znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 369/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti C., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. Č., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo 16/2012 z 30. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti C., s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2012 doručená sťažnosť spoločnosti C., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), v ktorej   namietala porušenie svojho základného práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obdo 16/2012 z 30. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že «Sťažovateľ sa v pozícii právneho nástupcu navrhovateľa žaloby podanej dňa 05. 11. 2003 na Okresný súd Bratislava I domáhal voči odporcovi – C., B. (ďalej len „Odporca“) zaplatenia istiny vo výške 895.571,93 EUR (26.980.000,- Sk) s úrokom z omeškania vo výške 14 % ročne od 29. 11. 2001 do zaplatenia z titulu náhrady škody.

Okresný súd Bratislava I vyhovel sťažovateľovi v plnom rozsahu a rozsudkom zo dňa 27. 06. 2011 vedeným pod spisovou značkou 26 Cb/20l/2003-439 rozhodol, že odporca je povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   895.571,93   EUR   spolu   s   úrokom   z   omeškania   vo   výške 14 %... trovy konania vo výške 85.070,78 EUR... Proti tomuto rozsudku podal Odporca v zákonnej lehote odvolanie.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 14. 12. 2011 vedeným pod spisovou značkou   3   Cob/414/2011-485   potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu...   spis.   zn. 26 Cb/201/2003-439   zo   dňa   27.   6.   2011,   pričom   zaviazal   Odporcu   zaplatiť   k   rukám právneho zástupcu Sťažovateľa náhradu trov odvolacieho konania vo výške 3.336,82 EUR... Nakoľko   Odporca   v   stanovenej   lehote   nesplnil   dobrovoľne   povinnosť,   ktoré   mu ukladajú právoplatné a vykonateľné rozhodnutia, podal dňa 07. 03. 2012 Sťažovateľ návrh na   vykonanie   exekúcie   vedený   na   Exekútorskom   úrade   v B.   pod   spisovou   značkou   Ex 1191/12...

Dovolaním   podaným   dňa   14.   03.   2012   sa   Odporca   domáhal   zrušenia   rozsudku Krajského súdu... zo dňa 14. 12. 2011... z dôvodu, že rozsudok Okresného súdu... zo dňa 27. 06.   2011   ako   aj   napadnutý   rozsudok   nespĺňajú   zákonné   náležitosti   odôvodnenia, nakoľko v nich absentujú všetky skutočnosti, ktoré mal súd za preukázané.

Odporca vo svojom dovolaní zároveň navrhol, aby dovolací súd v zmysle § 243 OSP pred   meritórnym   rozhodnutím   o   dovolaní   odložil   vykonateľnosť   napadnutého   rozsudku, pričom   dôvody   na   odklad   vykonateľnosti   napadnutého   rozsudku   uvedie   v   samostatnom podaní, ktoré doručí na dovolací súd. Po doručení samostatného návrhu Odporcom vydal Najvyšší súd SR uznesenie zo dňa 30. 05. 2012 vedené pod spis. zn. 2 Obdo 16/2012.», ktorým odložil „vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. decembra 2011 č. k. 3 Cob 414/2011-485 až do rozhodnutia o dovolaní sťažovateľa“.

3.   Namietané   porušenie   označených   práv   (body   1   a 4)   malo   byť   podľa   názoru sťažovateľky spôsobené stručnosťou odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu z 30. mája 2012; «najvyšší súd...   svoje rozhodnutie odôvodnil de facto len jedinou vetou, a to „... podľa dovolacieho súdu sú... dané dôvody pre vyhovenie tomuto návrhu žalovaného...“». Podľa názoru sťažovateľky v predmetnom uznesení „absentovalo akékoľvek odôvodnenie skutočností,   v zmysle   ktorých   mal   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   za   to.   že   sú   dané dôvody pre odložené vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, na základe čoho ho považujeme za zjavne neodôvodnené (v rozpore s § 169 ods. 1 a 2 OSP). arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné“.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Najvyššieho súdu... sp. zn. 2 Obdo/16/2012 zo dňa 30. mája 2012 porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu...   sp. zn.   2 Obdo/16/2012 zo dňa 30. mája 2012 sa zrušuje.

Najvyšší súd... je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia...“

II.

5.   Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých   prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným postupom   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa namietalo, prípadne z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   101/03,   III.   ÚS   168/05, IV. ÚS 136/05).

7. Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Obdo 16/2012   z 30.   mája   2012   z dôvodu,   že „je   v časti   odôvodnenie   stručné“ (pozri bod 3).

8. Napadnutým rozhodnutím najvyšší súd na návrh dovolateľa odložil vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 14. decembra 2011, čo odôvodnil tým, že „podľa dovolacieho   súdu   sú   v prejednávanej   veci   dané   dôvody   pre   vyhovenie   tomuto   návrhu žalovaného...“, pričom poukázal na ustanovenie § 243 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „OSP“),   podľa   ktorého pred rozhodnutím o dovolaní môže súd... odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia. Ústavný súd poznamenáva, že zákon (Občiansky súdny poriadok) podmienky, za ktorých môže   dovolací   súd   odložiť   vykonateľnosť   napadnutého   rozhodnutia   odvolacieho   súdu, bližšie nešpecifikuje. Takéto rozhodnutie je ponechané na úvahu dovolacieho súdu.

9.   Ústavný   súd   po   preskúmaní   sťažnosťou   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho súdu konštatuje, že nezistil žiadnu skutočnosť,   ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto   súdu   nemajúci   oporu   v zákone.   Obsah   napadnutého   procesného   rozhodnutia   ako dočasného   a predbežného   riešenia   predmetu   veci   (núteného   výkonu   rozhodnutia) nevylučuje   pri   namietanom   porušení   základného   práva   na   súdnu   ochranu   právo sťažovateľky   na   meritórnu   ochranu   konečným   rozhodnutím   vo   veci   samej   (princíp subsidiarity).

10. Ústavný súd poznamenáva, že dôvody odkladu vykonateľnosti podľa § 243 OSP (zákonom bližšie nevymedzené) môžu materiálne spočívať iba na dvoch predpokladoch (a tak ich prijala aj právna teória a prax), a to na úvahe súdu o možnom úspechu dovolania a v zabránení (neuskutočnení)   výkonu   exekúcie   počas   dovolacieho   konania,   pričom   obe podmienky musia byť splnené súčasne. Pri tejto konštrukcii podporenej a ustálenej súdnou praxou   a právnou   teóriou   nie   je   možné   materiálne   dohľadať   v napadnutom   rozhodnutí svojvôľu   či   zjavnú   neodôvodnenosť,   keďže   žiadna   iná   konštrukcia   dôvodov   odkladu vykonateľnosti neprichádzala do úvahy.

11. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd materiálne neporušil sťažovateľkou označené   práva   napadnutým   rozhodnutím,   i keď   na   strane   druhej   by   bolo   nepochybne účelné, aby už uvedené dôvody boli uvedené v odôvodnení (napadnutého) rozhodnutia. Inak povedané, v okolnostiach posudzovanej veci nejde o prípad majúci ústavnoprávny význam, a to   vzhľadom   na   predvídateľnosť/neprekvapivosť/stabilitu   materiálnych   dôvodov odloženia   vykonateľnosti   podľa   §   243   OSP,   ako   aj   na   dočasnosť   a predbežnosť napadnutého rozhodnutia.

12. Aj keď odloženie vykonateľnosti v rámci dovolania predstavuje vážne narušenie vlastností právoplatného rozhodnutia súdu, ktorými sú nezmeniteľnosť, záväznosť a nimi založené právne istoty, zároveň platí, že (i) ide o rozhodnutie dočasné a predbežné a (ii) odloženie   vykonateľnosti   bude   dôvodné   v   tých   prípadoch,   kedy   priebeh   dovolacieho konania vedie k záveru, že v ňom dovolateľ bude mať úspech a odložením vykonateľnosti sa predíde následnej reparácii už vykonanej exekúcii (m. m. R 90/200). „Smysl toho, proč byla (všeobecná   úprava   o odklade   vykonateľnosti,   pozn.)   zavedena,   spočíva   v tom,   aby pokračujúcim   plněním   rozhodnutí   (ať   dobrovolným   nebo   exekučním)   se   zbytečně nezvyšovala částka, kterou bude popř. třeba vracet v případech, kdy opravný prostředek je zřejmě důvodný.“ (Prof. JUDr. Alena Winterová a kolektív: Civilní právo procesní. Praha: Linde, a. s., 1999, s. 300). „Rozhodnutí o odkladu vykonatelnosti (pri rovnakom znení § 243 OSP v Českej republike, pozn.) je výsledkem uvážení soudu. Z toho plyne, že dovolací soud rozhoduje jen tehdy, má-li za to, že je na míste odložit vykonatelnost rozhodnutí... Zákon nestanoví   výslovně   podmínky,   za   kterých   může   být odložená   vykonatelnost   rozhodnutí odvolacího sousdu. Odklad vykonatelnosti sleduje cíl zabránit provedení exekuce tam, kde by   mohl   být   zmařen   účinek   rozhodnutí   o opravném   prostředku.   Odklad   vykonatelnosti rozhodnutí   je   proto   na   místě   všude   tam,   kde   dosavadní   výsledky   řízení   osvědčují předpoklad   úspěšnosti   dovoláni.“   (Bureš,   Drápal,   Mazanec:   Občanský   soudní   řád. Komentář. 2. vydání, Praha: C. H. Beck 1996, s. 644).

13. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného (body 6, 8 až 12) konštatuje, že v danej etape   dovolacieho   konania   nepostupoval   najvyšší   súd   v rozpore   s   procesnoprávnymi predpismi.   Takýto   postup   a   rozhodnutie   dovolacieho   súdu   Občiansky   súdny   poriadok výslovne   umožňuje,   preto   použitý   spôsob   v   konkrétnom   prípade   nemohol   znamenať odopretie   prístupu   k   súdnej   ochrane   v   konaní   o   mimoriadnom   opravnom   prostriedku. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 16/2012 z 30. mája 2012 obsahuje podľa názoru ústavného súdu v danej veci v zásade nie nedostatočné skutkové a právne závery a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

14. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   taký   vzťah,   ktorý   by   odôvodňoval   prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

15. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jej ďalšími návrhmi nezaoberal.

16. Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k uzneseniu pripája odlišné stanovisko sudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2012