znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 369/08-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   5.   novembra   2008 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., Advokátska   kancelária,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na prerokovanie veci zákonným spôsobom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na ochranu vlastníckeho práva a práva na ochranu pred vyvlastnením podľa čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 1 CoE 78/2007 z 31. januára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 28. mája 2008 doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   zákonom   ustanoveným   spôsobom   podľa   čl.   46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   ochranu vlastníckeho práva a základného práva na ochranu pred vyvlastnením podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy,   ako   aj práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   CoE   78/2007 z 31. januára 2008.

Zo sťažnosti vyplýva,   že   oprávnený   oznámením   z   31.   januára   2007   oznámil sťažovateľovi ako súdnemu exekútorovi, že dedičské konanie po povinnom bolo zastavené z dôvodu nemajetnosti. Sťažovateľ podal 14. februára 2007 na Okresnom súde Spišská Nová   Ves   (ďalej   len   „okresný   súd“)   návrh   na   zastavenie   exekučného   konania   proti povinnému.   Uznesením   okresného   súdu   z 13.   apríla   2007   č.   k.   2   Er   162/2003-17   bola exekúcia   vyhlásená   za   neprípustnú,   zastavená   a oprávnenému   bola   uložená   povinnosť zaplatiť   sťažovateľovi   ako   súdnemu   exekútorovi   trovy   exekúcie   v   sume   2   204   Sk. Oprávnený podal proti uzneseniu okresného súdu odvolanie. Uznesením krajského súdu sp. zn.   1   CoE   78/2007   z 31.   januára   2008   bolo   uznesenie   okresného   súdu   vo   výroku o náhrade trov exekúcie zmenené tak, že oprávnený je povinný zaplatiť trovy exekúcie v sume 1 638 Sk do troch dní od právoplatnosti uznesenia a účastníkom nebola priznaná náhrada trov odvolacieho konania. Uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 1. apríla 2008.

Uznesením krajského súdu došlo podľa názoru sťažovateľa k porušeniu označených článkov   ústavy   a dohovoru,   pretože   mu   nebola   priznaná   odmena   v súlade   s vyčíslením, ktoré   podal,   a v súlade   so   zákonom.   Súd   môže   preskúmať   vyčíslenie   trov   exekúcie a nepriznať exekútorovi trovy exekúcie, ktoré neboli účelne vynaložené. V danej veci však nie je spornou otázka, či úkony uvedené vo vyčíslení trov boli účelne vynaložené, ale to, či možno   podľa   ustanovenia §   14   ods.   1   písm.   a)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej   republiky   č.   288/1995   Z.   z.   o odmenách   a náhradách   súdnych   exekútorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) za počet hodín účelne vynaložených na exekúciu   považovať   súčet   všetkých   účelne   vynaložených   hodín   bez   ohľadu   na skutočnosť,   že   exekučná   činnosť   bola   vykonávaná   v rôznych   dňoch. Podľa   názoru sťažovateľa je povinnosťou všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony v súlade s ich obsahom,   zmyslom   a cieľom.   V tejto   veci   však   krajský   súd   potvrdením   uznesenia okresného súdu konal v rozpore s obsahom, zmyslom a účelom § 196 zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) a § 14 vyhlášky. Rovnaký právny názor zaujal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v rozsudku sp. zn. 2 M-Cdo 16/2005. Uznesenie krajského súdu je preto podľa názoru sťažovateľa zjavne arbitrárne a účinok jeho interpretácie   a aplikácie   právnych   predpisov   nezlučiteľný   so   základnými   právami priznanými ústavou.

Sťažovateľ   žiadal   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jeho základného   práva   na   prerokovanie veci zákonom ustanoveným   spôsobom   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru, práva na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu pred vyvlastnením podľa čl. 20 ods. 3 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 1 CoE 78/2007 z 31. januára 2008 s tým, aby ústavný súd predmetné uznesenie zrušil, vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie   a zakázal   mu   porušovať   označené   práva   sťažovateľa.   Napokon   sa   sťažovateľ domáha náhrady trov konania.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 CoE/78/2007 z 31. januára 2008 vyplýva, že krajský súd zmenil uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   2   Er   162/2003-17 z 13.   apríla   2007 vo výroku   o náhrade   trov   exekúcie   s tým,   že   náhrada   trov   odvolacieho   konania   sa účastníkom nepriznáva. Podľa názoru krajského súdu z ustanovenia § 14 ods. 1 vyhlášky vyplýva, že odmena súdneho exekútora sa v súvislosti so zastavením exekúcie určuje podľa počtu   hodín   účelne   vynaložených   na   exekúciu,   pričom   sa   v tejto   súvislosti   nehovorí o jednotlivých   úkonoch,   ale   o čase   účelne   vynaloženom   na   exekúciu,   alebo   paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti. Odmeňovanie podľa jednotlivých úkonov je možné   iba   u tých   úkonov,   ktoré   sa   odmeňujú   paušálnou   sumou   podľa   §   15   vyhlášky. Rozhodujúcim   kritériom na priznanie   odmeny   exekútora   v súvislosti   so   zastavením exekúcie   je   podľa   názoru   krajského   súdu   určenie   počtu   hodín   účelne vynaložených   na exekúciu. Časy jednotlivých úkonov exekučnej činnosti treba zrátať, pričom krajský súd poukazuje   na   to,   že   takýto   postup   vyplýva   aj   z rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 MCdo 7/2006 z 28. mája 2007. Krajský súd ako súd odvolací preto nepovažoval postup súdneho exekútora pri vyčíslení odmeny za správny, pokiaľ si plnú odmenu 200 Sk uplatnil za každý úkon exekučnej činnosti bez ohľadu na to, koľko času mu v skutočnosti venoval. Preto aj postup okresného súdu pri priznaní takejto odmeny bol nesprávny. Vzhľadom na takýto výpočet trov exekúcie bolo uznesenie okresného súdu vo výroku o trovách konania zmenené.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol,   že aj   najvyšší   súd   vo   svojom   rozhodnutí   sp.   zn. 2 M-Cdo 16/2005 z 28. apríla 2006 vyslovil názor, že sčítavanie časov jednotlivých úkonov pri priznávaní trov exekúcie exekútorovi je v rozpore s ustanoveniami Exekučného poriadku a vyhlášky. Poukázal tiež na rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 5 CoE 74/2006 z 30. marca 2007, ktorým krajský súd zmenil uznesenie okresného súdu na základe odvolania podaného exekútorom, v   ktorom okrem   iného   namietal   nesprávny   postup   súdu   prvého   stupňa   pri sčítavaní   časov   vynaložených   na   jednotlivé   úkony   exekučnej   činnosti,   a uznesenie krajského   súdu   sp.   zn.   2   CoE   113/2006   z 23.   marca   2007,   v ktorom krajský   súd   zrušil uznesenie v napadnutej časti vo výroku o trovách exekúcie a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, keď sa nestotožnil s názorom okresného súdu, že súdny   exekútor   nemá   nárok   na   náhradu   základnej   hodinovej   sadzby   za   každý   úkon exekučnej činnosti, ale za celkový čas účelne vynaložený na jednotlivé úkony exekučnej činnosti uvedené v časovej špecifikácii.

Ústavný súd pre úplnosť uvádza, že   mu   je   známy aj   rozsudok   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 M-Cdo 7/2006 z 28. mája 2007, z ktorého vyplýva, že uznesením Okresného súdu Žilina   bola   exekúcia   zastavená,   pričom   oprávnenému   bola   uložená   povinnosť   zaplatiť súdnemu   exekútorovi   trovy   exekúcie   v sume   4   620   Sk.   Z odmeny   vyčíslenej   súdnym exekútorom v sume 6 048 Sk priznal Okresný súd Žilina iba 4 620 Sk, lebo bol toho názoru, že   za   výkon   exekučnej   činnosti   podľa   počtu   hodín   účelne   vynaložených   na   exekúciu prislúcha iba odmena v sume 400 Sk, teda odmena za dve hodiny účelne vynaloženého času.   Je   preto   zrejmé,   že   Okresný   súd   Žilina   sčítal   časy   trvania   jednotlivých   úkonov exekučnej činnosti vyjadrené v minútach, pričom preskúmal aj účelnosť času vynaloženého súdnym   exekútorom   na   vykonanie   toho-ktorého   úkonu.   Tento   postup   Okresného   súdu Žilina   je   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   správny.   Z logického   a lingvistického   výkladu ustanovenia § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky vyplýva, že pri výpočte odmeny sa má zohľadniť počet   účelne   vynaložených   hodín   na   exekúciu,   a nie   počet   jednotlivých   úkonov. Rozhodujúce   je   časové   hľadisko   jednotlivých   úkonov,   teda   čas   reálne   potrebný   na   ich vykonanie. Bez relevancie je početnosť jednotlivých úkonov. Ak by zákonodarca vychádzal z toho,   že   základná   hodinová   sadzba   200   Sk   patrí   za   každú   aj   začatú   hodinu   úkonu exekučnej činnosti, bol by použil v § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky formuláciu ako v písm. b) tohto ustanovenia. Nestalo sa tak, a preto nie je v rozpore s § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky sčítanie časového trvania jednotlivých úkonov exekučnej činnosti nepresahujúcich jednu hodinu a na základe toho určenie odmeny vo výške podľa ustanovenia § 14 ods. 2 prvej vety vyhlášky.   Pokiaľ   by   bolo   úmyslom   zákonodarcu   oceňovať   samostatne   každý   úkon exekučnej činnosti, ktorý nie je uvedený v § 15 ods. 1 vyhlášky, výslovne by to vyjadril v § 14   ods.   1   písm.   a)   vyhlášky.   Za   dôvodnú   nemožno   považovať   ani   námietku neprípustnosti   skúmania   účelnosti   vynaloženého   času   na   jednotlivé   úkony   exekučnej činnosti   súdom.   Práve   účelnosť   hodín   vynaložených   na   exekúciu   je   predpokladom   na priznanie odmeny exekútora. Trovy exekúcie, ktoré má uhradiť oprávnený, určuje vždy exekučný   súd,   ktorý   nesie   zodpovednosť   za   ich   správnosť.   Vychádzajúc   z uvedených právnych názorov nepovažoval najvyšší súd mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky za dôvodné, a preto ho zamietol.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   rozhodnutím krajského súdu   a možným porušením   základného práva   na súdnu   a inú   právnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení ďalších sťažovateľových práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy.

Výklad   príslušných   ustanovení   vyhlášky,   ktorý   uplatnil   krajský   súd   vo   svojom uznesení,   je   celkom   zrejme   jedným   z možných   legitímnych   výkladov,   ktorý   v nijakom prípade nemožno považovať ani za arbitrárny, ale ani za zjavne neodôvodnený.

Sťažovateľ   permanentne   nerešpektuje   zásadu,   že   nie   je   úlohou   ústavného   súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných   súdov   týkajúcu sa interpretácie a aplikácie jednoduchého práva, a to predovšetkým aj v kontexte s posudzovaním otázok zásadného právneho významu, keď cez „zneužitie“ sťažnosti sa obracia na ústavný súd v každej veci, v ktorej posledný stupeň všeobecnej súdnej sústavy nevyhovie jeho opravnému prostriedku. Túto zovšeobecňujúcu úlohu vo vzťahu k všeobecným súdom má len najvyšší súd [§ 21 ods.   2   písm.   a)   a b)   zákona   č.   757/2004   Z.   z.]   a ústavný   súd   nastupuje   až   vtedy,   ak všeobecný súd vyslovil denegatio iustitine, čo však nie je tento prípad.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2008