znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 369/2013-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   5.   júna   2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti V., zastúpenej advokátom JUDr. J. P., ktorou namieta   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline sp. zn. 5 Co 381/2012 z 30. novembra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti V., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2013   doručená   sťažnosť   V.   (ďalej   aj   „sťažovateľka“),   v   ktorej   namietala   porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd)   sp.   zn.   5   Co   381/2012   z 30. novembra 2012, ktorým potvrdil   uznesenie   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   (ďalej   len   „okresný   súd“) sp. zn. 8 C 696/1999 zo 7. septembra 2012 o priznaní trov právneho zastúpenia žalovanému v 1. rade až 3. rade vo výške 4 803,55 €.

2.   Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že „sťažovateľ   vystupoval   ako   žalobca v konaní o náhradu škody 111.198,98,- € s prísl. proti odporcom 1) S. M.... 2) Ing. P. P... 3) I. S... Predmetom konania bol uplatnený nárok žalobcu (sťažovateľky, pozn.) na zaplatenie náhrady   škody...,   ktorý   žalobca   uplatnil   titulom   ušlého   nájomného...“. Okresný   súd rozsudkom   z   2.   marca   2012   zamietol   žalobu   sťažovateľky   s poukazom   na   absolútnu neplatnosť zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, „nakoľko táto zmluva... neobsahuje základnú náležitosť – dohodu účastníkov o dobe, dokedy zmluvné strany budúcu zmluvu uzatvoria, čo spôsobuje   neurčitosť   zmluvy   a   jej   neplatnosť   podľa   §   37   Občianskeho   zákonníka“. Krajský   súd   na   základe   odvolania   sťažovateľky   rozsudkom   z   30.   júla   2012   potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa.

3. O trovách prvostupňového a odvolacieho konania rozhodol okresný súd uznesením zo 7. septembra 2012, a to tak, že žalovanému v 1. rade až 3. rade priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 4 803,55 €, ktoré bola sťažovateľka povinná uhradiť právnemu zástupcovi žalovaného v 1. rade až 3. rade do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Krajský súd   uznesením   z   30.   novembra   2012   potvrdil   odvolaním   napadnutý   výrok   uznesenia okresného súdu sp. zn. 8 C/696/1999 zo 7. septembra 2012.

4. Sťažovateľka je toho názoru, že „okolnosťami, ktoré viedli žalobcu (sťažovateľku, pozn.) k uplatneniu práva bolo konanie žalovaných 1) až 3), ktorí ignorovali povinnosti zo zmluvného vzťahu, ktorého boli účastníkmi a jedine ich správanie bolo dôvodom podania žaloby. Odvolateľ (sťažovateľka, pozn.) preto považuje aplikáciu § 142 ods. 1 O. s. p. za nedôvodnú,   popierajúcu zmysel a účel ust. § 150 ods.   1 O. s. p., keď strane, ktorá je poškodená   konaním   druhej   strany,   ukladá   ďalšiu   povinnosť   a   to   povinnosť   náhrady trov konania.“.

5. Sťažovateľka   v   sťažnosti   na   podporu   svojich   tvrdení   poukázala   na   viacero rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky aplikujúcich ustanovenie § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

6. Sťažovateľka v sťažnosti žiadala, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co/381/2012-307 zo dňa 30. 11. 2012   bolo   porušené   základne   právo   sťažovateľa   podľa   čl.   46   Ústavy   SR,   spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde a základné právo podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   spočívajúce   v   práve na spravodlivé súdne konanie.

2. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v   Žiline sp. zn. 5 Co/381/2012-307 zo dňa 30. 11. 2012, ktorým potvrdil uznesenie Okresného súdu Dolný   Kubín   sp.   zn.   8   C/690/1999-294   zo   dňa   07.   09.   2012   o   náhrade   trov   konania a priznal žalovaným 1) až 3) náhradu trov právneho zastúpenia a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.“

7. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

9.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka,   a   to   buď pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

10. Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

11. Podľa § 150 ods. 1 OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne   náhradu   trov   konania   celkom   alebo   sčasti   priznať.   Súd   prihliadne   najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

12.   Sťažovateľka   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru videla predovšetkým v tom, že „použitie ust. § 142 ods. 1   O.   s.   p.   v   súdenom   prípade   bolo   nedôvodné,   nakoľko   sú   daná   dôvody   hodné osobitného zreteľa a výnimočnosti. Priznaním náhrady trov právneho zastúpenia žalovaným 1)   až   3)   dochádza   k   zníženiu   majetku   navrhovateľa   bez   možnosti   kompenzácie. Tak prvostupňový, ako aj odvolací súd nesprávne posudzoval len postavenie sťažovateľa a výsledok primárneho sporu o náhradu škody 111.198,98,- € pričom vôbec neprihliadal na skutočnosť,   že   to   boli   práve   žalovaní   1)   až   3),   ktorí   porušili   záväzok   vyplývajúci zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluve a žalobca sa preto domáhal nápravy súdnou cestou, ani na skutočnosť, že žalovaným 1) až 3) v spojení s posúdením Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve za neplatnú nevznikli žiadne náklady, žalovaní 1) až 3) na jej základe neposkytli žalobcovi žiadne plnenie, žalobca však na základe Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve plnil a jej označením za neplatnú sa stáva dvojnásobne poškodeným subjektom.“.

13. Ústavný súd v prvom rade uvádza, že v zásade nie je oprávnený preskúmavať skutkové zistenia   a právne posúdenie   veci   všeobecných   súdov   a prípadne spochybňovať výsledky   týchto   záverov,   a   to   aj   za   predpokladu   zistenia   určitých   pochybení   v tomto smere. Rovnako ústavný súd iba celkom výnimočne preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov   o   trovách   konania.   Problematika   náhrady   trov   konania   by   mohla   dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie,   k   čomu   by   mohlo   dôjsť   najmä   na   základe   takej   interpretácie   a   aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (mutatis mutandis IV. ÚS 170/08, IV. ÚS 248/08, II. ÚS 64/09). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

14. Ústavný súd v načrtnutých súvislostiach konštatuje, že krajský súd napadnutým uznesením   neporušil   práva   garantované   ústavou   a   dohovorom   na   súdnu   ochranu a spravodlivý proces sťažovateľky.

Ustanovenie § 142 ods. 1 OSP upravuje všeobecnú a základnú aplikačnú zásadu pri posudzovaní uplatneného nároku   na náhradu   trov konania, a tá vychádza zo zásady zodpovednosti   za   výsledok   (zásada   úspechu)   majúcej   povahu   lex   generali   vo   vzťahu k ostatným ustanoveniam Občianskeho súdneho poriadku, upravujúcim spôsob náhrady trov súdneho konania. Ustanovenie § 150 ods. 1 OSP pritom predstavuje osobitnú výnimku z uvedenej   všeobecnej   zásady.   Výnimka   umožňuje   všeobecnému   súdu   rozhodujúcemu o trovách konania zohľadniť jedinečné skutkové osobitosti prejednávaného prípadu, ktoré by v spojení s aplikáciou § 142 ods. 1 OSP znamenali nespravodlivý a neprimerane tvrdý postih rozhodnutím o trovách konania proti účastníkovi zaviazanému na povinnosť náhrady trov konania. Ak však konečné rozhodnutie všeobecných súdov o náhrade trov konania je založené na čo len minimálnej miere racionálnych argumentov podložených zistenými skutkovými okolnosťami, potom nemožno považovať také rozhodnutie za prejav svojvôle či zjavnej neodôvodnenosti.

15. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že možnosť aplikácie ustanovenia § 150 ods. 1 OSP patrí výlučne do kompetencie všeobecného súdu a závisí len od jeho právnej   úvahy, či   ho použije.   V tomto   ustanovení je zakotvené moderačné právo súdu zmierniť   dôsledky   právnych   noriem   upravujúcich   platenie   náhrady   trov   konania. Je výrazom toho, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom. Zákon ustanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru, než aký vyplynul z dispozície právnej normy. Výklad týchto podmienok je ponechaný zákonom na súdnej praxi.   Je   vecou   posúdenia   konkrétneho   prípadu,   či   súd   zistil   také   okolnosti,   ktoré odôvodňujú použitie § 150 OSP alebo všeobecné ustanovenie § 142 ods. 1 OSP.

16.   V   danom   prípade   sa   podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   dostatočne vysporiadal   so   všetkými   okolnosťami   prípadu   potrebnými   pre   zákonné   a spravodlivé rozhodnutie o priznaní náhrady trov konania žalovaným v 1. až 3. rade. Preto je ústavný súd toho   názoru,   že niet   žiadnej   spojitosti   medzi   odôvodnením   rozhodnutia   krajského   súdu a tvrdeným   porušením   základného   práva   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivý proces   v podanej   sťažnosti.   Môže   konštatovať,   že   krajský   súd   napadnutým   uznesením neporušil   základného právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku, a sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2013