znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 369/09-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. januára 2010 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti A. M., R. T., zastúpenej advokátom JUDr. D. D., P. B., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie   jej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 12 C 678/90 takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   A.   M.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 678/90 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Žilina p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 678/90 konať bez zbytočných prieťahov.

3. A. M. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Žilina p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť A. M. trovy právneho zastúpenia v sume 245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. D. D., P. B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. I. ÚS 369/09-17   z   25.   novembra   2009   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť, doručenú ústavnému súdu 30. júla 2009, A. M., R. T. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. D. D., P. B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Okresného súdu   Žilina (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 678/90.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „Ja sťažovateľka som prostredníctvom svojho právneho zástupcu dňa 18. 07. 1994 spolu s P. P., J. P. a M. P. podala rozšírený návrh na Okresný súd v Žiline v konaní 12C 678/90 o zrušenie spoluvlastníctva k parc. pkn 745 zapísanej vo vložke č. 185 katastrálne územie K., ktorá bola totožná s parc. KN 787/1 roľa o výmere 737 m2 a KN 787/2 roľa o výmere 1025 m2.

Pôvodne   sa   tento   návrh   viedol   na   Okresnom   súde   v   Žiline   pod   č.   6C   839/83. Rozsudok Okresného súdu Žilina 6C 839/83 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica 14Co 12/89 zo dňa 23. 03. 1989 zrušil NS SR, Bratislava rozsudkom 2Cz 30/90 zo dňa 27. 06. 1990 a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie Okresnému súdu v Žiline. Pôvodní žalobcovia O. P., M. P. a M. P. zomreli a do ich práv sme vstúpili my žalobcovia P. P., J. P., M. P. a ja A. M., pričom v priebehu tohto sporu však zomrel aj P. P., J. P. ako aj M. P. Vec dostala na Okresnom súdu v Žiline novú sp. zn. 12C 678/90. Súd v konaní dlhodobo nepokračuje...

Na základe vyššie popísaného veľmi stručného skutkového stavu mám jednoznačne za to, že Okresný súd v Žiline svojím postupom porušil a stále porušuje moje základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky… ako aj moje právo   upravené   v   článku   6   ods.   1   prvá   veta   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd formulované ako právo na prejednanie veci v primeranej lehote... Predmetom   konania   na   Okresnom   súde   v   Žiline   pod   sp.   zn.   12C   678/90   je rozhodnutie o zrušení spoluvlastníctva, kde zaujal aj právny názor NS SR a vec sa vedie na Okresnom súde v Žiline od 03. 10. 1983. V tejto súvislosti poukazujeme na to, že bez ohľadu na zložitosť prejednávanej veci je uplynutie doby 25 rokov 8 mesiacov bez ukončenia veci príliš dlhé a neprimerané obdobie, aby vec nemohla byť právoplatne skončená...

Pokiaľ ide o naše správanie, toto určite nebolo dôvodom dlhoročnej nečinnosti súdu. Zúčastňovali sme sa každého úkonu stanoveného súdom...

Čo sa týka postupu samotného súdu v predmetnej veci, opakovane poukazujeme na príliš dlhú dobu nečinnosti súdu a riedkosť procesných úkonov.

Vychádzajúc z uvedených kritérií mám za to, že v mojom prípade prichádza do úvahy aj priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady mojej nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, pretože mám za to, že porušenie môjho základného práva nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a len žiadaný deklarujúci výrok Ústavného súdu   nemožno   považovať   za   dostatočnú   a   účinnú   nápravu,   a   to   jednak   z   dôvodu neprimeranej   dĺžky   zbytočných   prieťahov   v   konaní,   a   jednak   z   dôvodu   spočívajúcom v charaktere predmetu sporu.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Okresný súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 12C 678/90 porušil právo A. M.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 12C 678/90 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. A. M. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 8.300,- EUR, ktoré je Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia nálezu Ústavného súdu.

4.   Okresný   súd   v   Žiline   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľke   všetky   trovy   konania a právneho   zastupovania   na   účet   právneho   zástupcu   do   dvoch   mesiacov   od   doručenia nálezu Ústavného súdu.“

Ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľky a podpredseda okresného súdu oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   od   ústneho   pojednávania,   keďže   od   neho   nebolo   možné   očakávať   ďalšie objasnenie veci.

Podpredseda   okresného   súdu   vo   vyjadrení   k   sťažnosti   sp.   zn.   1   SprS   402/09 z 10. decembra 2009, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 17. decembra 2009 uviedol: „Kontrolou spisu som zistil, že v konaní od 10. 8. 2007 sudca v konaní postupuje bez zbytočných   prieťahov.   Hoci   samotný   spor   po   právnej   stránke   nepovažujem   za   zložitý, hlavnou prekážkou v konaní je skutočnosť, že doposiaľ nie je možné zidentifikovať predmet konania, ktorý sa spolu so zmenami evidencie katastra nehnuteľností menil tak, že pozemky sú ďalej vedené ako parcely katastra nehnuteľností.

Zároveň v konaní následkom pomerne dlhého časového odstupu od podania návrhu došlo k zmene aktívne a pasívne legitimovaných osôb, ktoré doposiaľ súd ani účastníci nedokázali   identifikovať.   Na   LV   č.   1095   k.   ú.   K.   sú   zapísaný   podieloví   spoluvlastníci v podiele   78/216   ostatní   sú   neidentický.   Najväčším   procesným   problémom   sa   javí skutočnosť, že ako podieloví spoluvlastníci nie sú zapísaní ani účastníci konania.

Zmätočne zároveň pôsobia aj podania účastníkov, ktorými žiadajú aj určiť vlastnícke právo   k   iným   nehnuteľnostiam   a   ich   vyjadrenia,   ktorými   buď   nedokážu   presvedčivo preukázať postupnosť predmetu sporu (totožnosť parciel zapísaných na LV č. 1095 k. ú. K.) a nedokážu identifikovať okruh účastníkov konania.

Dôvodom pre čo nebolo o návrhu rozhodnuté, je dôsledné rešpektovanie názoru vysloveného Najvyšším súdom Slovenskej republiky 2Cz 30/90, ktorý zrušil pre porušenie zákona predchádzajúce rozhodnutia prvo a druhostupňových súdov, ktorými bol zamietnutý návrhu   a   snaha   sudcu   stotožniť   predmet   konania   a   účastníkov,   čo   je   z   doposiaľ predložených a zabezpečených dôkazov a listín nemožné, najmä vzhľadom na povinnosť vyriešiť   viaceré   prejudiciálne   otázky   ohľadov   vlastníckych   práv   jednotlivých   účastníkov a tretích osôb.

Dovoľujem si vysloviť názor, že ani rozhodnutie o zamietnutí návrhu za daného stavu by nevytvorilo u účastníkov pocit istoty a nevyriešilo ich spory.

Skutočne   dĺžka   konania   je   neprimerane   dlhá,   avšak   je   len   následkom   zmien a povinnosťou   rešpektovať   príkazy   nadriadeného   súdu,   ktoré   vychádzali   zo   zásady materiálnej pravdy ku ktorej sa súd za súčasného stavu a bez aktívnej pomoci účastníkov (ktorá je nedostatočná) nie je schopný dospieť.

Vzhľadom na   vyššie   uvedené   osobitosti   konania navrhujem   ústavnému   súdu,   aby v prípade konštatovania porušenia práva na prejedanie veci v primeranej lehote nepriznal finančné zadosťučinenie. Hoci súd vedie konanie a je zaň zodpovedný, nemožno objektívne naň prenášať všetku zodpovednosť za výsledok konania bez toho, aby účastníci aktívne spolupôsobili pri zisťovaní skutkových okolností.“

II.

Ústavný   súd   z   vyžiadaného   spisu   okresného   súdu   zistil   tento   predmet   konania, správanie účastníkov a postup okresného súdu v posudzovanom konaní:

Návrhom na začatie konania podaným okresnému súdu 3. októbra 1983 sa právni predchodcovia   sťažovateľky   domáhali   zrušenia   a   vyporiadania   podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam. Konanie bolo vedené pod sp. zn. 6 C 839/83.

V období od začatia konania 3. októbra 1983 do 29. marca 1989 okresný súd vo veci trikrát rozhodol tak, že návrh zamietol. Prvé dva rozsudky okresného súdu boli Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v odvolacom konaní zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie a tretí rozsudok okresného súdu č. k. 6 C 839/83-88 zo 4. augusta 1988 (ďalej len „rozsudok zo 4. augusta 1988“) bol potvrdený rozsudkom krajského súdu sp. zn. 14 Co 12/89 z 23. marca 1989 (ďalej len „rozsudok z 23. marca 1989“).

Sťažovateľka sa stala účastníčkou konania ako právna nástupkyňa navrhovateľa M. P., zomrelého 23. decembra 1988, a to v štádiu tretieho odvolacieho konania, ktoré bolo ukončené rozsudkom krajského súdu z 23. marca 1989.

Na   základe   sťažnosti   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   (vtedy generálneho prokurátora Slovenskej socialistickej republiky, pozn.; ďalej len „generálny prokurátor“)   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (vtedy   Najvyšší   súd   Slovenskej socialistickej republiky, pozn.; ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn. 1 Cz 88/89 z 31. augusta 1989 zrušil právoplatný rozsudok okresného súdu zo 4. augusta 1988 v spojení s rozsudkom krajského súdu z 23. marca 1989 v časti výroku o trovách konania a vrátil ho na ďalšie konanie okresnému súdu.

Okresný súd opätovne rozhodol o trovách konania v súlade so závermi najvyššieho súdu rozsudkom z 30. októbra 1989.

Na   základe   sťažnosti   generálneho   prokurátora   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn. 2 Cz 30/90 z 27. júna 1990 zrušil právoplatný rozsudok okresného súdu zo 4. augusta 1988 v spojení s rozsudkom krajského súdu z 23. marca 1989 aj v časti výroku vo veci samej, ako aj rozsudok okresného súdu o trovách konania z 30. októbra 1989 a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu.

Spis bol doručený okresnému súdu 6. augusta 1990 a okresný súd po vrátení veci viedol konanie pod novou sp. zn. 12 C 678/90.

V ďalšom priebehu konania postupne dochádzalo k úmrtiam účastníkov tak na strane navrhovateľov, ako aj na strane odporcov. Okresný súd sa svojimi úkonmi pokúšal zistiť právnych   nástupcov   zomrelých   účastníkov,   opakovanými   žiadosťami   adresovanými právnemu zástupcovi navrhovateľov žiadal upresniť okruh účastníkov a označiť dedičské konania a také dedičské rozhodnutia, ktoré preukazujú právne nástupníctvo v konaní. Ďalej priebežne pripájal dedičské spisy a zisťoval stav dedičských konaní.

Okresný súd uznesením z 23. januára 1992 prerušil konanie vo veci do právoplatného skončenia   dedičského   konania   po   jednom   zomrelom   odporcovi,   pričom   dedičský   spis s právoplatným dedičským rozhodnutím bol pripojený v januári 1994.

Okresný súd 7. júna 1994 vyzval právneho zástupcu navrhovateľov na upresnenie okruhu účastníkov na strane odporcov. K splneniu tejto výzvy došlo až podaním právneho zástupcu navrhovateľov doručeným okresnému súdu 19. júla 1994.

Právny zástupca navrhovateľov podaním zo 14. novembra 1995 žiadal okresný súd, aby sa vo veci nekonalo pojednávanie z dôvodu možnosti mimosúdnej dohody.

Pojednávania konané 26. septembra 1995, 28. novembra 1995 a 16. februára 1996 boli odročené bez prerokovania veci.

Dňa 26. februára 1996 právny zástupca opätovne žiadal okresný súd o nekonanie vo veci až do ukončenia ním novooznačeného dedičského konania (po Ž. P., rod. P.), výsledky ktorého sú relevantné na pokračovanie v tomto konaní. Z uvedených dôvodov ospravedlnil aj svoju neúčasť na pojednávaní nariadenom na 12. marec 1996, a preto bolo pojednávanie bez prerokovania veci odročené.

Dňa 28. júla 1997 okresný súd preveril stav dedičských konaní a 5. marca 1998 vyzval právneho zástupcu   navrhovateľov   na označenia   dedičských   konaní a dedičov   po ďalších   zomrelých   navrhovateľoch   a   odporcoch.   Dňa   9.   apríla   1998   právny   zástupca reagoval na výzvu okresného súdu.

V ďalšom období dochádzalo k previerke spisu okresného súdu predsedom súdu ako aj k zmenám zákonného sudcu.

Ďalším úkonom okresného súdu vo veci bola výzva z 13. novembra 2001 adresovaná právnemu   zástupcovi   navrhovateľov   na   upresnenie   okruhu   účastníkov   na   strane navrhovateľov i odporcov. Keďže zástupca navrhovateľov na túto výzvu nereagoval, jej splnenie okresný súd urgoval 8. septembra 2003. Dňa 12. januára 2004 právny zástupca navrhovateľov   požiadal   o   predĺženie   lehoty   o   60   dní   na   splnenie   výzvy   vzhľadom   na zložitosť veci. Keďže k splneniu výzvy ani následne nedošlo, okresný súd opätovne urgoval právneho   zástupcu   navrhovateľov   14.   marca   2005.   Právny   zástupca   navrhovateľov   síce 19. apríla   2005   doručil   okresnému   súdu   podanie,   avšak   išlo   o   podanie   vo   veci   iného súdneho konania, na ktorom bola mylne uvedená spisová značka posudzovaného konania. Po ďalšej zmene zákonného sudcu 16. októbra 2006 bol na uvedený omyl právny zástupca navrhovateľov upozornený výzvou okresného súdu z 10. augusta 2007.

Až   4.   septembra   2007,   teda   takmer   po   šiestich   rokoch,   právny   zástupca navrhovateľov čiastočne reagoval na výzvu okresného súdu z 13. novembra 2001 a oznámil okresnému súdu dedičov po ďalšom zomrelom navrhovateľovi, ktorý zomrel v roku 2004, a uviedol, že pre účely upresnenia okruhu účastníkov sa musí spojiť s dedičmi, ako aj pre účely preverenia, či nedošlo k úmrtiam ďalších účastníkov.

Okresný súd po pripojení ďalších dedičských spisov 21. septembra 2007 opätovne vyzval zástupcu navrhovateľov na označenie dedičov zomrelých účastníkov, ktorí zdedili podiel   na   spornej   nehnuteľnosti   a   sú   spoluvlastníkmi   nehnuteľnosti,   ku   ktorej   v   tomto konaní navrhovatelia navrhli zrušiť a vyporiadať spoluvlastníctvo.

Právny   zástupca   po   opätovnom   mylnom   doručení   podania   týkajúceho   sa   iného súdneho   konania   podaním   z   12.   októbra   2007   oznámil   okruh   dedičov   zomrelých navrhovateľov,   pričom   uviedol,   ktorí   z   nich   netrvajú   na   ďalšom   pokračovaní   (túto skutočnosť   dotknuté osoby   oznámili aj samostatným podaním)   tohto   konania a ani mu neudelili   plnú   moc   na   zastupovanie.   Ďalej   uviedol,   ktorí   z navrhovateľov,   resp.   ich právnych nástupcov trvajú na pokračovaní v konaní (v okruhu týchto účastníkov uviedol aj sťažovateľku) s tým, že ich požiadal o označenie súdom požadovaných dedičských spisov, ktoré následne oznámi okresnému súdu.

Okresný   súd   po   pripojení   ďalších   dedičských   spisov   a   vyžiadaní   úplnej pozemkovoknižnej vložky týkajúcej sa spornej nehnuteľnosti z príslušného katastrálneho úradu a po prijatí už tretieho mylne doručeného podania zástupcu navrhovateľov týkajúceho sa úplne iného súdneho konania, opätovne 28. apríla 2009 veľmi podrobne vyzval zástupcu navrhovateľov na preukázanie právneho nástupníctva v konaní. Osobitne dôrazne okresný súd poukázal na to, že z označených a pripojených dedičských rozhodnutí po konkrétnom zomrelom   odporcovi   nevyplýva   právne   nástupníctvo   osôb   označených   zástupcom sťažovateľov (ktorí sú síce dedičmi zomrelého odporcu, ale podľa dedičských rozhodnutí spoluvlastnícky podiel k spornej nehnuteľnosti po odporcovi nenadobudli).

Dňa 19. mája 2009 právny zástupca požiadal o predĺženie lehoty na splnenie výzvy okresného súdu z 28. apríla 2009 a v ďalšom texte svojho podania reagoval na obsah výzvy spôsobom svedčiacim o nepochopení jej skutočného obsahu.

Vzhľadom na toto podanie zástupcu navrhovateľov okresný súd v opakovanej výzve zo   6.   júna   2009   zdôraznil   podstatu   svojej   výzvy   z   28.   apríla   2009,   poukázal   na   jej nepochopenie zástupcom navrhovateľov a žiadal o jej splnenie.

Dňa 31. júla 2007 sťažovateľka už ako jediná účastníčka a navrhovateľka zastúpená JUDr.   D.   D.   oznámila   okresnému   súdu,   že   okruh   právnych   nástupcov   po   zomrelom odporcovi (ktorého sa týkala výzva z 28. apríla 2009) už bol okresnému súdu oznámený v rozšírení návrhu doručenom 19. júla 1994.

Ústavnému súdu bola sťažnosť sťažovateľky doručená 30. júla 2009.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom.   Ústavný   súd   si   pri výklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   osvojil   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru),   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1.   Pokiaľ   ide   o   kritérium   právna   a   faktická   zložitosť   veci,   predmetom   konania vedeného   okresným   súdom   je   rozhodovanie   o   návrhu   na   zrušenie   a   vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti. Predmet tohto súdneho konania je možné považovať po   vecnej   stránke   za   zložitejší,   po   právnej   stránke   je nutné konštatovať,   že žiadne skutočnosti nenasvedčujú zložitosti veci a obdobná agenda tvorí bežnú rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov.

2.   Správanie   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom,   či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd pri preskúmaní spisu zistil niekoľko okolností, ktorými sťažovateľka prispela k prieťahom v konaní okresného súdu.

Príčinnú súvislosť medzi správaním sťažovateľky (ako aj ostatných navrhovateľov zastúpených spoločným právnym zástupcom) a celkovou dĺžkou konania vidí ústavný súd najmä s ohľadom na predmet posudzovaného konania. V konaní, ktorého predmetom je zrušenie   a   vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva   k nehnuteľnosti,   je   základnou požiadavkou   zo   strany   navrhovateľov   označenie   všetkých   spoluvlastníkov   tejto nehnuteľnosti, čo sťažovateľka zastúpená advokátom opomenula, pričom aj jej aktivita ako navrhovateľky   pri   označení   nových   spoluvlastníkov   z   titulu   právneho   nástupníctva   po zomrelých účastníkoch bola zanedbateľná.

Okresný   súd   opakovane   vyzýval   sťažovateľku   (ako   aj   ostatných   navrhovateľov zastúpených spoločným právnym zástupcom) na relevantné vymedzenie predmetu konania a vymedzenie okruhu účastníkov z titulu právneho nástupníctva po zomrelých účastníkoch, tieto výzvy však neboli splnené. Právny zástupca sťažovateľky a ostatných navrhovateľov niekoľkokrát žiadal okresný súd o nenariaďovanie pojednávaní vo veci pre účely vytvorenia časového priestoru na splnenie výziev súdu (čo sa však nestalo) a taktiež podal okresnému súdu   niekoľko   zmätočných   podaní,   ktoré   sa   svojím   obsahom   zjavne   týkali   iných,   ako posudzovaného súdneho konania.

3. Ďalším kritériom, podľa   ktorého ústavný súd hodnotil, či   v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Na základe návrhu právnych predchodcov sťažovateľky sa konanie vo veci začalo 3. októbra 1983 a bolo vedené okresným súdom pod sp. zn. 6 C 839/83. Sťažovateľka sa stala   účastníčkou   konania   ako   právna   nástupkyňa   navrhovateľa   M.   P.,   zomrelého   23. decembra 1988. Po zrušení právoplatného rozsudku vo veci najvyšším súdom na základe mimoriadneho opravného prostriedku generálneho prokurátora okresný súd opätovne konal vo veci od 6. augusta 1990 a konanie viedol pod novou sp. zn. 12 C 678/90. Konanie vo veci v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu 30. júla 2009 nebolo skončené.

Napriek tomu, že posudzované konanie (vedené pod sp. zn. 12 C 678/90) trvá takmer 20 rokov, v postupe okresného súdu nie je možné ustáliť také obdobia nečinnosti, ktoré by neboli spôsobené   správaním sťažovateľky   (ako aj ostatných   navrhovateľov zastúpených spoločným právnym zástupcom).

To,   že   navrhovatelia   vrátane sťažovateľky   v   celom   doterajšom   priebehu   konania neboli   schopní   relevantne   vymedziť   jeho   predmet   a   účastníkov,   čo   bolo   nespornou prekážkou   meritórneho   posúdenia   a   rozhodnutia   veci,   nemôže   ospravedlniť   postup okresného   súdu,   ktorý   počas   celého   obdobia   takmer   20   rokov   z   neunesenia   bremena tvrdenia a dôkazného bremena navrhovateľmi nevyvodil náležité závery a konanie vo veci neukončil.

Ústavný súd preto vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný   súd   prikázal   v   súlade   s §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 678/90 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 8 300   €   z   dôvodov   uvedených   v   sťažnosti   poukazujúc   najmä   na   dlhotrvajúcu   právnu neistotu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na celkovú dobu posudzovaného súdneho konania, zohľadňujúc povahu veci,   ako   aj   pasívny   prístup   sťažovateľky   k   prerokovaniu   veci,   ústavný   súd   považoval priznanie sumy 1 000 € sťažovateľke za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd po dôslednom   oboznámení s obsahom spisu okresného súdu dospel k záveru, že dĺžka tohto konania je do takej miery zapríčinená správaním sťažovateľky (ako aj   ostatných   navrhovateľov   zastúpených   spoločným   právnym   zástupcom),   jej   pasivitou a nesúčinnosťou   v   konaní,   že   ani   nesporne   neprimerane   dlhé   trvanie   posudzovaného konania nie je možne hodnotiť ako dôvod na priznanie finančného zadosťučinenia vo vyššej sume.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním advokátom v konaní pred ústavným súdom. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.   z.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení neskorších predpisov, a to každý úkon po 115,90 €, k tomu 2 x 6,95 € režijný paušál (§ 16 vyhlášky), čo spolu predstavuje sumu 245,70 €.

Podanie právneho zástupcu sťažovateľky doručené ústavnému súdu 8. januára 2010 (odpoveď   na   výzvu   ústavného   súdu   o   nutnosti   nariaďovať   ústne   pojednávanie) nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na absenciu ústavnoprávneho rozmeru v jeho obsahu ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2010