znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 369/2011-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 15 Co 103/2010 z 13. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. J.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2011   doručená   (doplnená   podaním   z 23.   augusta   2011)   sťažnosť   P.   J.   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Co 103/2010 z 13. apríla 2011 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení   žalobcu   v právnej   veci   proti   žalovanému   Mestu   P.   o vydanie bezdôvodného obohatenia vedenej na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 28 C 346/2008. Okresný súd jeho žalobu z 3. decembra 2008 zamietol rozsudkom z 28.   júna   2010   a uložil   mu   povinnosť   nahradiť   žalovanému   trovy   konania   vo   výške 3 440,27 €. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom (bod 1).

3. Sťažovateľ tvrdí, že „Porušovateľom základných práv sťažovateľa je Krajský súd v Prešove...   Konaním,   ktorým   došlo   k   porušeniu   základných   práv   sťažovateľa,   je rozhodnutie: Rozsudok Krajského súdu..., sp. zn. 15 Co 103/2010 zo dňa 13. 04. 2011, ktorým Krajský súd... potvrdil rozsudok Okresného súdu... sp. zn. 28 C 346/2008 zo dňa 28. júna 2010, a zaviazal sťažovateľa nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania... Napadnutým   rozhodnutím,   postupom   všeobecného   súdu   boli   porušené   základné   práva sťažovateľa, zakotvené v článku 20 ods. 1, článku 46 ods. 1 Ústavy..., článku 11 ods. 1, článku   36   ods.   1   Listiny...,   článku   6   ods.   1   Dohovoru...   a   článku   1   Dodatkového protokolu...“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo P. J. vlastniť majetok, podľa článku 20 ods. 1 Ústavy... a podľa článku   11   ods.   1   Listiny...,   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   článku   46   ods. 1 Ústavy... a podľa článku 36 ods. 1 Listiny..., práv na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru... a právo na ochranu majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu..., rozsudkom Krajského súdu..., sp. zn. 15 Co 103/2010 zo dňa 13. 04. 2011, porušené bolo.

3. Rozsudok Krajského súdu... zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn. 15 Co 103/2010, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie.

4. Krajský súd... je povinný uhradiť P. J., trovy konania vo výške 305,86 €...“

5. Sťažovateľ okrem iných písomností k sťažnosti pripojil žalobu z 3. decembra 2008, rozsudok okresného súdu sp. zn. 28 C 346/2008 z 28. júna 2010 a rozsudok krajského súdu sp. zn. 15 Co 103/2010 z 13. apríla 2011.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

8.   Predmetom   sťažnosti   sťažovateľa   je   namietané   porušenie   označených   práv zaručených ústavou, listinou, dohovorom a dodatkovým protokolom postupom krajského súdu a jeho rozsudkom sp. zn. 15 Co 103/2010 z 13. apríla 2011.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

9.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v určených prípadoch na inom orgáne. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom.

10. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   sú   obdobné   záruky,   že vec bude   spravodlivo   prerokovaná   nezávislým a nestranným   súdom   postupom   ustanoveným   zákonom.   Z   uvedeného   dôvodu   v   týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07, I. ÚS 275/2010).

11. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v tom, že „K zásahu do práva na spravodlivé prejednanie záležitosti sťažovateľa súdom... došlo tým, že všeobecný súd neposkytol v danom spore sťažovateľovi primerané procedurálne   záruky,   ktorými   by   mohol   dosiahnuť   ochranu   svojich   práv,   nakoľko   súd zamietol   žalobu   o   vydanie   bezdôvodného   obohatenia   iba   z   dôvodu   rozporu   s   dobrými mravmi,   pričom   nerešpektoval   základné   zásady   OZ,   v   zmysle   ktorých   uplatnenie   práva priznaného zákonom nemôže samo o sebe vyvolať rozpor s dobrými mravmi“.

12. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

13. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   (resp.   čl.   36   ods.   1   listiny)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 15 Co 103/2010 z 13. apríla 2011 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy (resp. listiny) a dohovoru.

14.   Po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým zamietol odvolanie sťažovateľa, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov. V odôvodnení krajský súd okrem iného (v podstatnom vo vzťahu k námietkam sťažovateľa) uviedol: «Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1 zákona č. 99/1963   Zb.   Občianskeho   súdneho   poriadku   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 212 O. s. p., a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. O odvolaní bolo rozhodnuté postupom podľa § 214 ods. 2 v spojení s ust. § 156 ods. 3 O. s. p. Súd prvého stupňa vykonal vo veci potrebné dokazovanie, na základe ktorého dospel k správnym skutkovým zisteniam a vyvodil z nich aj správny právny záver, hoci tento nie je dostatočným spôsobom odôvodnený. Odvolací   súd   považuje   za   potrebné   upresniť,   že   predmetom   konania   je   vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie parciel KN C 1518/2 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 1 646 m2, KN C 1518/3 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 126 m2, KN C 1518/4 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 1 648 m2 a KN C 1518/39 - ostatná plocha o výmere 84 m2, čo spolu predstavuje 3 504 m2.

Predmetom   konania   nie   je   a   nebolo   ani   pred   súdom   prvého   stupňa   vydanie bezdôvodného   obohatenia   za   užívanie   parcely   KN   C   1518/1   -   orná   pôda   o   výmere 15 467 m2, preto vo vzťahu k tejto nehnuteľnosti bolo odôvodnenie prvostupňového súdu nadbytočné, ako na to poukázal aj žalobca vo svojom odvolaní.

Vo vzťahu k parcele KN C 1518/39 - ostatná plocha o výmere 84 m2 súd prvého stupňa konštatoval, že na tejto nehnuteľnosti sa nenachádza žiadna stavba, cesta, chodník, ktoré   by   boli   vo   vlastníctve   žalovaného,   preto   vo   vzťahu   k   vydaniu   bezdôvodného obohatenia za užívanie tejto nehnuteľnosti nie je daná jeho pasívna legitimácia. Z obsahu spisu,   a   to   predovšetkým   geometrického   plánu   vyplýva,   že   táto   nehnuteľnosť   nie   je nehnuteľnosťou   bezprostredne   susediacou   s   parcelami   KN   C   1518/2,   1518/3,   1518/4, z čoho bez ďalšieho je možné dôvodiť, že nejde o súčasť komunikácie v zmysle § 8 ods. 1 vyhlášky č. 35/1984 Zb., teda o svah cestného násypu, ako to uvádza žalobca vo svojom odvolaní.   Tvrdenie   súdu   prvého   stupňa   sa   preto   vo   vzťahu   k   tejto   parcele   zakladá   na predložených dôkazoch. Je preto správne konštatovanie súdu prvého stupňa, že vo vzťahu k tejto nehnuteľnosti nie je daná pasívna legitimácia žalovaného, teda jeho vecná pasívna legitimácia.

Základnou odvolacou námietkou žalobcu je nevyporiadanie sa súdom prvého stupňa s   otázkou   posudzovanie   komunikácií   nachádzajúcich   sa   na   jeho   nehnuteľnostiach   ako miestnych   komunikácií.   Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   zaoberanie   sa   otázkou,   či   na nehnuteľnostiach žalobcu sa nachádza miestna komunikácia, účelová komunikácia alebo akákoľvek iná stavba je pre posúdenie vzniku a vydania bezdôvodného obohatenia právne irelevantné.   Dôležité   je   faktické   užívanie   veci   (bez   ohľadu   na   jej   charakter)   a dôvod takéhoto užívania. Preto nie je právne významná námietka žalobcu týkajúca sa nesprávneho posúdenia   komunikácií   ako   miestnych   komunikácií   a   tiež   administratívneho   postupu predchádzajúceho   zaradeniu   komunikácií   do   pasportu   miestnych   komunikácií.   Aj   bez takéhoto   zaradenia   zákon   č.   135/1961   Zb.   nezakazuje   vykonávať   údržbu   naviac. Rozhodujúce je, že žalovaný nepopiera vlastníctvo k dotknutým komunikáciám.

Podľa   §   451   ods.   1   Občianskeho   zákonníka,   kto   sa   na   úkor   iného   bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

Podľa § 2 citovaného ustanovenia, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo, plnenie z   právneho   dôvodu,   ktorý   odpadol,   ako   aj   majetkový   prospech   získaný   z   nepoctivých zdrojov.

Ak žalobca opieral svoj nárok o citované ustanovenie, teda domáhal sa vydania bezdôvodného obohatenia, tak bolo jeho dôkaznou povinnosťou preukázať, kto a v akej výške sa na jeho úkor obohatil. Bezdôvodné obohatenie tvrdené žalobcom je potrebné posúdiť   v   dvoch   časových   rovinách.   Prvou   je   vznik   bezdôvodného   obohatenia   v   čase prevzatia veci bez právneho dôvodu. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné to, že na nehnuteľnostiach   žalobcu   sa   nachádzajú   cesty   a   chodníky,   ktoré   boli   postavené   bez prechádzajúceho vyporiadania nehnuteľnosti. Zo strany právneho predchodcu žalovaného tak došlo k zásahu do vlastníckeho práva právneho predchodcu žalobcu bez právneho dôvodu. Dotknuté nehnuteľnosti neboli od právneho predchodcu žalobcu odkúpené a tieto neboli ani vyvlastnené v správnom konaní. Napriek tomu došlo k spracovaniu povrchu nehnuteľnosti výstavbou komunikácie.

Moment prevzatia časti nehnuteľnosti je momentom odňatia vlastníctva bez právneho dôvodu, dôsledkom čoho je vznik bezdôvodného obohatenia.

Podľa   §   131   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   v   znení   účinnom   do   31.   03.   1983, vyvlastniť vec, ktorá je v osobnom vlastníctve, možno len v dôležitom záujme spoločnosti, a to na základe zákona a za náhradu. To isté platí, ak sa má osobné vlastníctvo k veci trvalé obmedziť.

Právny   predchodca   žalovaného   nepostupoval   v   súlade   s   citovaným   ustanovením a dopustil sa obmedzenia vlastníckeho práva v rozpore so zákonom, ak nehnuteľnosti, na ktorých   zriadil   komunikácie,   pred   výstavbou   nevyvlastnil   alebo   neodkúpil   za   náhradu. Prevzal   tak   nehnuteľnosti   bez   právneho   dôvodu,   čo   tvorí   právny   základ   pre   vydanie bezdôvodného obohatenia. Ten, na úkor koho obohatenie vzniklo, teda subjektom vecne aktívne legitimovaným pre uplatnenie nároku, je v danom prípade osoba, ktorej vlastníctvo bolo odňaté. Takýmto subjektom sú právni predchodcovia žalobcu a nie žalobca, ktorý nehnuteľnosti nadobudol kúpou v roku 2007 už s existujúcimi komunikáciami. Subjektom pasívne   legitimovaným   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia   za   bezprávne   odňatie nehnuteľnosti je ten,   kto sa   takéhoto   protiprávneho   konania   dopustil.   K protiprávnemu odňatiu   nehnuteľnosti   došlo   vo   vzťahu   k   pôvodným   vlastníkom.   Preto   vydanie bezdôvodného   obohatenia   je   možné   žiadať   len   od   subjektu,   ktorému   zákon   ukladal povinnosť vyplatiť protihodnotu nehnuteľnosti, či už z titulu vyvlastnenia alebo kúpy. V konaní bolo preukázané, že k odňatiu nehnuteľnosti a výstavbe komunikácií došlo v 70 - tych   rokoch   príslušnými   štátnymi   orgánmi,   teda   len   vo   vzťahu   k   štátu   mohlo   dôjsť   k bezdôvodnému   obohateniu,   výška   ktorého   predstavuje   nevyplatenú   sumu   -   náhradu   za vyvlastnenie alebo kúpu zastavaných nehnuteľností.

Druhou   časovou   rovinou   vzniku   bezdôvodného   obohatenie   je   celé   obdobie neoprávneného užívania. Počas neho je obmedzený výkon vlastníckych oprávnení, medzi ktoré patrí aj právo vec užívať, s vecou nakladať, teda oprávnenie vlastníka určovať ďalší právny osud veci. Ochrana vlastníctva garantovaná Ústavou SR, ako aj Listinou základných práv a slobôd (čl. 11 ods. 1) spočíva vtom, že sa vlastníkovi poskytne a súčasne aj trvale garantuje právna istota, že vlastnícke právo k veci sa nemôže obmedziť alebo využiť bez právneho dôvodu.

Stav obmedzenia výkonu vlastníckych práv žalobcu k dotknutým nehnuteľnostiam nepochybne trval v období od 24. 01. 2007 do 19. 11. 2007, teda v období, za ktoré si žalobca uplatňuje vydanie bezdôvodného obohatenia v predmetnom konaní. Pre uplatnenie takéhoto nároku je daná jeho aktívna vecná legitimácia, keďže v uvedenom období bol vlastníkom nehnuteľnosti KN C 1518/2, 1518/3, 1518/4 a 1518/39. V súlade so zákonom č. 138/1991 Zb. o majetku obcí sa vlastníkom stavieb (komunikácií) nachádzajúcich sa na parcelách KN C 1518/2,   1518/3 a 1518/4 stal žalovaný.   V   rozsahu svojich oprávnení komunikácie a chodníky užíva, aj keď je potrebné súhlasiť s prvostupňovým súdom, že mu to neprináša žiaden finančný zisk, len náklady. Komunikácie nie sú spoplatňované mýtom alebo cestnými známkami, ktoré by boli zdrojom rozpočtu žalovaného. Jeho úlohou ako samosprávneho celku je však vytvárať čo najlepšie podmienky pre občanov, vrátane ich premiestňovania a zabezpečovania služieb, k čomu slúžia inžinierske siete. Ak však chcel žalovaný   obhospodarovať   na   cudzej   nehnuteľnosti   verejne   prístupnú   cestu,   musel   ju zákonným spôsobom získať do vlastníctva alebo aspoň získať zákonné oprávnenie na jej užívanie, napr. formou dlhodobého prenájmu. Ak sa tak nestalo, nedošlo na jeho strane k zmenšeniu   majetku,   čím   sa   bezdôvodne   obohacuje.   Za   takéhoto   právneho   stavu   je správna aj vecná pasívna legitimácia žalovaného, čo prvostupňový súd nepopiera.

Súd   prvého   stupňa   však   zamietol   žalobu   v   dôsledku   aplikácie   ust.   §   3   ods.   1 Občianskeho zákonníka, teda z dôvodu, že nárok uplatnený žalobcom je nutné považovať za nárok v rozpore s dobrými mravmi. S týmto záverom sa odvolací súd stotožňuje.

Podľa ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z   občianskoprávnych   vzťahov   nesmie   bez   právneho   dôvodu   zasahovať   do   práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Žalobca   v   predmetnom   konaní   uplatňoval   právo   na   vydanie   bezdôvodného obohatenia ako jedno z oprávnení vlastníka. Ide o nárok, ktorého priznanie by však bolo vo vzťahu k žalobcovi v rozpore s dobrými mravmi. Rozpor s dobrými mravmi je potrebné vidieť v širších súvislostiach, teda aj v okolnostiach, za akých došlo k získaniu vlastníctva žalobcom. V čase kúpy nehnuteľností (08. 01. 2007) bol žalobca dostatočne oboznámený so stavom nehnuteľností v prírode, o čom svedčí čl. IV. zmluvy. Hoci sa ďalej uvádza, že na nehnuteľnostiach neviaznu žiadne dlhy ani vecné bremená, ide v tejto časti o formuláciu nezodpovedajúcu skutočnému (hoci nie právnemu) stavu. Ak žalobca prehlásil, že pozná stav   predávaných   nehnuteľností,   vedel,   že   sa   na   nich   nachádzajú   stavby,   ktoré   neboli predmetom zmluvy. Žalobca preto konal v úmysle získať následne finančné výhody. To, že žalobca kupoval zaťažené nehnuteľnosti, svedčí aj nízka cena nehnuteľností (201 Sk/m2) v lukratívnej   časti   mesta.   Žalobca   tak   už   pri   kúpe   nehnuteľností   získal   určité   finančné „zadosťučinenie“. Z rozhodovacej činnosti je súdu známa skutočnosť, že onedlho po kúpe začal   žalobca   uplatňovať   finančné   nároky   voči   rôznym   subjektom   majúcim   stavby   na zakúpených   nehnuteľnostiach.   Doposiaľ   však   neuplatnil   nárok,   ktorý   by   s   konečnou platnosťou   vyriešil   otázku   neoprávnených   stavieb.   Paradoxne   preto   vyznieva   jeho argumentácia   o   porušení   dobrých   mravov   na   strane   žalovaného,   ktorý   vstúpil   do existujúcich vzťahov a ktoré boli dôsledkom porušovania práv v socialistickom štátnom zriadení.

Podľa ust. § 1 O. s. p., občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v   občianskom   súdnom   konaní   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Podľa ust. § 2 O. s. p., v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, uskutočňujú výkon rozhodnutí, ktoré neboli splnené dobrovoľne, a dbajú   pri   tom   na   to,   aby   nedochádzalo   k   porušovaniu   práv   a   právom   chránených záujmov fyzických a právnických osôb a aby sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb.

V súvislosti s citovanými ustanoveniami odvolací súd si dovolí poukázať opäť na skutočnosť, že žalobca nadobudol predmetné nehnuteľnosti v roku 2007, teda v čase, kedy mu boli známe tak faktické, ako aj právne vzťahy k predmetným nehnuteľnostiam, teda o zaťažení nehnuteľností vedel. Ku kúpe nehnuteľností napriek tomu pristúpil bez výhrad. Za daného stavu by nebolo spravodlivé poskytnúť žalobcovi súdnu ochranu spočívajúcu v priznaní bezdôvodného obohatenia.

Podľa ust. § 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak niekto zriadi stavbu na cudzom pozemku, hoci na to nemá právo, môže súd na návrh vlastníka pozemku rozhodnúť, že stavbu treba odstrániť na náklady toho, kto stavbu zriadil (ďalej len „vlastník stavby“). Podľa   ust.   §   135c   ods.   2   Občianskeho   zákonníka,   pokiaľ   by   odstránenie   stavby nebolo účelné, prikáže ju súd za náhradu do vlastníctva vlastníkovi pozemku, pokiaľ s tým vlastník pozemku súhlasí.

Podľa ust. § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka, súd môže usporiadať pomery medzi vlastníkom   pozemku   a   vlastníkom   stavby   aj   inak,   najmä   tiež   zriadiť   za   náhradu   vecné bremeno, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe.

Pre   posúdenie   nárokov   v   zmysle   §   135c   Občianskeho   zákonníka   odvolací   súd uvádza, že ust. § 135c Občianskeho zákonníka rieši postup pri vyporiadaní vzťahov pri stavbe   zriadenej   na   cudzom   pozemku,   pričom   poradie   tohto   vyporiadania   je   záväzné. Žalobca sa v predmetnom konaní nedomáhal odstránenie stavby, resp. jej prikázania do jeho vlastníctva v prípade neúčelnosti odstránenia stavby. V odvolaní poukazuje hneď na tretí spôsob usporiadania vzťahov medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby s tým, že pod   pojem   „aj   iného   usporiadania“   podriadil   zaplatenie   bezdôvodného   obohatenia zodpovedajúceho nájmu nehnuteľností. Za uplatnenie nárokov z neoprávnenej stavby nie je možné   považovať   prednes   žalobcu   spočívajúci   vo   všeobecnom   odkaze   na   ust.   §   135c Občianskeho zákonníka, zvlášť v prípade, že tento bol zastúpený kvalifikovaným zástupcom. Nežiadal ani poskytnúť časový priestor na zmenu, príp. rozšírenie žaloby. V prípade, že by sa chcel domáhať nároku aj v súlade s ust. § 135c Občianskeho zákonníka, bolo jeho povinnosťou   zachovať   zákonom   stanovené   poradie   a   tomuto   prispôsobiť   petit   žaloby. Žalobca   však   tak   neurobil,   čo   dosvedčuje   tomu,   že   jeho   zámerom   je   výlučne   získanie finančných prostriedkov. V súvislosti s touto úpravou však je dôležité podotknúť, že ide o úpravu pomerov do budúcna a nie za čas minulý, na ktorom skutkovom základe žalobca svoj nárok založil. Odvolacia námietka žalobcu je preto v uvedenom smere nedôvodná.

Odvolací súd s poukazom na uvedené potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p., teda ako vecne správny.»

15. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle   svojej   judikatúry   považuje   ústavný   súd   za   protiústavné   aj   arbitrárne   tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

16. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka   na spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05).   Z   ústavnoprávneho hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

17. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu sp. zn. 15 Co 103/2010 z 13. apríla 2011 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery,   konštatuje dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   krajský   súd   dospel   na   základe   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie je oprávnený   ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

18. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny) a čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu

19.   Sťažovateľ   súčasne   namietal   aj   porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, (resp. čl. 11 ods. 1 listiny) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu už uvedeným postupom a rozhodnutím krajského súdu.

20. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy resp. podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo   všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

21.   Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05, I. ÚS 310/08)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   spravidla   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy (resp. čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu),   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení týchto (namietaných) práv by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. Keďže namietaným rozhodnutím krajského súdu nebolo porušené právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny) a čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 18), nemohlo dôjsť ani k porušeniu práv zaručených čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu.

22. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol sťažnosť sťažovateľa   v tejto   časti   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

23.   Pokiaľ   sťažovateľ   namietal,   že „V   odôvodnení   rozsudku...   nedostal   žiadnu odpoveď, prečo súd postupoval ináč, keď žalobu zamietol, než tomu bolo v obdobných, právoplatne   skončených   veciach...“. Ústavný   súd   poznamenáva,   že   mu   neprislúcha zjednocovať   in   abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov   (a   ani   zjednocovanie   právnych názorov   jednotlivých   sudcov)   a suplovať   právomoc,   ktorá   podľa   §   8   ods.   3   zákona č. 757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov je zverená najmä najvyššiemu súdu.

III.

24.   V podaní   z 23.   augusta   2011   označené   ako „Doplnenie   sťažnosti“ k sp.   zn. Rvp 1466/2011 sťažovateľ

a) „poukazuje na to, že v totožnej právnej veci o vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie tých istých pozemkov vo vlastníctve sťažovateľa, nachádzajúcich sa v kat. úz. P.

-   žalovaným   -   mestom   P.,   bez   právneho   dôvodu,   ale za   iné   časové   obdobie,   rozhodol Okresný   súd   v   Prešove   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   29 C   316/2007   tak,   že   žalobu sťažovateľa zamietol. Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 12/2010 rozsudkom   zo   dňa   21.   04.   2010   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   vo výroku o zamietnutí žaloby do sumy 33.328,- EUR s prísl.. V časti nad sumu 33.328,- EUR s prísl. do sumy 230.379,- EUR s prísl., t.j. vo vzťahu k sume 197.051,- EUR s prísl., vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Voči potvrdzujúcemu rozsudku KS v Prešove, sp. zn. 1 Co 12/2010 zo dňa 21. 04. 2010, podal   žalobca ústavnú   sťažnosť.   Sťažnosť   je   vedená   na Ústavnom súde   SR   pod sp.   zn. Rvp 6162/2010. Z tlačovej informácie ústavného súdu č. S IV/22/2011 zo dňa 28. 06. 2011 vyplýva, že Ústavný súd SR na neverejnom zasadnutí IV. senátu Ústavného súdu SR dňa 23. 06. 2011, vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 70/2011, o sťažnosti P. J. rozhodol tak, že:

1. Základné právo P. J. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny... a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu... sp. zn. 1 Co 12/2010 z 21. apríla 2010, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. 29 C 316/07-329 z 21.   októbra   2009   vo   výroku   o   zamietnutí   žaloby   do   sumy   33   328   €   s príslušenstvom, porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu... sp. zn. 1 Co 12/2010 z 21. apríla 2010,... zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť P. J. trovy konania na účet jeho právnej zástupkyne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovuje.“.

b) V ďalšom konaní „vedenom na Okresnom súde v Prešove pod sp. zn. 11 C 9/2007, sa žalobcovia (včítane sťažovateľa, pozn.) domáhali vydania bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľností bez právneho dôvodu, nachádzajúcich sa v kat. úz. S., na ktorých sa nachádzajú stavby vo vlastníctve žalovaného - komunikácia a chodník. Súd prvého stupňa návrh   žalobcov   zamietol.   Krajský   súd   v   Prešove,   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   2   Co 53/2009 zo dňa 26. 05. 2010, potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Voči rozsudku KS v Prešove, sp. zn. 2 Co 53/2009 zo dňa 26. 05. 2010, podali žalobcovia – P. J. a P. K., ústavnú sťažnosť. Z tlačovej informácie ústavného súdu č. S IV/23/2011 zo dňa 19. 07. 2011 vyplýva, že Ústavný súd SR na neverejnom zasadnutí IV. senátu Ústavného súdu SR dňa 07. 07. 2011, vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 94/2011, o sťažnosti... rozhodol tak, že:

1. Základné právo P. J. a Ing. P. K. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny... a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu... sp. zn. 2 Co 53/2009 z 26. mája 2010 vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu... sp. zn. 11 C 9/2007 zo 14. januára 2009 a priznal náhradu trov odvolacieho konania P., porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu... sp. zn. 2 Co 53/2009 z 26. mája 2010... a..., zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie...“.

c)   Sťažovateľ   súčasne   poukázal   na   časť   (nesúvislé   fragmenty)   právnych   názorov ústavného súdu vyslovených v odôvodneniach nálezov sp. zn. III. ÚS 237/09 zo 16. februára 2009 a sp. zn. PL. ÚS 19/2009 z 26. januára 2011.

d) Z uvedeného dôvodu sťažovateľ žiada, „aby v prípade, ak I. senát Ústavného súdu SR   dospeje   pri   posudzovaní   sťažovateľovej   sťažnosti   k   právnemu   záveru   odchylnému od právneho záveru vyjadreného v Náleze ÚS SR, sp. zn. III. ÚS 237/09 zo dňa 16. 12. 2009, resp. v Náleze ÚS SR, sp. zn. PL. ÚS 19/2009 zo dňa 26. 01. 2011, resp. v Náleze ÚS SR, sp. zn. IV. ÚS 70/2011 zo dňa 23. 06. 2011, resp. v Náleze ÚS SR, sp. zn. IV. ÚS 94/2011 zo dňa 07. 07. 2011, aby pred rozhodnutím vo veci predložil plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov podľa § 6 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR“.

25. K námietkam sťažovateľa (bod 24 a, b) a jeho požiadavke (bod c) ústavný súd poznamenáva,   že   v čase   podania   „Doplnenia   sťažnosti“   t.   j.   23.   augusta   2011,   neboli sťažovateľovi   ešte   doručené   nálezy   sp.   zn.   IV.   ÚS   70/2011   z 23.   júna   2011   a sp.   zn. IV. ÚS 94/2011   zo   7.   júla   2011,   teda   nebol   ešte   dostatočne   oboznámený   s rozsahom (vecným   ohraničením)   rozhodnutia   (výroku)   predmetných   nálezov   vyplývajúcich (vychádzajúcich)   z ich   odôvodnenia.   Z uvedeného   dôvodu   považuje   ústavný   súd   za relevantné   citovať   v zásade   nosné   (základné)   dôvody   vedúce   k vysloveniu   záverov uvedených   v enunciátoch   predmetných   nálezov   ústavného   súdu   vyplývajúcich   z ich odôvodnenia:

a) nález č. k. IV. ÚS 70/2011-46 z 23. júna 2011: „... Krajský súd sa napadnutej časti namietaného rozsudku v zásade obmedzil len na strohé skonštatovanie správnosti dôvodov odvolaním   napadnutého   rozhodnutia   okresného   súdu,   pričom   sa   nevysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami sťažovateľa. Z tohto hľadiska hodnotí ústavný súd napadnutú   časť   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   ako   nepreskúmateľnú a nezodpovedajúcu   požiadavkám   vyplývajúcim   z obsahu   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a tiež práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súčasťou uvedených práv je totiž nepochybne aj požiadavka,   aby   sa   príslušný   všeobecný   súd   v   konaní   právne   korektným   spôsobom a zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu, ale aj s kľúčovými právnymi otázkami, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu. Podľa názoru ústavného súdu však postup a predmetné rozhodnutie krajského súdu uvedené atribúty nespĺňa.Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu... (s. 21 nálezu pozn.)

V   ďalšom   postupe   bude   krajský   súd   viazaný   právnymi   názormi   ústavného   súdu vyslovenými najmä v III. časti tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde), pričom bude tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde). Úlohou krajského súdu v ďalšom konaní bude   najmä zaujať právne   závery   k vecným   námietkam sťažovateľa,   ktoré   ústavný   súd v III. časti   tohto   nálezu   označil   ako   kľúčové   (podstatné).   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti zdôrazňuje, že opätovné prerokovanie veci krajským súdom nemusí nevyhnutne vyústiť do záveru   o vyhovení   odvolaniu   sťažovateľa,   pôjde   ale o to,   aby krajský   súd   k námietkam sťažovateľa, ktoré formuloval tak v odvolaní, ako aj sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, zaujal ústavne akceptovateľné a udržateľné právne závery...“ (s. 23 nálezu, pozn.).

b) nález č. k. IV. ÚS 94/2011-44 zo 7. júla 2011: «...Krajský súd sa v namietanom rozsudku v zásade obmedzil len na strohé skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia   okresného   súdu,   pričom   sa   nevysporiadal   s   podstatnými   odvolacími námietkami sťažovateľov. Predovšetkým nedal ústavne akceptovateľnú odpoveď na otázku, ako vec právne posúdil. Jeho odpoveďou bolo výslovné odmietnutie nároku sťažovateľov s odkazom na „rozpor s dobrými mravmi a bezplatné uspokojovanie verejných potrieb“. Z tohto   hľadiska   hodnotí   ústavný   súd   namietaný   rozsudok   krajského   súdu   z hľadiska kľúčových odvolacích dôvodov uplatnených v odvolaní sťažovateľov ako nepreskúmateľný a nezodpovedajúci   požiadavkám   vyplývajúcim   z   obsahu   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a tiež práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súčasťou uvedených práv je totiž nepochybne aj požiadavka,   aby   sa   príslušný   všeobecný   súd   v   konaní   právne   korektným   spôsobom a zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu, ale aj s kľúčovými právnymi otázkami, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu. Podľa názoru ústavného súdu však postup a predmetné rozhodnutie krajského súdu uvedené atribúty nespĺňa.Na tomto základe ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu... (s. 21 nálezu, pozn.).

V   ďalšom   postupe   bude   krajský   súd   viazaný   právnymi   názormi   ústavného   súdu vyslovenými najmä v III. časti tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde), pričom bude tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde). Úlohou krajského súdu v ďalšom konaní bude najmä zaujať právne závery k vecným námietkam sťažovateľov, ktoré ústavný súd v III. časti tohto nálezu označil ako kľúčové (podstatné). Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že opätovné prerokovanie veci krajským súdom nemusí nevyhnutne vyústiť do záveru o vyhovení odvolaniu sťažovateľov, pôjde ale o to, aby krajský súd k námietkam sťažovateľov, ktoré formulovali tak v odvolaní, ako aj sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, zaujal ústavne akceptovateľné a udržateľné právne závery...» (s.. 25 nálezu, pozn.)

c)   Vychádzajúc   z uvedeného   niet   vecnej   súvislosti   medzi   sťažovateľom posudzovanou touto vecou a označenými rozhodnutiami ústavného súdu. Ústavný súd preto považuje požiadavku sťažovateľa uvedenú v bode 24 d) za neopodstatnenú a bezpredmetnú.

26. Vzhľadom na to, že sťažovateľova sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. septembra 2011