znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 368/2013-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   5.   júna 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   vedené pod sp. zn. Rvp   3302/2013   a sp.   zn.   Rvp   9103/2013   až sp. zn. Rvp 9154/2013, zastúpenej advokátom   JUDr.   B.   F.,   Advokátska   kancelária   F.,   s.   r.   o.,   B.,   vo   veci namietaného   porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu v Banskej Bystrici   sp. zn. 14 NcC 411/2012   zo   16.   októbra   2012,   sp.   zn. 14 NcC 429/2012, sp. zn. 14 NcC 422/2012 zo 17. októbra   2012, sp. zn. 3 NcC 443/2012 až sp. zn. 3 NcC 453/2012,   sp. zn. 2 NcC 420/2012,   sp. zn.   2 NcC 419/2012,   sp. zn. 2 NcC 417/2012, sp. zn. 2 NcC 414/2012, sp. zn. 2 NcC 413/2012, sp. zn. 2 NcC 410/2012, sp. zn. 3 NcC 454/2012   až   sp.   zn.   3   NcC   472/2012,   sp. zn. 2 NcC 421/2012,   sp.   zn. 2 NcC 427/2012, sp. zn. 2 NcC 426/2012, sp. zn. 2 NcC 426/2012, sp. zn. 2 NcC 429/2012, sp. zn.   2 NcC 438/2012,   sp. zn. 2 NcC 442/2012,   sp.   zn.   2   NcC   447/2012,   sp. zn. 2 NcC 449/2012, sp. zn. 2 NcC 454/2012, sp. zn. 2 NcC 463/2012, sp. zn. 2 NcC 460/2012, sp. zn. 2 NcC 469/2012, sp. zn. 2 NcC 482/2012 a 2 NcC 481/2012 zo 17. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 3302/2013 a sp. zn. Rvp 9103/2013 až sp. zn. Rvp 9154/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 3302/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

3. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) boli 4. a 14. januára   2013   doručené   v záhlaví   označené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka), ktorými namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) v záhlaví uvedenými uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“).

4. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) žaloby, ktorými sa domáhala náhrady škody voči štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov; zároveň nadriadený súd žiadala, aby vec z dôvodu nutnej delegácie prikázal inému okresnému súdu.

5. Krajský súd napadnutými uzneseniami rozhodol tak, že v predmetných konaniach nevylúčil všetkých sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania označených vecí; tieto uznesenia krajského súdu sú podľa sťažovateľky „... nesprávne, zakladajúce zásah do jej základných práv, garantovaných čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru“.

6.   Podľa   sťažovateľky   objektívna   skutočnosť   spočívajúca   v tom,   že   jej   žaloby o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu majú byť prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „... minimálne   kolegiálny   a väčšina   isto   i priateľský   vzťah...“,   vyvoláva   dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave, Krajský   súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu záveru ako krajský súd v napadnutých uzneseniach.

7. V nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší tieto rozhodnutia a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konania, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej aj „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom   súde možno v konaní o sťažnosti   podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

11. S prihliadnutím na obsah predmetných sťažností a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

12. K porušeniu   označených   práv   sťažovateľky   malo   dôjsť   v dôsledku   toho, že napadnutými   rozhodnutiami   krajský   súd   nevylúčil   všetkých   sudcov   okresného   súdu z prerokovávania   a rozhodovania   predmetných   vecí   napriek   tomu,   že   škoda,   ktorú si sťažovateľka uplatnila v podaných žalobách, vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom sudcov toho istého okresného súdu.

13. V tejto   veci   senát   I.   ÚS   nadväzuje   na   svoje   predchádzajúce   právne   názory, obsiahnuté   v celom   rade   uznesení,   ktorými   rozhodol   o skutkovo   rovnakých   veciach   – I. ÚS 261/2013,   I. ÚS 263/2013,   I.   ÚS   273/2013   a ďalšie   –   a keď   nezistil   dôvod   na   to, aby sa   od   „ratio   decidenti“   týchto   rozhodnutí   odchýlil,   dospel   k rovnakému   záveru, že sťažnosti sťažovateľky treba odmietnuť pre neprípustnosť podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Požiadavka princípu   právnej   istoty   je totiž   postulát,   aby sa   na určitú právne   relevantnú   otázku   pri   jej   opakovaní   v rovnakých   podmienkach   dala   rovnaká odpoveď;   preto   ústavný   súd   v plnom   rozsahu   odkazuje   na   dôvody   predchádzajúcich rozhodnutí, ktorými sťažnosti sťažovateľky boli tiež odmietnuté.

14. Aj v tejto súvislosti ústavný súd s poľutovaním konštatuje, že v prerokovávaných veciach sa nenaplnil úmysel a očakávanie zákonodarcu, ktorý ustanovil nutnosť zastúpenia sťažovateľa advokátom v konaní pred ústavným súdom s nádejou, aby advokátsky primus zamedzil   bezúčelnému   podávaniu   ústavných   sťažností.   Taká   situácia   však   nenastala, preto jeho   pochybenie   (rozmnožovanie   rovnakých   vecí)   možno   vysvetliť   buď   len ako neznalosť   procesných   predpisov,   alebo   ako   snahu   sťažovateľky   umelo   znížiť   svoj daňový základ, či snahu advokáta o získanie majetkového prospechu (odmeny), čo treba považovať   za porušenie   buď   zákonných   alebo   etických   povinností   sťažovateľky a jej advokáta.

15. Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2013