znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 369/2010-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Š. B. – A., D. S., zastúpeného advokátom JUDr. M. P., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cbs 71/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. B. – A. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra 2010 doručená sťažnosť Š. B. – A., D. S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. P., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cbs 71/03.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: „Sťažovateľ ako fyzická osoba podnikateľ, je v procesnom postavení navrhovateľa účastníkom súdneho konania vedeného na Krajskom súde v Bratislave pod č. k. 9Cbs 71/03... Súdne konanie bolo začaté... 13. 06. 2003, teda pred vyše 7 a 1/4 rokom. Navrhovateľ sa podanou žalobou domáha súdnej ochrany   pred   nekalou   súťažou   zo   strany   odporcu...   ako   aj   zaplatenia   primeraného zadosťučinenia vo výške pôvodne 1.775.902,70,- Sk, t. j. 58.949,17 €...“

Podľa   sťažovateľa „Je   evidentné,   že   činnosť   KS   BA,   ktorá   je   od   začiatku a opakovane založená na významných právnych pochybeniach, ktorá nerešpektuje právne záväzné názory odvolacieho súdu, a ktorá v zásade svojim obsahom upiera aj právo na súdnu ochranu /ktorého súčasťou je napr. riadne odôvodnenie rozhodnutia, resp. vykonanie dôkazov/ je od začiatku neefektívna a nesústredená, dôsledkom čoho je porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, keďže takáto činnosť nevedie k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania.“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1.   Základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9Cbs 71/03 porušené bolo.

2. Krajskému súdu v Bratislave prikazuje, aby v konaní vedenom pod 9Cbs 71/03 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 4.500 €, ktoré je Krajský súd Bratislava povinný zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia...

4. Sťažovateľovi priznáva úhradu trov konania v sume 303,31 €, ktoré je Okresný súd Bratislava   I.   povinný   zaplatiť   na   účet   advokáta   JUDr.   M.   P.   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom   prerokovaní návrhu je tiež posúdiť,   či   tento nie je zjavne neopodstatnený. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto   možno   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cbs 71/03.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán   verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

V konaní o sťažnosti vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nečinnosťou všeobecného súdu považuje ústavný súd   za   účinný prostriedok   nápravy namietaného protiprávneho stavu,   ktorý   má sťažovateľ k dispozícii pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, sťažnosť proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov predsedovi súdu.

Podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) sťažnosť môže podať účastník konania alebo strana v konaní. Sťažnosť na postup súdu môže smerovať proti porušovaniu   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   alebo porušovaniu   zásad   dôstojnosti   súdneho   konania   sudcami,   súdnymi   úradníkmi   alebo zamestnancami súdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva.

Podľa § 63 ods. 1 zákona o súdoch sťažnosti vybavuje predseda príslušného súdu, ak osobitný zákon neustanovuje inak, a podľa odseku 2 sťažnosti na predsedu súdu vybavuje predseda súdu vyššieho stupňa.

Účelom   sťažnosti   proti   porušovaniu   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa zákona o súdoch nie je potvrdenie stavu, ktorý nie je v súlade s právom zaručeným čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale poskytnutie príležitosti súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou (m. m. II. ÚS 64/97, I. ÚS 20/05). Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je   namietané   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   koná   iba   za predpokladu,   ak   sťažovateľ   preukáže,   že   účinne   využil   označený   právny   prostriedok nápravy podľa zákona o súdoch, alebo ak preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Zo sťažnosti nevyplýva, že sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi krajského súdu sťažovateľom   podaná   bola.   Ústavný   súd   v   rámci   prípravy   predbežného   prerokovania sťažnosti   na   krajskom   súde   zistil,   že   sťažovateľ   sa   na   predsedu   krajského   súdu so sťažnosťou na prieťahy v konaní neobrátil.

Sťažovateľ zároveň v sťažnosti neuvádza žiadne argumenty, ktorými by preukázal, že   podmienku   nevyužitia   tohto   prostriedku   ochrany   ich   základného   práva   nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto mu ústavný súd nemôže nesplnenie tejto podmienky v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde odpustiť.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   konštatoval,   že   sťažovateľ   nevyužil   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu účinný právny prostriedok nápravy proti nečinnosti krajského súdu a nepreukázal ani to, že uvedenú podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom   súde),   pričom   existenciu   takýchto dôvodov   nemožno vyvodiť   ani z obsahu sťažnosti. Uvedené skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa pre jej neprípustnosť.

Z uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre jej neprípustnosť.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

Ústavný   súd   v závere   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto sťažovateľovi nebráni, aby   v prípade,   ak   by   krajský   súd   v ďalšom   priebehu   konania   nepostupoval   efektívne a plynulo, podal v tej iste veci opätovne sťažnosť ústavnému súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2010