znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 369/06-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. decembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť RSDr. J. H., S., zastúpeného advokátom JUDr. D. J., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 5 Cdo 159/03-ÚS z 26. apríla 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RSDr. J. H. o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. novembra 2006 doručená sťažnosť RSDr. J. H., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. D. J., B., ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 159/03-ÚS z 26. apríla 2006.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol ako odporca v konaní o výživné pre   plnoleté   dieťa   rozsudkom   Okresného   súdu   Malacky   (ďalej   len   „okresný   súd“) č. k. 4 C 32/00-108   z 12.   novembra   2002 zaviazaný prispievať na výživu   navrhovateľky A. K. a splácať dlžné výživné. Na základe odvolania sťažovateľa Krajský súd v Bratislave (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozsudkom   č. k. 3 Co   34/03-143   z 24.   apríla   2003   potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku o určení výživného a zmenil ho vo výroku o dlžnom výživnom. Sťažovateľ podal proti predmetnému rozsudku krajského súdu dovolanie, ktoré bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 159/03 z 28. januára 2004 odmietnuté ako oneskorene podané.

Ústavný   súd   nálezom   č.   k.   III.   ÚS   331/04-70   zo   16.   marca   2005   rozhodol, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 159/03 z 28. januára 2004 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a súčasne označené uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a opätovné rozhodnutie. Ústavný súd svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že: «Spôsob, akým najvyšší súd posúdil   skutkovú   otázku   dátumu   podania   dovolania   na   pošte,   však   vzbudzuje   závažné pochybnosti. (...)

Záver   najvyššieho   súdu   v sťažovateľom   napadnutom   rozhodnutí,   podľa   ktorého „Z odtlačku   poštovej   pečiatky   na   obálke   pripojenej   k dovolaniu   je   ďalej   zrejmé, že dovolanie bolo podané na pošte dňa 5. augusta 2003, teda oneskorene“, považuje preto ústavný súd za zjavne neodôvodnený, a tak odporujúci požiadavke preukázania nesplnenia procesných   podmienok   uplatnenia   práva   na   súdnu   ochranu   účastníkom   konania   mimo rozumných pochybností.»

Po vrátení veci ústavným súdom najvyšší súd o dovolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu opätovne rozhodol uznesením sp. zn. 5 Cdo 159/03-ÚS z 26. apríla 2006 tak, že dovolanie sťažovateľa odmietol z dôvodu, že „smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť“.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Cdo 159/03-ÚS z 26. apríla 2006 porušil jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože: „Z predmetného uznesenia Najvyššieho súdu SR je zrejmé, že tento sa dostatočne a jednoznačne nevysporiadal s argumentami uvedenými v dovolaní a dokazujúcimi, že: 1/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, (§ 237 písm. f/ OSP)

2/   rozhodnutie   (rozsudok   prvostupňového   i   odvolacieho   súdu)   spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ OSP).“

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   sp.   zn.   5   Cdo   159/03-ÚS   zo   dňa 26. 04. 2006 porušil základné právo RSDr. J. H., na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 159/03-ÚS z 26. 04. 2006 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   RSDr.   J.   H.,   zaplatiť   ako   náhradu nemajetkovej   ujmy   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   50.000,-   Sk,   do 15   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť náhradu trov konania RSDr. J. H., na účet jeho právneho zástupcu JUDr. D. J., B, do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Sťažnosť sťažovateľa datovaná 24. októbra 2006 bola podaná na poštovú prepravu 14. novembra 2006 a bola doručená ústavnému súdu 16. novembra 2006. Od 8. júna 2006, kedy podľa zistenia ústavného súdu nadobudlo právoplatnosť uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 159/03-ÚS z 26. apríla 2006, nepochybne uplynula lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   rozhodol   tak,   že   sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie ním označeného základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy odmietol ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného   finančného   zadosťučinenia,   ako   aj   rozhodnutie   o trovách   konania je podmienené vyslovením porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (§ 127 ods. 2 prvá veta   ústavy),   ústavný   súd   sa   touto   časťou   sťažnosti,   ktorou   sa   sťažovateľ   domáhal ich priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. decembra 2006