočnosť, že zákonom stanovená lehota na vydanie poverenia nebola dodržaná a poverenie bola vydané po 5-tich dňoch od uplynutia zákonnej lehoty. Odvolací súd poukazuje na názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého   porušenie   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   nemožno vyvodzovať   len   zo   skutočnosti,   že   štátny   orgán   dôsledne   nepostupoval   v   zákonom ustanovených lehotách (nález Ústavného súdu SR z 7. mája 2013, sp. zn. IV. ÚS 471/2012- 75).   Ďalej   je   nutné   zdôrazniť,   že   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   na   zákonom ustanovené lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti,   že   štátny   orgán   dôsledne   nepostupoval   v   zákonom   ustanovených   lehotách (pozri napr. I. ÚS 86/02). Ústavný súd už v tejto súvislostí uviedol, že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem v „primeranej lehote“ obsiahnutý   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   je   pojem   autonómny,   ktorý   nemožno   vykladať   a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 70/02).»

20. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

21. Právne úvahy krajského súdu v jeho napadnutých rozhodnutiach boli založené na niekoľkých argumentačných rovinách.

21.1 V prvej rovine krajský súd poukazujúc na judikatúru ústavného súdu dôvodí, že «... porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať len   zo   skutočnosti,   že   štátny   orgán   dôsledne   nepostupoval   v   zákonom   ustanovených lehotách (nález Ústavného súdu SR z 7. mája 2013, sp. zn. IV. ÚS 471/2012-75). Ďalej je nutné zdôrazniť, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom stanovené lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   pretože   aj   v týchto   prípadoch   sú   rozhodujúce   všetky   konkrétne okolností   posudzovanej   veci   Porušenie   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (pozri napr. I. ÚS 86/02). Ústavný súd už v tejto súvislosti uviedol, že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem „v primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone   ustanovené   lehoty   na   vykonanie   toho-ktorého   úkonu   súdu   alebo   iného   štátneho orgánu   (I. US   70/02).“, resp. že   „...   odvolací   súd   zdôrazňuje,   že   prvostupňový   súd  ... v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na   tú skutočnosť,   že 15-dňová lehota   na vydanie   poverenie   sa   vzťahuje   na   prípady,   keď   poverenie   vydá,   a nie   na   prípady,   keď poverenie nevydá, t. j. žiadosť súdneho exekútora na vydanie poverenia zamietne.».

21.2 V ďalšom krajský súd posudzujúc z hmotnoprávneho hľadiska sťažovateľkou podané žaloby konštatuje, že «... hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa   bolo   nepreukázanie   nesprávneho   úradného   postupu   ako   základného predpokladu   pre   vznik   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   nesprávnym   úradným postupom...“, alebo „Je... len logické, že pokiaľ zákonná lehota na vydanie rozhodnutia neexistovala, nemohlo dôjsť k jej nedodržaniu a následne nesprávnemu úradnému postupu. Pre   neexistenciu   nesprávneho   úradného   postupu   ako   základného   predpokladu   vzniku zodpovednosti   štátu   za   škodu   by   bolo   nadbytočné   skúmanie   ďalších   predpokladov zodpovednosti.“, ako aj „Dôvodom zamietnutia žaloby navrhovateľa... bol záver okresného súdu, že na danú vec sa 15-dňová lehota, vyplývajúca z ust. § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom do 31. 05. 2011 nevzťahovala. V danom prípade žiadosť o udelenie poverenia bola v rozpore so zákonom, preto k vydaniu poverenia nedošlo a žiadosť súdneho exekútora   o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   bola   zamietnutá.   Okresný   súd, vychádzajúc z gramatického a logického výkladu ust. § 44 ods. 2 exekučného poriadku, došiel k právnemu záveru, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie sa   vzťahovala   iba   pre   pozitívny   výrok   exekučného   súdu,   a to   vydanie   poverenia   na vykonanie exekúcie. Neplatila však v prípade zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia.».

21.3 V ostatnej nosnej argumentácii krajský súd konštatuje, že „Dôvod na vylúčenie sudca   nezakladá   ani   skutočnosť,   že   sudca   má   prejednať   a rozhodnúť   vec,   v ktorej žalovaným je súd,   na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napríklad uznesenie najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010 sp. zn. 3 Nc 14/20110 a ďalšie). Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez   ďalšieho   ani   to,   že   vykonáva   súdnictvo   na   súde,   ktorý   údajne   (podľa   tvrdenia navrhovateľky)   svojím   nesprávnym   úradným   postupom   v inej   právnej   veci   založil zodpovednosť odporkyne za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.“.

22. Po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí krajského súdu vrátane už prezentovaných nosných úvah (pozri bod 21, pozn.) ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných   na   vec   sa   vzťahujúcich   hmotnoprávnych   a procesnoprávnych   zákonných ustanovení sú napadnuté rozhodnutia krajského súdu aj náležite odôvodnené. Podľa názoru ústavného súdu nemožno teda napadnuté rozhodnutia krajského súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých   zákonov,   Občianskeho   súdneho   poriadku a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov. Krajský súd teda vo svojich rozhodnutiach právne vyčerpávajúcim a ústavne súladným spôsobom zdôvodnil,   prečo   a   na   základe   akých   právnych   úvah   zamietol   sťažovateľkou   podané odvolania   proti   rozsudkom   okresných   súdov,   ktoré   nimi   rozhodli   o zamietnutí sťažovateľkou   podaných   žalôb   vychádzajúcich   z nesprávneho   úradného   postupu v exekučnom konaní opierajúcich sa pritom o zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.

23.   V   súvislosti   so   sťažovateľkou   deklarovaným   prejavom   nespokojnosti s napadnutými   rozhodnutiami   krajského   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať   do postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.

24.   Ústavnému   súd   musí   opäť   raz   konštatovať   šikanózny   postoj   sťažovateľky v konaní pred všeobecnými súdmi s jej jasným cieľom paralyzovať súdnu moc na úkor ostatných   účastníkov   súdnych   sporov,   neopomínajúc   hmotnoprávne   aspekty   tejto   jej činnosti, a to za cenu úmyselne nepravdivo deklarovaných skutočností, tak ako to vyjadril aj krajský súd: „Je všeobecne známou skutočnosťou, že navrhovateľ zastúpený spoločnosťou Fridrich Paľka, s, r. o, podal hromadné žaloby proti Slovenskej republike na súdoch v celej Slovenskej republike. Z hadiska počtu týchto podaní, ktoré dosahujú niekoľko tisíc žalôb, je potom trvanie klienta na osobnej účasti splnomocneného advokáta bez možnosti substitúcie šikanózne, vedúce k procesným obštrukciám a brániace vydaniu meritórneho rozhodnutia. Z hľadiska počtu podaných žalôb je nemysliteľné, aby sa splnomocnený advokát mohol osobne,   bez   možnosti   substitúcie   zúčastniť   všetkých   nariadených   pojednávaní,   ktoré   sú denne   nariaďované   na   súdoch   v   celej   Slovenskej   republike.   Akceptovanie   žiadosti navrhovateľa   by   zablokovalo   rozhodovaciu   činnosť   súdov   v   celej   Slovenskej   republike a viedlo by k prieťahom v súdnom konaní Z uvedených dôvodov krajský súd došiel k záveru, že okresný súd správne neakceptoval žiadosť účastníka o odročenie pojednávania, ktorá nebola využitá v súlade so zmyslom a účelom ust. § 101 O. s. p.“

25. Nad rámec už uvedeného a v súvislosti so sťažovateľkou predostretým názorom, podľa   ktorého   napadnuté rozhodnutie/rozhodnutia   krajského   súdu   je/sú „rozhodnutím absolútne   prekvapivým“,   považuje   za   potrebné   zopakovať   svoj   ustálený   právny   názor, podľa   ktorého   mu   neprislúcha   zjednocovať   in   abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať   stanoviská   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a iných   všeobecne   záväzných právnych   predpisov   (m.   m.   I.   ÚS   17/01,   IV.   ÚS   267/05).   Práve   plénum   a   kolégiá najvyššieho   súdu   sú   oprávnené   odstraňovať   nejednotnosť   výkladu   zákonov   a   iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania   účastníkov   súdnych   konaní.   Ústavný   súd   však   vzhľadom   na   to,   že   nie   je súčasťou   systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad   vyznačuje   svojvôľou   a   zjavnou   neodôvodnenosťou   do   tej   miery,   že   to   má za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutých   rozhodnutí   krajského   súdu   prejav   svojvôle,   resp.   zjavnej   neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné napadnuté rozhodnutia krajského súdu hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

26. Inými slovami, úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 19/02) a taktiež nie je možné vnímať   postavenie   ústavného   súdu   ako   orgánu,   ktorého   úlohou   by   bolo   zjednocovať stanoviská   najvyššieho   súdu   (m.   m.   I.   ÚS   199/07,   II.   ÚS   273/08,   IV. ÚS 331/09, III. ÚS 197/2011),   ako   aj   rozhodovaciu   prax   všeobecných   súdov   (m.   m.   I. ÚS   199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).

27. Ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosti   sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

28.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažností   ako   celku   rozhodovanie   o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených (zrušenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu a vrátenie vecí na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov konania) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2014